Rozhovor: Michal Dobiš - tma, zima a 400 km? Žiadny problém!

400-kilometrové výjazdy, jazda len pri svetlách, hlavná sezóna od jesene do jari. Aj toto je Michal Dobiš.

Rozhovory často nerobievam. Ale ak už áno, tak vždy s niekým, kto je v dobrom zmysle slova „strelený“ a má rád poriadne úlety – rovnako ako ja. Meno Mišo Dobiš na mňa v určitý moment začalo skákať priam zo všetkých strán. Niekto odporúčal sledovať ho na Strave, lebo tam vraj vešal krásne fotky.

Ja som ho evidoval vďaka správe Gerlachingu, kde mi stále vybiehali jeho ultravýjazdy. No a v neposlednom rade sa postavil na pódium nultého aj prvého ročníka Race through Slovakia. A čo nás čaká v rozhovore? Množstvo inšpirácie, motivácie a niekoľko krásnych „krajiniek“.


Avšak nepredbiehajme udalosti. Mišo, na začiatok moja klasická úvodná trojotázka – odkiaľ pochádzaš, ako si sa dostal k cyklistike a ako vypĺňaš svoj voľný čas, keď práve nebicykluješ?
Žijem v Bratislave, ale pochádzam zo Serede. Vyštudoval som doktorát z robotiky na Fakulte elektrotechniky a informatiky, kde naďalej pôsobím. Zároveň pracujem aj pre firmu Brightpick s.r.o., kde som sa podieľal na rôznych projektoch automatizácie – jedným z nich bol aj sklad MTBIKER, čo ma, ako vášnivého cyklistu, mimoriadne teší.

Keď práve nesedím na bicykli, venujem sa manželke, s ktorou radi cestujeme. Samozrejme, patrí jej veľká vďaka za to, že toleruje môj obrovský zápal pre cyklistiku.

K športu ma od detstva viedol otec. Prešiel som si posilňovaním aj crossfitom, no bicykel mal pre mňa vždy zvláštne čaro – spája šport s cestovaním, a to ma odjakživa fascinovalo. Jeden deň sme s otcom upratovali pivnicu u babky a objavil som tam starého Favorita. Trochu sme ho dali dokopy, nalakovali a tak sa začali moje prvé jazdy po okolí.


Počas vysokej školy som mal na bicykel menej času a navyše ma zrazilo auto, čo ma na istý čas od cyklistiky odradilo. No osud ma k nej opäť priviedol – raz som u rodičov v garáži zbadal bicykel, dal som ho do servisu, kde som spoznal skvelého kamaráta. A práve od tej chvíle sa začala moja cesta k ultracyklistike.

Ako si sa teda dostal k ultracyklistike?

Už v časoch, keď som jazdil na spomínanom Favoritovi, ma lákali dlhšie vzdialenosti. Moja vtedajšia najdlhšia jazda mala necelých 200 km – vybral som sa zo Serede na Kysuce, navštíviť babku.

Naša krajina ponúka nádhernú rozmanitosť a ideálnu telocvičňu pre rozvoj cyklistiky, na čo môžeme byť patrične hrdí.

Zlom prišiel na jeseň roku 2019, a to vďaka kamošovi Mišovi – servisákovi, ktorý tvrdí, že ma stvoril ako Frankenstein svoje monštrum. Dal mi množstvo rád o bicykloch, výžive a výbave, ale najväčší vplyv na mňa mal jeho motivujúci výjazd – v novembri išiel z Bratislavy až do Tatranskej Štrby. Nechápal som, ako sa to dá, a ešte k tomu v zime! V tom čase bola moja forma biedna, nedokázal som bez zastavenia vyšliapať ani na Braunsberg – taký milý kopček pri Hainburgu.


Postupne som začal jazdiť viac, dostal som od Miša tip na nový moderný bicykel Giant a v máji 2020 prišla prvá 300-kilometrová jazda. O pár mesiacov neskôr, v októbri, padla aj štyristovka. Baví ma posúvať svoje limity a zisťovať, kam sa dá vlastnými silami dostať. Aby som na túto otázku našiel odpoveď, neostávalo mi nič iné, než začať jazdiť aj v noci.

Samozrejme, mal som rešpekt – je to bezpečné? Ako zvládnem spánkový deficit? Odhodlanie prišlo v máji 2021, keď sa ma kamoš z Prešova rozhodol podporiť. Vyrazil mi naproti do Levoče, aby som nemusel jazdiť nocou sám. Prežil som, za Prešovom už svitalo a východ slnka mi dodal novú energiu. Únava? Takmer som ju necítil. Tento moment mi otvoril nové dvere – do sveta ultracyklistiky.


