Ako sme išli Gran Fondo Strade Bianche

Príbeh o tom, aké to je zúčastniť sa Gran Fondo Strade Bianche. A o tom, že to je dostupná výzva aj pre priemerných nadšencov.

Skúsim sa podeliť o zážitky a skúsenosti jedného z najkrajších podujatí v cyklistike. Pôjde o môj vlastný príbeh, prečo som sa rozhodol absolvovať túto výzvu v okolí talianskej Sieny. Od príprav až po samotnú jazdu, môj pohľad na to, čo môžete očakávať, ak sa rozhodnete absolvovať Gran Fondo Strade Bianche a ako byť pripravený na výzvy, ktoré vás na trati čakajú.

Prečo Strade Bianche?

Plná verzia Gran má parametre 138,5 km/2 000 výškových metrov celkovo, z toho 41,8 km/1 050 výškových metrov na 9 vysnených bielych úsekoch.

Počas mojej rehabilitácie z pádu a dvoch operáciách sa nám vo firme rozmohol taký „nešvar“ - cyklistika. Vo firme máme silné jadro cyklistov, ale pribudli noví, čerstvo zapálení pre jazdenie. Môj návrat k jazdeniu na „žiletke“ bol taký pozvoľný, ale akonáhle som prekonal počiatočný strach, tak som sa pridal k našim novým kolegom - cyklistom na nejaké jazdy z práce cez Biely kríž domov. Pár spoločných jázd najmä s nadšencom „ujčekom” (kolega Miro) a prepadol som cyklistike znova.

Keď sa blížila zima, tak sme si chceli dať nejaké ciele na budúcu sézonu. Ja som dlhšie chcel odjazdiť nejaké jarné klasiky po stopách profíkov, tak padol nápad - pôjdeme De Ronde. Žiaľ, termín mi príliš nevyhovoval kvôli iným plánom, tak sme vybrali náhradu - Strade Bianche. Krásne prostredie, prach z doprovodných vozidiel, záverečná „stena” v meste… Načo trochárčiť, nie?

Keďže máme minimum skúseností s takýmito akciami (neviem, či nie náhodou, že aj žiadne), tak treba sa hneď bezhlavo púšťať do ťažkých výziev. Ujčekovi, ktorého strašne baví gravel, sa to páčilo, nahovoril aj ďalšieho kolegu - ujčeka (pre zmenu sa tiež volá Miro, pre rozlíšenie ho označujme ako MiroP), tak sme hneď vyklikali registráciu na oficiálnych stránkach akcie - 3 kusy do košíka, prosím.

Registrovať sa dá aj cez rôzne športové cestovné kancelárie, ktoré ponúkajú komplexné služby (ubytovanie, strava, dodatočné občerstvovačky na trati,…). Samozrejme, za iné ceny. My sme sa rozhodli ísť na vlastnú päsť.

Trasy a registrácia

Gran Fondo Strade Bianche sa jazdí v nedeľu, deň po profíkoch po (skoro) úplne uzavretých cestách. Na výber sú 2 trasy - Medio Fondo a Gran Fondo. Medio má 87 km, pričom 21,6 km z toho je šesť gravel sektorov. Celkové prevýšenie je 1 350 metrov. Prevýšenie na graveli je 545 metrov. Plná verzia Gran Fondo má 138,5 km, pričom 41,8 km z toho je na 9 vysnených bielych úsekoch. Celkové prevýšenie je 2 000 m.

Táto trasa takmer komplet kopíruje trasu žien SB a z veľkej časti aj trasu mužov SB. Čo si teda vyberieme? Aby sme sa netrepali do Toskánska zbytočne na nejakých necelých 90 km, volíme dlhšiu verziu. S tým, či na to fyzicky máme, sa budeme trápiť neskôr.

Ranu pod pás v úplnom konci prípravy nám dal ujček...

Časový limit je 7 hodín, chodí tam zberný autobus, tak prinajhoršom nás do cieľa dovezú. Ak by sme nevládali hneď na začiatku, tak nás na dlhšiu verziu ani nepustia - pred nástupom na tretí gravel úsek, t. j. po cca 40 km, je checkpoint, z ktorého po 2 hodinách od štartu púšťajú už iba na odbočku, kde vedie trasa Medio Fondo. Takže všetko bude v poriadku.


Vyplnili sme registráciu, poplatky pribúdali každým klikom, napr. za jednodňovú licenciu FCI (talianska cyklo federácia). Po zaplatení nám vytvorili kontá v nejakom talianskom systéme, do ktorých sa nedalo prihlásiť - bol potrebný zásah podpory, ale tá reagovala dosť promptne. K účasti na GF SB je potrebné dokladovať zdravotný stav, takže sme si museli od lekárov nechať potvrdiť certifikát o spôsobilosti na náročnú aktivitu. Ja som mal za sebou EKG, ECHO, záťažový test, ale je to na individuálnom posúdení konkrétneho lekára. Ujčeka poslali premerať. Naskenovaný podpísaný certifikát sme nahrali do svojho konta a všetko bolo vybavené, už to len odjazdiť.

