Tip na výlet: Viszlát v Komárne! ... alebo dole Váhom na bicykli

Severoslovák si povie – južné Slovensko na bicykli? Čo tam? Prečo? Ale ako by porotca z jednej nemenovanej talentovej súťaže povedal – „neskúsiš, nevieš...“ A tak som skúsil a už viem. A ako by Adam Ďurica povedal – Ja nééé-ľu-tu-jem!

Ale pekne po poriadku. Po intenzívnejšom ostatnom týždni, kedy som si na svojom „cesťáku“ vydupal najvyššie položený horský priesmyk v Júlskych Alpách – Vršič a na druhý deň vybehol na Kredaricu (Triglav), som sa vrátil zo Slovinska na Slovensko. Nechcel som jazdiť nič ťažké a stanovil som si dve podmienky – žiadne kopce a chcem ísť na biku tam, kde som ešte nebol.

Vtedy som sa prehrabal brožúrami, čo sa mi váľali na poličke a našiel som knižku Dolu Váhom a dolu Nitrou na bicykli od vydavateľstva DAJAMA. Narýchlo som ju prelistoval. Je pravdou, že je skôr určená „gravelákom“ a MTB-čkarom, ktorí majú radi cykloturistiku, ale na jej konci som predsa len našiel peknú trasu okolo Komárna, ktorá má 0 km v teréne a je ako stvorená pre čistokrvný cesťák. Hor sa teda do Komárna.

Parkuj, parkuj, vykrúcaj...

O 10:15 ráno som na mieste. Z domu som si zobral ľahký letný dres, však v južnej zemi bude teplo, navyše Hurbanovo, cez ktoré budem prechádzať, dlhodobo láme rekordy s najvyššími teplotami na Slovensku. Uhm...to by asi bola pravda, ak by nebol september a vonku 15 stupňov. Ale čo už, „neprefuk“ som si nezobral, ale aspoň Castelli Superleggera vo vrecku letného dresu to istí. Nakoniec som ju ani nepotreboval. Hádžem do dresu náhradnú dušu, kartičku poistenca, kľúče od auta a idem.

Zaparkoval som medzi Lidlom a Nemocnicou Agel, kde je veľké bezplatné parkovisko a je to kúsok od začiatku mojej naplánovanej okružnej cesty.

10:30 vychádzam, pomotám sa trošku po svetelných križovatkách (túto časť priam neznášam ešte zo svojich cyklozačiatkov, keď som zabudol na tretry a zrútil sa ako kabela), ale viem, že po cca 2 km sa dostanem na Elektrárenskú cestu, ktorá ma dovedie až k sútoku Váhu a Dunaja. To, že som už na mieste, som spoznal len podľa fotografie, ktorú som predtým videl v spomínanej knihe. Vlastne ma mrzí, že nevieme z takýchto miest urobiť väčší cirkus. Pomerne zanedbané okolie, vysoké ploty... a len stĺp a kameň pripomínajúci najvyššiu povodeň na Dunaji z roku 1965 vás upozornia na to, že sa tu máte na chvíľku zastaviť.


Po pár minútach pokračujem ďalej, prechádzam popod most a pri smerovníku skontrolujem, či je tam tabuľka MTBIKER. Samozrejme, že je! Popod most som prešiel zbytočne, vraciam sa cez most smerom na Ižu a hneď sa napojím na krásnu dunajskú hrádzu s názvom Kelemantský cyklopoludník s abnormálne nenormálnym asfaltom (akoby jedna košická legenda povedala). Tým chcem povedať, že tam nenájdete ani jednu jamku, výmoľ, nerovnosť alebo prekážku, pri ktorej by ste si povedali – toto ale mohli opraviť. Proste na cesťák orgaz... paráda.

Po pamiatkach na bicykli

Otvorene musím povedať, že som ten typ hobby cyklistu, ktorý sa nerád zdržuje a má za cieľ prejsť z miesta A do miesta B s čo najmenším počtom zastávok, zdržaní a „čakačiek“. Preto chodím viac-menej všade sám. Avšak dnešný cyklovýlet si tie zastávky sám vypýtal. Nie z technických a fyziologických dôvodov. Vidíš na ňom niečo, čo inde nevidíš.

Zastavenie prvé

Po 5 km od Komárna na hrádzi ma po ľavej strane zaujmú zrúcaniny rímskej pevnosti z prelomu 1. a 2. storočia - Castella Kelemantia. Minútka na pohľad a skontrolovanie mapy stačí a pokračujem ďalej.


Po ďalších 4 km sa dostávam k obci Iža a viem, že za ňou musím (pri Virte) z hrádze odbočiť vľavo a nabehnúť na hlavnú cestu II. triedy. Ak by som po hrádzi pokračoval ďalej, dostanem sa až do Štúrova. To ma láka (Bratislava – Štúrovo na bicykli), ale o tom zase niekedy nabudúce. Od spomínaného odbočenia na hlavnú cestu sa už na cyklochodník prakticky nevrátim a zvyšných cca 45 km pôjdem po cestách 2. a 3. triedy.

