Reportáž: Horal Krejzi alebo majstrovstvá Európy na vlastnej koži

Reportáž: Horal Krejzi alebo majstrovstvá Európy na vlastnej koži

8 komentárov

Imroman 17.08.2017 25 fotografií   Maraton Preteky Horska Cyklistika Majstrovstva Europy Uec Svit Reportaz

Musím sa priznať, že pôvodne som ME nemal vôbec v pláne, resp. som chcel prísť len ako divák. To som povedal aj do mikrofónu, keď mi túto otázku položil pred dvomi týždňami Roman Barényi po dojazde na ŠKODA STUPAVA TROPHY maratóne.

 

Lenže potom si hovorím, prečo vlastne nie. Horala som šiel takmer v každej podobe a prečo chcem premárniť šancu strihnúť si to ako majstrovstvá Európy? Veď rovnaká príležitosť sa tak skoro opakovať nemusí a potom budem akurát „banovať. Licenciu mám vybavenú, tak teda poďme do toho a uvidíme, koľko mi top maratónci naložia... ale už teraz vám môžem povedať, že dosť .

V nedeľu potopa?


Do Svitu na registráciu prichádzam v sobotu a musím povedať, že to je veľmi zvláštny pocit. Mám na myslí fakt, že takmer všetci kamaráti tu dnes pretekajú (alebo to už majú za sebou) a ja si zatiaľ len beriem číslo . Idem sa teda aspoň povoziť po trati, z čoho je nakoniec takmer 3-hod. výjazd. Všade sa práši, je pekne a sú takmer ideálne podmienky – a to ešte pred pár dňami bola predpoveď úplne iná, niečo v zmysle, že dnes bude pršať a zajtra pekne, takže v duchu som si hovoril, ako dobre robím . Na trati stretávam samozrejme kopec kamarátov, ktorí sa čudujú, prečo sa tu dnes len tak vozím a každému odpovedám, že môj čas príde až zajtra.



Bývam tradične na chalupe pod Donovalmi, tak sa okolo 16:00 poberám a už po ceste vidím, ako prichádza poriadna oblačnosť. Pár kilometrov za Svitom ma chytí taká búrka, že nestíhajú stierače. Aladin na zajtra hlási 28 mm, tak neviem, či nemám ísť radšej stavať nejakú archu . Každopádne na ostatným serveroch to nevyzerá až tak hrozne a verím, že sa jedná len o dočasnú chybu. Večer ešte vybieham z doliny na signál, stĺpce sa zmiernili, no má sa poriadne ochladiť a pridať aj studený vietor. „Na Kráľovke bude veselo“, hovorím si a môžem ísť chrápať.

Miesto na proviant


Ešte predtým si ale pripravím bike, teda nanesiem asi 3 vrstvy vosku na reťaz a rovnako si na rám prilepím, čo sa len dá (bombičky, nitovač, montpáku), aby som mohol vrecká natlačiť proviantom od OTE. Baby posielam pozerať na Panskú hoľu a nechcem po nich, aby čučali iba dole pri „technickej zóne“ pre moje XXX miesto . Dám im do ruky teda vrece so zásobami, ktoré mi následne nechajú v Liptovskej Tepličke – tá je tesne pred 100. kilometrom a do záveru vlastná „výživa“ vždy poteší a hlavne pomôže – najmä pri takto dlhej a náročnej trati.



Budík zvoní okolo 4:00, raňajky, kávička a o 5:30 môžem vyraziť z chalupy. Po ceste „refrešnem“ počasie, ktoré vyzerá, že sa umúdrilo, no stále má pršať a hlavne teplota šla poriadne dole. Samozrejme, že vo Svite prší, tak parkujem pod stromom a môžem sa pripraviť. Každopádne oproti štartu Salzky je to v podstate akoby bolo jasno a 20°C . Dlho rozmýšľam čo na seba a nakoniec zvolím variant teplých kraťasov Omloop po kolená a v prednej časti „neprefúkavého“ dresu Perfetto (taká light verzia Gabby)– pod to dám iba tenkú „rybársku“ sieť. Takto som pripravený na chlad, vietor a mrholenie vo vyšších polohách, no rovnako, ak sa rozopnem, tak vzduch mám hneď na tele a nie je problém „udýchať“ tie kopce. To doplním o návleky na ruky a jesenné rukavice. No a nakoniec beriem aj Nano návleky na nohy, ktoré viem, že zrejme roztrhám, ale už majú svoje roky a kde inde majú položiť svoj život, ak nie na ME . Vnútro topánok bez piesku a bordelu a hlavne absencia „drevených“ členkov od chladu za to stojí. Keďže nemám na každej technickej zóne sprievod, kde si môžem niečo teplejšie vziať alebo naopak odhodiť, o to viac musím nad týmto premýšľať a vyplatilo sa .

