Od základu: Ako si správne vybrať cestné kolesá a obutie

Ako sa zorientovať v širokej ponuke ráfikov, kolies, plášťov? Bude to hliník či karbón, duše, či nebodaj galusky?

Tomáš minule rozoberal najvhodnejšiu veľkosť kolies v MTB. Na ceste je to pomerne priamočiare, 28” a je vybavené. I tu sa však hovorí, že správne zvolené kolesá a plášte dokážu najvýraznejšie ovplyvniť pocit z jazdy.

Ako to býva, ponuka je aj v tomto prípade naozaj bohatá. Rozhodovať sa môžeme medzi rôznymi materiálmi, výškou ráfika, nábojmi. Môžeme si vybrať, či obujeme klasické duše, či spravíme konverziu na bezdušové prevedenie, alebo pôjdeme „old school“ cestou a zvolíme galusky. Aký setup sa teda hodí na konkrétnu disciplínu?

Malé fyzikálne okienko alebo je hmotnosť naozaj tak dôležitá?

Množstvo cyklistov už v živote určite začulo magický pojem rotačná hmotnosť. Aby sme pohyb bicykla rozmenili na drobné, pre začiatok zanedbajme jazdu a venujme sa zrýchleniu. Je totiž iné, keď zrýchľuje rotujúca a nerotujúca časť bicykla. V prípade nerotujúcej časti (napríklad rám) sa bavíme len o posuvnom zrýchlení, naopak všetko, čo sa krúti (vrátane kolies), zrýchľuje súčtom posuvného a rotačného zrýchlenia.

Áno, na základe fyzikálnych vzorcov hrá rotačná hmotnosť v neprospech zrýchlenia, asi v pomere 1:2. Otázkou ale je: ako často pri jazde na cestnom bicykli zrýchľujeme?

Ideálnym príkladom, kde hmotnosť kolies až tak nezaváži, je časovka. Pretekár zrýchľuje na začiatku a potom už rýchlosť iba udržiava. V tomto mu ťažšie zadné plné koleso, alebo presnejšie disk, pomáha – vyššia hmotnosť kolesa znamená aj vyššiu zotrvačnosť. O aerodynamickej efektivite sa ani nemusíme baviť. Naopak pri pretekoch, kde sa často zrýchľuje a spomaľuje (napríklad kritériá, horské etapy) hrá rotačná hmotnosť o niečo významnejšiu rolu.


Paradoxné teda je, že hoci sa o rotačnej hmotnosti toľko rozpráva, rovnako zaváži aj profil ráfika (predovšetkým predného) a jeho aerodynamické vlastnosti. Pri jazde do kopca zas hmotnosť jazdca. Je to jednoduché – na pocit z jazdy vplýva množstvo ďalších významných faktorov.

Takže, ak pri jazde na bicykli vkuse nebrzdíte a nerozbiehate sa, ľahké kolesá vás nespasia. Zároveň však, samozrejme, nie je pravdou, že nie sú vždy užitočnejšie. A verdikt? Oplatí sa hľadať predovšetkým aerodynamicky efektívne ráfiky a netreba zabúdať aj na tuhosť setupu, ktorá tiež nie je pri prenose sily zanedbateľná. Koniec vzorcom, ideme jazdiť.

Hliník ako dobrý základ

Podobne, ako je to pri rámoch, hliník predstavuje najdostupnejší a najrozšírenejší materiál na výrobu kolies. Je tuhý, vydrží toho naozaj veľmi veľa a v neposlednom rade je lacný. A práve preto sa teší najväčšej obľube medzi hobby cyklistami. V 99 % prípadov majú hliníkové kolesá nízky profil ráfika. Uplatnenie nájdu ako u hobby jazdcov, tak aj u amatérskych pretekárov – tí ich väčšinou využívajú ako tréningové kolesá a pri pretekoch ich vymenia za drahšiu, karbónovú alternatívu. Prípadne tiež počas zimných jázd. Vyšší počet špicov im opäť pridáva niečo na tuhosti, no i na hmotnosti.


Keď sa trochu povenujeme ráfikovým brzdám, hliníkový ráfik má pred karbónom opäť trochu navrch. Aj v mokrých podmienkach a dlhších zjazdoch si totiž zachováva relatívne konštantné brzdné vlastnosti. Bežne sa tak môžeme stretnúť s karbónovými kolesami, ktoré majú hliníkovú brzdnú plochu.