Dupem, dupem a stále sa neviem vynadívať na parádny asfalt, ktorý ma sprevádza 75 % celej naplánovanej trasy. Daj Igi, aby sme takýto mali na celom Slovensku. Bez problémov môžem ísť bližšie ku krajnici, žiadne uvoľnené brehy, výmole, násypy štrku (nemajú sneh = nemajú štrk ).


Po 6 km vchádzam do obce Marcelová, ktorá ma prekvapila svojou dĺžkou. Prepočítavam... V porovnaní s obcou Dlhá v Malých Karpatoch je táto asi 10-krát dlhšia. Každopádne cca v polovici odbočím doľava na Chotín.

Keď obiehaš kone

Áno, áno. Všetko je po prvýkrát. A ja som dnes obehol 2 konské povozy v jednej dedine. Chotín a mnohé iné obce v tejto oblasti v 20. storočí boli striedavo súčasťou Rakúsko–Uhorska, Maďarska a Slovenska, takže aj kočiši a iní obyvatelia, ktorých som pozdravil, odpovedali po maďarsky. Vlastne... slovenčinu som počas celého výletu nepočul. Čo je však zaujímavejšie - z doteraz pomerne stereotypných asfaltiek sa začína cesta jemne vlniť (naozaj iba jemne a charakter krajiny napovedá prítomnosť prírodných rezervácií, o ktorých som sa dočítal v knihe a na internete. V Chotíne je to prírodná rezervácia Chotínske piesky. Ako som však písal na začiatku tohto článku, zastávky limitujem, takže nech sa pieskom darí, ja pokračujem ďalej. Na konci Chotína odbočujem doprava na hlavnú cestu smer Hurbanovo. Cesty sú stále fantastické, Hurbanovo preletím. Doľava, stále rovno a druhá odbočka doprava – Martovce. Wow.

Zastavenie druhé - Alúvium Žitavy

Nie, nemyslite si, že som predtým vedel, čo to znamená. Keď však prechádzate touto prírodnou rezerváciou, proste chcete zastaviť. Bola vyhlásená v roku 1993 na výmere 32,53 ha. Veľká časť lokality je počas roka, najmä však na jar, zaplavovaná. Vyznačuje sa pestrosťou biotopov a vyskytuje sa tu viac ako 76 druhov vtákov. Táto prírodná rezervácia má vysokú biologickú hodnotu a plní dôležitú funkciu pre zachovanie genofondu rastlinstva a živočíšstva. Časť z nej uvidíte po pravej strane z mostíka pred vchádzaním do obce Martovce.


Nechal som sa uniesť... ale už späť k ceste. Po ľavej strane vás v tejto obci láka smerovník s označením historického roľníckeho domu. Vyzerá krásne, nielen v knihe Dolu Váhom a Dolu Nitrou, ale aj v skutočnosti. Ako to už na Slovensku, žiaľ, býva, otvorený je iba na vyžiadanie.


V tesnej blízkosti je však krásne rameno rieky (namiesto námestia), tak som si tam na 10 minút sadol a vyhrieval sa na slnku. Teplota už dávno presiahla 20 stupňov, takže som už zabudol, že mi bola ráno celkom kosa. A zabudol som ešte na jednu vec – po odbočke z Hurbanova na Martovce sa asfaltová cesta dosť značne zhoršuje a postupne ju nahrádza „betónka“. Spoje sú však vyliate asfaltom a aj keď som dupal 35 km/hod., tak mi nedrkotali zuby ani kosti. Takže môj pozitívny dojem z ciest okolo Komárna ostáva nezmenený aj po tejto zmene.


Koniec Martoviec už naznačuje pomaly sa blížiaci príjazd do Komárna. Obec Hliník som „prefrčal“ bez zastávky, ale nasledovná obec Kava - tá má potenciál. Škoda toho dĺžňa. Myslím, že ak by to bola Káva, tak by bola tabuľa tejto obce vo fotohitparáde hneď po Fekišovciach!


A po Kave späť do Komárna. Už je to len na skok, kvalita asfaltky sa zlepšuje, stúpanie stále žiadne, pocit parádny. Po vjazde do mesta som sa napojil na cyklotrasu, ktorou som prichádzal (okolo spomínaného sútoku Váhu a Dunaja). Až na spiatočnej ceste som si uvedomil, že tu nie sú žiadne komáre. Očakával som, že si po mňa prídu ako my chodíme na Sacherku do Viedne, ale nič.

This is the end

Po 2,5 hod. bicykel naložený späť v aute, dres prezlečený, bidony dopité. Pocit parádny. Ísť z kopcov Malých Karpát, kde jazdím najčastejšie, na úplnú rovinu je výzva, ale sem-tam sa oplatí. Každý deň by som tu jazdiť nechcel, ale bola to príjemná zmena, ktorú odporúčam.


Celkom 70 km, 103 výškových metrov a 13 áut, ktoré ma obehli. Odkaz na celú trasu nájdete v sekcii výjazdy na tomto odkaze.