Tip na výlet: z Kysúc na Považie

Hore-dole, strmé stúpania, parádne zjazdy. Na hrebeni Javorníkov si užiješ všetko, vrátane krásnych výhľadov – a to aj keď začneš z kysuckej strany.

Po tom, čo sme si s Lenkou pred časom prešli pešo Kysuckú magistrálu, navrhol som kamošom prejsť si túto trasu aj na bikoch. Veľká časť totiž išla buď priamo po cyklotrase, alebo po neznačených lesných zvážniciach.

Bolo tam však aj pár úsekov, ktoré by bolo treba alternatívne obchádzať, a tak sme sa dohodli, že skúsime protiľahlý hrebeň – Javorníky. Tieto išla Lenka sama peši ešte na jar a už vtedy mi hlásila veľký výskyt cyklistov.


Je rozhodnuté, ladíme termíny a jedno sobotné ráno sa s Danom a Mišom stretávame v Žiline na vlakovej stanici. Chalani došli vlakom z Považskej Bystrice a tak sa k nim pridávam. Rýchlik nás za polhodinku priváža do Čadce, ktorá bude naším východiskovým bodom. Ukončenie je otázne, záleží od počasia, chute a energie. A u mňa aj od času, keďže podvečer ideme na rodinnú oslavu.

Bájny Husárik, úvodná časť hrebeňa a rozhľadňa Zákopčie

Dalo by sa povedať, že ideme Tour de osady.

Lenka išla trasu v opačnom smere, takže v Čadci končila. Už vtedy mi ale opisovala nepríjemne dlhý, ale najmä strmý úsek od hotela Husárik. Vraj stretla zopár cyklistov v protismere, ale všetci tlačili. Takže keď som jej oznámil, kam s chalanmi ideme, hneď ma vysmiala: „Budete tlačiť.“


Na začiatku nám trvá pár minút zorientovať sa v meste, ale intuitívne nakoniec trafíme na cyklotrasu. Okolo cintorína a gymnázia pokračujeme hore asfaltkou k miestnej časti Krkoškovci. Úvodné zahrievacie stúpanie máme za sebou a spokojne si hovoríme, že Husárik bol v pohode.

Lenže omyl – to pravé orechové prichádza asi po 300 metroch. Jeden po druhom si to „nacvakáme“ na najľahšie a pomaly sa sunieme do kopca. Povrch je našťastie hrubá asfaltka, takže treba zápasiť len s gravitáciou a vlastnou hmotnosťou.

Podľa Stravy má úsek od mesta po hotel cca 3 km a prevýšenie 266 m. To samo osebe nie je nič strašné, lenže sklon nie je konštantný a v poslednom úseku dosahuje 14,4 %. Každý z nás však bojuje a darí sa nám dostať nad hotel bez tlačenia. Za hotelom ešte obehneme zopár chát, sklon sa upokojí a povrch sa z asfaltu mení na šotolinovú cestičku.


Prvé stúpanie je za nami, dá sa povedať, že už sme na „hrebeni“. Povrch je luxusný, počasie tiež, cyklistika v plnej kráse. Zatiaľ by sa dalo povedať, že ideme Tour de osady. Grečovci, Burdovci, Murčovci, Janščovci asi na dvoch kilometroch.

Zásadnejšia zmena povrchu prichádza až pred osadou Janščovci v stúpaní na Črchľu. Šotolina a štrk sa najskôr mení na kamene a kúsok pod Črchľou na rozbitú, koreňovo-kamenistú zvážnicu. Za Črchľou sa výrazným oblúkom po vysekanom hrebeni stáčame doprava k osade Blažkovci. Tu sa začína prvý poriadny zjazd po rozrýpanej, štrkovo-hlinenej zvážnici.

Obehneme dôchodcovský pár a s vetrom vo vlasoch – teda v tých pár, čo ešte poniektorí máme – svištíme dole lesom a neskôr lúkou. Na kopčeku v diaľke už vidíme rozhľadňu Zákopčie. Vedie k nej séria stúpaní šotolinovou cestičkou po dlhých lúčnych pasážach.

