Salzkammergut Trophy 2014 - zaručene bez prachu

Keďže sa pomaly z tejto bikovej akcie stáva aj akcia rodinná tak mi opäť spoločnosť robí Lenka aj mama. Do Bad Goisernu dorazíme kúsok po obede a hneď po vybalení vecí v hoteli utekám na prezentáciu a tradičný „bike check“ nech to mám čo najrýchlejšie z krku. Veľké akcie totiž prinášajú aj veľa ľudí a veľa ľudí = tlačenica. Tento rok padol navyše aj rekord, dokopy sa na všetkých tratiach zúčastnilo 4256 bikerov z 44 rôznych štátov. Takže si určite viete predstaviť ako to vyzeralo v centre Navyše akurát prebiehal tradičný piatkový šprint namotaný v uličkách.

Keď niekto vymýšľal parametre tejto extrémnej trasy určite ešte netušil akou kultovou záležitosťou sa tento pretek postupom času stane. Prejsť 211 km a nastúpať 7000m v nádhernom prostredí prírodnej rezervácie UNESCO je už moja každoročná posadnutosť. A tentoraz si príroda opäť povedala, že prečo nespraviť tie dve kilá o trochu viac zábavnejšie...



Inak na každom rohu stretávam kamarátov zo Slovenska alebo aspoň počujem materinský jazyk. Našťastie všetko celkom odsýpa, akurát rada na kontrolu bikov je trošku dlhšia. Ako pravý gentleman nechávam Lenku vo fronte a idem si narýchlo kuknúť bohaté expo


Môj bike nakoniec zhodnotili ako bezpečný (keby už tento nový Epic neprešiel tak fakt neviem a tak mi už nič nebránilo namontovať si štartové číslo a pretočiť stuhnuté nohy okolo jazera. Kedže bolo akurát po výdatnom daždi moc som tomu nedal ale aspoň lepšie chutila večera. Medzitým som aspoň 100 krát prezrel všetky možné meteo servery ale tie ukazovali na zajtra viac menej to isté - akurát počty mm zrážok boli mierne rozdielne Večer si teda chystám všetko potrebné na ráno a okolo 22:00 sa snažím zaspať...


3:00, budíček a snaha dostať do seba ráno poriadne raňajky. Prežúvajúc kukám do tej tmy a fakt sa mi nechce. Až pri horúcej káve prichádzajú lepšie myšlienky. Asi hodinu premýšľam čo vlastne na seba, nakoniec beriem iba čiapku so šiltom (najlepšie na dážď) a návleky na ruky. Nohy namažem hrejivkou nech mi na štarte nie je zima a potom je to už aj tak všetko jedno V tme sa blížim do centra odkiaľ už je počuť hukot približne 700 bikerov ktorí sa rozhodli pre kráľovskú 211 km trať s prevýšením 7049m. Spolu s divákmi je to neskutočná kulisa ešte umocnená svetlami a hudbou. Na poslednú chvíľu dobieha mama aj Lenka a tak im ešte zamávam a celá masa sa dáva do pohybu.


Hlavne nespraviť dáku blbosť a netrafiť ostrovček alebo obrubník. Opúšťame centrum a ideme do prvého dlhého kopca na Rachsberg s prevýšením 900m. Po nájazde sa pomaly začínam posúvať dopredu a popri tom míňam kopec kamarátov. Keďže minulú sobotu sme sa s Jurom (Icemanom) poriadne ponaháňali na 175 km trase Obr Drásala vôbec som nevedel čo mám od svojho tela čakať. Predsa len týždeň je dosť málo času po takej nakladačke Snažím sa teda ísť tak aby tam ešte stále bola malá rezerva. Všade naokolo je mokro a kamene v lese sú poriadne klzké. Do kopca je zase dusno ako v parnej saune. Hlavne ale ešte neprší aj keď od určitej výšky sa noríme do poriadnej hmly. Na vrchole kopca to vyzerá v tom šere skutočne strašidelne.


