Reportáž: Čerstvý vzduch pre Kráľa Šumavy

29. ročník známeho maratónu v prostredí Šumavských kopcov, lesov a osád. Po 2-ročnej vírusovej zmene sa konal znova v poslednú májovú sobotu. Chcem sa s vami podeliť o svoje zážitky a dojmy.

Na preteky idem vlakom deň vopred, aby som mal čas pozrieť si kúsok trate, aktuálne pôdne podmienky a rozjazdiť sa. Do Klatov prichádzam okolo 16. hod., zo stanice rovno na prezentáciu a s nafasovaným číslom sa ubytujem. Dostal som aj plagátik s mapou, ten pribudne doma vo výstavke.


Po chvíli oddychu vyrážam po cyklotrase smer Luby, potom sa napájam na trať pretekov. Po búrkach je trať naozaj pestrá – niekde je bahnitá mláka a po 50 m je prach . No najčastejšie je to mierne vlhká hlina „spestrená“ kameňmi o veľkosti do 10 cm. Po asi polhodine z miesta s výhľadom vidím SZ odo mňa neoptimisticky vyzerajúcu oblačnosť, asi som si fakt mal vziať tú goráčovú bundu. Nevadí, aspoň sa nezašpiní . Na pni rovno predo mnou vidím peknú chlpatú húsenku, fotka mobilom z úctivej vzdialenosti a pokračujem.


Do štartu zostáva pár minút, posledné prípravy, z reprákov sa ozýva The Crown and the Ring, takže viem, že už nieto cesty späť…
Na Kašpárkovni som sa rozhodol pokračovať po trati až nad obec Běšiny, do ktorej sa dostanem po žltej pásovej značke. V zjazde do dedinky už prší silnejšie, takže sa v obci pridávam k miestnemu dorastu na zakrytej lavičke, pozerám na radary a prepočítavam. Vychádza mi, že menej mokrý budem pri pokračovaní cez les podľa pôvodného plánu, než keby som to zobral po asfaltke späť do mesta. Po prejazde na opačnú stranu kotliny sa znova napájam na trať maratónu, vystúpam na Úlište, rýchla fotka pri mojej obľúbenej skale Žaba a šup dole. Po zjazde trať odbočuje kdesi do poľa, lenže tam je také blato, že to nevidím ako zmysluplné, takže po „štrkani" zídem do mesta a tým sa rozjazdenie končí. Tretry fajne mokré, takže dážď som si splnil dneska, zajtra už pršať nemusí .


Nové trate

Tento rok organizátori pripravili výraznú zmenu tratí oproti predošlým ročníkom. Trať bude mať opačný smer (teda pravotočivý), na dlhej pribudol prejazd cez vrchol kopca Můstek, čím trať dosiahne najvyšší bod v celej svojej histórii. Cieľ sa presunul na Atletický štadión Klatovy (v Lubech nám stavajú novú tribúnu alebo čosi také). A tesne pred záverom dostanem pre potešenie pár singlov lesoparku Hůrka.

Pre tento ročník som si vybral z ponuky 100 %-nú porciu, ktorá podľa propozícii bude mať dĺžku 102 km. Prevýšenie sa dozvieme (ako obvykle) po dojazde . Organizátor totiž nechce kvôli podmienkam povolení na využitie pozemkov zverejňovať detailnú trasu, k dispozícii je len rastrová mapa. No aj tá stačí, aby sme dopredu vedeli, že to nebude zadarmo .


Ráno

Po zobudení z okna pozorujeme počasie nad Šumavskými kopcami, najnovšie výpočty Aladina a vyzerá to na optimálne počasie. Dážď by počas pretekov nemal prísť. Práve naopak, mala by sa postupne pretrhať oblačnosť a otepliť.
Štartovať budeme klasicky z Námestia mieru v doprovode Manowaru (nanešťastie len reprodukovanom…). Štart je (pre môj cirkadiánny rytmus) hooodne skoro, číslom 7:30. V bruchu s jedným banánom, kúskom kaše a vajcom - inými slovami plný energie - sa obliekam a vyrážam na námestie. Aladin, družice a radary svorne tvrdia, že počas pretekov zrážky nebudú, dokonca by malo striedavo vykukovať slnko.

