Zažiť odpadnutie z balíka aj únik – memoriál Adriána Babiča

Čo sa týka intenzity a budovania rýchlosti, mnohí nedajú dopustiť na cestné preteky. Nakoniec ten najlepší spôsob je presvedčiť sa na vlastnej koži...

„Ta počúvaj, mám pre teba ďalší námet do tej tvojej série, ako byť rýchlejší.“ Asi takto nejako som sa opäť dostal pod Tatry a výsledok nižšie je príkladom, že spontánne akcie majú svoje osobité čaro. Ak ste videli nedávny rozhovor s Jančim ohľadom jeho tréningu, dozviete sa, že čo sa týka intenzity, má osvedčený recept, ktorého sa drží už roky – cestné preteky.

... narušiť stereotyp dokáže priniesť ovocie.

V podstate tie tvoria hlavnú a kľúčovú časť prípravy na všetko ostatné a krásne mu suplujú intervalový tréning. Okrem iného aj veľa z nich vyhráva, takže som jeho nadšenie bral s rezervou. Alebo sú skutočne tak dobrou prípravou aj na MTB maratóny? Rozhodol som sa ich skúsiť a vytvoriť si vlastný názor.

V podstate nováčik

Na dotvorenie obrazu poviem, že išlo o moje prvé cestné preteky. Niektorí si zrejme spomenú, že to nie je úplne pravda, ale hneď vysvetlím. Jedny už za sebou mám z roku 2019 vrátane reportáže, lenže išlo o dlhé Gran Fondo Felice Gimondi v Taliansku v absolútne šialených podmienkach na vode a neskôr aj na snehu.

Mojím cieľom bolo len dôjsť zdravý do cieľa, nejaké skupiny, ťahanie špice či taktika ma absolútne nezaujímali. Na cestnom bicykli som sa teda pretekov už zúčastnil, ale v podstate som nepretekal, ak chápete. Niežeby nebola príležitosť, ale na MTB ma baví fakt, že má človek všetko oveľa viac vo vlastných rukách. Buď na to mám, alebo nie a keď spadnem, vo väčšine prípadov môžem nadávať sám sebe. Baví ma jazda mimo asfalt a úprimne povedané, pohyb v balíku ma vôbec neláka, pre mňa je nutným zlom v úvode maratónov.

Na druhej strane, človek by nemal upadnúť do predsudkov a občas by mal skúsiť aj niečo nové.

Všetko som dokonale pocítil na vlastnej koži a hneď si viem lepšie predstaviť, čo prežívajú jazdci počas pretekov...

Sezóna 2023 je u mňa rokom pomerne veľkých zmien, o ktorých ste už čítali a ukázalo sa, že narušiť stereotyp dokáže priniesť ovocie. Celý tento projekt je svojím spôsobom pokus a už od začiatku hovorím, že idem do toho poriadne, nie na polovicu plynu. Možno ste si všimli, že teraz pribudlo viac obsahu z „cesty“, no všetko má v mojom prípade svoje dôvody. Tie sme riešili v nedávnej časti prípravy s Tomášom Višňovským, koho by zaujímalo viac. Myslím, že čoskoro si užijeme terénu viac než dosť a srdce mi stále bije pre MTB.

Memoriál Adriána Babiča

Dôvodom, prečo som sa takto nakoniec rozhodol, bol aj fakt, že preteky sú súčasťou VRL, teda Východ Road Liga, a tento rok boli rovno majstrovstvami východného Slovenska. Ale hlavne sú memoriálom Adriána Babiča, skvelého športovca a reprezentanta, ktorý pred 2 rokmi nešťastne prišiel o život počas tréningu. Bol z Popradu a neraz si pamätám, ako sme ho s Jančim stretli pred Horalom v miestnej reštaurácii, kde robila jeho mamina. Takého človeka si najlepšie pripomenieme športom a tým, čo robil zo všetkého najradšej...