Trochu fúka ale mňa skôr trápi, že sa v prvých momentoch akosi zle triafam do zákrut v zjazde Neviem si nájsť ten správny rytmus v ktorom je prejazd na šotoline bezpečný ale pritom aj rýchly. Ale je ešte dosť času na zdokonaľovanie Prechádzame okolo krásnej chaty na Hutteneckalm a po nej nasleduje aj prvý naozaj technický zjazd po koreňoch. Žiaľ dažde z toho spravili bahenné koryto a všetci tento krásny úsek zbiehame pešo. Aj tak som sa skoro v tom blate vyváľal. Navyše okamžite vyzerám ako prasa. Treba sa dať ale dokopy a nacvičiť drsné pohľady pre fotografov na Ewige Wand. Toľko fotiek ako tu vám na žiadnom inom mieste totiž nespravia. Ono tá skalná diera a parádny chodník v skale vyzerajú fakt dosť husto


Za mnou sa už dlhší čas vezie jeden chalan a až neskôr zisťujem, že je zo Slovenska. Spolu s Jakubom teda vytvoríme tandem a po prejazde tradičných schodov si trochu orazíme na chodníčkoch popri rieke. Obehne nás menší vláčik ale mne príde fakt zbytočné sa teraz naháňať po rovine.


Opäť stúpame a naberáme smer do úsekov ktoré sú iba na najdlhšej trase. V polovici kopca ale začínam na Jakuba strácať a to je počiatok krízy. Ono totiž stačí ak človek len na chvíľku zvoľní a už sa sa ním vynárajú ďalší a ďalší. Postupne ma aj dobiehajú, medzi nimi aj Robo Čunderlík ktorého spoznávam podľa biku a posedu. Postupne sa kazí aj počasie a začína seriózne liať.


Po zjazde som okamžite komplet mokrý ale úplne najhorší je ten pocit keď si sadnem do tej premočenej vložky až to „zamľaská“. Pozriem na hodiny a predstavím si ešte 10 hodín v sedle. Ach bože...V ďalšom strmom kopci za dedinou Reith ma znova dobiehajú a mňa už napadajú aj myšlienky na uterák v ringu. V týchto chvíľach fakt najviac pomáhajú diváci ktorí aj v tom počasí fandia popri trati a vždy moje myšlienky odplašia. Každý kto tu má červené číslo je pre nich totiž najväčší borec Neuniklo mi, že nie som jediný, ktorý išiel minulý týždeň toho Obr Drásala a spoznávam známe tváre. Všetci ale na tom boli ďaleko horšie ako ja a odpadli ešte v prvom, prípadne druhom kopci. V technickom zjazde po zjazdovke je ďalšie parádne koryto s vodou a blatom a po menšej motanici v lese mierime dlhočiznou dolinou dole k bufetu. Nižšie už neprší ale v tej rýchlosti to bohate vynahradzuje voda frkajúca od kolies


Do bidonu „iso“, do ruky pohárik s kolou a ku tomu kúsok rožka a syr – to je moja osvedčená strava. Medzitým v kopcoch po kúskoch ujedám z tyčiniek a samozrejme nesmú chýbať banány. Stúpam krásnou a zo začiatku celkom strmou dolinou na Tauernkreuzung. Akonáhle sa vyšplhám nad cca 800 m znovu začína pršať, hore na bufete zase leje. Obsluha je ale ako vždy usmiata a nechýba im dobrá nálada. Mne až toľko do smiechu stále nie je