Karbón nezabezpečuje len ľahkosť

Ako sme si už povedali v úvode, ľahký set kolies zďaleka neznamená, že máme vyhrané. Ak môžem hovoriť za seba, prešiel som z 35 mm hliníkových na 44 mm karbónové ráfiky. Finálny rozdiel v hmotnosti bol zanedbateľný. Ako som však spomínal už v „teste“ bicykla, pociťujem predovšetkým rádovo vyššiu tuhosť celku a efektívnejší prenos energie. V kopcoch zrazu akosi príliš často jazdím v stoji, tam je odozva bicykla najsilnejšia. Ak by sa niekto bál krehkosti setu, je pravda, že v tomto karbón ťahá za kratší povraz. No opäť sa odvolám na svoje FFWD, ktoré si toho so mnou preskákali (niekedy doslova) už dosť a zatiaľ nenesú žiadne známky opotrebenia.


Druhá vec (tá najpodstatnejšia), je aerodynamika. Vzhľadom na širšie možnosti tvarovania karbónových vlákien s ňou dokážu výrobcovia kolies omnoho lepšie pracovať a vytvárať aerodynamicky efektívne ráfiky. Moje kolesá napríklad nesú tajuplné marketingové označenie LAW Tech. A tu sa dostávame k ďalšiemu podstatnému údaju, a tým je výška ráfikov.

Vysoké ráfiky sú krajšie. Ale aj lepšie?

Nebudem sa pretvarovať, nad kolesami s vysokými ráfikmi (ej kej ej deep wheels) si z času na čas „poslintám“ a je mi jasné, že nie som jediný. No podobne ako pri rámoch, aj tu treba vyberať vhodnú výšku na základe toho, čo plánujem jazdiť. Zovšeobecniť to môžeme nasledovne:

• čím vyšší profil ráfika, tým vyššia hmotnosť (viac materiálu na ráfiku)
• čím vyšší profil ráfika, tým vyššia aerodynamická efektivita (najvyššiu má časovkársky disk)
• čím vyšší profil ráfika, tým vyššia nestabilita na bočnom vetre (ľahší cyklisti môžu začať pocitovať nepríjemnosti už pri 50 mm)
• čím vyšší profil ráfika, tým nižší komfort pri jazde (súvisí s už zmieneným bočným vetrom, zatáčaním, zrýchlením)

...vonkajšia šírka ráfika ovplyvňuje aerodynamiku, zatiaľ čo vnútorná v spojení s plášťami zas komfort a valivý odpor...

Tým pádom je zrejmé, že ak jazdíte primárne v kopcoch, treba cieliť na kolesá s nižším profilom ráfika. Naopak, pri vyslovene rovinatom profile sa najlepšie u hobbíka uplatnia 50 – 60 mm ráfiky. Ja osobne som stavil na „univerzál“, keďže jazdím aj aj. Navyše, mojich 44 mm pre mňa znamená pomerne priaznivú hmotnosť, relatívnu odolnosť voči bočnému vetru a zároveň o niečo vyššiu aerodynamickú efektivitu. Minimálne v porovnaní s predošlými kolesami.

Moderné trendy v profi pelotóne

Ďalším čarovným rozmerom, ktorý sa v poslednej dobe často „pretriasa“, je vnútorná šírka ráfika. Tá je väčšinou označovaná v milimetroch, za ktorými nasleduje písmenko „C“. Bez neho ide o vonkajšiu šírku ráfika. Táto téma je síce možno trochu populárnejšia vo svete MTB, no širšie plášte si našli cestu aj do World Tour pelotónu a poriadne „balóny“ možno najčastejšie vídať na pretekoch typu Paríž – Roubaix, či na kockatých flámskych klasikách. Zrejme sa za to opäť môžeme poďakovať onej slávnej aerodynamike. Pred časom sa totiž zistilo, že o niečo širšie ráfiky sú aerodynamicky efektívnejšie. O to viac, ak sú skombinované so správnymi plášťami.


Časy, kedy sa jazdilo na 21 mm „užovkách“, natlakovaných na 6 barov, sú, chvalabohu, dávno preč. Fyzika hovorí jasnou rečou a hoci to znie paradoxne, mierne širší plášť má nižší valivý odpor. Okrem toho, viac vzduchu znamená vyšší komfort. Preto sa v dnešnej dobe najbežnejšie volia plášte v šírke okolo 28 mm. Vo všeobecnosti tak môžeme povedať, že vonkajšia šírka ráfika ovplyvňuje aerodynamiku, zatiaľ čo vnútorná v spojení s plášťami zas komfort a valivý odpor. Zaujímavým je „pravidlo 105“. To udáva, že vonkajšia šírka ráfika by mala byť aspoň 105 % zo šírky plášťa. Čo sa týka kombinovania ráfikov a plášťov v určitej šírke, pekný článok tomu kedysi venoval bimjeam.

Galuska vs. duše vs. „bezduše“

Pre začiatok spomeniem dôležitú vec – každý typ obutia si vyžaduje špecifický ráfik. Začneme najmenej rozšíreným obutím, a síce galuskami. Najmenej rozšíreným pravdepodobne z viacerých dôvodov. Tým najvýznamnejším ale asi je, že pre bežného hobby cyklistu (dupľom začínajúceho) je galuska „overkill“. Oproti bežným plášťom nejakú hmotnosť ušetríte na kolesách (rozdielna konštrukcia ráfika) a takisto na galuske samotnej.

