Rozhovor: Nora Jenčušová – slovenská kvapka v medzinárodnom mori ženského profi pelotónu

V aktuálnom roku som si dala za cieľ našim čitateľom bližšie predstaviť ženskú cyklistiku a nemôžem byť spokojnejšia, pretože sa mi podarilo vyspovedať našu najväčšiu nádej v cestnej cyklistike, Noriku Jenčušovú.

Táto 20-ročná rodáčka zo Spišskej Novej Vsi jazdí od roku 2021 za kontinentálny tím BePink. Ako jedinú Slovenku ju možno vidieť na pretekoch ženskej WorldTour. Na svojom konte má táto všestranná športovkyňa niekoľko úspechov – titul juniorskej majsterky Európy v disciplíne scratch z roku 2020, dva tituly majsterky Slovenska v časovke z roku 2021 a 2022, titul majsterky Slovenska v pretekoch s hromadným štartom z roku 2022 či 7. miesto na majstrovstvách sveta v časovke jednotlivcov v kategórii U23 z roku 2022.

Toľko krátka štatistika a poďme na rozhovor, ktorý nám táto mladá a sympatická pretekárka poskytla. Začnime tým, ako si sa k cyklistike vlastne dostala?
K cyklistike som sa dostala vďaka triatlonu. V deviatich rokoch som začala plávať, od dvanástich rokov som robila triatlon, atletiku, plávanie, cyklistiku a iné športy. V osemnástich rokoch som si musela vybrať a vyhrala cyklistika, i keď triatlon mi veľmi chýba. Cyklistiku som nikdy nevnímala ako mužský šport. Odmalička som bicykel obľubovala a ako dieťa som sa na ňom často preháňala po sídlisku.


Už sme spomínali, že máš pekné úspechy aj na ceste, aj na dráhe. V akej disciplíne sa v budúcnosti vidíš?
Momentálne sa snažím viac sústreďovať na cestu. V našich podmienkach je náročné trénovať na dráhe. Síce mám velodróm v Prešove blízko, no nedá sa na ňom trénovať celoročne. Za rok absolvujem iba pár pretekov na dráhe a to sú hlavne MSR alebo ME.

Našou aktuálne najlepšou dráhovou cyklistkou je Alžbeta Bačíková, ktorá v tejto disciplíne vyhrala aj Zlatý pedál za rok 2022. Pretekárky sa však spolu dostanú na dráhu len málokedy.
S Betkou sme momentálne v kontakte len občasne, pretože naše pretekové kalendáre sú odlišné. Každopádne jej vďačím za to, že mi pomohla pochopiť dráhovú disciplínu madison, v ktorej sme si vyskúšali spoločne aj zopár štartov.


Už tretiu sezóny jazdíš za taliansky tím BePink. Vieš dať „návod“ začínajúcej cyklistke, ako sa prepracovať do medzinárodného tímu a predstaviť sa na štarte pretekov WorldTour?
Pre každého môže prísť takáto príležitosť odlišne, neexistuje návod, ako sa posunúť do kolotoča WorldTour. Myslím si však, že základom sú dlhodobé výsledky na domácich, zahraničných a vrcholných podujatiach. Prvýkrát mi do BePinku dvere otvoril pán Zoller a po absolvovaní zoznamovacieho kempu sme sa s BePinkom dohodli.

V BePinku sú pretekárky v rozmedzí 20 až 25 rokov, čo z neho robí jeden z „najmladších“ tímov. Norike to však vyhovuje. Cyklistky si rozumejú, ťahajú sa a učia sa jedna od druhej. A ktorým trénerom vďačí za to, že sa dostala na aktuálnu výkonnosť?
V čase triatlonu som mala trénera na každú disciplínu. Mala som na nich šťastie, pretože mi dali veľa nielen zo športového hľadiska, ale vychovávali ma aj do života. Na atletike p. Zajac, plávanie p. Stanková/p. Mirek a v cyklistike ma viedol p. Schwabik. Momentálne trénujem pod vedením p. trénerky Lenky Ilavskej Litvinovej, za ktorú som veľmi vďačná.


Za každým úspešným športovcom hľadaj aj odhodlaných a obetavých rodičov...

Samozrejme, chceli sme zajazdiť dobre aj MSR...