Ak si niekto myslí, že toto je len pretek po šotoline tak ho nasledujúci zjazd určite prekvapí. Cesta sa točí do lesa na koreňový singel ktorý sa postupne zužuje a prechádza popod skaly. Na ľavo teda skala, napravo poriadna priepasť a medzi tým vďaka bohu aspoň sieť Následná pasáž po klzkých platniach a šutroch je fakt dobré cvičenie a až na malý kúsok sa mi ju podarí prejsť. Dole je opäť kopec divákov a mi znovu ideme po singláči, pre zmenu už do kopca. Mazľavé blato je silný nepriateľ, a tak neskôr tlačím nech si zbytočne neobalím kolesá. Potom už lesné pasáže končia a po prejazde dediny metre naberáme v strmej asfaltke. Neskôr už opäť po šotoline ale tá už nie taká strmá a preto si hovorím, že tam musím nechať veľkú nech sa deje čo chce Vybieham na známom bufete, končím túto špeciálnu slučku a pripájam sa k jazdcom na 112 km trase ktorý medzitým odštartovali. Na bufete dobieham Tomáša Dedinského a prehodíme zopár slov. Hneď mu vravím, že ma neraz napadlo to vzdať ale Tomáš vyzerá celkom odhodlaný. Neviem prečo ale práve teraz sa to vo mne zlomilo. Beriem zásoby a konečne sa poriadne opieram do pedálov. Obieham kopec Slovákov z kratšej trasy, mnohí ma povzbudia čo ma tiež ženie dopredu. Znovu sa ocitám na Hutteneckalm a v druhom dlhom zjazde cez Ewige Wand míňam kvantum jazdcov, medzi nimi ale aj dosť z mojej trasy ktorí ma predtým obehli v kopci. Čo ma teší je fakt, že už aj tak nemôžem byť špinavší takže všetko je mi v ďalšom priebehu už jedno Znovu cez Bad Goisern a do ďalšej slučky. V nej ma dobieha jeden borec z čiech, s ktorým sa dám do reči a vytvoríme dvojičku. Pri bližšom pohľade si všimnem, že je až moc čistý. Hneď sa dozvedám , že jeho manželka mu robí „silný support“ a tak na jednom z bufetov mal nachystané suché veci na prezlečenie. Iba jednu vec mu neskutočne závidím – tie čisté gate Ďalší zjazd z tejto slučky späť by sa určite vynímal aj na MTB Trophy. Skaly, korene, úzký chodníček. Ibaže to by nesmelo byť tak hrozne mokro a slizko. Po vlastných je to istota.
Tak, tú ťažšiu prvú časť Trophy mám za sebou a nasleduje 20 km dlhý prejazd okolo Hallstadského jazera, vrátane lávok ponad vodu, prejazdu vlakovej stanice a pod vychytávok


Teraz je najlepší čas dať sa dokopy, poriadne sa najesť a trochu si oklepnúť. Aj preto nás s mojím českým kolegom dobieha na konci väčšia skupina jazdcov a v nej opäť Robo Čunderlík ktorého som medzičasom predbehol počas svojho znovuzrodenia Ako vždy sa mi ale vyplatila táto stratégia keďže začína fakt strašné stúpanie na Salzberg. Prvý krát za tie roky sa mi podarilo vyšliapať všetky serpentíny a ostatným sa vzďaľujem.


Blatová lúka sa dala už jedine tlačiť a potom prišla slávna, asi najstrmšia asfaltka v rakúsku ktorú som mal problém vyjsť vôbec pešo bez toho aby som nedal čelo o asfalt


V zjazde mávam svojmu sprievodu ktorý tu je na menšej túre a fičím ďalej. Napravo hučia vodopády a popri nich začínam záverečnú mordu na Rossalm. Medzitým vyšlo slniečko. Práve v tú najnevhodnejšiu dobu keďže stúpanie je otvorené. Až si začínam vravieť, že ten dážď vôbec nebol taký zlý...


