Rozhovor: Juraj Práger a Ján Gallik, alias slovenský tandem pre Tokio

Dokážete si predstaviť dávať si naplno na bicykli a pritom nevidieť? Alebo chytať nástupy, či šprintovať do cieľa? Pozrite sa do trochu iného sveta cyklistiky, kde dôvera a tímová práca dostáva úplne iný rozmer.

S chalanmi som sa stretol na jarnom „sústredení“ v Baške Vode a hneď mi napadlo, že by to mohla byť výborná téma. Osobne ma veľmi zaujímalo, ako to celé vlastne funguje - teda, ako prebieha príprava, tréning, čo vybavenie a samozrejme, aký je to vlastne pocit. Pretože si naozaj nedokážem predstaviť zdieľať bicykel pri jazde ešte s niekým iným, no a to, že by som nevidel, ani nehovorím. V prvom rade sa mi ale páčil prístup chalanov, ktorí stoja nohami pevne na zemi v realite, a pritom sa snažia dosiahnuť svoj vytúžený cieľ.

Chalani, predstavte sa nám a povedzte niečo o sebe.
Jano: Volám sa Ján Gallik, mám 28 rokov, pochádzam od Trenčína, kde som začal vážnejšie aj s cyklistikou v kategórii juniorov, kde som štartoval s napr. Peťom Saganom na svetových pohároch. Cyklistike som sa venoval stále popri štúdiu na amatérskej úrovni v KAKTUS BIKE TEAM-e (10. miesto na svetovej univerziáde, alebo štart na ME XCO) a neskôr v tíme Česká spořitelna-Accolade. Keď som žil v Prahe, zastihol ma tam v lete 2015 manažér slovenského paracyklistického tímu s otázkou, či by som nechcel skúsiť robiť pilota pre tandem a pokúsiť sa dostať s Vladom Janovjakom na paralympiádu do Ria.

Vlado s bývalým pilotom získali bronz na paralympiáde v Londýne, takže latka bola vysoko. Sadli sme si nielen športovo, ale aj ľudsky, inak by to nefungovalo tak dobre a podarilo sa nám už pred Riom obsadiť výborné miesta na svetových pohároch, takže štart v Riu bol zaslúžená odmena. Na ťažkej trati sme sa rozhodne nestratili a obsadili ôsme miesto na cestných pretekoch a štrnáste v časovke. Tu treba povedať, že my sme amatéri, ktorí pretekajú s profesionálnymi športovcami z celého sveta, takže každé TOP 10 umiestnenie je úspech.


Ďuri: Volám sa Juraj Práger, mám 34 rokov a žijem v Bratislave. V šiestich rokoch mi zistili chorobu (zápal zrakového nervu), ktorý začal postupne odumierať a v dôsledku tohto som sa v 22 rokoch stal prakticky nevidiacim. Už od detstva som mal rád športy, najmä cyklistiku a lyžovanie. Od roku 2010 som sa s parťákom Konštantínom Kocianom pokúšal kvalifikovať na paralympiádu do Ria 2016 – neúspešne. Mojím najväčším športovým úspechom (paradoxne nie cyklistickým) bol výstup na Mont Blanc v roku 2012 a Elbrus 2013 a až potom prišli prvé cyklistické pódiové umiestnenia na európskych pohároch. Po približne dvojročnej pauze som bol oslovený reprezentačným trénerom, či nechcem skúsiť opäť cyklistiku aktívne s novým parťákom, Janom. Tak sme sa na jeseň v roku 2017 zhodli, že to ideme skúsiť.


Ako ste na seba narazili?
Jano: Juraja som letmo registroval, už kým som študoval v Bratislave, ale nikdy sme na seba priamo nenarazili. Až na mojich prvých paracyklistických pretekoch v Prahe, na jeseň 2015, sme sa zoznámili. Ja som vtedy s Vladom začínal prípravu na Rio, tak sme si len zapriali všetko dobré a šli svojou cestou. Na jar minulý rok nás Vlado tragicky opustil, a to bolo potom ťažké obdobie pre nás všetkých. Zo Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ) bol záujem udržať tandem, bicykel bol tiež tu a ja ako pilot som bol pripravený, i keď som už paracyklistický príbeh vnútorne uzatvoril. Náš manažér kontaktoval v lete Ďuriho a všetci sme sa stretli zase na jeseň v Prahe, kde bol Ďuri s jeho pilotom a povedali si - "ok, skúsme to".

