Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – na plný plyn

Tento rok je pre mňa plný nových výziev. Dlhšie trate, Slovenský pohár v MTB aj na ceste, no a v Srní som si „naložila" ešte naviac. Prvý maratón odjazdený bez prestávky… Teda skoro. Od čistej jazdy ma delili len pády. Ale pekne po poriadku.

Maratón Horné Srnie idem už štvrtý rok a odniesla som si z neho kopec pekných zážitkov, ale aj jednu z najhorších kríz. Dlhá trať má síce „len” 46 km, no nastúpaných 1 350 m vôbec nie je zadarmo. Výšľap na Javorník vo výške 783 m n. m. vždy bolel a záverečný zjazd po Jarošovom chodníku zas potrápil po technickej stránke. Napriek tomu som sa práve tu rozhodla ísť bez prestávky a cez občerstvovačky zakaždým len prebehnúť.

V úvode

Na štart som sa postavila plná odhodlania. Prvú časť úvodného výšľapu som dala „na pohodu”, no len čo sa trať stočila a percento stúpania šlo riadne nahor, vláčik sa začal spomaľovať a množili sa chyby. Pre jednu takú som musela predčasne ukončiť svoj pokus o zvládnutie tejto cestičky. Premiérové zdolanie sa teda nekonalo.


Tak už si smutne tlačím, v snahe nezavadzať ostatným bikerom, keď zbadám Mareka v roli. Jéj, to je milé, on ma takto pekne čaká. „Figu borovú". Dostal sa do podobnej situácie ako ja, len miesto zastavenia zvolil cestu vybehnutia do poľa. Pravdu som sa dozvedela až doma.

Správne tempo

Napriek tlačeniu moja nálada nijako neutrpela a len čo je to možné, opäť idem do sedla. Netrvalo to dlho a našla som si tú „správnu riť”. Chlapík držal pre mňa ideálne tempo a tak som ho zamerala ako včela vydeseného alergika. Previedol ma prvým blatistým singlom a ani neviem, kde sa naše cesty rozišli. Tempo som si ale držala pekne ďalej.


A nič sa nezmenilo ani na dlhom asfaltovom stúpaní. Zadreto si točím nohami a pomaličky obieham pár bikerov. Na vrchole sa mi dostane info, že som tretia žena. Takéto slová sú pre mňa často fatálne. Teda, nie že by som bola schopná ešte pridať do tempa, no v hlave mi to už zostalo pevne zaklincované.

Bez zastávky

Rozhodnutie nestáť na občerstvovačke už nikto nezmení. Z tempa ma vyhodí len na chvíľu Marek. V zjazde ho zameral neznámy bodavý hmyz, pokúsil sa preskúmať jeho hlavu zvnútra a keď to nevyšlo, aspoň mu zanechal stopu po bodnutí vo vnútri ucha. K zemi sa ale nekláti, tak jeho zážitok beriem s rovnakým súcitom, ako on moje dobodanie sršňami. Pre vysvetlenie, v duchu si mávnem rukou a idem ďalej.


A už je tu prvá občerstvovačka. Len trochu spomalím, beriem vodu, ktorá miesto v ústach vo svojej väčšine končí na mojich nohách a biku, lebo veď deravá „huba", a idem ďalej. Blatistý úsek si idem takmer sama. Všetci spokojne papajú a ja závidím. Po blate nasleduje dlhý asfaltový zjazd, kde aspoň raz odkusnem z banánu. Moje rozhodnutie je stále pevné a otočená trasa mu len pomáha. Totiž tento rok sa organizátori rozhodli zmeniť smer stúpania.

Na Javorník je to teraz oveľa plytšie a „jazdivejšie". Ani neviem ako, a už som na hrebeni. Ideme po blatistom singli. Pred nami je celkom rozbitý kúsok. Marek ho prebehne v pohode, ja idem za ním. Netrafila som však stopu. Najprv ma hodí jednou stranou do blatovej steny, potom druhou a ešte raz. Opúšťam bike a ako „mech krumpel” padám na zem. A rovno na hlavu. Len mi v nej hučí. Prvá myšlienka? „Ja blbec som si zabudla mobil.”


Niežeby som si chcela volať pomoc , no moju garderóbu nedávno doplnila prilba so senzorom pádu a pri tej šupe, čo som dostala, mohla byť aspoň riadne otestovaná v praxi. Marek ide za mnou. „Stočili sa ti rajdy, musím to dotiahnuť.” „Ale rýchlo, som tretia.”. Hlavne, že v hlave mi neprestáva hučať. Pomaly nasadám na bike. Prvé metre som rozhodená, no čoskoro chytám stabilitu.

Strach nepúšťa

Od pádu chytám blok pred každým hlbším blatom a idem rovno na brzdy. Trvá to dlho, no opäť sa dostávam do tempa, keď prichádzame na môj obľúbený Jarošov chodník. Nohy už sú unavené, potrebujem ich aspoň na chvíľu uvoľniť. V tom momente sa to zasa pos… pokazí. „Toto ale ustojím”, odhodlane sa snažím zachrániť situáciu. Bike ale dávno nemám pod kontrolou a čochvíľa „váľam sudy" rovno dolu svahom. Zastavuje ma až strom. V tejto chvíli ma mrzí už len jediná vec. Plná „pamäťovka" v kamere. A môj vtipný pád tak neostal zdokumentovaný.


Na poslednej občerstvovačke predsa len stojím. Dám si kúsok melóna, odmietnem odhodlanú pomoc organizátorky zachrániť moje rozbité koleno a už viac-menej na pohodu to ťahám do cieľa.

V zázemí

Ako na každých pretekoch, aj tu vládne v zázemí dobrá nálada. Pokecám s pár ľuďmi, umyjeme biky, natlačíme sa chutným rizotom a môžeme ísť na vyhlasovanie výsledkov.

Prvými na dlhej trati sa stali Michálek s časom 1:52:15 a Marina Dragan s časom 2:33:39. Na krátkej zasa Štvrtecký s časom 1:00:17 a Kossuthova s časom 1:25:18. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Na záver by som rada pochválila organizátorov za parádne preteky. Bezchybne značená a upravená trať, kopec dobrovoľníkov vybavených veľkou dávkou dobrej nálady a jednoducho všetko bez jedinej chybičky. Až sa nevieme dočkať ďalšieho ročníka.

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.