Príprava

Bežne cez zimu behávam, ale keďže som za posledný rok a pol mal najazdené minimum kilometrov, tak som sa rozhodol celú prípravu absolvovať na bicykli a beh si dať len tak sem-tam ako doplnok. Až 12-týždňový tréningový plán na Zwifte, to bude dobré. Built Me Up - presne to potrebujem. Každý tréning poctivo odkrútený, „ujčekovci“ tiež poctivo „zwiftovali“, takže snáď budeme dostatočne pripravení.

Prach a mierny dážď zanechali sivé stopy na ráme a reťaz tiež nebola veľmi fit.

Okrem fyzickej prípravy bolo treba aj rozmyslieť setup bicykla a oblečenie. Ten gravel si pýta širšie a pevnejšie obutie. Kúpili sme teda plášte Challenge Strada Bianca. Ja som išiel do šírky 30 mm (vraj max., čo môžem obuť do svojho rámu) s dušou. Pôvodne som chcel bezdušové, ale pri nákupe sme vyklikali dušovú verziu, čo sme si nevšimli. Samozrejme, žil som v tom, že sú bezdušové. Snaha obuť to bez duše bola, aj to na kolese držalo (nejazdené), ale keď aj v lokálnom „šope" povedali, že sa im to obúvalo ťažko a že sa im to nezdá, tak som sa teda pozrel na tie plášte lepšie. Kukám a tri písmenká (TLR) nikde… takže s dušou.

Predpoveď počasia najprv hlásila, že bude pršať, potom hlásila, že len do soboty, nakoniec, že možno iba do štvrtku. Teploty v noci a ráno 0 až 2 stupne, cez deň nad 10. Na kraťasy to nie je, ale zimnú výbavu nám asi nebude treba. Blížil sa marec, niečo sme si individuálne pojazdili aj vonku, poštudovali sme na internete, ako jazdiť tie gravel úseky, popozerali videá z minulých ročníkov… a naše sebavedomie tak vysoké, ako keď sme sa prihlasovali, už nebolo.

Ranu pod pás na úplnom konci prípravy nám dal ujček, keď nám napísal, že je chorý a obyčajné soplíky to nie sú. Pár dní bola polemika, či sa stihne dať dokopy, alebo nie, nakoniec sa rozhodol, s ťažkým srdcom, že radšej ostane doma. Škoda, tak to musíme dať s ujčekom MiromP sami.

Cesta

Do Sieny sme išli v piatok na dvoch autách, keďže sme so sebou viezli aj fanúšikov. Slabých 10 hodín čistej jazdy - pre nás, skúsených „kamionistov”, bez problémov. Bicykle sme viezli na jednom nosiči na ťažnom zariadení. Oplatilo sa mi večer pred cestou bicykel „vyglancovať”? No, keďže nemám prepravný obal, tak neoplatilo. Keď sme sa stretli na odpočívadle asi v polovici cesty, tak bicykle boli v stave, ako keby sme sa zo Strade Bianche už vracali.

Prach a mierny dážď zanechali sivé stopy na ráme a reťaz tiež nebola veľmi fit. Na ubytovanie sme dorazili večer, všetko bolo OK. Domáca nás povzbudila pri ukazovaní, kde sa dá dobre v meste najesť (reštaurácie otvárajú večer až o +/- 19:30 a v centre bez rezervácie je problém zohnať voľný stôl), že nie sme normálni, keď chceme na bicykli šliapať na Via Fontebranda a Via Santa Caterina (záverečné stúpanie).

Sobota

V sobotu sme mali v pláne pozrieť trochu mesto, profíkov, a hlavne vyzdvihnúť štartovacie balíčky. Zaparkovali sme na parkovisku Santa Catarina. Nebol to až taký super nápad, keďže to je na Via Fontebranda a tá sa má hneď doobeda celá uzavrieť až do konca dnešných pretekov.

Dobré ráno, Toskánsko!

Ženy už boli na trati, muži sa ešte len chystali. Štartovacie balíčky sa rozdávajú v starej pevnosti, kde štartujú profíci aj Gran Fondo. Na to, že má štartovať 6 500 ľudí, tu nie sú ráno až také veľké davy. Museli sme si najprv vybaviť spomínanú licenciu, potom štartovné číslo a nakoniec celkom bohatý štartovací balíček (oficiálny dres a vesta Sportful, bidóny, šatka, športová výživa, vzorky pracieho prostriedku a mazania na reťaz).