Ďuri: Ja som Jana registroval od jeho čias štúdia na vysokej škole v Bratislave, kde sme sa stretávali na rôznych cyklistických podujatiach. Avšak, ruku sme si prvýkrát podali až pri mojich posledných parapretekoch s mojím vtedajším tandempilotom Konštantínom Kocianom v Prahe. Pre mňa to boli posledné parapreteky pred dvojročnou pauzou a pre Jana to bol vtedy začiatok na tandeme s Vladom. Bolo to obdobie, keď Jano na tandeme skúsenosti a kondíciu naberal a ja som ju postupne strácal. (smiech)


Zrejme by bolo dobré na úvod povedať, aké máte vlastne ciele do budúcna.
Ďuri: Nie sme profesionáli, robíme tento šport popri práci, no aj napriek tomu by sme sa chceli umiestňovať na dobrých miestach - teda v top 10. Samozrejme si tú cyklistiku hlavne užiť a zaslúžiť si prípadnú miestenku na Tokio 2020.

Na akú disciplínu sa chcete zamerať? Alebo je ich viac?
Jano: Tandemy jazdia na paralympiáde cestu a dráhu. Zatiaľ máme obaja skúsenosti s cestou, to znamená cestné preteky a časovka, ale tipujem, že čoskoro skúsime aj dráhu, pretože aj to nám môže pomôcť sa kvalifikovať. A ak sa nominujeme, tak nech do Tokia neletíme len kvôli pretekom na ceste a v časovke .

Čo všetko taký plán obnáša?
Jano: V prvom rade nás podporuje Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, bez ktorého pomoci by sme ani nezačali - výjazdy na preteky, sústredenia a materiálne zabezpečenie. Je však v našom záujme si nájsť aj partnerov zo súkromného sektora, pretože rozpočet SZTPŠ má limit a každé ušetrené euro sa môže použiť na ďalšieho športovca. Našu cestu do Tokia sme nazvali pracovne „S tandemom pre Tokio 2020“. Sponzorov riešime aj v zahraničí, takže na facebooku vystupujeme s názvom „With Tandem for Tokyo 2020“. Toto všetko berie neuveriteľne veľa času a energie, taká tretia fáza po práci a tréningu. Ale baví nás to a výsledky už vidíme, takže to má zmysel .


Poďme sa pozrieť na samotné jazdenie a jeho špecifiká. V tandeme je zrejme dôležitá najmä súhra. Ako si dávate znamenia na nečakané situácie, prekážky na ceste a pod?
Ďuri: Máme isté signály, na ktoré dokážem veľmi dobre reagovať, takisto v zjazdoch sú signály, ktoré mi naznačujú, do ktorej strany sa mám nakláňať a dokonca aj v niektorých prípadoch dokážem Janovi pretlmočiť, keď počujem, že za nami sa začína zrýchľovať. Je to taká spolupráca, ktorá nám zatiaľ funguje na výbornú. Kolíznym situáciám sa nám zatiaľ vždy podarilo vyhnúť.

Jano: Pilot je očami oboch, on aj radí, brzdí. Pri jazde na ceste iba občas poviem, keď prichádza napr. retardér, či rozkopaná cesta alebo nejaká nepríjemná zákruta či zjazd. Občas Ďurimu závidím, že nevidí, čo zjazdujeme . Tak isto do kopca, buď len poviem „Hop“, keď je čas, alebo sa staviam zo sedla a Ďuri to už cíti, tak sa aj on postaví zo sedla. Popis trate pred jazdou alebo počas je samozrejmosťou, občas ale Ďurimu vykresľujem trochu iné scenérie ako sú okolo... sranda musí byť .


Ďuri, stíhaš reagovať v tej rýchlosti alebo je to veľmi často, ako sa hovorí, LTT? Čo ti robí najväčší problém?
Ďuri: Myslím, že prvé dve tohtoročné sústredenia nám v koordinácii veľmi pomohli. Synchronizácia je ako sa patrí, na veľmi dobrej úrovni a ako už Jano spomenul, niekedy som rád, že nevidím. Ale po technickej stránke to aj s humorom hravo zvládame. Najväčší problém mi robí asi to, že keď už Jano povie povel „hop“, niekedy ma v tej jazde zo sedla viac bolia ruky ako nohy - ale to nevadí, na tom popracujem najbližšiu zimu .

Ako to vyzerá u teba Ďuri, čo sa týka fyzickej prípravy? Predsa len to máš trochu komplikovanejšie. Ako teda naberáš kondíciu a kilometre?
Ďuri: Určite áno, v mojom prípade je to komplikovanejšie. Pokiaľ je suchá zima, snažím sa pripravovať vonku. Keď už vonku nakydá zopár čísel snehu, trénujem viac mentálne ako fyzicky, medzi štyrmi stenami na trenažéri. Fúúúúj . A keď tam vydržím byť zavretý aspoň dve hodiny, tak to je pre mňa veľký úspech. Na jar prídu sústredenia, kde sme spolu s Janom a keď už príde sezóna, sú preteky a tréningy v blokoch jazdím s Janom. Zvyšné tréningy zaplátam parťákmi z okolia Bratislavy, ktorí sa neboja šoférovať tandem. Udržujú ma tiež rekreačné výjazdy s manželkou. Všetkým, ktorí si nájdu na mňa čas, som veľmi vďačný.


