24 hodín na trenažéri - aké to je?

Ak nemáte čo robiť najbližších 24 hodín, tak si okrem prečítania tohto článku môžete dať aj trenažérový maratón.

Ako sa zrodil tento šialený nápad? Od nášho Everestingu s Líviou ubehli tri mesiace a chcelo to opäť nejakú výzvu. V jeden novembrový deň dal Marek Poláček na Zwifte 1 000 km v jednej jazde a Liv mi jeho aktivitu na Strave preposlala a opýtala sa, kedy my pôjdeme niečo podobné. Dlhšie sme rozmýšľali nad tým, že keď bude škaredo, prenesieme si trenažéry do Isadore Community Hub a budeme tam bicyklovať spolu. To som však nevedela, že to bude práve 24-hodinovka. Netrvalo dlho a už sme mali termín.

Plánovanie

Štart sme mali naplánovaný na sobotu 25. 11. o 7:07 a koniec v nedeľu 26. 11. 7:07 – 24 hodín hrubého času, pokus o čo najkratšie prestávky a bez spánku. Začala som sa chystať už počas týždňa

...posledné chystačky, pripitie kávou, prezlečenie sa a boli sme pripravené začať trpieť.

– nakupovať jedlo, pitie, ktoré by sa mi mohlo hodiť. Liv pripravila excelovskú tabuľku, kde sme si písali zoznam vecí, aby sme na nič nezabudli. V piatok večer som si uvarila cestoviny, napiekla chlieb, nakrájala ovocie a odniesla veci do Isadore Community Hubu (ICH), kde sme si s Liv vopred pripravili zázemie.

Zoznam vecí

• Trenažér, bicykel, podložka pod trenažér, žehliace dosky na položenie vecí vedľa trenažérov, ventilátor, notebook, slúchadlá, uterák a stolík na notebook nám požicali chalani z vedľajšieho MTBIKER showroomu, za čo im veľmi pekne ďakujeme
• 4x bibsy + 4x športová podprsenka, 2x tretry + civilné oblečenie
• Jedlo, veeeeeeľa jedla + pitie hlavne minerálka, Coca Cola, džús...

3, 2, 1 štart…

V piatok som išla spať relatívne skoro, budíček bol nastavený na nekresťanskú rannú hodinu, 5:20. V sobotu sme sa stretli v ICH o 6:15, posledné chystačky, pripitie kávou, prezlečenie sa a boli sme pripravené začať trpieť. Zo začiatku ubiehali kilometre bezbolestne a rezko a prvý návštevník ku nám zablúdil už okolo 8. Livkin kolega Kiko prišiel z piatkovej párty na afterparty do ICH. Únava ho však zložila celkom rýchlo, a tak zaľahol na gauč a spal. Jeho únava bola silnejšia ako hlasný zvuk trenažérov. Hub sa otvára o 10:00.

Hneď potom nás navštívil Matúš Dží, vedúcko z WLRM cc, ktorý prišiel skontrolovať zásoby jedla, podľa jeho komentára sme mali jedla ako na týždňovú dovolenku v Chorvátsku. Krátko po desiatej hodine sme mali už prvú stovku za sebou, aké jednoduché, pomysleli sme si. Postupne nás prišli podporiť ďalší a ďalší kamaráti, kilometre ubiehali ako zadarmo. Pribúdali kamaráti z cyklokubov 6am cc, WLRM cc, ŽILETKY CYCLING CLUB a iní návštevníci neklubového charakteru. Nosili jedlo ako koláče, croissanty, muffinky, čokolády, focacciu... ďakujeme, urobili ste nám zásoby aj na zvyšok týždňa.

Metabolické procesy nás zosadili z trenažérov po 4,5 hodinách od začatia. Liv dokonca počas prvej prestávky na záchod „poklusla" a trvalo jej to iba 4 minúty - ušetrila tým presne 48 sekúnd. Pocit únavy nás stále nedobiehal, kamaráti sa striedali jeden za druhým, už bolo po 13. hodine a my sme sa blížili k 200vke. 200 km bol môj doterajší Zwift rekord, u Liv to bolo 356 km. V hlave som si opakovala, že všetko, čo bude po 200vke na Zwifte, bude zlepšenie. Ale zatiaľ boli všetky pocity únavy tlmené neustálym ruchom kamarátov a cyklokomunity.


Počas krátkej prestávky na záchod okupoval naše karbónové „žrebce" gluteus maximus Lukáš Hromčík zo ŽILETKY CYCLING CLUB. Jeho stručný, no za to intenzívny effort, mi odomkol 800-wattový odznak na Zwifte. Vivat Lukáš Hromčík. Netrvalo dlho a zjavil sa zvyšok klubu, Maroš Bartko nám doniesol vegánske koláčiky, ktoré zmizli hneď a ja som dokonca zjedla aj časť z Livkinho koláča.


Katka zo 6am klubu doniesla ešte horúcu vegánsku kapustnicu v hrnci. Jej konzumovateľnosť najprv otestoval skoro celý 6am klub a neskôr sme si dali aj my. Cyklokamarátka Šrobi zobrala na exkurziu celú rodinu, aby im ukázala, ako sa to nerobí, Lucka zo 6am klubu s priateľom Matejom prišli s héliovým balónom s číslom 13 na oslavu 13tich odbicyklovaných hodín a s muffinkami s bicyklovými sviečkami. To by som nevymyslela, ani keby som chcela.