Bzukot všade naokolo


Samozrejme, všade okolo už bzučia valce a trenažére - elita sa rozohrieva. Tí štartujú 10 min. pred nami, teda pred kategóriou Masters. Do tej spadám na základe veku (nad 30) a licencie. Škoda, že k tejto trase neboli priradení aj trochu „starší páni“ (napr. do 50 r), kde by väčšina zrejme bola radšej pre túto trasu. No nič sa nedá robiť, je nás pomenej, ale mne to je v podstate úplne jedno.



Ešte predtým štartuje samozrejme elita a keď sa čítajú tie mená, ani sa nechce veriť, že títo borci stoja na štartovej čiare maratónu Horal – to je presne ten pocit, pre ktorý to chcem skúsiť tiež, aj keď mi je jasné, že 99 % z nich už neuvidím . O 8:10 teda máme štart my, najskôr len tak „na oko“ a za Svitom už naostro. Nikto sa nikam „neplaší“ a trhať sa začíname až v stúpaní popod napätie. Síce nás je menej, no väčšinou sú to ale jazdci, ktorí už majú niečo „najazdené“. Mojím cieľom je začať s kľudom a doraziť si to v následnom zjazde, čo mi ale trochu pokazil jeden jazdec, ktorého nie a nie obehnúť - takže si následne strihnem časovku po asfalte. Na Horale treba vydržať aspoň tieto úvodné úseky v skupine, pretože na tých rovinách nikdy nepoteší bojovať sám. Postupne sa zlepíme a Česi sa ma pýtajú, či som už túto trasu šiel a nebodaj ju vyhral, keďže mám číslo 101 (čísla pre masters boli od 100 vyššie). Na týchto 2 otázkach sa dobre pobavím a odpovedám, že trasu „trochu“ poznám a že zrejme mi chcel organizátor spraviť číslom radosť . Stúpame po štrku, opäť sa delíme, ale v zjazde doskakujem. Prvú technickú zónu vo Vikartovciach preletím, všetkého mám viac než dosť a začína dlhé stúpanie do Smrečinského sedla (1442 m.n.m).

Ešte, že som sa dobre obliekol...


Idem si už svoje tempo a celá skupina sa postupne delí. Mrholí, no stále je ešte pomerne teplo a mnohí si dávajú dole vesty alebo rukávy. Žeby to s tou zimou nebolo až také „horúce“? Lenže naberáme metre, vietor silnie a razom sa všetko mení. Vnáram sa do hmly, ktorá robí spoločnosť približne od 1 000 m.n.m, takže vidím veľké prd. Dážď sa postaral, že už tak náročné pasáže po lúkach dajú zabrať ďaleko viac a najmä v tých strmších úsekoch majú plášte čo robiť a občas hrabem na mieste. Zvážnice sú plné vody a tá samozrejme strieka na všetky strany. Na vrchole Smrečinského sedla je hmla poriadne hustá a je vidno skutočne len na pár metrov. Keď trochu naberiem rýchlosť, hneď cítim, že je skutočne poriadna kosa a som rád za celý svoj outfit, ktorý som zvolil naozaj výborne. Zapínam dres až po bradu a môžem ísť na to. Zjazdovať po mokrej zvážnici plnej rôznych výmolov v hmle je celkom zážitok a väčšinu prekážok preskakujem na poslednú chvíľu – hlavne dúfam, že všetky tie rampy, čo boli naznačené v tom itinerári, sú aj pootvárané...

