Ako som prišla o radosť z bicyklovania

V magazíne máme veľa skvelých článkov, kde sa spoločne s vami delíme o naše malé aj veľké životné „lekcie”, ktoré nám bicyklovanie dáva.

Tak ako sa napríklad filipskalican boril s hlaďákmi, aj ja by som sa chcela podeliť o svoju skúsenosť. Nechcem, aby tento článok pôsobil len ako bezbrehá úvaha o ničom (ako kniha Deti Duny, ktorú som konečne dočítala), ale možno bude trochu viac abstraktný, než všetky moje články doteraz.

Som typ človeka, ktorý má veľmi veľké očakávania od všetkých naokolo, ale hlavne od seba samej. Neodovzdám nič, čo by nebolo na 100 %, snažím sa robiť všetko rovno na 120 %! Tak som vyrástla, tak ma dovychoval startupový svet. Vždy treba urobiť všetko a ešte viac. Vždy treba robiť viac, než robia ostatní, inak neuspejem. Vždy treba robiť viac, než som robila včera. Keď sa mi niečo nepodarí, porovnávam sa s tými, ktorým sa to podarilo - čo urobili lepšie? Keď sa mi niečo naopak podarí, nepremýšľam, čo som urobila dobre ako ostatní, ale premýšľam, ako môžem byť ešte lepšia. Tak žijem v práci, vo vzťahoch - no a potom prišla cyklistika. Úplne ma pohltila a ja som aplikovala môj prístup k životu aj k bicyklovaniu.

Čo sa môže pokaziť…

Začalo to nevinne. S ružovým horským bicyklom a občasnými výjazdmi do lesa. Prišiel prvý cesťák. Strava a „Instáč” plné inšpiratívnych šikovných ľudí. Začala som sa zlepšovať, PR-ko sem, PR-ko tam. Občas nejaký „pohárik”. Zrazu som zistila, akí „cool” sú ľudia, čo idú v mojich očiach fakt bomby. Napríklad Alež Zavoral, moja platonická láska. A že aj ja môžem ísť tiež také bomby, že moje telíčko to zvládne. A že 100 km jazda nie je vtip, že 200 km švih sa dá zvládnuť a potom ísť na párty a že 400 km je fakt dlhý čas, v ktorom viem zažiť veľa srandy.

...začne prežívať všetky krásy ten prvýkrát a už sa nemusí vracať.

Každý predlžený víkend treba využiť. Nemôžem ísť len do Karpát, musím ísť na 120 %. Musím ísť do Rakúska, Talianska, nie je nejaký dobrý let na Kanárske ostrovy? Toľko možností. Týždeň dopredu stresujem, viem, aké bude počasie v každej doletovej cyklistickej destinácii. Weby Yr.no a kiwi.com sú moje najnavštevovanejšie stránky. A ja som v strese. Chcem stihnúť všetko. Chcem prebicyklovať všetko. Na 120 %. Niekto je na Malorke a ide 100 km jazdu? Strata času, ja musím ísť bikepackingovo, ultrabrutál, bomby. Nech to vyzerá, nech to stojí za to! Žijem len raz.

Chcem byť unavená bicyklovaním a nie stresovaním

A potom som doma, ležím v posteli, nikam nejdem, nechce sa mi vstať.

...aby každý váš kilometer bol krásny a aby ste tú krásu dokázali vidieť a prežiť na 100 %

Som unavená, už len tým večným vymýšľaním a prehodnocovaním možností. Stále viac a viac. A je to sprostosť. Je to škoda. Čo mám rada na tom biku? Že si môžem točiť nožičkami, počúvať vtáčiky, stretávať veľa zvieratiek, dať si kávičku a koláčik, pozerať, ako sa všetko zelená a ako kvitnú kvietky. A to v strese a v hnaní sa za tým prejsť čo naviac, ísť čo najrýchlejšie, žiaľ nevidím. Nemám čas. „Veď potom niekedy sa sem vrátim a pozriem si”, hovorím si. A to je tak zbytočné!

Jeden zo super filmov About time je presne o tom. Hlavný hrdina má šancu prežiť každý deň odznovu a začne si všímať krásne drobnosti, ktoré mu na prvýkrát ušli, lebo sa príliš ponáhľal. A na konci príde k pochopeniu, že začne prežívať všetky tie krásy na prvýkrát a už sa nemusí vracať. Chcela som ísť na preteky, že prejdem miesta, ktoré sú krásne. A keď tam bude krásne, tak sa vrátim nabudúce. Len ja som takáto slepá, že som to nevidela?

Mojou výzvou na tento rok je užívať si každú jazdu. Zastaviť, keď stretnem bobra na hrázdi, „hadice" v Rusoveckom jazere, keď bude pekný západ slnka, keď jedna kávička bude málo. Nepočítať, či najazdím 8 alebo 10 tisíc km. Počítať, koľko motýlikov som videla, koľko kávičiek som si užila, s koľkými talianskymi tetami som sa dala do reči. To neznamená, že nikam nepôjdem, že o tom nenapíšem. Ale radšej ako „dala som 2 800 výškových metrov za deň”, napíšem, že tie dolomitské kravky majú najhuňatejšie a najkrajšie ušká na svete.


Možno, že vy to máte zmáknuté, ale verte mi, pre mňa to bude najdlhšie stúpanie v živote. Bojím sa, že ja aj toto „užívanie si” budem chcieť robiť na 120 %. Máte občas aj vy takéto pocity? Ako s nimi bojujete? Alebo nebojujete? Držte mi palce, ja držím palce vám, aby každý váš kilometer bol krásny a aby ste tú krásu dokázali vidieť a prežiť na 100 % (to by mohlo stačiť, nie?).