Reportáž: Cyklomaratón Horné Srnie – najupršanejšie preteky aneb boj so živlami

Tieto preteky si u mňa už tradične odnášajú nejaké tie prvenstvá. Prvé tohtoročné pády, najdivokejšie počasie, premiérovo zvládnutý výšľap po úvodnej lúke a top „fight" s inou bikerkou na trati…

Síce maratón v Hornom Srní nepatrí k tým najdlhším, ani k technicky najviac náročným, musím povedať, že vždy ma dokázal riadne vytrápiť. Jazdím ho už piaty rok a na konte mám vďaka nemu zopár pádov či kríz, no zároveň aj úžasné zážitky, vďaka ktorým sa sem vždy rada vraciam.

O čom to vlastne je

Kolíziám sa každopádne ťažko vyhýba, keďže sa ide koleso na kolese.

Za organizáciou cyklomaratónu Horné Srnie stoja super ľudia, ktorí nám sprostredkúvajú parádnické jazdenie už sedem rokov. Vždy bezchybne značená trať, plné občerstvovačky, príjemní dobrovoľníci a organizátori a slušne zabezpečené zázemie. Trasy sú na výber dve. Krátka má dĺžku 25 km, s nastúpaním 850 m. Dlhá trať ponúka pojazdenie na 45 km s výšľapom na Javorník. Na dlhej bikeri nazbierajú 1 350 výškových metrov.

Upršané preteky začínajú

Samozrejme, počasie sme v piatok pozerali. Hlásili slušnú spŕšku počas celých pretekov, no kto by to bral nejak vážne . Dlhým suchám trochu vody len prospeje. No, neprospelo. Pre sychravé počasie pred štartom sa nám ani rozjazdiť nechcelo, a tak sme s Marekom a Rišom len postávali v zázemí a vtipkovali o tom, čo nás čaká. No a vzhľadom na to, že to bola posledná chvíľa, keď sme boli čistí, suchí a nezmrznutí, asi sme to s vtipkovaním prehnali.


Preteky už ale odštartovali a s prvými metrami

Divočina teda začína .

na nás začali padať prvé zlovestné kvapky. Vybehli sme z centra obce a šup ho rovno kolmo na vrstevnice. Prvé lúčne stúpanie naozaj neznášam. Najprv to začne ešte tak zvládnuteľne, no len čo sa otočíme ostro doľava, čaká nás stena. Klasicky tu každoročne dosť veľa bikerov zlieza. Niektorí z vlastného rozhodnutia, iných zasa pozhadzujú. Kolíziám sa každopádne ťažko vyhýba, keďže sa ide koleso na kolese. No a ja som prvé tri roky zliezala dobrovoľne, štvrtý ma zhodil týpek predo mnou a teraz, „na pána" som to dala pekne krásne celé v sedle. S pocitom hrdinu som si v duchu pogratulovala a nadšene vchádzam do prvého lesa.


V lese sa to pekne rozbieha. Trať je len mierne orosená, takže podklad ideálny. Púšťame to dolu krátkym zjazdom. Vľavo stena, vpravo zráz a v ňom vykotený biker, čo sa štverá späť na trať (vo videu je na 0:32 pekne vidieť). Ďalší biker to hneď v tomto prvom lese otáčal s ulomenou prehadzovačkou. Divočina teda začína .

V plnom prúde

Les nás trochu preriedil a roztrhal skupinu. Nasledoval dlhý asfaltový výšľap. A dážď. Veľa dažďa. Postupne to teda silnelo, zatiaľ čo my sme odhodlane šliapali ako Máziková v reklame na Národnú bločkovú lotériu. Pred sebou som zamerala inú bikerku, čo to dávala na celkom ťažkých prevodoch. Tá sa unaví, hovorím si a už sa jej aj chytám. Bude boj.


Z asfaltu prechádzame cez lúku. Pripomínam, že už nám nejakú dobu výdatne prší. Na lúke regulovčíčka sranduje, že sme ešte čistí. O necelú minútu to už pravda nebola. Nabehneme do lesa a ja sa zoznamujem s prvým riadnym tohtoročným blatkom. Skoro som to pri zoznamke prehnala a nejedno škaredé slovo mi prebehlo hlavou, keď som chytila prvý šmyk a nechýbalo veľa, aby som si tam ustlala.

Rýchlo však opäť naberám istotu a v mojom spomalenom podaní valím ďalej. Prichádza krátky technický úsek. Babu z asfaltu mám stále pred sebou. Tu ide dosť opatrne a tak ju nadšene predbieham, s výrazom profesionálneho DH jazdca v ksichte. Neskôr pri sledovaní záznamu som si to zmerala. Trvalo 5 minút, kým ma znovu vo výšľape predbehla. Tak nič teda. No a v takomto duchu to pokračuje nasledujúce kilometre. Stále sa naťahujeme a pritom sa prasiatkovsky brodíme blatom.

Menší „koštung” blatka

Nabudená z historicky prvého akčného fightu na pretekoch teda stále dupem do pedálov pri mojej parťáčke. To už sa blížime k prvej občerstvovačke. Po očku ju stále sledujem. Beriem vodu, len sa napijem a už vidím, ako pokračuje ďalej. Idem teda aj ja. Začína to celkom sľubne. Na blato, zimu a hmlu sme si už dávno zvykli. Dokonca aj na blato v očiach, čo nechápem ako… okuliare natlačené na očiach, napriek tomu som si opakovane dokázala cez mikroskopickú „fugu" natrepať blata rovno do očí. To úmyselne nedáš, aj keby sa ako snažíš.

Tak to dávam, chvíľu na biku, chvíľu kolobežkársky, celú dobu s očami vypadávajúcimi z jamiek.