Máš pri dlhých výjazdoch nejaký tajný recept? Ako zvykneš zamestnávať hlavu?
V prvom rade si to treba užívať – aj keď to bolí. Stále mám na mysli, že jazdím pre radosť a kvôli zážitkom. Samozrejme, pri dlhých, monotónnych rovinách je to ťažšie, preto sa im snažím vyhýbať. Pri plánovaní trasy si radšej „naservírujem“ kopce, ktoré nie nadarmo nazývame korením cyklistiky. Pridajú výzvu, rozbijú stereotyp a v konečnom dôsledku spravia výjazd zábavnejším.

Keď sa však rovine nedá vyhnúť, snažím sa zamestnať hlavu. Predstavujem si najbližšie zaujímavé miesto, na ktoré sa môžem tešiť, alebo si v duchu rátam matematiku – koľko času mi zostáva do východu či západu slnka, odchodu vlaku a aké tempo musím držať. No a niekedy si jednoducho zaspievam alebo zakričím – len tak, pre radosť z jazdy.


Matematická hlava sa nezaprie. No k jazdeniu v noci – je možné naučiť sa potláčať únavu, alebo to riešiš pressom na každej druhej benzínke? Predsa len, počas dňa nejakú 200-vku zvládne aj trénovanejší hobbík, no jazdiť za tmy je o inom.
Celodenný výjazd možno považovať za cyklomaratón, no ultra sa začína tam, kde už nestačí len fyzická výdrž, ale treba kalkulovať s deficitom spánku a plánovať regeneráciu počas jazdy – napríklad pri oveľa dlhších pretekoch, ktoré nie je možné absolvovať bez spánku, ako Transcontinental Race.

Nočná jazda je mentálne náročnejšia a únavu pri nej nemožno podceniť. Ale aj tu platí základné pravidlo – treba si to užívať. Noc má svoje čaro a skrýva množstvo výhod. Premávka je minimálna, autá je počuť aj vidieť z diaľky, takže si môžeš dovoliť jazdiť v strede vozovky a vychutnávať si pocit slobody. Vnímanie okolia sa mení – farby pohltí tma, no obrysy hôr a stromov zostávajú rovnaké.


Na nočný režim však nie sme až takí nepripravení, ako by sa mohlo zdať. Mnoho ľudí pracuje aj v noci – napríklad záchranári, zdravotníci, ale aj zamestnanci čerpacích staníc, s ktorými sa počas nočných prestávok často stretávam. Telo si dokáže na podobné výzvy zvyknúť, najmä ak sa s nimi stretáva pravidelne.

Jazda v noci a zvládanie únavy sú veci skúseností. Treba vedieť vyhodnotiť, kedy je bezpečné pokračovať a kedy je lepšie dať si krátku pauzu. Niekedy stačí 5–10 minútový power nap na lavičke, inokedy pomôže teplé jedlo na benzínke. Dôležité je aj zamestnať hlavu – pomáha myslieť na niečo pekné, spomínať si na silné momenty z minulých jázd, alebo sa jednoducho nechať unášať atmosférou nočnej krajiny.


V neposlednom rade sa dá na nočné jazdy adaptovať, no treba mať na pamäti, že takéto výjazdy síce rozvíjajú mentálnu odolnosť, ale nepodporujú zlepšenie výkonnosti. Preto je dôležité hľadať balans medzi krátkymi, dlhými a ultravýjazdmi.

Tvoja sezóna je typická tým, že sa začína v septembri a končí sa v máji, čo je dosť netypické. Už dupľom netypické je zvládať 300-kilometrové výjazdy naprieč nočným mrazom. Nedá mi nespýtať sa priamo – čo ťa motivuje k výkonom tohto typu?
Nie som veľký fanúšik horúčav. Leto na mňa pôsobí fádne, často až unavujúco. Jazdím pre radosť, aby som objavoval malebné zákutia krajiny. A práve jeseň a jar sú na to ako stvorené – jeseň hrá všetkými farbami, jar zase rozkvitá novou energiou.

Vždy je skvelý pocit vidieť, kam až sa dá na bicykli dostať v podstate za jediný výjazd.

Zima prináša svoje výzvy a vyžaduje iný prístup k jazdeniu. Dôležité je nepreháňať to s tempom, jazdiť opatrnejšie, obzvlášť v zjazdoch a nezabudnúť si chrániť kĺby pred chladom (napríklad pridať si vrstvu návleku cez kolená). Zvyčajne si na dlhú jazdu v zime dávam limit do 400 km, aby som si udržal rovnováhu medzi výkonnosťou a bezpečnosťou. Každý dlhý výjazd si však vopred dôkladne plánujem, sledujem predpoveď počasia aj stav ciest. Nemám potrebu vyrážať do hustého sneženia či na zamrznuté a presolené vozovky. Pokiaľ je však zima suchá, prináša oproti letu niekoľko výhod:

• Pokojnejšia premávka – v lete sa všetci niekam ponáhľajú, autá a motorky si často robia z ciest pretekársku dráhu. V zime je to oveľa pokojnejšie a vodiči sú opatrnejší.
• Žiadny otravný hmyz – žiadne mušky v očiach, osy pri občerstvení a komáre pri zastávkach.
• Regulácia teploty – v lete sa už viac nevyzlečieš, maximálne môžeš spomaliť, ale v zime si komfort vieš udržať pridaním ďalšej vrstvy alebo jednoduchým rozopnutím či zapnutím bundy.

