Moje prvé preteky v 35ke

Bicyklujem odmalička, ale vždy to bol pre mňa hlavne doplnkový šport, braný ako relax popri ostatných aktivitách, ktoré som robil aj súťažne a pravidelnejšie.

Jazda bola v regeneračnom tempe, počas ktorého som sa navyše kochal prírodou, nikdy som si najazdené kilometre nezaznamenával a ani by nikdy neboli použité na nejaké účely zlepšenia sa a pod.

Športovejšie jazdenie

Asi to prišlo s vekom, zmenou priorít a samozrejme menším množstvom voľného času, kedy som postupne prestával robiť zabehnuté aktivity a zostal som pri nejakých dvoch/troch, rovnomerne rozložených počas roka (bike, beh, skialp).
Dá sa povedať, že sa im napriek všetkým povinnostiam venujem aktívne a pravidelne. Čo sa týka cyklistiky, tá sa dostala na prvé miesto a vzhľadom k pravidelným jazdám ma postupne začali zaujímať veci ako vzdialenosť, nastúpané metre, tempo, tepy, watty,... parametre, ktoré boli dovtedy, priznám sa, pre mňa nepodstatné alebo až neznáme.

V mnohom mi napomohlo zoznámenie s aplikáciou Strava a bum, hneď k tomu pribudli akési segmenty. Kto sa občas rád s niekým neporovná, hlavne keď má suseda podobnej krvnej skupiny? A takto to išlo postupne ďalej, stále väčšie hecovačky, lepšia schopnosť čítania uložených dát, až úplná zmena štýlu jazdy. Bývam v kraji, v ktorom je cyklistika veľmi populárna, funguje tu dobre rozbehnutý cykloklub a každoročne sa tu koná niekoľko podujatí. Napriek tomu ma preteky ako také, skupinové, stále nelákali. Keď sa už ale do tohtoročných, po-kovidových prihlásili takmer všetci známi, tak som si povedal, že to skúsim aj ja. Niečo najazdené predsa mám, hádam sa tam nestratím a podporím lokálnu akciu – ŠKODA MTB cyklomaratón Topoľčianky.

Aké to teda bolo?

Perfektné, nerozumiem, prečo som sa do toho nezapojil už skôr . Poďme na to ale postupne... Neočakával som, že budem bojovať o popredné priečky. Môj "vlak" na takéto ambície už dávno odišiel a som si toho veľmi dobre vedomý. Napriek tomu som chcel zajazdiť čo najlepšie, nech teda vidím, na čom som v porovnaní s konkurenciou. Ako sa preteky blížili, začínal som si ale uvedomovať, že ani neviem, ako sa počas takých pretekov správať.

Mám na mysli veci ako: Začiatok – ísť naplno a držať sa tých najrýchlejších. Však ma hádam aj trošku potiahnu... Budem na to vôbec mať a ako dlho im budem stíhať? Alebo si ísť od začiatku výlučne svojím tempom? Ako ísť do strmých kopcov? Bežne si to vypeckujem a za každú cenu čo najrýchlejšie vyjdem, ibaže potom to niekoľko minút predýchavam v úplne pomalom tempe, tak toto asi nie je ideálny spôsob na preteky... ako teda? Keďže sa jednalo o lokálnu trasu, veľmi dobre som ju poznal... ako mám teda ísť úseky, v ktorých je ťažko predbiehať? To mám akože niekoho okríknuť, aby ma pustil? Alebo naopak, bude niekto kričať na mňa, keď ho budem brzdiť? Atď... Pre niekoho veci banálne až smiešne, pre nováčika hotová dilema. S približujúcim dátumom som bol dokonca trošku nervózny, mal som stále viac nejasností, teraz mi to už samozrejme príde zábavné .

Dojmy

Musím povedať, že všetko bolo dobré a podobné podujatia môžem pre tých, ktorí nad nimi uvažujú, iba odporučiť. Bola tam výborná priateľská atmosféra, pripravená veľmi zaujímavá, ale aj náročná trasa (aspoň čo tvrdili ostatní, pre ktorých to nebola premiéra), avšak všetko bolo veľmi dobre zorganizované a musím povedať, že aj napriek ťažkostiam som si to celé užil.

A čo ja a moje ťažkosti?