Nemôžem vynechať svojich rodičov, ktorí vo výraznej miere spolu s pani trénerkou patria do môjho „mikrotímu”. Otec koordinuje všetky moje športové aktivity, preteky, technické zabezpečenie, no a mamka spája milión súčastí dohromady, aby všetko fungovalo. Stará sa o školu, stravu, výživu a moje zdravie.


Peter Sagan sa v Cannondale naučil perfektne po taliansky. Učíš sa tento jazyk aj ty v BePinku?
Na to, že moji rodičia vedia plynule taliansky, som toho veľa nevedela, skôr nič. Prvé dva roky som sa učila pomaly. S angličtinou žiaden problém nemám, no vtedy som ešte len končila gymnázium, kde som mala aj nemčinu. Takže úprimne, tretí jazyk sa mi učiť nechcelo. Ale už sa zlepšujem aj v taliančine.

V minulej sezóne mala táto vtedy ešte len 19-ročná pretekárka nabitý kalendár. Podľa jej slov však ešte stále nebola tou prelomovou.
Začiatok minulej sezóny bol pre mňa ťažký. Ale za vrcholy sme považovali ME a MS. Samozrejme, chceli sme zajazdiť dobre aj MSR, síce forma nevyšla, ale výsledok našťastie áno. No nemyslím si, že bola prelomová, to vôbec. Podarilo sa mi však stabilizovať výkony na WorldTour podujatiach, preto minulý rok hodnotím veľmi pozitívne.

Na majstrovstvách sveta si však v časovke skončila v kategórii U23 siedma. V očiach obyčajného smrteľníka je to veľmi pekné umiestnenie.
V Austrálii to nebol dobrý výsledok, aspoň pre mňa nie. Čo sa časovky týka, zistila som, že celý môj „časovkársky” bicykel mi vôbec nesedí. Výkonnostne som mala na viac, no treba sa z toho poučiť a napraviť chyby.


Tak to sa veľmi tešíme na tento rok! Čo si pre lepší výsledok urobila v zime?

Vymenili mi celý bike a začala som stíhaciu jazdu.

Všetci vieme, že na Slovensku sa v zime bicyklovať nedá, nieto ešte pod Tatrami, odkiaľ pochádzam. Takže v zimnej príprave to boli hlavne behy, posilňovňa, turistika, bežky a veľa naplávaných kilometrov. Trenažéru som túto zimu venovala najmenej času. Po absolvovaní skúšok v škole som sa koncom januára presunula na sústredenie do Calpe. Prvé dva týždne som trénovala so sparingom Mirom Lacušom, ktorý mi pomohol zvládnuť kvalitné objemové kilometre. Zvyšné dva týždne som trénovala s tímom, ktorý do Calpe prišiel tiež.

Keby sme sa ešte vrátili k tvojim výsledkom. Ktoré si najviac ceníš?
Určite to je prvé miesto na ME v dráhovej cyklistike v disciplíne scratch. Potom ešte 8. miesto na ME v časovke jednotlivcov v Plouay či 5. miesto na pretekoch WorldTour Vuelta Burgos. A, samozrejme, aj všetky tituly majsterky Slovenska.


Pomaly, ale isto sme sa dostali k tejto sezóne. Prvé preteky WorldTour si absolvovala na Strade Bianche. Nevyšli ti však vôbec podľa predstáv a z Talianska si odchádzala s modrým okom a pár stehmi...
Tento rok som Strade absolvovala druhýkrát. Prvýkrát to bolo v roku 2021, keď som bola prvým rokom v elite a boli to zároveň moje prvé preteky v tejto kategórii. Vtedy som sa ešte ani nevedela pohybovať v takom veľkom a kvalitnom balíku. Tento rok som to veľmi chcela dôjsť, a, pravdu povediac, došla by som to.

Ale, bohužiaľ. Na treťom sektore som dostala defekt na prednom kolese. Neutrálny „mechaničák” ma obišiel, pritom som bola na správnej strane cesty. Tak som sa snažila bez stresu čakať na naše auto s číslom 18. Vymenili mi celý bike a začala som stíhaciu jazdu. Podarilo sa mi dostať späť do už okresaného pelotónu, cca 70 ľudí, za čo som bola rada.

A potom prišiel štvrtý sektor týchto náročných pretekov na kockách.
Každá sme si chceli vytvoriť pozíciu, vrátane mňa, pretože to bol najdôležitejší sektor. Pelotón bol nervózny, boli aj „lakťovačky”, s ktorými nemám taký problém, ale jednoducho tentokrát som to neustála.