Takto zletím k Pustému Poľu, kde vidím, že niektorí jazdci balia. Beriem len pohárik do ruky a valím ďalej. Povestný „Horalovský“ brod kúsok ďalej našťastie nie je tak hlboký ako po minulé roky. Pochválim sám seba za tie návleky, nohy sú v teple, relatívne v suchu a žiadny piesok. Teraz na mňa čaká presun pod úpätie Kráľovej Hole, kde je samozrejme tradične najlepší prejazd cez rómsku osadu. Na ceste už vidím sprievodný konvoj ako sa presúva do ďalšej technickej zóny. Mňa tá najbližšia ešte čaká a je umiestnená v Šumiaci. Tu ma naozaj poteší výborná divácka kulisa a potlesk, sem-tam započujem aj svoje meno. Pýtam sa, či hore sneží, dávam banán a plním bidón . Tak poďme na to...

Grande, grande...


Prevýšenie 1 000 m a výška 1 946 m.n.m zrejme stačí na predstavu, aký kopec nás čaká, ja sa snažím hlavne neprepáliť. Každopádne, v tomto mi výrazne pomáha chlad, v ktorom sa mne osobne ide vždy lepšie a ktorý aj viditeľne stláča moje „tepy“ nadol. Zatiaľ nikde nikto, duo Slovákov Jozefa Martišku a Michala Bálenta som nechal za sebou ešte v zjazde zo Smrečinského a tam som obehol aj ďalšieho Slováka Erika Goliána, ktorý ale neskôr zabalil. Idem si pekne tempíčko okolo 1 000 m/h (VAM) a blížim sa k deleniu trate. Ako som dúfal, že Albana uvidím, aspoň keď pôjde dole, tak mám smolu – zrejme chýbalo tých 10 min .



Nejdeme po štrku ďalej, ale sa odkláňame na pre mňa novú zvážnicu, ktorá nás privedie až pod vrcholový asfalt. Na nej obieham slovenského jazdca Tomáša Burčáka, ktorý ma poriadne mäkké koleso a rovnako vyzerá, že sa dobre trápi. Pýta sa ma, koľko ešte hore, čo je otázka, na ktorú neviem moc pozitívne odpovedať, keďže stále veľa... Zľava sa pripájam na finálny asfalt, ktorým už ideme obojsmerne, takže sa treba držať vľavo od kuželov. Škriabem sa nahor a vidím asi tak 10 m pred seba. Zrazu človek počuje bzukot a z tej hmly sa vynorí nejaký borec, ktorí si to valí nadol. A takto sa to opakuje, každopádne, Višňu som spoznal a aj on mňa . Ak by som mal nejako popísať, ako to celé vyzeralo, tak mám jedno spojenie - doslova „epické“ stúpanie. Najmä vtedy, keď sme okolo 1 700 m.n.m vyliezli nad spodnú oblačnosť a ukázala sa okolitá silueta hôr a samozrejme majestány vrch s vysielačom. Do toho sa pridal vietor, takže atmosféra ako vyšitá, no ja osobne si to naozaj užívam. Navyše sa predo mnou „odhalili“ 2 jazdci, ktorých pomaly dobieham a stihnem to ešte pred poslednou zákrutou. Taliansky jazdec sa ma chytil a stále potom hovoril „grande, grande“ a pod. . No konečne, dávam si naplniť fľašu a tlačím do seba tatranky s banánom – ak sa niekde oplatí poriadne najesť, tak práve tu, lebo v zjazde to telo dokáže celkom dobre „spracovať“. S talianskym kolegom doslova letíme nadol, on mi uchádza na asfalte, ktorému, keď je mokro moc neverím, ja si ho následne dobieham v rozbitých úsekoch a prchnem v technickom chodníčku. Keď sa oddelíme od tejto slučky, je už opäť za mnou, a takto pokračujeme zvážnicou po vrstevnici.

