Reportáž: 2. Zimný Cyklonárez – nakoniec predsa len mrazivá horská akcia

V mojom prípade sa nejednalo len o súboj s horským chladom, ako uvádza hlavné motto podujatia. Pribudol ešte jeden nečakaný protivník...

Zimné akcie sa vždy tak trochu spoliehajú na milosť a nemilosť počasia. Na prvom ročníku panovali doslova ideálne zimné podmienky presne na hranici zábavy a bojovania so snehom, o čom ste sa mohli podrobne dočítať v reportáži 1. Zimný Cyklonárez – slovo nárez tam nebolo len tak.

Po sľubnom začiatku a predpovediach o storočnej zime, to ešte pár dní pred štartom vyzeralo skôr na „blatonárez“, no niekto tam hore cyklistom z Liptova praje. Tesne pred sobotou začalo mrznúť, pocukrovalo a podmienky nepôsobili, že ideme na jarné podujatie v zimnom oblečení. Navyše, hlavný organizátor Majo (Beal) a jeho partia vymysleli na poslednú chvíľu zlepšovák, ako si zimnú krajinu užiť ešte o niečo viac a dlhú trať potiahli v úvodnom stúpaní až na vrch Predná Magura (1 171 m n.m.). O pravú čerešničku horskej akcie pre náročných tak bolo postarané. Druhou bol tradičný dojazd na kopci v oblasti Magurka, s cieľom pri útulnej horskej chate.


Pôvodne som mal pripravenú (v prípade poriadnych snehových podmienok) novinku v podobe biku Rock Machine Blizz CRB, na ktorý sa dajú nahodiť skutočne široké balóny. Lenže nakoniec to vyzeralo skôr na naháňačku po tvrdom a v kombinácii s prevýšením 1 000 m na 23 km, som siahol po svojom Bianchi Methanole FS s osvedčeným maratónskym „setupom“. Stačilo len doliať tmel a všetko som pre istotu ešte deň predtým poriadne otestoval – bike šliapal ako hodinky...

Pred štartom

Do Partizánskej Ľupče prichádzam kúsok po deviatej, registrácia a všetko okolo je úplná pohoda a relax, keďže celkovo je počet pretekárov limitovaný. Hlavný dôvod sme už neraz spomínali – je to najmä bezpečnosť a komfort pre jazdcov, keďže zranenie v teplotách pod bodom mrazu a v horách vyžaduje rýchlu a pohotovú akciu, rovnako kapacita cieľovej chaty vo výške viac ako 1 100 m n..n. sa nedá nafúknuť.

Nechýba úvodná fotka na pamiatku, v balíčku pohotovostná mini „ploskačka“ aj s náplňou a vydarená mapa s aktuálnym stavom trate. Už teraz vidieť, že celé podujatie robia naozaj bikeri pre bikerov a v podarenej symbióze s okolitým krajom.


Času mám dosť, takže nahodím čip a sadnem do auta, pričom premýšľam nad oblečením. Ono sa nezdá, ale pri takýchto zimných akciách, kedy sa kombinuje snaha podať dobrý výkon, nízka teplota a horské podmienky, sa môžete veľmi ľahko popáliť zlým výberom – paradoxne hlavne, ak to zbytočne preženiete. Keďže auto nám na chatu berie náhradné veci, stačí ísť na ľahko a ochrániť dôležité časti tela. Takže v mojom prípade pekne kompresné spodné tričko, na vrch Castelli Gabba s dlhým rukávom, zateplené kraťasy Sportful NoRain a dlhé návleky z toho istého matrošu. Na hlavu ide čelenka a na to letná šiltovka, na ruky volím ľahké rukavice s PrimaLoftom, no a na nohy kombináciu neprefúkavých ponožiek, ohrievačov a letných tretier. Tie sú totiž ľahučké, super sa v nich šliape a nič nezavadzia, keď treba pobehnúť (tým myslím návleky). Samozrejme, pri rozjazdení ich mám, vrátane bundy a nohavíc – to všetko zhodím až tesne pred štartom. Nepodceňujem ani zahriatia a idem obzrieť úvodný kopček, pritom doladím tlaky a skontrolujem, či všetko funguje.


Inak, za MTBIKER sa zišla celkom silná skupina, okrem mňa prišiel aj Slavo, Maťo (Boo_boo) a ďalší Maťo (Zubko1), ktorým minulý ročník rovnako učaroval. Je tu aj Tomáš (katko) a kopec ďalších kamarátov, fóristov a pribudol Karel Hartl, takže moja obhajoba minuloročného prvenstva asi nebude jednoduchá .