Slniečko nám pečie na hlavy a ja začínam zvažovať, ktorú vrstvu zhodím. Spätne pozerám, že podľa profilu z prejazdu trasy mi tu žiadne zásadné stúpanie nevyskakuje. No reálne na mieste sme si „mákli“. Skupinka českých dôchodcov pri rozhľadni na nás obdivne hľadí a jedna z tetušiek nás pochváli: „Kluci, jste borci.“

Po 13,5 km si dávame prvú dlhšiu prestávku. Vybiehame hore na rozhľadňu a kocháme sa výhľadmi. Niekto chrúme tyčinky, niekto obložený chlebík, debatíme, užívame si chvíľu.

Cez Mikovčákovú na Semeteš

Zo Zákopčia pokračujeme podobným terénom. Šotolina, štrk, ujazdená tráva. Výškový profil ostáva pomerne stabilný, stúpania a klesanie sú iba mierne. Kúsok za Petránkami si skracujeme trasu, nejdeme po značke do kopca popod les, ale strihneme to traverzom po vyjazdenej cestičke spodom lúky.

Po pár sto metroch sa na značku znova napájame a pokračujeme vyjazdenou cestou do ďalšieho zjazdu. Myslím, že to bol Mišo, koho osvietilo a tesne pred zjazdom sa opýtal, či ideme dobre. Stojíme, kontrolujeme mapu. Ideme zle.

Našťastie to zisťujeme skôr, ako by sme museli šliapať nazad. Otáčame biky a po jednej z vyjazdených cestičiek ideme smerom, kde by mala byť značka. Ani nie 200 metrov a sme na nej. Nechápem, ako sme tak zjavnú cestu mohli minúť.


Zvlneným terénom pokračujeme občas lesom, občas lúkou a prichádzame k útvaru Kameňovník. Neviem, čo presne by to malo byť, no ako orientačný bod je to určite nezameniteľné miesto. Ešte kúsok v miernom stúpaní, ostrá otočka doprava a sme na Jakubovskom vrchu.

Po dlhej dobe stretávame dvoch hikerov, hrajúcich sa s dronom. Chvíľu na seba čakáme, dávame si cikpauzu. Krátky zjazd okolo Čulákovcov a lesom sa nesie nezameniteľná vôňa gulášu. Záhada sa vysvetľuje v momente, keď vybiehame z lesa na lúku.

Asi je tu nejaká komunitná guláška, alebo súťaž vo varení – zo desať stanovíšť s varičmi gulášu, kopa ľudí a odstavených tereňákov. Prebiehame okolo partičky, aj trocha pribrzdím, či niekto neponúkne, ale je to márne, máme smolu.


Na méte 20 km znova blúdime. Do cesty sa nám postaví obrovská rozjazdená bahenná mláka. Ísť skrz by skoro určite znamenalo vyváľať sa, v lepšom prípade zaboriť sa po členky. Ideme teda nadivoko lesom, biky nesieme alebo tlačíme vedľa seba. Za mlákou sa vraciame na cestu, ale zisťujeme, že nie sme na značke.

Pustíme sa teda iba dole a po 300 metroch sa znova napájame na značku v Sedle pod Grapou. Tu nás čaká krátky, ale výživný zjazdík k osade Mračkov. Za osadou je prvá značená studnička, no keď vidím, o čo ide, nemám odvahu sa napiť.


Smerom na Kamenité, kde stojí rozhľadňa Mikovčáková, sa znova ťaháme zvlneným terénom hore-dole. Občas les, občas lúka, sem-tam mláka alebo rozbahnený úsek. Pri Mikovčákovej si dávame ďalšiu pauzu a ja prvýkrát v živote cucám gél.

Keďže moje trávenie rozhodí aj obyčajný ionťák, mám pred tým celkom rešpekt. Kúpil som si Beta Fuel, podľa pár komentárov je k tráveniu zhovievavý. Opatrne koštujem a veľmi ma to teda neohúri, napriek tomu to do seba natlačím celé. Prinajhoršom budem mať okrem cyklistiky aj beh do kríkov. V ústach mi ostáva pachuť, ako keď sa nadýchnem na toalete po tom, čo som do nej nalial Domestos. Zajedám to teda ešte doboškou a zapíjam poriadnym dúškom vody.