Pozreli sme, ako odštartovali profíci, prešli centrum mesta a nakoniec nás okolo obeda „dôslední”, ale na druhej strane aj ohľaduplní talianski usporiadatelia pustili von autom z parkoviska. Počasie bolo super, slnečno, teplo, takmer bezvetrie - v nedeľu má byť rovnako, takže paráda. Nejak sme sa premotali, dopozerali preteky, umyli bicykle, namazali reťaze, namontovali čipy, štartovné čísla a spokojne unavení išli spať.

Deň D

Moje 30 mm kolesá sa ponorili do štrku a strácal som kontrolu nad bicyklom.

V nedeľu ráno sme z ubytka na štart išli na bicykloch, veď to bolo len 6 kilometrov. Povedali sme si, že nebudeme dlho mrznúť na štarte, takže nám tam stačí byť tak 15 minút pred štartom. Prišli sme teda medzi poslednými a nevošli sme sa ani do nášho štartového koridora, tak sme čakali len tak pri ňom. Štartovalo sa v troch vlnách, keď sme sa dostali cez bránu, tak prví už mali vyše 20 minút za sebou.

Prvé zákruty v meste a zjazd dolu boli dosť nahusto, ale napriek tomu to bolo celkom dobré. Pobavilo nás, keď sme ani nie po kilometri videli už prvé defekty. Na ceste popadané bidóny, kapsičky, bundy… nechcel by som takto začať a mať pred sebou cca 140 km bez rezervnej duše alebo vody.


Úvodné kilometre po ceste sú fajn, je sviežo, tempo primerané, adrenalín klesá. Zdravíme sa s našimi fanúšikmi, ktorých sme si doviezli, a už sa plne venujeme vyhýbaniu sa bidónom a pod. Asi po polhodine vidíme prvého účastníka na zemi, už sedí na krajnici zabalený v deke. Vyzerá byť ok.

Celá trasa má byť hore-dole, doľava-doprava. Neklamali. Prvé „sterrato” je po 20 km. Tvrdý podklad, málo kamienkov, rovina, sem-tam jama, ale inak v pohode, niečo ako naše „okresky”. Asi to nebude až také strašné, neviem, čo všetci strašili.

Keď sme nabehli do druhého sektora, trošku sa to zmenilo. Pribudli kamienky a pribudlo stúpanie. Ešte plní síl sa kocháme, predbiehame a tešíme sa z krásneho dňa pred nami. Všetko je super.

Posledná tretia občerstvovačka nejakých 30 km od cieľa ma zachránila.

Blížime sa k checkpointu, aj keď sme stratili čas tým, že sme štartovali medzi poslednými, tak stíhame limit a možeme pokračovať na Gran Fondo. V ďalšom gravel sektore stúpania striedajú zjazdy a tak dookola. Je to zatiaľ zábavné a fakt si užívame. Gravel úseky jazdíme viac-menej v jednej vyjazdenej stope, v ktorej je najmenej kamienkov. Hlavne v zjazdoch. Ale je tu dosť bláznov, ktorí to buď fakt vedia, alebo nemajú pud sebazáchovy a zjazdujú ako Pidcock včera, „myšičky", žiadna vyjazdená stopa. O chvíľu sa vpred pretláča sanitka. Zrejme to niekto s tým zjazdovaním prepískol.

Blíži sa prvá občerstvovačka. Cesta komplet upchatá, musíme zosadnúť a tlačiť. Nechceme strácať zbytočne čas a čakať tu v radoch, zásoby ešte máme, ideme ďalej. Sektory 4, 5 a 6 idú rýchlo za sebou. Už je toho gravelu a stúpaní celkom dosť. Na spestrenie sme absolvovali prejazd cez malý kanál. Aby sme ten prach z bicyklov trochu zmyli. Každých pár stoviek metrov niekto stojí, opravuje defekt, čaká parťákov… alebo sa zbiera zo zeme (našťastie, to je zriedka). Niektoré časti majú dosť hlbokú vrstvu kamienkov.


V jednom momente, keď som míňal odstavenú sanitku v akcii, som musel ísť mimo ideálnu stopu. Moje 30 mm kolesá sa ponorili do štrku a strácal som kontrolu nad bicyklom. Nejako som to ustál (nohy už odopnuté), takmer som zastavil, za mnou panika, že na ktorú stranu padnem, kadiaľ ma majú obiehať, ale dobre to dopadlo. Pokračujeme.

Prostredie, v ktorom sa celé Strade Bianche odohráva, je naozaj krásne. V telke to vyzerá super, ale zo sedla naživo to je ešte krajšie. Kopčeky, olivové háje, staré toskánske usadlosti. Nádhera. Počasie vyšlo na 100 %, iba trochu pofukuje.