Pre každého môže prísť takáto príležitosť odlišne, neexistuje návod, ako sa posunúť do kolotoča WorldTour

Najhoršie bolo, že sme vtedy išli 45 - 50 km/h a ja som letela rovno tvárou k zemi. Ja sa po páde vždy snažím rýchlo pozbierať a rany obzerať až potom v sedle. No teraz som sa akosi postaviť nemohla a videla som rozmazane na pravé oko. Všimla som si, že je na mne a okolo mňa všade veľa krvi, ale netušila som odkiaľ, to ma celkom vystrašilo.


Až doktor mi pomohol vstať a povedal aj riaditeľovi, že pokračovať nemôžem, pretože mám reznú ranu nad okom. Takže som nemala na výber, naložili ma do sanitky a rovno pri ceste mi dali lokálnu anestéziu a začali šiť. V podstate to spôsobili okuliare, ktoré sa pri páde zlomili a otlačili mi aj celé oko, ktoré mi na druhé ráno napuchlo tak, že som ho nemohla otvoriť. Ale také veci sa v cyklistike stávajú a nie vždy sa im dá vyhnúť.

Vôbec si neviem predstaviť, ako by takýto pád poznačil moju čisto amatérsku sezónu. Asi by mi trvalo veľmi dlho, kým by som sa odvážila vysadnúť späť na bicykel. Ako sa ty vyrovnávaš s pádmi a zraneniami?
Prišla som z triatlonu, vo veľkom balíku som sa pohybovať nevedela, takže som sa napadala viac, než je normálne. Opakované oškieranie jaziev na lakťoch už neriešim. Ale nikdy som nemala blok, že som sa bála nasadnúť opäť na bike. Naopak, treba naň nasadnúť čo najskôr. Deň po Strade, v nedeľu, som mala štartovať na UCI pretekoch v Taliansku.

Chcela som štartovať, ale neotvorila som oko, takže som musela ostať v hoteli. No v utorok som bola opäť nahlásená na päťdňový UCI etapák v Taliansku . Športovému riaditeľovi som večer po Strade povedala, že etapák idem. Preto sme sa snažili dať ma za tie dva dni ako-tak dokopy. Síce som pretekala s monoklom cez celé oko, stehmi a ofačovanou pravou rukou, ale chcela som ujsť všetkým pochybnostiam a zlým myšlienkam. Myslím si, že hlavne takéto situácie športovca posúvajú vpred.


V tejto sezóne si Norika Jenčušová dáva rovnaké vrcholy – majstrovstvá Európy a sveta. Slovenskí fanúšikovia ju však budú môcť zahliadnuť aj doma.
Čo sa týka Slovenska, tak určite pôjdem MSR. Slovenské poháre veľmi nechodím, pretože sa takmer vždy prekrývajú s tímovým programom. Snažím sa pravidelne raz v roku ísť aspoň jedno kolo - Východ road ligu, hlavne kvôli tej atmosfére ľudí „na vychodze”. A je to aj slušný a rýchly tréning.

A čo triatlon? Nechýba ti?
Už minulý rok som chcela ísť nejaký triatlon. Bohužiaľ, nevytvoril sa mi priestor alebo to nebolo vhodné z hľadiska prípravy. Uvažovali sme nad štafetou s extriatlonistom Adamom Ulbrichtom a aktuálnou reprezentantkou Zuzkou Michaličkovou. Tak uvidíme, snáď sa nám podarí prísť zabaviť sa na nejaký triatlon.

Sama máš ešte len 20 rokov a máš pred sebou sľubnú kariéru. Je však niečo, čo by si chcela mladým začínajúcim cyklistkám odkázať?
Osobne si myslím, že treba hlavne poctivo trénovať a následne veľa pretekať. Nevoziť sa pasívne, byť aktívny, tvoriť preteky, skúšať aj keď to častokrát nevyjde. A hlavne ísť do zahraničia.

Zakončime tento rozhovor tvojimi ambíciami do budúcna.
Snom je určite dokončiť vysokú školu. Študujem druhý ročník priemyselného manažmentu na Fakulte výrobných technológií v Prešove. A, samozrejme, popredné umiestnenie na ME, MS alebo na WorldTour. A olympijské hry.

Mne už nezostáva nič iné, ako ti za tento naozaj zaujímavý rozhovor poďakovať a popriať ti veľa šťastia do sezóny! Ďakujem. Sledovať Noriku môžete aj cez jej Instagram.