Vďaka slnku postupne na mne schne aj blato a vytvára tzv. ochrannú vrstvu Obieham ďalších z dlhej, jediný kto mi uniká je môj český parák ktorému žena opäť doručila ďalšie zásoby, a tak nikde na bufetoch nestál Pri predbiehaní pomalších zo 119 km opäť počujem samú slovenčinu , väčšinou sa aj zdravíme a navzájom „hecujeme“. Keď vybehnem aj strmý záver na Rossalm v sedle biku tak si vravím, že dnes to nakoniec nebude vôbec zlé. Dlhý zošup končiaci u jazera Gossau doslova preletím, myslím že padlo aj 70 km/h na tej šotoline.


Zo začiatku pri pohľade na tie 9 kg HT okolo som myslel, že ísť na fulle nie je moc výhoda. Ale ako ubiehali kilometre čím ďalej viac oceňujem komfort a fakt, že nemusím skoro vôbec odsadávať. Hlavne s už tak slušne odretým zadkom Tak isto ma teší ako všetko funguje na 100 percent, keďže ostatným naokolo už miestami namotáva reťaz, prípadne im to ani moc nebrzdí. V záverečnom kopci sa ešte „zmačknem“ a  zopár červených predbehnem. Vďaka blatu ktoré mi uschlo v tvári sa mi do očí dostala špina a akonáhle sa pozriem doľava alebo doprava strašne ma to bolí, začnem slziť a nič nevidím. Miestami poloslepý sa teda rútim do cieľa po záverečných „hupíkoch“ ale keďže viem, že si idem pre svoj najlepší výsledok už to neriešim.


Bad Goisern, cieľová rovinka a skvelá divácka kulisa. V reproduktoroch počujem svoje meno, slovo extrem strecke a ľudí búchajúcich rukami o reklamné bannery. Presne toto je ten moment. ..Takže 12:26 hod, svoj cieľ - 12 hodinovú hranicu som síce nepokoril kvôli horším podmienkam ale celkové 34. miesto mi spravilo aj tak veľkú radosť Dobrý pocit si ale užívam až po 20 min počas ktorých nemôžem vôbec otvoriť oči a snažím sa dostať z nich všetok ten bordel.


Dlhú 211 km trasu s prevýšením 7000m nakoniec dokončilo v limite iba 379 jazdcov z pôvodných cca 700 ktorí odštartovali. Počasie a podmienky sa teda postarali o poriadnu „úmrtnosť“. Zvíťazil Hansueli Stauffer zo Švajčiarska v čase 10:24 hod, najlepším Slovákom bol Ján Halík na 10. mieste v čase 11:24 hod. Super zajazdila aj prvá žena Milena Cesnaková z Česka za parádnych 13:03 hod.
Po spamätaní sa a po komplet vystriekaní hadicou pred hotelom prišiel čas vyzliecť kraťasy Toľko piesku koľko som odtiaľ vytiahol by stačilo na menšie akvárko ale hlavná skúška morálu bola až keď sa teplá voda zo sprchy dostala k chúlostivým partiám Aj to je Salzkammergut Trophy Neskôr sme opäť kukli dojazd posledných pred limitom (cca 21:00) a pri tých ováciách ma napadlo, že budúci rok sa tesne pred cieľom zašijem na pár hodín niekam do krčmy a prídem ako posledný. Taký aplauz totiž nemal zaručene ani ten čo vyhral


Niekto môže tvrdiť, že tento pretek je „masovka“, prípadne že tu je málo terénu a veľa šotoliny. To všetko je viac menej pravda ale taká atmosféra aká sa dá zažiť na najdlhšej trase, taká sa veru hľadá inde veľmi ťažko. Fandí tu úplne každý, od malých detí až po najstarších dôchodcov. Slovo „super“ som počul asi 10000 krát a najmä vďaka tomu som to nevzdal aj keď už veľa nechýbalo. Ďalej ma teší čím ďalej väčšia účasť Slovákov na všetkých možných tratiac, vrátane tej kráľovskej. Miestami som mal pocit, že môžem kričať bez problémov „zľava a sprava“. Jednoducho ak budem zdravý prídem zaručene znovu a tá 12 - hodinová hranica musí padnúť