Reportáž: Beregy Borody - záver sezóny ako sa patrí

Rýchle zjazdy, krásne výhľady, ťažká konkurencia a kopec spokojných cyklistov. Toľko v skratke o poslednej bodke za tohtoročnou sezónou.

Kto tieto preteky z prostredia viníc ešte nepozná, len ich v skratke priblížim. Beregy Borody sú také tie „dedinské” preteky, u ktorých môžete čakať skutočných cyklistických nadšencov, super atmosféru a síce v mnohých ohľadoch „poľné podmienky”, no celkovo vysokú úroveň a na konci dňa pocit, že sem sa treba o rok vrátiť .


Osobne mi veľmi dobre padol termín na záver sezóny. Nie je lepšia predstava ukončenia roka, ako v bikersky netradičnom prostredí a s trasou, ktorú si vychutnáte bez trápenia. Trať som si bola prejsť pár dní pred akciou, teda mi bolo jasné, že podmienky (ak nenaprší) budú ideálne. A keďže počasie bolo eňo-ňuňo, nebolo o čom. Beregy Borody ponúkajú 20-kilometrový okruh s prevýšením 400 metrov, ktorý si účastníci môžu dať jeden alebo dvakrát. Pretekári na obe dĺžky tratí štartujú spoločne, vrátane kolobežkárov a o 5 minút neskôr si krátku trať dali aj e-bikeri.

Ranné stresy trochu inak

Pomaly sa presúvame zo zadných radov v psycho-pomalosti a len sledujem, ako sa celý had naťahuje.

Keďže Dvorníky mám prakticky za rohom, konečne som raz nemusela vstávať pred kohútom a ráno si užiť. Dobrý pocit však trval tak do desať minút, kým mi nezačal v hlave hlodať nepekný pocit. Ako PR manažér pretekov, ako som sa sama nazvala, som už k tejto akcii nadviazala trochu iný vzťah a po prvýkrát som zažila strach nie z trate, ale z toho, či budú všetci spokojní a nič sa nedomrví .


Teda, nič extra pocit a veľká poklona všetkým organizátorom za to, o koľko vlasov musia každoročne pri svojej práci prísť a napriek tomu si to vždy radi zopakujú. A keďže rada veci duplujem, k osobnému zapojeniu som pridala ešte aj oboch rodičov, ktorých som dotiahla ako dobrovoľníkov a nahodila si tam menší „family mód”. Skúste si predstaviť tú zmes ranných emócií. Pre istotu to nebudem veľmi rozoberať. Poďme už radšej na štart.

Od Váhu ku krížu

Alebo od krížu ku krížu? Totiž, úvod pretekov mal dve fázy. V prvej sme sa pekne zgrupili pri kríži, záchytnom bode pretekov, a pekne spoločne sa po úvodnom slove presunuli na ostrý štart dolu pri Váhu. Ako som už spomenula, štartujú obe trasy naraz, takže sa nás tam celkom nahrnulo. Zmes všetkých možných výkonnostných kategórií, doslova od profíkov po veľmi rekreačných cyklistov .


Teda, odštartovali nás a už sme sa aj „plazili" prvým stúpaním späť ku krížu. Pomaly sa presúvame zo zadných radov v psycho-pomalosti a len sledujem, ako sa celý had naťahuje. Samozrejme, kým sme sa dobili ku krížu, kde sa robila otočka na pole, čelo pelotónu už bolo… no, niekde inde. Hneď takto ale prezradím, že na trati sme mali bratov Kubišovcov a Tomáša Višňovského, Juraja Karasa a podobne, takže akože, koho by trápilo čelo pretekov. To bolo túto nedeľu až nepekne rýchle.

Znovu s novým parťákom

Vyliezli sme teda na pole, kde sa mi prihovára môj traťový parťák z predošlého týždňa, respektíve moja morálna podpora do kopcov. Paráda, nuda dnes isto nebude. S Radom za chvostom a Marekom niekde vpredu zbehneme znovu dolu. Trochu rýchlosti vždy poteší a po krátkej radosti sa náklon hneď mení opačným smerom. Vchádzame do viníc.


Keďže moja kondička tento rok trochu utrpela,

Vzájomne si zasúcitíme naše trápenia a už aj vyliezame na asfalt.

do kopca sa len snažím neplakať a zároveň udržať tempo so skupinou. Veď je to len kúsok, potom bude dobre. Po pretrpenom výšľape prichádza odmena. Fajný dlhý zjazd, kde to s chuťou rozbalím a moja pozícia sa opäť trošku zlepšuje. Samozrejme s rýchlosťou ide hore aj ego. Štrk? Neriešim. Pustím aj tento úsek, v zákrute jemne strácam grip a zarábam si na ritnú svalovicu, keď mi poriadne stiahlo „púlky” od stresu. Všetko som ale ustála a ide sa ďalej.

Pokaždé inak

V „Arenberskom lesíku”, ako ho chlapi z Dvorníkov nazvali, pomaly dobieham, čo som vo výšľapoch stratila. Tento úsek len tak preletíme, dobieham skupinku pred sebou, keď pozerám, zápcha. Jediná riadna „barina", prakticky cez celú šírku cesty, len s úzkou stopou krajom. Čo to dokáže spraviť. Pozerám na zmätok predo mnou, posledný zo skupiny odopína tretru a strečkuje s rajdami. „Preboha, len nech sa tu nevyrúbe, ešte ho aj sprešujem”, prebehne mi hlavou a už aj po ňom kričím „poď! poď!”. Stres je najlepší nabudzovač v nerozhodných chvíľach. Opäť sa zapína a prechádzame kritickým úsekom.