Čo ma prekvapilo hneď na úvod, bola Spišská Sobota, historická časť Popradu. Nádherné námestie a na ňom vytvorené zázemie okolo kaviarne. Všetko na úrovni, čipy, trať zabezpečená množstvom policajtov. Zabudnite na nejaké predsudky, VRL nie sú žiadne preteky „okolo hnoja“. A keď sa v pozadí ukážu vrcholky Tatier, v tom čase ešte dosť pod snehom, pochopíte tú atmosféru naplno.


Trať je v rámci memoriálu tvorená okruhmi. Štart je spoločný, no každá kategória ide trochu iný počet kôl, profil nie je náročný a ide sa po otvorených úsekoch s vetrom, čo dokopy vytvára špecifické podmienky. Aké? Vo veľkom rozhoduje schopnosť dobrej pozičnej jazdy, nielen hrubý výkon.


Človek sa môže nakoniec ocitnúť v skupine, ktorá by sa pri MTB maratóne alebo v kopcoch nemala šancu vytvoriť. Všetko som dokonale pocítil na vlastnej koži a hneď si viem lepšie predstaviť, čo prežívajú jazdci počas pretekov, ktoré rád sledujem v TV – napríklad, keď sa po metri vzďaľuje balík na rovine a zrazu je fuč. A nájsť potom motiváciu pokračovať a bojovať ďalej...

Takú štruktúru si človek ťažko „nasimuluje“ a v podstate sa bavíme o novom impulze, ktorý vás následne posunie o kúsok ďalej.

Vzal som aj kameru a priebeh pretekov nájdete vo videoreporte nižšie vrátane dojmov, ktoré boli skutočne intenzívne. Poňal som ich vyslovene ako súčasť prípravy, neriešil som nejako taktiku a už vôbec výsledok. Na vytvorenie obrazu doplním, že sa konali ešte 28. mája, preto sú vrcholky Tatier viac pod snehom. Ale možno ešte zaujímavejšie je, že hneď týždeň po nich nasledoval MTB maratón v Kálnici, kde som podal svoj najlepší výkon za posledné roky. Náhoda? To si úplne nemyslím, zrejme do seba všetko zapadlo a pod videom ešte zhrniem nové skúsenosti.


Záznam jazdy v aplikácii Strava.

Cestné preteky ako skvelý tréning

Mal teda Janči pravdu a sú skvelým tréningom intenzity aj pre iné disciplíny? Myslím, že aj po jednom zážitku môžem sformulovať pár záverov. V prvom rade je záťaž výrazne odlišná a v podstate sa strieda takmer maximálna intenzita (zrýchľovanie balíka, nástupy) s intenzitou veľmi nízkou (keď ste už v balíku zabudovaní). V podstate trénujete HIIT intervaly bez toho, aby ste na to v pretekovom nasadení len pomysleli. Veľkým rozdielom najmä pri rovinatej trati je, že idete vo vysokej rýchlosti.

Inak povedané, nohy sa poriadne „točia“ a podávať v tej rýchlosti vysoký výkon je iné. A rovnako celková únava je odlišná. Samozrejme, ste unavení, ale nie tak, ako keď idete 3 hodiny neustále vysoké tempo. V podstate u mňa to bolo štýlom „rýchly štart“, potom relatívna pohoda v skupine a potom zase na maximum v záverečnom kole. Takú štruktúru si človek ťažko „nasimuluje“ a v podstate sa bavíme o novom impulze, ktorý vás následne posunie o kúsok ďalej. Nehovoriac o tom, že sa naučíte pozičnej jazde a zvyknete si na „balík“.


No hlavne musím povedať, že všetko bola veľká zábava. Rád sledujem prenosy z pretekov a jednotlivé situácie som si dával pekne do kontextu. Tuším, že v minulom článku z Kálnice bol komentár, že je to len samý tréning, čísla a vytrácajú sa zážitky. Podľa mňa si treba vedieť nájsť vo všetkom radosť.

Bavia ma epické výjazdy aj výlety, teraz mám radosť z tréningu a progresu, o ktorý sa usilujem. A v podstate vďaka tomu som skúsil aj niečo nové a určite nie naposledy.