Samozrejme, daň za euforicky prepálené tempo na začiatku sa dostavila presne v polovici pretekov v podobe kŕčov. Kondične to bolo stále fajn, ale nohy začali vypovedať. Držal som síce dovtedy zubami nechtami solídnu vzdialenosť za skupinkou prvých, no preteky sa v polovici samozrejme nekončia. Kŕče sa dostavili aj napriek dostatočnému príjmu tekutín, magnéziu, soľným tabletkám a gélom. Začínali byť také intenzívne, že mi strieľali zo svalu na sval, z nohy na nohu, až som sa niekde v trištvrtine pretekov ocitol v situácii, že som ich mal v jednom stúpaní zároveň v oboch nohách a v takmer každom svale. Ani neviem, ako to celé potom ustálo, hlavne som sa snažil čo najviac točiť nohami a nezastaviť. Asi by som aj tak iba spadol na zem a myslím, že v tom kopci by som to už musel zabaliť. Zaujímavá skúsenosť, ale stačilo, nerád by som sa do nej opäť dostal.


Od tejto chvíle bola pre mňa priorita hlavne dôjsť do cieľa. Jednoducho som bol na začiatku príliš motivovaný držať sa čo najdlhšie tých najrýchlejších a neriešil som, že až takýmto tempom na takejto vzdialenosti v teréne nie som zvyknutý jazdiť. S pribúdajúcou únavou som tiež robil jazdecké chyby, podšmykovalo mi predné koleso v zákrutách, čo sa mi bežne nestáva. I keď to neskončilo pádom, na niekoľkých miestach som musel kvôli tomu zastaviť a hneď ma niekoľkí obehli. S tým bola spojená ďalšia skutočnosť, že netreba upúšťať od zabehnutých vecí. Napríklad spomeniem tlak v kolesách... Bežne jazdím dosť hlboko pod 1,5 baru, avšak na preteky som si nepochopiteľne nafúkal takmer 1,8 baru. Však prečo nie, budem rýchlejší .

Samozrejme opak bol pravdou, kolesá mi odskakovali od nerovností ako na neskrotenom koni a priľnavosť k terénu bola katastrofálna. S tými tlakmi je to samozrejme individuálne, ja som zvyknutý na nižšie a k tomu je prispôsobená aj technika jazdy... Nič zaužívané by som už nemenil, nové veci treba skúšať mimo pretekov... Pravdepodobne by som aj trošku zmenil prístup ku strmým stúpaniam. Keďže som mal trasu dobre zmapovanú, vedel som, kde ma čakajú tie najnáročnejšie úseky a zámerne som pred nimi spomalil, aby som sa trošku vydýchal a načerpal silu. Ale čo z toho, keď ma na tých úsekoch predbehli aj o niečo pomalší jazdci, ktorí ma potom blokovali v tých strminách...

Teraz myslím, že je lepšie si držať pozíciu, radšej ísť o niečo pomalšie v strmých úsekoch a nech sa v nich potom radšej trápia s predbiehaním ostatní a míňajú tak energiu navyše. Čo by ale platilo teraz tu, nemusí byť pravidlo na každých pretekoch. Viem, že názory budú rôzne . Čo však môžem vyzdvihnúť, boli bezdušové plášte. A toto by som nerád hodnotil iba na základe jedných pretekov. Donedávna som nebol až taký ich zástanca, ale už naozaj niekoľko mesiacov mi držia spoľahlivo, bez defektu. To bol napokon aj podnet na zmenu. Keď sa mi začiatkom roka podarilo nachytať niekoľko defektov na duše, tak som chcel vyskúšať, aký je to rozdiel.

A čo ďalej?

Ako som už spomenul, bola to vynikajúca skúsenosť a aj vzhľadom na všetky nepríjemnosti veľmi pekný zážitok. "Race" je niečo iné, ako keď sa jazdí individuálne. Treba sa vedieť prispôsobiť okolnostiam, rozmýšľať nad dobrou pozíciou počas celých pretekov, voliť správne tempo v jednotlivých pasážach, ideálne sa nenechať uniesť eufóriou a nepreceniť svoje schopnosti. Inak je človek rád, že potom vôbec príde do cieľa. Už teraz sa teším opäť o rok u nás, avšak zdá sa, že z plánovanej jednej „etapy“ ŠKODA MTB cyklomaratónov 2021 by som ich rád absolvoval všetky štyri . Uvidíme, či sa mi to z časového hľadiska podarí zrealizovať.