Nasleduje niekoľko kilometrov s miernym klesaním. Táto časť ide väčšinou lesom v pohodovom teréne. Nad Bachroňovcami stretávame v protismere partiu mladých chalanov na e-bikoch, inak je tu pokoj.

V osade U Bielov obdivujeme krásne dreveničky a popri tom si nevšimnem studničku, kde som chcel doplniť vodu. Krátky výšvih na lúku nad osadou, následne mierne klesanie na Panský Vrch a superstrmý, kamenistý zjazd na Semeteš.


Máme za sebou 32 km za 3 hodiny a 40 minút a zhodujeme sa, že sme hladní, smädní a potrebujeme dočapovať vodu. Našťastie pohostinstvo U Cipára je otvorené a dokonca prázdne. Odkladáme biky na dvor a hrnieme sa k baru.

Na automatickú otázku: „Trikrát pivo?“ iba nesúhlasne krútime hlavami. Všetci sme momentálne na nealko, a tak berieme trikrát radler a trikrát kapustnicu. Nakoniec to zapijeme ešte jednou rundou, na bare nám dočapujú vodu a môžeme ísť ďalej.

Plné bruško, mám čo grc…

Keby som vedel, čo nás čaká, druhý radler radšej nepijem. Nad Semetešom sa púšťame do riadne strmého stúpania. Začíname na 13 %, kde ešte zvládam krútiť v sedle. Keď sa ale o chvíľu povrch zmení na rozbitú zvážnicu a sklon stúpne na 18 %, radšej zosadám.

Fučíme a zhodujeme sa, že máme dosť, ale všetci chceme pokračovať.

Cítim že ak budem môj plný žalúdok ďalej dráždiť, uvidím dnes svoj obed druhýkrát. Úsek má niečo cez 3 km a dá mi riadne zabrať. Vyšliapať to kompletne na biku zvláda iba Mišo a tak nás chvíľu musí čakať. Keď za ním prichádzame na vrch stúpania, obchádzam ďalší z medvedích bobkov, ktoré som na trase videl. Utešujem sa, že tadiaľto utekajú, aby sa zachránili v susednej krajine.


Cez les striedajúci sa s rúbaňou sa púšťame na lúky smerom na Záblatie. Na lúkach nás znova opeká slniečko a tak sa rýchlo posúvame ďalej smerom k Melocíkovi. Povrch sa zo zvážnice na chvíľu znova mení na šotolinovú cestičku a neskôr na asfaltku.

Po 38 km križujeme ďalší, hlavný ťah smerom na Česko. Sme u Melocíka. Chvíľu zvažujem dať si kofolku, ale radšej to zavrhnem, vyzerá to tak, že budeme znova stúpať. Bavíme sa s chalanmi, čo ďalej. Zjazd z Melocíka do Bytče po hlavnej ceste je pôvodný plán ukončenia výletu. Druhý plán je prejsť cez Veľký Javorník a zjazdiť do Podjavorníka a Papradna.

Príde mi, že mám zatiaľ dosť času na návrat a nohy sa aj napriek únave stále točia – žeby zaúčinkoval Beta Fuel? Za seba teda hlasujem za pokračovanie vo výlete, chalani sú na tom rovnako.

Stúpania, únava a útek pred búrkou

Od Melocíka ideme skoro stále do kopca. Čím ďalej, tým som viac vyfľusnutý a popravde z tejto časti sa mi toho veľa nevybavuje a aj fotiek mám akosi pomenej. Napriek tomu nohy fungujú, až ma to samého prekvapuje.

Po zhruba 2,5 km a 150 výškových prichádzame na vrchnú stanicu lyžiarskeho strediska. Krátky zjazd k osade Gregušovci, kde je to skutočne malebné. Kúsok nad osadou sa zastavujeme pri zvláštnom kamennom zoskupení, ktoré mi pripomína malý Stonehenge. Až doma zisťujem, že sa to volá Dolmen života a smrti.