V prvom rade sa neuvariť

O 11:00 štartujú borci na kratšom variante, ktorý ide priamo na Magurku, kúsok po nich sa radíme na štart my na „dlhej“ . Pekne fúka, do toho padá sneh a atmosféra mi aj napriek pomerne suchej ceste príde celkom slušne zimná. Prechádzame teda cez dedinu a počas tohto presunu prehodím pár slov s Kájom. Neprichádzajú žiadne bláznivé ataky na prvom kilometri ako minulý rok a pomaly sa blíži odbočka a naša extra slučka s pekným stúpaním. Mojím cieľom je v prvom rade sa neuvariť a postupne roztočiť nohy, čomu napomáha jedna vec – nedívať sa na Káju. Ten pomaličky odskakuje, ale je stále len kúsok predo mnou a mám ho ako „zajaca“. Takto zbehnem malý zjazd a z rozbitej asfaltky odbočujeme na dlhú zvážnicu. Len s úsmevom spomínam na minulý rok, ako som tu tlačil do pedálov, a pritom balansoval v džípom utlačenej koľaji. Kája na dohľad, od ostatných sa vzďaľujem – teda až na jedného „elektrikára“, ktorý je razom za mnou. Postupne naberáme metre, snažím sa držať tempo a na rovnejších úsekoch pridávať.

Terén pod kolesami je krásne tvrdý, mierny poprašok sa pomaličky mení na súvislejšie vrstvy snehu. Na nich treba držať pekne plynulé tempo a nemrviť sa v sedle, inak ide trakcia do hája. Tak v 2/3 stúpania je rovnejšia pasáž, chcem podradiť a trochu na to dupnúť. Mačkám páčku a nič... to si snáď bicykel robí zo mňa srandu! Radím nahor a znovu odraďujem... zase nič. Zastavujem a pobúcham po „šaltri“, či nezamrzol. Mráz to byť nemôže, veď od rána som mal bike na streche auta a ešte na ňom jazdil, to by zamrzlo ďaleko skôr. Znovu skúšam s tým hýbať hore-dole, ale nič, proste na ťažší to nehodím, nech sa snažím, ako chcem (inak bola to zrejme poškodená povrchová úprava na lanku, ktoré sa následne seklo, čo sa vraj občas môže stať). No nič, kopec zatiaľ pokračuje, tak to ešte celkom ide, aj keď na nálade to veru nepridá a o efektivite tiež nehovorím. Dobieha ma Majo na ebiku kontrolujúc ovečky na trati, tak mu so zamrznutou pusou mumlem, čo sa deje, ale samozrejme pokračujem ďalej. Blíži sa nová slučka a strmý výšvih, kde už dávam najľahší a ukrajujem metre k Prednej Magure. Medzitým už vidím Káju, ako zjazduje nadol. Tu to vyzerá skutočne „vysokohorsky“, s atmosférou zimy, ako sa patrí. Veď aj namrazené fotky pretekárov hovoria jasne...


Na vrchole opäť zastavujem a skúšam to rukou posunúť nižšie, nakoniec to skočilo najviac na 4. od vrchu, tak aspoň niečo. Úvodné klesanie je naozaj pekná skúška techniky po mierne utlačenom a premrznutom snehu, lakťami vymetáme aj nejaké čečinky a vinieme sa po nenápadnom chodníčku vedľa. Zabránime tak nechcenej jazde v protismere a po chvíli sa napojíme opäť na zvážnicu a ukončíme extra slučku.


Chcem samozrejme pridať a točím nohami ako kolibrík, nech naberiem aspoň nejakú rýchlosť. Snažím sa potom držať rýchlosť čo najlepšie – veď Aaron Gwin vyhral DH bez reťaze . Lenže rovné úseky sú proti mne a nemožnosť si prišliapnuť naozaj ubíja. Našťastie všetky prekážky sú dobre viditeľné, vrátane občasných skál, rovnako žiadny zradný ľad sa nekoná, akurát sa snažím dopredu poriadne skenovať podklad a odhadovať rýchlosť. Záverečná časť je už strmejšia, takže to ide lepšie a nechýba samozrejme ani úsek po blate vďaka ťažbe dreva – nebyť toho, tak prídeme komplet čistí. Aj tak nechápem, že sa mi podarilo získať v tomto celom zjazde „KOM“, pretože miestami som mal pocit, že stojím . Inak, minulý rok v tom snehu to trvalo takmer o 5 min. viac... Vybieham na asfalt a pripájam sa na cestu, a teda aj krátku trasu.