Na štarte máme možnosť odložiť si nejaké veci, ktoré nás počkajú v cieli. Za túto možnosť som vďačný, pretože som to vypočítal tak, že na trati vestu a návleky na nohy nebudem potrebovať. Trochu sa rozjazdím, potrasiem si rukou s Honzom, s ktorým sme sa stretli vlani a dneska by sme tiež chceli ísť spolu. Do štartu zostáva pár minút, posledné prípravy, z reprákov sa ozýva The Crown and the Ring, takže viem, že už nieto cesty späť… BUM!


Po štarte vyrážame von z mesta po širokej ulici dlhej niekoľko km, takže žiadna tlačenica a dopredu sa dá dostať bez veľkého rizika. Po asi 4 km odbáčame a začína sa prvý brdok, kde musím ísť teda zostra, aby som si udržal akú-takú pozíciu v poli. Necítim sa práve dobre, no robím, čo môžem. Prvý brdok je naštastie krátky, potom nasleduje trochu techniky okolo mlák, takže hneď získam pár miest. Nasleduje dlhší úsek s hore-dole charakterom, kde sa postupne rozbieham a zabudovávam do nejakej vhodnej skupiny.

Kráľovský hrad

Za sebou máme 23 km a k Velhartickému hradu prichádzame tentoraz miernym zjazdom, takže vlaňajšia vložka typu „maximálna sila“ nebude. No keď nás značenie vypľuje v hradnej priekope, objavujú sa vo mne neisté pocity. Našťastie sme neskončili v žiadnej hladomorni, ale z priekopy sa dostávame mierovou cestou, obkrúžime hrad a technický padák pomedzi skaly nás privedie k riečke Ostružná pod hradným bralom. Tento úsek pripomína okolie Helfštýna, kade vedie trať Šely. Hĺbka tejto riečky je len malá, takže osvieženie bude len symbolické. Fajn, teplo mi je tak akurát aj bez osviežovania.


Čarovné miesta aj bytosti všade okolo nás

Na miestach, kde vyjdeme z lesa, sú krásne výhľady do kotlín vďaka tomu,
Keď mám na displeji 60 km, nadhodím otázku: „ešte dlho?“.
že po včerajšom daždi sa vyčistil vzduch a dnes k nám prúdi chladnejší severomorský a slnko zatiaľ takmer nehreje. Na jednom mieste (nad osadou Suchá) vidím pod stromom pri ceste parádnu vyrezávanú lavičku s výhľadom do kotliny (ktorý je znova ako z pohľadnice), tak som chlapcom navrhol, že by sme mohli na chvíľu posedieť (a odpočinúť si, samozrejme). Takže asi tušíte, že v tej chvíli som sa ešte stále necítil byť v optimálnej prevádzkovej teplote.


Na displeji mám 45 km, sme v miernom zjazde za Braníčkovom a pred sebou počujem akési podozrivé zvuky, o pár sekúnd blesky fotografov a je to jasné - prichádza osvieženie. Znova križujeme Ostružnú, v ktorej nás čaká starý známy - Vodník s prvou pomocou (alebo poslednou?). Prejdem to v sedle a bez pádu, namočené tentokrát len tretry. Teplota vody bola na kúpanie fajn, teda pre vodníka, cyklisti svorne prejavovali iné pocity…