Pomsta menom Smrečinské sedlo a fanklub na hrebeni


Po tom zjazde chvíľu trvá, než človek roztočí nohy, hlavne, keď hore bolo kolo 5°C . Každopádne, stále lepšie ako nepríjemné Smrečinské sedlo z druhej strany, do ktorého sa postupne dostávame. Dobiehame ďalších 2 jazdcov, taliansky kolega ešte raz hovorí „grande“ a potom mi nastúpi . Kašlem na neho a idem si svoje, v tých strmých blatových úsekoch mám čo robiť sám so sebou. Úseky pod vrcholom samozrejme tlačím, predtým si ale vyhrniem návleky a vystrčím hroty na tretrách . Trochu sa mi „zatvárajú oči“, tak dávam kofeínový gél a postupne to vybojujem až nahor. Konečne sedlo a hurá do zjazdu, kde si dorážam jazdcov, ktorí boli predo mnou a rovno ich aj obieham. V zjazde treba dávať bacha, mokro a blato vie v tom koridore celkom rýchlo ukončiť každé snaženie, ale ide to dobre a celkom letím dole. Asfalt a nasleduje časovka do Tepličky, kde sa na mňa dolepí český kolega. Ten má ale support ako sa patrí, pred bufetom má človeka a hlási: „dva rohlíky a kolu“. Ten dáva pokyn do telefónu a na bufete je všetko už ready to go . Ja si idem pre svoje vrecko, ktoré ma už čaká a ako sa v ňom hrabem, vôbec si tu nevšimnem Tomáša (Katko) ako fotí. Až doma keď vidím foto na FB a zisťujem, že tu bol a nechápem . No nič, beriem hlavne nový bidon s vlastným ioňtákom a ďalšie kofeínové gély do záveru. Hlavne ten nápoj je super, pretože má ďaleko viac sacharidov ako pitie na bufetoch a ktoré už v tejto fázy nie je tak ľahké do seba dostávať v tuhej strave .



Stúpanie na Panskú hoľu je naozaj nekonečné a pekne strmé, dobieham ďalšieho jazdca, ale českého kolegu už nie. Zrejme ho tie rohlíky a kola dobre nakopli . Na hrebeni opäť zapínam dres ku krku a vnorím sa do hmly. Inak väčšinu jazdcov vidím na HT, ale ja som neskutočne rád, keď si tu otváram tlmič a na tých lúkach a zvážniciach sa nemusím drncať. Hrebeň je super spestrenie a opäť odskakujem, no hlavne ma tu čaká aj „morálna“ podpora. Baby pekne fandia, a tak si z chuti prišliapnem do maličkého kopčeka, než sa definitívne pustím do rýchleho zjazdu po šotoline späť do Tepličky.



Žeby to šlo pod sedem?


Mojím „tajným“ cieľom bol čas pod 7 hod., na ktorý som ale v týchto podmienkach prestal myslieť, no ako sa pozerám teraz na hodinky, vidím, že stále mám šancu. Dobrá motivácia do posledných kopcov a pred nepríjemným hrebeňom nad Šunavou. Dávam opäť kofeínový gél a kopce už drtím čoraz viac v „stoji“. Strasiem sa tak jedného borca, ktorý je za mnou a upaľujem ďalej. Ako zázrakom je v týchto častiach takmer sucho a ešte sa aj práši, takže trochu iný svet. Retiazka už tiež trochu píska, ale stále je to pomerne v norme na to, čo všetko má za sebou. Bufet v Šunave už ma necháva chladným a v ďalšom stúpaní vidím nejakú bodku, takže opäť motivácia. Pekný zjazd, brod a už len jeden kopec – to sú tie tradičné „horalovské hupíky“. Začína asfaltom, kde dobieham Andreja Bendža, ale na ktorého už vlastne mám 10 min., keďže štartoval skôr. Trochu „pokecáme“, ide sa mi dobre, takže pokračujem v tempe a za chvíľu som sám. Rýchly zjazd popod napätie a slávna XC sekcia... tá vie poriadne prekvapiť a potrápiť, no už som bol na ňu psychicky pripravený a skôr si ju užívam aj vrátane toho nepríjemného stúpania. Motanica v lesíku ma vypľuje na asfalt, ktorý tvorí aj cieľovú rovinku. Mám to za sebou, nakoniec v čase 7:10 hod. a na celkovom 50. mieste.

Na nič sa nečaká


Tesne predo mnou prišla menšia skupinka a v nej bol aj môj „kamoš“ z Talianska, tak si dáme ťukes a opäť „grande, grande“ . Sedemhodinová hranica sa síce nepodarila, no aj v týchto podmienkach to bol stále môj najlepší čas na tejto trase - akurát konkurencia bola pre zmenu niekde inde . Kompletné výsledky a ako to dopadlo ste sa mohli dočítať v mojom prvom článku.

