Tre Cime di Lavaredo – stúpanie, kde sa zrodil Kanibal

Poďte sa pozrieť na stúpanie s kontroverznou históriou, kde pojem strmý sklon dostal nový rozmer a kde sa zrodila legenda menom Eddy Merckx.

Rozhodne som to úplne neplánoval, ale naša druhá časť z Dolomitov má nakoniec ozaj dobrý timing. Čo mám na mysli? Len pred pár dňami som písal článok o Pogačarovi, ktorého dominancia sa stále dáva do kontextu s Eddym Merckxom. Všetkému navyše dala korunu sezóna 2024.

Ale viete, kde sa začala éra skutočného „kanibala“ v roku 1968? Druhým spojovacím bodom je fakt, že posledným monumentom a akousi rozlúčkou so sezónou bolo včerajšie Okolo Lombardie, ktorému tradične predchádza viacero talianskych jednorazoviek. My teda dáme peknú bodku.

V rámci plánovaného výletu do regiónu 3 Zinnen Dolomites som dlho rozmýšľal, čo by sme vám mohli ukázať, pretože možností je ozaj neúrekom a času oveľa menej, akoby človek chcel... Zrejme to poznáte. Potom mi nejako prišlo na um Giro z roku 2013, keď si Vincenzo Nibali prišiel v snehovej búrke a v ružovom drese pre titul na vrchol Tre Cime di Lavaredo. To je ono.

Na vrchole sa finišovalo zatiaľ len 7-krát, no aj tak má v srdci mnohých osobité postavenie... Doslova mýtické. Prečo? Svoju úlohu zohrali parametre, ku ktorým sa ešte dostaneme, ale tiež história. Píše sa od roku 1967 a vôbec sa to nezačalo slávne, no všetko sa potom otočilo o 180 stupňov. Viac si už nechám do samotného videa, ktoré nájdete v závere článku.

Bože, na horskom bicykli?

Čo mi zrejme zarytí fanúšikovia cestnej cyklistiky neodpustia je fakt, že stúpanie som vám sprostredkoval zo sedla horského bicykla. My sme ale kopec absolvovali v rámci okruhu a tvoril akúsi čerešničku, pričom celá trasa bola mixom rôznych terénov. Nájdete ju opísanú v prechádzajúcej časti z Dolomitov.


Samozrejme, že „žiletka“ by bola väčšou poctou, ale aj moderný cestný bicykel už má ďaleko od toho, čo si museli vytrpieť jazdci v 60. rokoch. Narážam najmä na prevody, pretože dnešné kompakty a kazety s veľkým rozsahom sú tiež iný svet. Osobne ale nemám rád také „škatuľkovanie“ a pekný asfaltový kopec či nádych histórie si viem vychutnať aj zo sedla MTB. Ale poďme už na samotné parametre.

Čo na prvý pohľad neuvidíte

Keď sa pozriete na kopec ako celok, nie je to nič hrozné a od jazera Misurina to máme cca 6,8 km s prevýšením 562 m, čo dáva priemer okolo 7,6 %.

Úvod poslednej časti stúpania je poriadna šichta. Cesta stúpa a ide rovno hore.

Lenže všetko veľmi skresľuje časť okolo jazera Antorno, ktoré príde po úvodnom kilometri a kde nájdete dokonca zjazd. Ale potom si pozrite posledné 4 kilometre a všetko sa hneď vyjasní. Tam sa priemer drží na hodnote 12 % s maximami okolo 19 %. Sklon, ktorý vie doslova zastaviť nohy a najmä na konci nejakej náročnej etapy. Už zrejme chápete, prečo jazdci v 1967 neboli vôbec nadšení.

Tre Cime di Lavaredo

Ešte než sa pustíme na samotné video, niekoľko fotiek, ktoré myslím pekne dokreslia atmosféru. Veď práve tá je skutočným korením, inak sa stále bavíme „len“ o jazde do kopca, no nie?


Ikonické zuby Tre Cime pri pohľade zo severnej strany od Dobiacca. Samotné stúpanie vedie z opačnej, teda južnej strany od jazera Misurina, ktoré leží vo výške 1754 m n. m. K nemu sa rovnako treba dostať, takže celkové prevýšenie ešte pekne narastie. Okolo nájdete majestátnu panorámu hôr.


Treba počítať s tým, že hore k chate Auronzo sa dá ísť autom, takže automaticky je plná ľudí – a nemyslím klasických turistov. Určite je lepšie ísť skôr ráno, čo sa nám síce nepodarilo, ale mali sme šťastie. Parkoviská hore boli plné, takže pre autá už bol zákaz vjazdu, premávali len autobusy. V podstate sme mali vo finále cestu sami pre seba.


Posledné 4 kilometre stúpania sú skutočne poriadna šichta a najmä úvodná časť, keď cesta stúpa a ide rovno hore. Postupne sa pridajú serpentíny, čo znamená miestami väčší sklon, ale rozhodne aj viac zábavy. No a keď uvidíte nad vami Rifugio Auronzo vo výške 2333 m n. m. na pozadí s majestátnou stenou, už vás „niečo“ bude ťahať nahor. Zrejme budete radi, že nemáte prevody ako v 60. rokoch a možno si poviete, že ani to MTB nebude vôbec zlá voľba.


Menšie „behind the scenes“: presne ako prichádzame hore, vidím Lenku a mladého, ktorí sa vyviezli autobusom. Lenže si nie som úplne istý, kde je koniec stúpania. Všade je kopec áut, tep asi 190 a neviem, či treba ísť rovno alebo zabočiť k chate. Ešte som aj nasadil mohutný finiš a ejha – nečakané prekvapenie...

Viete ako, keď už si dávate do tela odspodu, chcete chytiť správny koniec segmentu na Strave. Nakoniec pri nich nezastavujem, prinútim sa ešte roztočiť nohy a končím až hore pri chate. Pod ňou sme našli super miesto mimo ľudí a dokončujeme video s dojmami... Boli intenzívne.


Začiatok jesene je skvelé obdobie, kedy sem vyraziť, ak teda vynecháme nejaké extrémne výkyvy počasia, ako boli nedávne záplavy (vo vysokých polohách výdatné sneženie). Všade je väčší pokoj a menej ľudí ako počas leta.


Samozrejme, tie časy, čo spomínam vo videu, berte orientačne, predsa len segmenty sa končia a začínajú rôzne a sú tam rampy pred nájazdom do strmého, kde treba výrazne spomaliť, prípadne počkať. Ja som to bral odspodu a v rámci sociálnej siete Strava – je možné, že niekto vyšiel hore aj rýchlejšie. Veľmi by ma zaujímal čas Eddyho Merckxa z roku 1968, no nikde som ho nenašiel.

Nielen slovenské stúpania

Ja teda dúfam, že sa vám táto netradičná časť najkrajších stúpaní páčila. Väčšinou sa zameriavame na slovenské kopce, ale možno si niektorí ešte pamätáte, že séria vznikla na Svetom Jure v Chorvátsku.

Ak sa naskytne príležitosť ako teraz, rád ju využijem a dúfam, že vás rovnako inšpirujeme. Veď bicykel je skvelý nástroj ako spoznávať nádherné miesta a pritom trochu vystúpiť z komfortnej zóny, bez ohľadu na krajinu. Ciao.