Stúpanie do výšin

Po prejazde popod hlavnú cestu pri Čachrove trať vstupuje na územie CHKO Šumava. Tým sa dostávame do stúpania na najvyšší kopec na trati – Můstek, s výškou 1 235 m n. m. Stúpanie má 12 km. V týchto chvíľach sa nachádzam v skupine 6-8 pretekárov. Na mnohých miestach mám, hoci som v stúpaní, otvorené odpruženie, pretože to empiricky proste ide lepšie takto. Obklopuje nás prevažne ihličnatý les so sviežo zeleným podrastom, nachádzame sa v blízkosti PR Městišťské rokle, prostredie okolo je naozaj krásne. Keď mám na displeji 60 km, nadhodím otázku: „ešte dlho?“. Johny sa snaží reagovať, no nemá slov. Mne sa však ide čím ďalej lepšie. Stúpanie sa končí takmer presne na vrchole Můstku, kde nás čaká záchranár na podstení malého turistického prístrešku. Hore je 6 °C, vietor je tu stále len mierny, zima mi nie je. Tam odbočujeme vpravo a začína prudké a technické klesanie. To sa neskôr zmierni, v podstate budeme klesať 14 km. V tejto časti pretekov sa konečne rozbieham.

Pridávam do kotla stále ďalšie a ďalšie jedlo, počasie zostáva zhruba rovnaké, krajinka ako z pohľadnice. V zjazdoch sa skupina naťahuje, zastavím na bufete, no tých, čo ma predbehli, rýchlo zase predbehnem. Nechcem ich už viacej čakať a idem do úniku. Onedlho som dobehol asi 3 jazdcov pred sebou, čo mi dodáva motiváciu bojovať ďalej. Síce sa chvíľu držíme spolu, no neskôr aj im ujdem definitívne. Rocky si tie kamenisté zjazdy vychutnával, zrejme mu pripomínali jeho kanadskú domovinu. Na konci zjazdu som si uvedomil, že som Johnyho stratil a až v cieli som sa dozvedel, že ho postihol pomalý defekt, vďaka ktorému musel ísť opatrne a opakovane dofukovať.

Pre spestrenie sú pridané korene a pre osvieženie jeden potok.
Trať teraz rýchlo ubieha, v blízkosti obce Opálka sme klesli pod 500 m. Tam sa začína tiahle, zato posledné, asi 250-metrové stúpanie na Úliště. Jeho posledná časť nás znova žmýka v režime silovej vytrvalosti, pri vrchole je aj spojenie so 70-kou traťou. Tieto miesta už poznám zo včerajšieho rozjazdenia, takže je jasné, že to už nebude ďaleko. Pri Žabe sa snažíme pred objektívom vystrúhať malý úsmev, resp. aspoň sa netváriť ako rozpustená čokoláda (titulná fotka).


Cieľ

Za Úlišťom ešte prejdeme okolo loveckého zámočku Loreta a sme na lúkach a poliach pred mestom. V týchto miestach je už „provoz" hustejší, no nič vážne. Tu mi je prvýkrát naozaj teplo, k tomu protivietor, ale s dvojičkou Vladimírom si striedame a ide to. Prejazd cez kukuričné pole je asi tiež miestna chuťovka, no vzhľadom na ročnú dobu nám kukurica nesiaha ani po náboje.

Tesne pred cieľom nás trať prevedie cez Klatovský lesopark na kopčeku Hůrka. Tu sa trať ešte príjemne zamotáva, znova to pripomína Horal, síce je tu menej koreňov, no miesto toho je táto singláčová pasáž omnoho dlhšia. Našťastie tu nevznikajú žiadne úzke „hrdlá", takže čas nestrácam. Trať ma vypľuje na tartanovú dráhu štadióna, kde po čestnom polokruhu (žiadny potlesk nebol) prechádzam cieľom sólo. Na „flugrekorderi" mám hodnoty 5 h:31 min, 105,7 km, +2 985 m. Zážitky nemerateľné .

Záverečné zúčtovanie

Maratón sa konal súčasne s MČR XCM na Dolnej Morave, takže najlepší pretekári dnes neboli spolu s nami, no športová úroveň pretekov bola aj tak vysoká. Víťazom dlhej trate sa stal, na veľkú radosť publika aj organizačnému tímu, domáci pretekár Jan Beneš s časom 4h:39, víťazkou Nemka Sarah Reiners s časom 5h:55.