Výsledky nájdete na tomto odkaze a trasu a všetky detaily z jazdy zase na tomto odkaze.



V cieli chvíľu pokecám s kamarátmi, ale keďže je chladno, treba sa dať rýchlo do suchého, a to nejakú dobu trvá. Potom ešte musím umyť bike než spracú hadice a kým to všetko dokončím, beží vyhlásenie . Tu sa moc nečaká, navyše top borci sú už dávno v cieli a biky umývať nemusia . No aspoň časť Masters kategórií stihnem. takže trochu tej parády si užijem aj ja. Pogratulujem Jančimu Halíkovi a prehodím pár slov s ďalšími popri tom, ako tlačím výborné strapačky s údeným,nol pre istotu boli v zálohe aj lasagne pre zahraničných .

Bol to zážitok, na ktorý tak skoro nezabudnem


Samozrejme, ako sa balím, vychádza slnko a dokonca sa ukazujú aj Tatry v plnej paráde, čomu sa môžem už len zasmiať. Aj tak to bol pre mňa zážitok dať si túto trasu v rámci majstrovstiev Európy a mňa teší, že aj keď mi samozrejme elita naložila, zlepšil som si čas takmer o pol hodinu. A samozrejme ďakujem každému, kto fandil pri trati a aj nám, čo šli o nejakú tú hodinku neskôr . O rok si teda môžem opäť naložiť "klasického Horala", opäť v rámci obľúbenej ŠKODA BIKE OPEN TOUR a tiež Horal Tour, no zážitky na tento „majstrák“ mi zostanú. Môžem si povedať: „zažil som to na vlastnej koži“. A ako bonus na záver info, že návleky to prežili a ešte mám aj v cieli čisté tretry...no nekúp to .
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:

Podobné články

UEC MTB maratón

13.08.2017
MTB - maratón
Svit (Slovensko)

Pozvánka, Výsledky, Foto, Video, Reportáže

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Kolesá a ráfiky ~ Vypletené kolesá ~ MTB kolesá ~ 27.5"):

Prejsť do shopu (Kolesá a ráfiky ~ Vypletené kolesá ~ MTB kolesá ~ 27.5")

Komentáre

marekoleksak 17.08.2017 (19:01)

Uz som sa bal, ze nebude report. Velmi si ma potesil. 👍 vzdy je to velmi prijemne citanie.

 
Imroman marekoleksak 17.08.2017 (19:03)

no dal som prednost tym lepsim najskor

 
IanPP 17.08.2017 (20:05)

Stál som asi v polovici koreňového zjazdu pod posledným stúpaním. Bolo vidno dosť rozdiel v technike zjazdu medzi profíkmi a "amatérmi" no ty si to šiel parádne 👏 Tiež som sa tešil na tvoj report. A gratulujem k perfektnému času. 🙂

 
Imroman IanPP 17.08.2017 (22:13)

vdaka...to vies, my co mame Martinky na skok mame korienky radi

 
SlavoF 17.08.2017 (22:10)

Pekne aj clanok aj vykon. Palec hore.

 
andrejseko 18.08.2017 (08:34)

obdivujem ako clovek dokaze prejst taketo HARDCORY ja by som to nepresiel ani na motorke

Palec hore

 
Imroman andrejseko 18.08.2017 (08:46)

Diky...No samozrejme zalezi kolko casu tomu venujes a potom sa aj tie vdialenosti postupne "zmensuju" Takmer nikto zacne hned takymito mordami

 
will Imroman 18.08.2017 (14:17)

Ja som zacal. Krejzi bol moj prvy maraton, ked ma kamarat z Popradu zavolal v roku 2000 ze vraj tam je nejaky cyklomaraton a ide sa aj na Kralovu Holu.
No zazitok to bol silny. Prsalo, isli sme miestami potokom lebo cesta bola horsia, tlacenie a 10+ hodin na trati - klasicky Horal.
Odvtedy sme tu skoro kazdy rok, ale tieto uz zvladame len Lejzi, lebo sme uz lenivi.

 
Pridaj komentár