Reťaz, skoč nižšie

Lenže dlhá rovina je proti mne a na prevode 32:28 to proste nejde vôbec. Stojím, skúšam to rozhýbať, potom už krútim lankom na radení, ale nižšie to nedám. Znovu zastavujem a napadá mi riešenie - vyťahujem malý multikľúč (v tých rukaviciach všetko trvá ako lačnému...) a povoľujem lanko, medzitým ma obieha Stano Chorvát, o chvíľu aj Vlado Kakalejčík. Reťaz skočí nižšie a viem, že budem mať už iba jednu možnosť radenia - smerom nahor a bez tých úplne najľahších. O chvíľu doťahujem Vlada a spolu pokračujeme. Stúpania je mierne, cesta pocukrovaná a treba dávať bacha, aby sa nešmyklo. Ako ideme vyššie, vrstva sneho-ľadu totiž pribúda. Odbočujeme od „hlavnej“ cesty na druhú užšiu vedúcu k Magurke. Lenže prichádza naozaj strmý úvod, kde musím prehodiť, pretože na ťažšom to proste na snehu nejde a postaviť sa do pedálov nehrozí. V tom správnom sklone sa mi ide výborne a postupne zase získavam, lenže prichádza posledná zrada – zjazd a dlhý rovnejší úsek pred finále. Vlado na mňa dokonca v zjazde čaká a nešliape (naozaj pekné športové gesto, za čo ďakujem), no potom už sa mi na rovine pomaly vzďaľuje, ale inak to ani nejde. Ja točím ako o zmyslov zbavený a v duchu si hovorím, aký super kadenčný tréning . Každopádne, je to aj poriadne vysiľujúce a idem fakt krokom, ešte dúfam, že ak príde konečne kopec, tak aspoň o beďňu zabojujem. Lenže ten finálny prichádza už neskoro a nedá sa nič robiť, budem mať zemiak. Ten ma štve ešte viac, keďže hore v cieli na chate je veľká partia kamarátov, takže fanklub ako sa patrí.


Posledné úseky tvorí krásne stúpanie okolo kostolíka, vrstva snehu na ľade umožní všetko zvládnuť v sedle s trochou snahy. Vidím cieľ, už len posledné metre kadenčného tornáda a stopky sa zastavia na čase 1:24 hod. No čo už narobím, dal som do toho všetko... Po malej chvíli oceňujem vtip Milana Jánošíka, ktorý pri pohľade na moju sklesnutú tvár v cieli hovorí, že som si mal lepšie pozrieť video o nastavovaní prehadzovačky - čo samozrejme veľmi dobre pobavilo všetkých naokolo, vrátane mňa .

Víťazom sa stál Kája v čase 1:13 hod., na krátkej trase zvíťazil Michal Dubovec. Výsledky aj menší report zo strany organizátora nájdete na tomto odkaze. Záznam trasy a komplet údaje z jazdy nájdete na Strave.


Potom už rýchlo k veciam, hodiť na seba suché a užiť si chatu – teda kávu, čaj a veľmi dobrú fazuľovú. Vyhlásenie sa koná nakoniec o čosi skôr, na čo Kája „doplatí“, keďže ešte bol pretočiť nohy, no nič sa nedeje a všetko sa berie s humorom a v dobrej atmosfére. Práve dobrá nálada je cítiť z každého, kto má s touto akciou nejaké dočinenie – jednoducho „srdciari“.

Neviem sa dočkať ďalšieho ročníka

Na záver už ostáva len sa spustiť nadol nekonečnou dolinou s kamarátmi z MTBIKERu, pričom ľadový severák ako protivietor a sneženie dodáva ďalšiu porciu nárezu, teda cyklonárezu. Keď sa pri aute prezlečiem a zohrejem chodidlá, zisťujem, že už teraz sa neviem dočkať ďalšieho ročníka. Spätne si všetko premietam v hlave, celú bláznivú akciu, kamarátov, okolité prostredie a sú to naozaj krásne zážitky. Uvidíme, akú kombináciu prinesie 3. Zimný Cyklonárez a možno opäť využijem aj bežecké nohy, tancovanie v stope a ďalšie špeciálne „techniky“ v boji so závejmi...

Za fotky ďakujem Alexander Uhrín - Photography a kompletnú galériu z podujatia nájdete na tomto odkaze.