Rozhovor: Andrej Špánik - človek s historickou zbierkou bicyklov

Veľa toho nenajazdí, ale napriek tomu má bicykle za pár tisíc. Čo všetko má Andrej vo svojej historickej zbierke a ako sa k tomu dostal?

Ahoj Andrej, poznám ťa len krátko, ale ty nie si úplne typický cyklista. Na úvod sa spýtam...bicykluješ?
Ciao Martin. Ďakujem, že si ma oslovil a ponúkol tak možnosť priblížiť trošku moju obsesiu širšej verejnosti. Ako správne píšeš, nie som typický cyklista. Vlastne som celkom atypický. Bicyklujem od nepamäti, no čím som starší, tým menej. Na dvoch kolesách som dochádzal do základnej školy dávno predtým, ako to bolo "IN" a stalo sa to životným štýlom väčšiny. Zažil som časy rozbehu MTBčiek u nás, pred očami mi vyrástol jeden nemenovaný obchod v Bratislave a prakticky celá subkultúra. Postupne som prešiel cez cross-country na downhill a skončil pri žiletkách. Dnes mi, žiaľ, na toto krásne hobby ostáva stále menej času, čo plánujem v najbližšom čase zmeniť.


Pokiaľ áno, aj súťažne alebo len rekreačne?
Síce som súťaživý typ, no svoje ambície som nikdy nepremenil na medaily a diplomy na kolesách. Takže rekreačne, pre seba a pre radosť si občas vyjdem na bike.


Teba som spoznal už dávnejšie, keď som špekuloval nad oceľovým rámom, ktorý by bol poskladaný na Campagnole a dostal som sa aj do zberateľských skupín na Facebooku. A tam som ťa našiel. Povedz nám, čomu sa presne venuješ?
Ak sa pýtaš na moju expertízu, tak vzdelaním som strojný inžinier. V tomto fachu aj podnikám so svojimi spolužiakmi z VŠ, kde sme sa zoznámili pri projekte Študentskej elektrickej formule. Považujem sa však za človeka so všestranným zameraním. Raz ma jeden kouč správne identifikoval ako človeka, ktorý nosí inžiniera v hlave a umelca v srdci. Nemohol sa viac priblížiť pravde. Táto kombinácia vo mne okrem iného vzbudila aj záujem o technológiu, históriu, konštrukciu a hlavne dizajn cestných bicyklov, ktoré som si postupom času zamiloval.

Kde sa dajú zohnať informácie k veteránom?
Vo svete internetu sa dá všetko nájsť na pár klikov. Bicykle zbieram aktívne 8 rokov. Ku klasickým oceľovým „cesťákom" ma priviedol Marek Parajka - Arkobici, ktorého ste už v magazíne predstavili. Veterány a históriu som vždy miloval. Začínal som pôvodne s autami, no ako chalan bez garáže a 4 mi „youngtimermi" na krku mi toto hobby rýchlo prerástlo cez hlavu. Zmenil som aj z donútenia okolia postoj, autá popredal a investoval svoj čas, know-how a zvedavosť inde. Celý život som inklinoval ku klasike a histórii, ktorá ma vždy učí viac o súčasnosti a dokonale vykresľuje ducha danej doby, jej hodnôt, ktorými ľudia žili, kultúrou, ktorú velebili.


A čo výbava, Shimano a Campagnolo sú s nami desaťročia a z ich komponentov sa doslova stávajú zberateľské kúsky, nehovoriac o limitovaných edíciách z minulosti, ktorých ceny sa pohybujú v tisícoch. Odkiaľ si čerpal informácie?
Zodral som nejednu klávesnicu a strávil tisíce hodín nad talianskymi a francúzskymi obskúrnymi webovými stránkami. Informácie som si vymieňal aj v dedikovaných skupinách a fórach po celom svete. Tipni si, kde je najviac „diamantov” zo sveta zlatej éry cyklistiky a vzácnych zbierok Campagnolo? Málokto by to čakal, ale je to práve v Japonsku. No aj toto sa postupne mení a rozdiely stierajú. Ceny prvých exemplárov Campagnolo Gran Sport paralelogramov prehadzovačiek z roku 1951, či mýtických prvých edícií komponentov Campagnolo dosahovali svoj vrchol okolo milénia. Dnes trh so zberateľskými komponentmi či bicyklami trochu ochladol, nasýtil sa. Ja zbieram primárne Campagnolo a moja zbierka obsahuje aj pár obskúrnych, historicky významných komponentov od výrobcov ako Vittoria, Super Champion či Simplex, ktoré boli prítomné na tratiach TdF dávno predtým, ako Tullio Campagnolo začal pchať svoje prsty do kolies bicyklov.