A tie stúpania. Väčšina stúpaní (čím bližšie k cieľu, tým viac) sú krátke a strmé, proste „steny”. Chýbajú mi nohy alebo prevody, teda oboje. Na druhej občerstvovačke je zápcha menšia, ale stále sa nedá plynulo prejsť. Zastavujeme a dávame si banán, pomaranč a nejakú kolu s vodou.

Nasledujú dlhé kilometre po cestách. Niekedy aj s premávkou. Je tu pár stúpaní, dokonca aj dlhšie rovinky. Začína pofukovať. V dlhších zjazdoch sa tvoria skupinky, kde sme sa s MiromP rozdelili. Spravil som si medzeru a na protivetre som to už „nedolepil”, tak som si musel počkať na dalšiu skupinku. Aspoň ma MiroP už nemusí v stúpaniach čakať a môže si ísť svoje tempo. Otepľuje sa a ja som dopil poslednú vodu. Nedoplnil som si oba bidóny na druhej občerstvovačke.


Táto chyba sa čoskoro začne prejavovať (v kombinácii s kondičkou a prípravou). Posledné tri „steráta” sú kratučké. Len každé má v sebe perličku, dvojcifernú „stenu”. Už v prvej z nich, celkovo v siedmom sektore, sa ozývajú kŕče v stehnách. Musím zastaviť a spraviť aspoň pár krokov. Povolilo to, tak nasadám a idem ďalej.

Neviem sa dočkať, kedy sa budem môcť napiť. Posledná tretia občerstvovačka nejakých 30 km od cieľa ma zachránila. Vypijem a zjem, čo sa dá. Organizátor tu vyháňa ľudí z cesty, aby neblokovali prejazd. Niektorí si tu chceli aj uľaviť a ako som pochopil, tak ich chceli za to diskvalifikovať. Priznám sa, že toalety som tu nevidel, ale ani som ich nehľadal, takže tam zrejme aj boli. Inak „na prírodno” sa dá mimo občerstvovačiek.


Garmin ukazuje, že už mám nastúpaných 2 000 metrov. Nejak mi to nesedí s tým, že stúpania nekončia (nakoniec sme nastúpali až 2 433 m). Už si to až tak neužívam, únava sa prejavuje. V diaľke už vidno mesto a tak si uvedomím, že to je už len pár kilometrov, že to do cieľa dám hocijako. Nálada mi znova stúpne. Posledný zjazd zo sídliska smerom k centru. Už len poldruha kilometra. A prichádza Via Fontebranda - Via Santa Caterina.

Dĺžka 1,2 kilometra, priemerný sklon 6,3 %, maximálny 20,9 %. Prvých 800 metrov sa dá, je to miernejšie. Tá pravá zábava začína za fontánou Fontebranda, na Via Santa Caterina. Úzka ulička, sklon zriedka pod 10 %. Už prvé zábery stačili na to, aby nohy vyhlásili štrajk. Tak toto v tomto stave fakt nedám. Musím si tých posledných pár stoviek metrov užiť tlačením po dlažbe hore. Aspoň budem v zábere oficiálneho fotografa dlhšie, len škoda, že nie na bicykli.


MvdP tu dal 2 roky dozadu, keď „odpáral” Juliana Alaphillippa a Egana Bernala, v priemere 1 004 W pri maximálnom tepe 186. Ja som mal o tisíc wattov menej, ale za to tep iba o 30. Nevadí, nie som sám, kto prehral súboj s posledným stúpaním na Strade Bianche. Dojazd na námestie del Campo je vykúpením. MiroP tu odpočíva už 6 minút. Máme to za sebou.

Potom už len odovzdať čip a nejak to odjazdiť späť na vilu, do sprchy a hurá do večernej Sieny na zaslúženú večeru.

Záver

V pondelok po ceste domov sa počasie pokazilo a leje pol dňa. Vyšlo to super. Bol to neskutočný zážitok, náročná trasa (aspoň pre mňa), ale hlavne, že sme to dali živí a zdraví, bez pádu, defektov alebo podobných problémov.

Ujček píše, že či pôjdeme s ním o rok zase. Nevieme mu zatiaľ povedať jasnú odpoveď. Podobných rôznych nesplnených snov/akcií je ešte veľa. Ale odchádzam s dlhom… vrátim sa niekedy pokoriť Via Santa Caterina? Uvidíme.

Môj setup

• Canyon Ultimate CF SL 8 disc
• Ultegra, 52/36, 11-30
• Kolesá DT Swiss P 1800
• Plášte Challenge Strada Bianca 30 mm
• Tlaky 4,1/4,3 bar (pri mojej hmotnosti necelých 78 kg)

Aktivitu nájdete na Strave a Výjazd na MTBIKER