Neexistoval seriál na Netflixe, ktorý by dokázal odpútať pozornosť od únavy a bolesti.

Ku mne sa počas dňa virtuálne pripájali ľudia na Zwifte, zaregistrovala som ich až 12! Snažili sa so mnou držať tempo, čo však nebol problém, keďže 24-hodinový effort som plánovala ísť vo veľmi nízkych výkonnostných zónach. Ich prítomnosť, aj keď iba virtuálna, mi veľmi pomohla. Liv je stará škola, stavila na klasiku a tlačila do pedálov len s vidinou kadencie a rýchlosti.

Medzi 23:00-00:00 sa doslova dovalil opäť 6am klub, ktorý sa vracal z Roller disco. Spravili nám poriadnu show. Ako vravela Liv, nemali sme kapacitu na vyjadrenie emócií, ale bola to dávka šťastia a radosti, ktorú sme potrebovali. Bianka s nami ostala do pol tretej. Keď odchádzala, popriala nám veľa šťastia a nechala nás napospas „démonov".


A teraz prišiel čas, na ktorý som sa najviac tešila, netušiac, že práve vtedy príde trápenie a bolesť. Aj napriek výmene bibsov a neustáleho aplikovania chamois krému som cítila, že sedenie v sedle 24 hodín nie je ako ležať 24 hodín na pláži. Aké prekvapenie. Začala som sa hemžiť na bicykli, s Liv sme na seba neprehovorili pekne dlhú chvíľu. Neexistoval seriál na Netflixe, ktorý by dokázal odpútať pozornosť od únavy a bolesti. Prestávky boli čím ďalej tým častejšie a dlhšie. Dokonca som si dopriala 10-minútový šlofík na gauči. V pokročilom stave únavy sme sa ocitli v časopriestorovej anomálii, v ktorej mal každý kilometer 1 700 metrov a minúta trvala 89 sekúnd.


Pri písaní tohto článku som si uvedomila,

Všetky moje túžby za posledných 8 hodín boli vyslyšané zvalením sa do postele a pritisnutím sa na vankúš.

že mám čiastočný výpadok pamäte a nepamätám si udalosti medzi 3:00-5:50. Striedali sa stavy únavy s bolesťou zadku a rúk. Frustrácia z pomaly ubiehajúcich kilometrov nepomáhala.
Nastal aj blok v príjmaní jedla, Liv prestala jesť okolo 2., ja okolo 3. Odvtedy sme krútili zo „zásob".

Svetielko na konci tunela

Doslova nás prebudil až Juraj, ktorý nás s Liv vystihol akurát pri 10-minútovej pauze. Išiel si zabehať a prišiel nás skontrolovať. Nakoniec s nami ostal a robil nám spoločnosť až do konca. Bolelo to stále, ale o kúsok menej, keď tam opäť s nami niekto bol, po anglicky „collective suffering".


Dokonca prišiel aj partyboy Kiko na jeho druhú afterku v hube, sprievod mu robil aj Jakub z Triaxu a spolu prebrali štefetu podporovateľov našich výkonov. 7:07 bolo stále v nedohľade a tak som sa snažila hypnotizovať neexistujúce ručičky mojich digitálnych hodiniek.

Juraj hlásil ubiehajúci čas a blížiaci sa cieľ. 10 minút, 5 minút, minúta. Dobojované. Unavené sme sa snažili prejaviť radosť ale veľmi sa nám to nedarilo. Mali sme kamenné tváre, silený úsmev a podráždený tón ako ľudia v pondelkovej rannej MHD. V hlave som si opakovala: „nikdy viac, nikdy viac…”

Poďakovali sme nášmu najlepšiemu support tímu a začali sme sa baliť. Všetko to jedlo, čo sme nezjedli a áno, Matúš Dží, mal si pravdu, nezjedli sme to.


Balenie zázemia nebol až taký veľký problém, ako sa zdal byť a ešte v to ráno som našla energiu na vybalenie si vecí. Všetky moje túžby za posledných 8 hodín boli vyslyšané zvalením sa do postele a pritisnutím sa na vankúš. Posteľ vs. Zwift - Komfort vs. Diskomfort.

Poučenie zo Zwift-bájky

• Podpora je základ - kamaráti, cyklokomunita - ďakujeme!
• Base miles - základ neoklameš, čím menej máš odjazdené, tým viac sa budeš trápiť.
• Rôznorodosť jedla - sladké a slané, rôzne typy a konzistencie. Celkovo som prijala (jedlo aj pitie) okolo 7 500 kcal, Liv prijala približne 5 450 kcal. Podľa môjho hrubého výpočtu by som 20timi hodinami bicyklovania mala spáliť 10 000 kcal.

Čo bude ďalšie?

Double everesting? 10k výškových? 24-hodinový outdoor? Ja si počkám, až opäť napíše Liv. Ak máte tipy, dajte nám vedieť.

Krátky videoreport spracovala Liv a naše aktivity nájdete na Líviinej a mojej Strave. Čistého času som ja osobne najazdila okolo 21,5 hodiny, cca 622 km s prevýšením 925 m a Liv cca 709 km.

Zdroj fotografií: Juraj Porubský, Liv, Luci