Po takomto rozprúdení krvi to točíme do výšľapu. A čo som na rovine dobehla, zasa strácam. Pomaly ma všetci opúšťajú, uteká mi aj Rado a ja sa začínam cítiť ako prvá palacinka, tá pokazená, ktorú nikto nechce. Dlho ale sama neostávam. Dobieha ma Marek s jeho dochrantaným kolenom. Vzájomne si zasúcitíme naše trápenia a už aj vyliezame na asfalt. A znovu dobiehame skupinu aj s Radom. Trochu pokecáme a keďže znovu dupeme do kopcov, tentokrát vo viniciach Golguz, ako inak, znovu sa mi chlapi vzďaľujú. Ak to takto pôjde celý deň, budem súca na psychiatriu.

Babská jazda

Situácia sa ale mení, keď ku koncu prvého kola, pred mojím obľúbeným záverečným lesíkom, vidím pred sebou baby. Alex, ktorá mi to poriadne natrela o týždeň skôr na inej akcii a Mišku, ktorá ma nechala hltať prach zasa v Gajaroch. Tu môžu byť jediné ambície. Uvisieť za nimi a nezomrieť pri tom. Do technického úseku chytám pred seba pomalšieho týpka a tak si na ich dobehnutie ešte budem musieť počkať. Naberám ich až na cieľovej rovinke, okolo ktorej sa točíme do druhého okruhu.


Stočíme to ku krížu a šup ho druhé kolo smerom dolu. V krátkom zjazde im poutečiem, no, teraz mám pocit, že sa opakujem, ale ako sa zmení náklon do stúpania…. ano, všetkým je jasné, kde končím. Niekde vzadu a so všetkým utrpením sveta v tvári. Motivácia je ale silná a tak si v rámci možností držím tempo. Opäť sa dostávame na štrkový úsek zjazdu z viníc, opäť ho trošku prepálim a na poslednú chvíľu dobrzďujem vonku z koľaje. Nič to, ide sa ďalej. Už sme dolu v teréne, vlníme sa cestičkou, na konci ktorej je ostrý zošup. Akosi som si ale nevypočítala počet zákrut. Zhodím sedlovku, nabehnem do ľavej stopy, z ktorej sa ide lepšie a schytám kríkom rovno do ksichtu. Ups, o tri zákruty skôr. Na druhý pokus to ale vyšlo a ideme si všetky baby spolu.

...s naozaj peknou bodkou za sezónou, novými zážitkami a známosťami a natešení do ďalšieho ročníka.

Dobrá motivácia robí divy a tak to s nimi udržím celý výšľap, držím aj na asfalte a v horných viniciach ešte vládzem trošku pokecať s Alex. Že by som to s nimi potiahla až do cieľa? Začínam si to naozaj užívať a ideme pekne v skupinke celú dobu. Trielime zjazdom z viníc, keď mi pri narazení na rozbitý úsek vyskočí noha a na pedál dopadám len jej polovicou. Teraz čo? Ideme vo vysokej rýchlosti a ja jednou nohou len na špičke. Spomaliť? Utečú mi a už ich nedobehnem. Polovicu zjazdu teda dávam s pocitom „čoskoro sa nechutne vyrúbem”. Nestalo sa a na konci zjazdu sa konečne staviam na pedál, ako sa patrí. Toto je situácia, kedy človek zvažuje svoje rozhodnutie jazdiť flaty.

Smutný záver

Koniec sa blíži a my šliapeme do posledného úseku pred technikou. V hlave splietam plány. Tu by som im mohla uskočiť. Spravím mini náskok, ony ma na rovine dobehnú a aspoň bude šanca, že si to rozdáme do cieľa. Plán pekný ale… vchádzame do lesíka, chytím pred seba týpka na graveli a keďže sme na singli, celú cestu idem za ním na brzdách. Baby už pred sebou ani nevidím. Po vylezení z lesíka to ešte naposledy skúšam vybombovať, no bez šance ich dobehnúť. Spoločný špurt sa teda nekonal.

V zázemí

V cieli ešte trochu pokecáme, natlačíme chutné rizoto a môže sa ísť na vyhlasovanie výsledkov. Keďže obsadenie na štartovke bolo tohto roku naozaj hviezdne, ukázalo sa aj na pódiu. Absolútnym víťazom dlhej trate sa stal Tomáš Višňovský, s časom 1:25:04, za ním nasledovali Lukáš Kubiš a Juraj Karas. Medzi ženami zvíťazila Alexandra Šaríková s časom 2:07:17. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Po vyhlasovaní nás ešte čakala rýchla tombola, v ktorej naši chalani vďaka Enniovi, ktorý nám nosí do tomboly vždy šťastie, zobrali pár cien a mohli sme spokojne odísť. S naozaj peknou bodkou za sezónou, novými zážitkami a známosťami a natešení do ďalšieho ročníka.

Na záver by som sa rada poďakovala všetkým chlapom, ktorí makali na príprave akcie, na trati, organizácii dopravy a samozrejme všetkým ostatným dobrovoľníkom, ktorí nám zabezpečili kvalitne strávenú nedeľu.

Zdroj fotografií: Ján Čulaga, Lívia Doležalová