• Podpora imunity – veľa ľudí si myslí, že jazdenie v zime znamená automaticky nachladnutie alebo zápal pľúc. Moja skúsenosť je opačná – odkedy jazdím celoročne, choroby ma obchádzajú častejšie ako predtým. Vnímam to ako určitú formu otužovania, ktorá organizmus postupne posilňuje.

• Krajší kontrast dňa a noci – hoci sú zimné dni kratšie, východy a západy slnka bývajú oveľa výraznejšie a nezriedka vytvoria scenériu, ktorú v lete nezažiješ.
• Mentálny tréning – jazda v chlade a nepohode je skvelá príprava na jarnú sezónu.

Aký je tvoj maximálny denný, prípadne ročný nájazd? Kde na takéto dlhé výjazdy berieš čas?
Denný nájazd závisí od mnohých faktorov – terénu, vetra či celkovej kondície, ale to pozná každý cyklista. Pri dobrej forme je reálne zvládnuť okolo 600 km s nejakými kopcami za 24 hodín. Ročný nájazd cielene neriešim, no zvyčajne sa podarí prekročiť 15 000 km. Minulý rok to bolo dokonca vyše 18 000 km s prevýšením 230 000 metrov. Nejazdím však pre čísla, ale pre zážitky.


S voľným časom je to ťažšie, ale keď už cez víkend dostanem priestor na výjazd, idem naplno a často využívam aj nočné hodiny. Takto sa dá krásne spojiť cyklistika s cestovaním aj za relatívne krátky čas. Či už to bola cesta do najvýchodnejšej obce Slovenska – Novej Sedlice, k moru, alebo do hôr za slávnymi horskými priesmykmi ako Grossglockner či Monte Zoncolan, vždy je to skvelý pocit vidieť, kam až sa dá na bicykli dostať v podstate za jediný výjazd.


Na nultom ročníku RTSK si to dotiahol na 3. miesto, minulý rok sa podarilo krásne striebro. Takže tento rok útočíš na zlato?
Pre mnohých je hlavným cieľom týchto pretekov nie umiestnenie, ale samotné dokončenie – popasovať sa sám so sebou a dokázať niečo, čo sa pre bežného človeka zdá byť neuveriteľné. Obrovský rešpekt patrí každému, kto sa dostal až do cieľa, ale rovnako obdivujem aj všetkých, ktorí našli odvahu postaviť sa na štart. Už len to je samo osebe veľký krok do neznáma. Sám som bol prekvapený, koľko nadšencov a podobných „bláznov“ sa prihlásilo.


Ak ide o víťazstvo na takejto vzdialenosti, platí pravidlo: „Kto spí, nevyhrá.“ Tak to bolo aj v nultom ročníku, kde som nezvládol druhú noc a uchýlil sa na pár hodín do penziónu. Minulý rok bola konkurencia ešte silnejšia a bez spánku dokázalo ísť viacero jazdcov, takže o umiestnení rozhodovala nielen stratégia, ale aj samotná výkonnosť. Pre mňa to bola životná jazda – naháňať sa s nemeckými pretekármi svetovej úrovne pulzovalo adrenalín do žíl a mal som pocit, že som nemrkol hádam ani na sekundu.


Uvidíme, čo prinesie ďalší ročník a ako sa mi podarí pripraviť. Pravdepodobne vyskúšam novú „zbraň“ – aero nadstavce. Doteraz som ich ako jeden z mála nepoužíval, čo si odniesli trpnúce ruky a mal som aj vyšší odpor vzduchu.

Sú tieto preteky tvojou prvou skúsenosťou s ultrapretekaním?
Áno, boli to moje prvé preteky v ultracyklistike, ale na štart som nešiel ako úplný nováčik. Dlhé výjazdy ma lákali už predtým a mal som skúsenosti s jazdami do 700 km. RTSK som si všimol úplnou náhodou a hneď ma oslovila myšlienka zorganizovať niečo takéto priamo na Slovensku – v našom „gyme“. Naša krajina ponúka nádhernú rozmanitosť a ideálnu telocvičňu pre rozvoj cyklistiky, na čo môžeme byť patrične hrdí. Vyhovoval mi aj májový termín s o sviatok predĺženým víkendom, takže neostávalo nič iné, len to skúsiť.