Čo všetko vlastníš? Aké kúsky či už bicyklov alebo komponentov?
Som rád, že si svoju otázku nepoložil inak. Gro ľudí, ktorí poznajú moju obsesiu, sa ma pýta, koľko bicyklov mám, pritom je to celkom irelevantné. Za pomaly 9 rokov, čo sa problematike venujem, som naagregoval zbierku cirka 50 kusov bicyklov, 20 rámových sád a nespočetne mnoho raritných a svetovo unikátnych komponentov. Viac si však cením priateľstvá a kamarátstva, ktoré mi toto hobby prinieslo. Mám známych po celom svete. Do sveta som posunul zberateľom či nadšencom desiatky kusov železa, ktoré im robia radosť. A bicykle sú presne o tom.


Ako si sa k týmto kúskom dostal? Odkiaľ si vedel, že majitelia neklamú?
Začal som v riadkovej inzercii. Prvý výjazd som si spravil aj s Marekom Parajkom do Budapešti, kde sme vtedy kúpili štyri bicykle, z ktorých ešte dva opatrujem a jeden z nich používam už 8 rokov ako „kladivo" na každý deň (foto Denti). Nasledovalo pár výjazdov po okolí, rozumej Rakúsko, Česká republika a zrazu som mal v pivnici desať strojov. Spolu s Marekom sme následne založili značku Steelroadies, ktorá sa pretransformovala na Arkobici. Cieľ bol prozaický, priniesť trochu novej kultúry aj k nám pofesionálne a na vysokej úrovni. Následne sa naše cesty rozišli, ja som pokračoval svojou cestou a začal som budovať osobné kontakty v Taliansku a Francúzsku. Spoznal som veľa skvelých ľudí a odborníkov, ktorí trochu ovplyvnili aj lokálnu scénu - zdravím Andreja Fortisa!, ktorý si tiež našiel v starých bicykloch to svoje a preniesol nadšenie na východ Slovenska.

S podvodmi som sa stretol iba dvakrát, z toho raz som podal aj trestné oznámenie, posedel si na polícii, strávil som asi desať hodín výsluchom a výsledok? Pozastavené stíhanie. Proti podvodom platí pár pravidiel, ktoré je treba striktne dodržiavať. Základne však je: Pokiaľ vyzerá byť „deal" taký výhodný, že to až nie je pravda, tak to nie je pravda, ale podvod!

Dá sa k takýmto kúskom dostať aj dnes? V zmysle, že to má niekto uložené na povale?
Nálezy zo stodoly sa stále vyskytujú. Len treba vedieť, kde hľadať a koho sa pýtať. Každý čitateľ, ktorý už bol v Taliansku, Francúzsku, či zbiera umenie vie, akým historickým a kultúrnym bohatstvom sú tieto krajiny obsypané. Oba národy však majú svoje špecifiká a neraz som strávil hodiny vyjednávaním v ich rodnom jazyku (vďaka google translator), kým som sa dopracoval k unikátnym nálezom. Vždy to však za vynaloženú námahu stálo.


Akú má hodnotu tvoja zbierka?
Monetárnu, historickú, alebo emočnú? V číslach je to ťažko vyjadriť, keďže ceny oscilujú, no konzervatívny odhad je niekde okolo 70-80 000 €. V zbierke mám niekoľko svetovo unikátnych exemplárov značiek ako Cinelli, Gloria Garibaldina, Marastoni či moja srdcovka Augustea Milano. Verím, že onedlho pribudnú aj zberateľské ikony od Singera, René Herse, Caminade Caminargent. Snažím sa uchovávať pôvodný stav, prestriekané rámy, leštené komponenty či neo retro stavby oberajú tieto staré pretekárske stroje o ducha, dušu a charizmu, ktorú za roky na seba nabalili. Japonci sú najväčší puristi a veľmi mi ich prístup pripomína tradicionalistický prístup zberateľov hodín, ktorí vedia túto obsesiu dotiahnuť do mikroskopického extrému.