Vzhľadom na vyššie TPI (threads per inch, inak povedané, hustota úpletu) galusky lepšie odvaľujú, sú odolnejšie voči defektu. ALE. Keď už defekt schytáte, na nejaké lepenie duše či knôty môžete rovno zabudnúť. Jedných dychom však dodám, že v prípade defektu sú galusky bezpečné, keďže nedôjde k ich okamžitému vyzutiu. Keď sa povenujeme servisu, nahodiť galusku je o niečo väčšia morda, než zacvaknutie plášťa do drážok. Vzhľadom na svoje vlastnosti sú galusky obľúbené predovšetkým medzi časovkármi a vídať ich ešte možno aj v profi cyklistike. Tam sa koleso s defektom mení behom chvíľky.


Pre začínajúcich cyklistov budú určite vhodné duše. Hmotnostne je to plus-mínus rovnako ako v prípade galusiek (teda, v mierny neprospech duší), najväčším plusom je však jednoduchá možnosť opravy. Stačí pri sebe nosiť sadu na lepenie alebo náhradnú dušu (odporúčam oboje) a malú pumpu do vrecka. Oprava málokedy zaberie viac ako niekoľko minút. Na údržbu sú duše jedným z menej náročných variantov, pomerne dlho držia aj tlak. Nevýhodou je najvyššia náchylnosť na defekt či „precvaknutie“ duše o ráfik pri nižšom tlaku. Vlastná skúsenosť.


No a na záver bezduše. Čarovné, marketingom pretláčané bezduše. Ich kúzlu som nedávno podľahol aj ja a musím povedať, že neľutujem. Bezduše vo všeobecnosti umožňujú voziť nižšie tlaky, čo výrazným spôsobom pozitívne ovplyvňuje komfort. Netreba sa tak báť defektov – ak si na plášti nevyrobíte dieru o veľkosti radiacej páky, tmel si s ňou poväčšine poradí. A s čím si neporadí tmel, s tým môžu pomôcť knôty.

Nevýhodou je pomerne náročná inštalácia, nutnosť pravidelne dolievať tmel (inak vám kolesá vyfučia pokojne aj behom pár hodín). Gramárom sa určite nebude páčiť o niečo vyššia rotačná hmotnosť vďaka tmelu (samozrejme, treba brať s rezervou ). Ak však nepatríte k milovníkom asfaltu rakúskeho typu (rozumej hladkého jak detská prdelka) a radi si to z času na čas „strihnete“ nejakou pofidérnou skratkou, bezduše jednoznačne nájdu svoje využitie.

Niečo o nábojoch a orechoch

O túto tému sa obtriem len zľahka, lebo v mojich očiach pre hobby cestného cyklistu nie je natoľko podstatná. Rovnica je však jednoduchá – čím kvalitnejší náboj, tým vyššia cena. Voliť môžeme medzi lacnejšími, no ťažšie nastaviteľnými kónusovými ložiskami, resp. čoraz viac populárnymi priemyselnými ložiskami. Top modely sa zas môžu pochváliť keramikou, toto však z môjho pohľadu ďaleko presahuje investíciu začiatočníka.

Pri cestnej cyklistike nie je natoľko podstatný ani počet zubov vo voľnobežke. Nižší uhol záberu ocenia skôr MTB cyklisti pri štveraní sa nahor koreňmi či skalami. Skrátka – vždy vtedy, keď potrebujú pretočiť pedálmi vzad, aby „nechytili“ nejakú nerovnosť a následne znova začnú šliapať do pedálov. Čím vyšší počet zubov v systéme, tým skôr dôjde k záberu.


Podstatné je skôr voliť kolesá, resp. náboje tak, aby nám zapasovali do rámu. Pri cestných rámoch je problematika pomerne jednoduchá – stačí si uvedomiť, či máme rýchloupinák alebo pevnú osku. Pri rýchloupinákoch je klasický rozmer 5x100 mm pre prednú osku a 5x135 mm pre zadnú osku (resp. 9x100 mm a 10x135 mm). Pri pevnej oske je to zas 12x100 mm vpredu, vzadu zas 12x142 mm. Systémy sa však medzi sebou dokážu kombinovať vďaka rôznym redukciám.

To, aké kolesá zvoliť, sa odvíja najmä od prostredia, v ktorom jazdíte. Pri plášťoch je to o niečo zložitejšie a veľakrát nezostáva nič iné, len skúšať. Snáď to s týmito tipmi pôjde o niečo jednoduchšie.

Seriál „Od základu”

• Rozdiely v rámoch cestných bicyklov
• Aký materiál rámu je najvhodnejší?