Na strednej trati 75 km vyhrali Daniel Mayer (3h:22) a Andrea Brunclíková (4h:30). Na krátkej 53 km Julius Wagler (2h:11) a Markéta Baráková (2h:44). Kompletné výsledky na sportsoft.cz.

Zhodnotenie

Doma som si uvedomil, že som si naložil najväčšiu porciu od Horalu 2017 a myslím, že som to zvládol v pohode. Vo výsledkoch som si zistil, že od prvého medzičasu do cieľa som sa posunul dopredu o 12 pozícií, čo nebýva zvykom. Vyšlo mi to na 15. miesto v celkovom poradí. Skóre Honza:Andrej je týmto dorovnané na 1:1.

Zistil som, že pretekať pri tých 6 - 10 °C je vlastne fajn. Netečie zo mňa ako z odkvapu, nemusím do seba liať litre vody a soli a cítim sa pri tom príjemne. Ešte potrebujem poladiť nejaké organizačné veci a mohlo by to fungovať. Poučený vlaňajškom som celý týždeň dôkladnejšie sledoval meteorologické informácie a na ich základe som zvolil obutie, ktoré ma podržalo a nebrzdilo.

Trať Kráľa je charakteristická rýchlymi zmenami nielen sklonu, ale aj materiálu. Autor trati má zjavne rád jazdu kolmo na vrstevnice . Je plná voľných kameňov, a to bez ohľadu na pozdĺžny sklon daného miesta. Pre spestrenie sú pridané korene a pre osvieženie jeden potok (no pri dnešnom počasí prídavné chladenie ani nebolo treba). Väčšina vedie po lesných cestách, singlov je len málo, no to nekazí jej zaujímavosť a technickú náročnosť. Keby boli všetky trate len o singloch, tak by to bolo jednotvárne a nezaujímavé. Prízvukujem, že nie je zvážnica ako horská cesta . Minimálne stovka a sedemdesiatka rozhodne nie sú trate „pre širokú verejnosť“ a la … však viete ktoré. Tento maratón je podobný slovenskému Horalu, no podľa mňa je to väčšia makačka.

Páčilo sa mi personálne zabezpečenie trate, značenie bolo fajn, no trochu sklamaný som bol z bufetov, ktoré boli slabšie vybavené ako vlani. Dosť ma zarazilo, že v cieli bola len voda a akási malinovka, žiadne rýchle sacharidy, ktoré po 5 hodinách určite prídu vhod.


Ďakujem firme KTFoto za poskytnutie fotografií z pretekov. Celú galériu si môžete pozrieť na tomto odkaze. Televízia Filmpro pripravila svoju reportáž aj tento rok, môžete si ju pozrieť tu. Organizátorskému týmu ďakujem za pripravenie tohto krásneho podujatia. Už sa teším na ďalší ročník.

Nedeľné vyjazdenie

Keď už som meral cestu cez pol republiky a počasie je prajné (rozumej ráno slnečno, 3 °C, dážď len v okolí Špičáku), treba využiť aj nedeľu na regeneračnú jazdu nízkej intenzity. Sadám teda na vlak smer Železná Ruda a odtiaľ pôjdem späť do Klatov, prípadne len Nýrska, podľa toho ako sa vyvinie energetická situácia môjho organizmu. Kvôli stavebným prácam na trati obsluhuje takmer celú moju trasu autobus, ale má vlečku na prepravu bicyklov, takže žiadny problém.

Na Železnej Rude je chladné nedeľné ráno. Dneska to pojmem kultúrno-turisticky. Najprv mierim na železničnú stanicu Alžbětín, ktorá bola postavená v roku 1877 v priesmyku presne na hranici medzi Bavorskom a Čechami. Kvôli istým medzinárodno-politickým nedorozumeniam bola jej severná polovica v určitom období 20. storočia nevyužívaná a neprístupná, no v súčasnosti je zrekonštruovaná a normálne funguje . Okrem toho je v budove aj múzeum a TIC. Vonku je lavička priateľstva.