Aj tak to však bola veľká škola s množstvom nových skúseností. Uvedomil som si, ako dokáže adrenalín ovplyvniť výkonnosť, postreh a bdelosť. Zistil som, že batoh na pleciach je na 1000 km zlý nápad – na kratšie výjazdy do 400 km alebo v zime, keď hreje chrbát, je fajn. No a v poslednom ročníku som si uvedomil, aký veľký vplyv má na dlhé jazdy aj samotný posed na bicykli a odpor vzduchu.


Áno, tie legendárne fotky s batohom si pamätám. To ale bolo RTSK. Máš v oblasti ultrapretekov ešte nejaký iný, nesplnený sen?
Vyskúšať iné ultrapreteky by určite bola zaujímavá skúsenosť, ale pretekanie nikdy nebolo mojou hlavnou motiváciou, aby som sedel na bicykli. Navyše, väčšina týchto podujatí sa koná v lete, a ako som už spomínal, horúčavy nie sú nič pre mňa.

Jazdím predovšetkým pre radosť z objavovania nových miest a atmosféry, ktorú ponúkajú. Na pretekoch je všetko podriadené výkonu – sleduješ čísla, riešiš stratégiu, minimalizuješ prestoje. Pri voľných výjazdoch si však môžem dovoliť zastaviť, nadýchnuť sa, nasať atmosféru neznámej krajiny a vnímať detaily, ktoré by mi inak unikli.


Zatiaľ som sa z Bratislavy dostal najďalej až na legendárne Passo dello Stelvio, no lákajú ma aj vzdialenejšie ciele. Možnosť ísť vlastným tempom, plánovať trasu podľa chuti a objavovať krajiny na dvoch kolesách má pre mňa zvláštne čaro. Chcelo by to však omnoho viac voľného času na poriadny bikepacking.


Vieš dať začiatočníkom v oblasti ultravýjazdov nejaké tipy? Povedzme strava, regenerácia po výjazde, vychytávky…
Ultravýjazdy sú kombináciou fyzickej kondície, stratégie a psychiky. Nie je to len o tom, koľko kilometrov zvládneš, ale aj o tom, ako si jazdu rozložíš a ako sa stravuješ. Strava hrá kľúčovú úlohu, no dôležité je, aby nezdržiavala viac, než je nutné. Najčastejšie sa stravujem na čerpacích staniciach – bageta je rýchla voľba s dostatkom kalórií, sacharidov a aspoň nejakým množstvom bielkovín. Zastavovať sa v reštaurácii by znamenalo príliš veľkú časovú stratu.


Pri jazde s nižším rozpočtom sa dá rátať aj s miestnymi potravinami, no brať si veľké množstvo jedla so sebou nie je ideálne – len to pridáva zbytočnú záťaž. Vhodné je však mať pri sebe aspoň zopár tyčiniek, pretože hlad znamená stratu energie a následné spomalenie. V zálohe je dobré mať aj pár gélov na ťažšie stúpania, aby sa predišlo úplnému spáleniu zásob cukru.


Psychická stránka je rovnako dôležitá ako fyzická – krízy prídu vždy, no treba si uvedomiť, že sú ako vlny. Tak ako prišli, tak aj odídu a preto sa netreba vzdávať pri prvom náznaku vyčerpania. Čo sa týka regenerácie, pri viacdňových výjazdoch je dôležité upokojiť telo pred spánkom.

Po hodinách intenzívneho výkonu je organizmus stále v pohotovosti, čo môže spôsobiť problémy so zaspávaním a zhoršiť kvalitu spánku – s tým mám osobne problém, a aj preto mi najviac vyhovuje systém deň–noc–deň, po ktorom sa poriadne vyspím až nasledujúcu noc, keď už telo dosiahne úplné vyčerpanie.


Ultrajazdy sú hlavne o skúsenostiach, takže netreba sa báť skúšať, učiť sa a objavovať, čo funguje najlepšie. No najdôležitejšie je, aby nás to bavilo a aby sme to robili s vášňou. Nejde len o výkon či čísla, ale o samotný zážitok z cesty, slobodu a radosť z prekonávania vlastných hraníc.


Mišovi zo srdca ďakujem za odpovede – musím povedať, že v mnohom boli poučné (a veľakrát prekvapivé) aj pre mňa. Je skvelé vidieť, že aj v dnešnej dobe zameranej na výkon, čísla a výsledky sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí jazdia len tak – lebo ich to baví.

Práve Mišo je pre mňa dokonalým príkladom človeka, ktorý robí, čo ho baví a výsledky prirodzene prichádzajú zároveň s tým. Na záver už nezostáva nič iné, než mu popriať veľa šťastných kilometrov a množstvo krásnych (nielen nočných) zážitkov za „baranmi“.