Ktorý kúsok je pre teba najhodnotnejší?
Augustea Milano z konca 50. rokov. Bicykel som kúpil od svojho dobrého známeho z Talianska, ktorý však už svoju dielňu zavrel. Bicykel je unikátny nielen svojím konštrukčným prevedením, bohato zdobenými mufňami, chrómom, ale je aj kompletne autentický, osadený najlepšími dobovými komponentmi, sadou Campagnolo Record z roku 1958. Znalci budú vedieť, o čom píšem. Mám v pláne ho zakonzervovať a vytiahnuť na medzinárodnú súťaž, preteky L´Eroica, ktoré sa uskutočňujú pravidelne raz ročne začiatkom októbra v Toskánsku.


Zvykneš tieto bicykle aj používať alebo to máš len pre krásu uložené doma?
Málo z mojich bicyklov aj jazdí. Rád sa na ne pozerám, objavujem stále nové detaily. No keď treba, za pár hodín sú pripravené do prevádzky. Všetko, čo k tomu potrebujem, mám po ruke aj v hlave.


Kde vlastne tieto veci skladuješ? Samozrejme, nemusíš hovoriť konkrétne miesto. Dávaš si pozor aj na zabezpečenie?
Mám takzvanú distribuovanú zbierku. 50 kusov bicyklov už nejaký priestor predsa zaberie. Zabezpečené ich mám najlepšie ako viem, zatiaľ mi ukradli len jeden stroj a aj to iba pre moju ľahkovážnosť. Príležitosť robí zlodeja, neuľahčujme im to, ak netreba.

Dajú sa tieto zberateľské kúsky poistiť?
Nepredpokladám, no neskúšal som to. Problém by vysoko pravdepodobne nastal už pri oceňovaní. Veľa podobností nachádzam s veteránmi na štyroch kolesách, ktorým sa okrajovo venujem. Na Slovensku je takmer nemožné férovo poistiť čokoľvek, prečo zrovna raritný pretekársky bicykel, na ktorý neexistujú tabuľkové hodnoty?


Pozeráš sa na to ako, napríklad, na investíciu do umenia? Kúpiš, podržíš to pár rokov a so ziskom predáš alebo ide skôr o pasiu, na ktorej sa veľmi zarobiť nedá.
Skvelá otázka. Pre mňa sú tieto staré pretekárske stroje umením. Našťastie, v tom nie som sám. Keď som sa aktívne venoval aj obchodovaniu, dalo sa slušne popri práci týmto remeslom privyrobiť. Dnes už smerujem svoju pozornosť inde, no možno sa k bicyklom opäť čoskoro vrátim. Svoju zbierku držím, oprašujem a obdivujem. No ako všetci vieme, človek mieni a život mení. Preto, ak nastane potreba, som pripravený až na vybrané kúsky tento stav zmeniť a posunúť ju za správnu cenu do dobrých rúk.


Čo plánuješ so zbierkou robiť? V minulosti si mi spomínal, že by si chcel mať kaviareň niekde v Bratislave s vystavenou tvojou zbierkou.
V Bratislave to najskôr nebude, ale táto romantická predstava ma stále neopúšťa. Rád by som svoju zbierku ukázal ľuďom, porozprával sa pri dobrej káve, alebo domácom jablkovom mušte či ručne robenom pečive. Postupne na tom s priateľkou pracujeme, snáď sa nám to čoskoro aj podarí zrealizovať.


Plánuješ ešte niečo do zbierky dokupovať?
Môj 40. bicykel bol posledný. Dnes ich mám vyše päťdesiat. Verím, že je táto odpoveď dostatočne opisná a výstižná.

Ďakujem ti, Andrej, za rozhovor. Dúfam, že svoju kolekciu tak skoro nepredáš a radšej ju niekde vystavíš, aby sme sa mohli prísť pozrieť.

Zdroj fotografií: Andrej Špánik