Potom začnem stúpať k Čertovmu jazeru.
Trochu ma mrzí, že tie značené cyklotrasy sú takmer celé po asfalte.
Začína pršať, v lese je krásny pokoj (a mne začína byť teplejšie). Jazero sa nachádza pod strmým východným svahom Jezerné hory v kare, vyformovanom počas poslednej ľadovej doby. Nad jeho hladinou sa vznáša opar, schovávam sa pod korunami jedlí, snažím sa cvaknúť pár záberov a budem čo najskôr pokračovať, aby som nestratil teplo. Tu som stretol prvých 6 turistov (a takmer aj posledných).


Obídem kopec Špičák, v stúpaní po asfalte ma predbieha žiletkár a dostávam sa k Čiernemu jazeru, ktoré leží zase v druhom kare na severnej strane Jazernej hory. Teraz prší jemne, ale súvisle, na svahu hory je viditeľné niečo biele. V daždi to má krásnu atmosféru.


Potom pokračujem po cyklotrase až ku smerovníku „U zadních chalup“, kde odbočím vľavo do Nemecka. Tá sa vinie po asfaltke alebo štrkovej ceste vo výške okolo 1 000 m. Popri ceste je vo vegetácii voda v pevnom skupenstve, ja mám na sebe stále Alpha bundu, je veru sviežo. Ale postupne prestáva pršať. Pri osadách na nemeckej strane už neprší a konečne výraznejšie cítiť slnečné teplo. Po tejto krátkej slučke sa vraciam na českú stranu čiary, k Zadním chalupám, odkiaľ idem po modrej TZT k svojmu ďalšiemu cieľu – hradu Pajrek.


Pod zrúcaninou je výhľad na vodnú nádrž Nýrsko. Stretol som tu dvojicu s vlčiakmi, prehodíme pár viet, pozriem si hrad a padákom cez černice klesám do mesta Nýrsko. Trochu ma mrzí, že tie značené cyklotrasy sú takmer celé po asfalte. V meste som sa rozhodol, že pôjdem po vlastnej osi až do Klatov. Síce je to v protivetre, ale aspoň vytočím na rovine a slnku .

V Klatovech nasadám na rýchlik a cestujem späť domov s krásnymi zážitkami v pamäti a veľkým hladom v bruchu. Za Prahou som sa ocitol v kupéčku v spoločnosti dvoch sympatických „inostrancev“ - Alexandra a Mariany. Cestu teda využívame na porovnávanie gramatických špecifík našich štyroch jazykov, životných okolností, cestovateľských túžob a všetkého možného. Nečakal by som, že s mojou biednou znalosťou ruštiny a malou pomocou slovníka dokážem udržať 2-hodinovú debatu.

Tak zas někdy příště!
report_problem Našiel si v texte chybu?
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

 Reportáž: Kopřivnický Drtič - pohodová „vyjížďka” v srdci Beskýd

Reportáž: Kopřivnický Drtič - pohodová „vyjížďka” v srdci Beskýd

Rodisko legendárnych tatroviek i štvornásobného olympijského víťaza vo vytrvalostnom behu, Emila Zátopka, hostilo 15. júla 2023 už po dvadsiatyšiesty raz poloorientačný nesúťažný hobby MTB maratón, Kopřivnický Drtič.
Reportáž: Drásal 2023 - jubilejný ročník legendárneho maratónu

Reportáž: Drásal 2023 - jubilejný ročník legendárneho maratónu

Dňa 24. 6. 2023 oslavoval najstarší bikemaratón v Českej republike svoje okrúhle 30. narodeniny a ja som sa deň vopred rozhodol tieto kultové holešovské preteky horských bicyklov po prvýkrát navštíviť.
Môj štart do sezóny na Šela maratóne

Môj štart do sezóny na Šela maratóne

Poďte si prečítať návrat k prvej májovej sobote, ktorú sme strávili na singloch v okolí hradného vrchu, na ktorom stojí Helfštýn. Dotiahnite si tretry a prilby, vyrážame!
keyboard_arrow_up