Ale to už odbočujem. Terén je stále horší a ja už konečne vidím babu pred sebou. Brutál rozbahnený zjazd tlačí vedľa biku. To dám. Zhodím sedlovku, nasadím koncentrovaný výraz a pomaly ju predbieham. Len čo som prešla pred ňu, zviezlo ma na kraj cesty do rigolu. To by bolo ešte fajn. Jazdím flaty a tak stačilo dať proste nohu dolu z pedálu. Ale ja nie. Silou mocou sa prehováram, že to ustojím a vyleziem späť do stopy. Prirodzene, miesto toho som sa tam v spomalenom zábere vyrochnila. No a jabĺčkom rovno do niečoho tvrdého. Aj keď chápem, že to nie je veľmi uveriteľné, ale reálne tam proste bol asi nejaký sprostý šuter a ja som ho ako na potvoru trafila.

A je to stále lepšie

Pomaly rozhýbavam koleno, už tlačiac bike dolu kopcom, keď mi zasekne predné koleso lepkavé blato. Tak sa to snažím nejak pretlačiť, no tá hnusoba sa lepí stále viac. Zúfalo to vzdávam, Marek mi berie bike a ja si krivkám naprázdno a nešťastne preč z toho bordelu.


Konečne môžem nasadnúť. Ešte kúsok terénu a príde rýchly asfaltový zjazd. Koleno začína opúchať. Sme asi na 16-tom kilometri. Pozriem na nohu, krv. Pozriem na lakeť, detto. A máme ešte len to náročné pred sebou. No a ako to už u mňa klasicky býva, každý „výrub" sprevádza nabúranie môjho krehkého cyklo-ega a tak sa mením na vydesené kura. Zjazdy idem rýchlosťou slimáka so zlomenou nohou a ešte aj vyberám nevhodné stopy.

Posledná nádej

Na druhej občerstvovačke zastavujem, nafasujem pár fotiek, ako do seba tlačím v štýle posledný deň pred diétou, že aby bolo do článku . Jedna kočka z „bufetárov” si tak obzerá môj bike, že kde mám moje silikónové guľky. Ono to bolo svetlo, čo sa mi hompáľalo pod sedlom a zjavne sa vrylo nejednému človeku do pamäti. Debata hneď zlepšuje náladu a jej jednoznačné gesto rukou, ako ukážka toho, na čo sa pýtala, ešte viac.


No a ide sa na Jarošov chodník. Celkom dlhý singel, ktorý ma vždy vytrápil a vlastne som ho nikdy normálne nezjazdila. Keďže už prakticky takmer všetci pretekári po ňom prešli, rozbitý je viac než dosť. Dnes teda PR nebude. Tak to dávam, chvíľu na biku, chvíľu kolobežkársky, celú dobu s očami vypadávajúcimi z jamiek. A ej-hľa, PR nakoniec predsa len bolo.

V symetrii je krása

Čaká nás posledné rozbité stúpanie po lúke a posledný zjazd. Cesta je ako skysnutý kvások. Hnusná, lepkavá a nikto by sa toho dobrovoľne nechytil. Snažím sa to naposledy trochu rozbehnúť. Najprv ma trochu zvezie, posrandujem „no ešte sa tu vyrúbem 3 km pred cieľom”, a ledva som dokončila vetu, už aj letím do toho kvásku, tentokrát padám na ľavú stranu a pekne sa po tom blatku pošúcham. Regulovčíci z hora na mňa kričia, či žijem, kým sa štverám späť k môjmu tátošovi. Palec hore, hlava dolu.


Aby mi nebolo ľúto, už mám krvavé obe kolená a oba lakte.

A už len vďaka tomuto tímu úžasných ľudí sa vždy rada do Srnia vraciam.

Tak to má byť, aspoň budem vyrovnaná. Sadám na bike, sedlovka ide dolu. „Mágam” tú páčku a nič. Sedlovka ide stále dolu. Tak to dotiahnem v stoji až na Žabka trail, na ktorý som sa mimochodom tešila od začiatku sezóny, lebo je to proste môj „the best singel". Tento rok si ho ale neužívam. Počasie trať úplne pokazilo a je viac nezjazdný, ako si chcem priznať a tak tam blbnem, že by som sa aj hanbila, keby ma niekto videl, čo tam stváram. Zamykanie sedlovky sa mi podarilo opraviť až na asfalte, kúsok pred cieľom. Popod oblúk prichádzam celá dobitá, premrznutá a s pocitom uspokojenia, že už je to za nami.

V zázemí

Po dorazení odovzdáme čipy, ktoré sa tu pripevňujú o členok a ideme na umyvárku. Tú zabezpečujú hasiči a tento rok bola navyše „vytunená" o čistiace kefy a nečakane aj olej na reťaz. Umyjeme bicykle, rovnakou hadicou a kefou aj seba a vymrznutí ideme na vyhlasovanie výsledkov.

Absolútnym víťazom na dlhej trati sa stal Karel Hartl 1:57:01 a medzi ženami Sandra Vavrúšová s časom 3:05:12. Kompletné výsledky nájdete na predošlom odkaze.


Na záver by to nešlo bez poriadnej pochvaly smerom k organizátorom. Celý tím, ktorý sa staral o tieto preteky, ukázal neskutočnú odovzdanosť svojej práci, keď v tom daždi spolu s nami mrzli na trati. A všetci s úsmevom a v dobrej nálade. A už len vďaka tomuto tímu úžasných ľudí sa vždy rada do Srnia vraciam. Takže ďakujem za ďalšie silné zážitky a bezchybne strávený deň .

Zdroj fotografií: archív autorky, organizátor