Stúpanie pokračuje ďalej a znova sa dvíha k 12 %. Fučíme a zhodujeme sa, že máme dosť, ale všetci chceme pokračovať. Keďže sa ale pohybujeme pomalšie, ako som predpokladal, začínam prehodnocovať, pokiaľ pôjdem. Myslel som, že sa spustím až do Považskej Bystrice a chytím nejaký vlak. No keď si prepočítam, čo ešte máme prejsť, prestáva mi to vychádzať. Nestihnem oslavu.

Oznamujem teda chalanom, že sa asi odpojím skôr, keď sa naskytne dobrá možnosť. Sme však už na Porazisku, vracať sa nebudem a možnosť odbočenia momentálne nemám. Na Čemerke dosahujeme zatiaľ najvyšší bod 1052 m n. m. Trasa ide lesom po luxusnom povrchu. Je to taký široký a hladký chodník, sem-tam kameň alebo koreň.


Jeden krátky, prudký zjazd lesom a následný výšľap do Sedla pod Hričovcom. A púšťame sa do zhruba 2-kilometrového zjazdu lesom. Prichádzame nad Kasárne, odkiaľ mám v pláne zbehnúť dole a tak si užívam posledné terénne pasáže.

Zjazd ubehne rýchlo a prichádzame na Butorky. Kontrolujem mapu a overujem si, kam sa viem dostať. Značená cyklotrasa pokračuje dole do doliny smerom na Štiavnik. Dochádza mi ale, že to samo osebe situáciu nerieši. Zo Štiavnika to mám domov ešte celkom kus a z Bytče to s odchodom vlakov moc slávne nebude.

Volám teda mojej drahej, či sa jej náhodou nechce previesť a vyzdvihnúť ma. A našťastie sa jej chce. Lúčim sa teda s chalanmi a oni mi oznamujú, že to prehodnotili a idú dole so mnou. Počasie sa začína meniť, neďaleko nás to už vyzerá na dážď a podľa radaru by ich búrka chytila na Veľkom Javorníku alebo na Stratenci.


Púšťame sa teda spolu do zjazdu po fajnovej asfaltke. Lenže značená trasa je po chvíľke zahradená a označená zákazom vjazdu. Odbočujeme teda o 180 stupňov a pokračujeme. Asi by som tu ostal chvíľu špekulovať, našťastie Mišo cestu pozná a je si istý, že sa dostaneme tam, kam treba.

Osemkilometrový zjazd o 450 výškových ubehne extrémne rýchlo a dostávame sa k rázcestníku Štiavnik Ráztoka, kde je aj autobusová zastávka. Zjazd dolinou pokračuje ešte ďalších 8 km až do Štiavnika, kde sa s chalanmi lúčim. Pokračujú cez lúku smerom do Papradna a odtiaľ do Považskej Bystrice.

Ja vyberám telefón, aby som zavolal Lenke a v tom mi volá ona. Už je v Štiavniku a tak sa dohadujeme na stretku pri kostole. Teda, popravde pri zmrzlinárni, chalani mi ju odporučili, vraj je fakt dobrá. Vypínam aktivitu a stískam sa s mojou drahou. Bike natlačíme do auta a ideme si dať naložiť zmrzku. Nie je najlepšia, akú som jedol, ale rozhodne je veľmi dobrá. Určite si sem zájdi, keď pôjdeš okolo.


Výlet sa vydaril, na hobbíka som si celkom mákol. Celkovo mi to vydalo na 65 km a niečo málo cez 2000 výškových. Chalani si to s predĺžením do Považskej Bystrice natiahli na 85 km. Napriek tomu, že v mapách.cz niektoré úseky nie sú značené ako cyklotrasa, šli sme po cyklotrase celý čas. Teda, značenie bolo viditeľné celú dobu. Škoda výšľapu na Veľký Javorník, ktorý sme nedali, ale aspoň máme plán na ďalší výlet.

Ak trasu poznáš a máš nápady na ďalšie alternatívy, alebo poznáš aj možnosti dobrého trasovania zo severnej strany, budem ti vďačný za komentár.