Okolo Tatier na bicykli...alebo 400 kilometrov jednou ranou

Pätnásťhodinové dobrodružstvo, od východu až po západ slnka, dvomi krajinami, s 11 litrami tekutín, krížom-krážom pomedzi naše i susedné hory a predsa takmer bez nich. Slovnému spojeniu "Tip na cyklovýlet" som sa radšej v tomto prípade vyhol.

Z Chopku je vidieť takmer tretinu Slovenska, dokonca snáď aj k susedom do Poľska a Maďarska. Práve tam mi pred týždňom počas turistiky preblysne myšlienka obísť na bicykli celé Tatry (Nízke a aj Vysoké) po obvode. Užívam si výhľad na naše veľhory, a keď poviem bratrancovi o mojom šialenom nápade, stručne zahlási: "Ty si blázon!" Zhodneme sa, že by to bolo nad 300 kilometrov, avšak v tejto počiatočnej fáze sme sa trošku prerátali, bude to viac.

4:00 - Piatok 21.6 je budík pripravený na štvrtú hodinu ráno. S dávkou šťastia vstanem včas a po dlhých ranných prípravách ako na expedíciu do Himalájí vyrážam.


4:50 - Opúšťam Zvolen, vonku je už vidieť, napriek skorej rannej hodine je už teplo, východ slnka však očakávam okolo piatej hodiny. Moja naplánovaná trasa vedie cez Sliač, Veľkú Lúku, Hronsek, Badín, Banskú Bystricu, odtiaľ smer Slovenská Ľupča, Brusno, Podbrezová, Brezno.

7:00 - Prechádzam pozdĺž hrebeňa Nízkych Tatier, ale ani Chopok, ani Ďumbier nie je z cesty vidieť kvôli nejasnej oblohe a tak sa miestami sa obávam, či dnes vlastne Tatry vôbec uvidím. Po zhruba dvoch hodinách s takmer zalepenými očami a po 65 kilometroch plných vyzivovania prichádzam do Brezna.

9:00 - Horehronské obce Beňuš a Polomka ma vítajú s priaznivejším počasím, avšak už v to tej Heľpe tuším, že Kráľovú Hoľu dnes žiaľ neuvidím. Tento rok je to už druhý krát, čo prechádzam popod Hoľu, no vôbec ju nevidím a tak dostáva prívlastok zakliata. Je to mimochodom najvyššie položené miesto na Slovensku, kde sa dá vyjsť bez väčších problémov po štrkovej/asfaltovej ceste na vašom bicykli - je to strecha Slovenska (1948 m.n.m.). Ja som na tomto básnikmi ospevovanom mýtickom vrchu ešte nikdy nebol, čoskoro v budúcnosti sa tam však dúfam dostanem. Čarovné Horehronie s typickou architektúrou drevených domčekov opúšťam okolo deviatej, kde zvečním do podoby fotografie nádherný Chramošský viadukt za obcou Telgárt.



10:30 - Stúpam na horský prechod Vernár, cestu mi spríjemňuje hudba, náhodne mi tam naskočí Nohavicova Cyklistická, a tak mi je aspoň veselo ("Jó když to jde tak to jde"). Po prechode sedlom do obce Vernár prichádzam do Popradu, nesmierne sklamaný, z Vysokých Tatier nevidím ani len siluetu. Dopĺňam zásoby vody a pokračujem do Tatranskej Lomnice, kde sa predsa len počasie umúdri, a ja si aspoň nachvíľu užijem výhľad na Lomnický štít.



12:00 - Pokračujem cestou popri Belianskych Tatrách, obcami Ždiar, Podspády, Tatranská Javorina, kde miestna tabuľa ukazuje teplotu vzduchu 29°C, asfaltu až 50°C. Horúčavy na bicykli zvyknem zvládať bez problémov, no v tejto fáze som už veľmi vyčerpaný, a tak opäť dopĺňam zásoby vody, mám krátky oddych, počas ktorého volám s bratom, netušiac, že sa jedná už o roamingový hovor, ktorý mi zhltol posledné zvyšky kreditu.


13:00 - Slovensko-poľský hraničný prechod Łysa Polana, následné stúpania mi odoberajú sily, môj prejav už nie je najsviežejší. Malebné mestečko Zakopane poznám, bol som tu už aj na bicykli, ale priamo z domu veru ešte nie. V meste sa nachádza skokanský mostík Wielka Krokiew, moderný stánok pre poľský, snáď národný šport - skoky na lyžiach. Atmosféra Zakopaneho je jedinečná, pripomína alpské lyžiarske strediská, je tu nádherná architektúra, vozy zapriahnuté koňmi, či mnoho turistov. Zo Zakopaneho vedie turistický chodník až na Wielki Giewont, štít s nezameniteľnou siluetou s krížom na samotnom vrchole, považovaný za národný symbol Poľska.



15:00 - Po 240 kilometroch v sedle sa po prejdení dedinkami Witów a Chocholów dostávam opäť na Slovensko - hraničný prechod Sucha Hora, kde opäť dopĺňam tekutiny. Práve tu, za obcou Vitanová v Oraviciach doľahne na mňa najväčšia kríza, idem neskutočne pomaly, zvažujem, že po príchode do Ružomberka pôjdem radšej vlakom. K lepšiemu psychickému rozpoloženiu mi neprispeje Roháčmi obklopená dedina Zuberec, z ktorej začína stúpanie na horský prechod Huty.


17:00 - Po prejdení sedla ma čaká dlhý, aj keď v mojom ponímaní krátky zjazd do Liptovských Matiašoviec, najradšej by som bol, keby bol zjazd až do Zvolena. Pri Liptovskej Mare mám na tachometri už 300 kilometrov, stále však necelú stovku domov.


19:00 - Starou cestou z Bešeňovej prichádzam do Ružomberku, kde posledný krát na čerpacej stanici kupujem fľašky s vodou, mali by mi vystačiť na cestu domov.

20:30 - Prichádzam do lyžiarskeho strediska Donovaly, tretieho horského prechodu dňa. Kopec je zo strany od Liptovskej Osady pomerne ľahký, no v mojej situácii by mi bol veľa aj dvestometrový kopec z krčmy k báčimu Pištovi na hornom konci Krivca.


22:00 - Zjazd z Donovalov je neopísateľný, dostávam druhý dych, nemusím už tupo sledovať billboardy s kým bankujem, priznávam, chutí mi nealko, či radosť otvoriť. Z Banskej Bystrice mi to už ide celkom rýchlo, z Veľkej Lúky mám dokonca sprievodné vozidlo v podobe nedočkavého ocina a keď mi pred Zvolenom chýba pár kilometrov do méty 400 km, idem cez centrum mesta a víťazným gestom o desiatej hodine večer ukončím môj maratón, môj splnený sen!