A ty Janči? Máš nejaký plán alebo už za tie roky ako skúsený jazdec vieš čo treba a ako? Prípadne implementuješ nejaké „novinky“?
Jano: Tak snažím sa vyťažiť z minima času maximálny tréningový efekt a myslím, že za tie roky sa poznám celkom dobre. Dnes v dobe wattmetrov, keď som prvú sezónu iba zaznamenával dáta z tréningov, tak pri konzultáciach a vyhodnocovaniach bolo vidieť, ako pekne forma rástla a dosiahla vrchol, kedy mala. A to som mal wattmeter len na „ozdobu“ a archiváciu. Aj dnes, keď skončím v práci, idem tréning ako chcem ja, ako sa cítim, nenechám si diktovať z displeja, že mám v kopci spomaliť, či dole kopcom držať ešte tempo 27 sekúnd. Netvrdím, že to ako trénujem je najlepšie, ale plne tomu verím. No následne spätná väzba z wattmetra, hlavne po pretekoch, nie je vôbec zlá .

Máte nejaký harmonogram tréningov, prípadne podrobnejší plán? Zrejme aj tú formu treba časovať spoločne
Jano: Áno, toto je v našom prípade asi najdôležitejší bod, pretože ja bývam v Rakúsku a Ďuri v Bratislave. Takže tréningový plán prepletený pretekmi je dosť striktný a má hlavu a pätu. Preto som aj na víkendy v Bratislave, kde spolu poriadne trénujeme – hlavne na jar.

Ďuri: Na jar to boli spoločné sústredenia, ktoré nás veľmi posunuli a teraz aktuálne sa stretávame na pretekoch, pomedzi to cez víkendy, ktoré má Janči naplánované na Slovensku a ja osobne si to cez týždeň dopĺňam parťákmi, ktorí sú ochotní mi pomáhať a samozrejme s manželkou. Som veľmi vďačný aj chalanom, že si na mňa vedia nájsť čas a pomáhajú mi napredovať.


A čo dôraz na ostatné aspekty ako napr. regenerácia, výživa a pod.?
Ďuri: Čo sa týka regenerácie, snažím sa dbať na dostatočný spánok, ktorý mi najviac pomáha regenerovať a samozrejme upravili sme aj stravu. Viem, čo mi na dobrú líniu prospieva a naopak, čo škodí . Najťažšie je odopierať si zmrzlinu a šľahačkové koláče .

Jano: Už som pomaly vo veku, kedy regenerácia je dôležitejšia ako tréning, takže ju nezanedbávam. Osobne mi stačí po tréningu vojsť po pás do jazera, ktoré mám kúsok od bytu, vypiť si proteín a oddychovať. Studená voda na nohy je základ, na masáže nezvyknem chodiť, pretože to o to viac bolí, keď nemám možnosť ísť na dobrú.

Kde vidíte svoje silné a naopak slabšie stránky, čo sa kondície a celkovej prípravy týka?
Ďuri: Čo sa týka silnejšej stránky, u mňa vyhráva hlava, to, že sa chcem zlepšovať a mám chuť trénovať. A tá slabšia stránka je u mňa to, že som po dvojročnej pauze a nemôžem teraz čakať veľké skoky, ale s trpezlivosťou a pokorou sa postupne zlepšovať. Určite musím poriadne popracovať na sebe vyššou intenzitou. Intenzita je veľmi dôležitá, to som vnímal už na prvom sveťáku. Keď na tomto popracujem (hlavne intervaly a nástupy), môže nám to pomôcť zotrvať aj v lepšej skupine v balíku. Nejakú základnú vytrvalosť už mám.

Jano: Porovnám nás so svetovou konkurenciou, pretože tí sú naši súperi. Už na Svetovom pohári v Belgicku sme skončili v TOP 10, pri našom prvom štarte so svetovou špičkou, ktorá je, ako som spomenul, profesionálna. Silná stránka je odhodlanie a motivácia. Neviem, či som si myslel, že ešte niekedy zájdeme časovku priemerom 49,9 km/h. Super je, že forma nám bude teraz ešte rásť, hlavne Ďuriho výkon, pretože on mal väčší výpadok a nikdy nemal takúto prípravu. Takže, to sa všetko odzrkadlí a bude sa výrazne zlepšovať, tu si dávame pozor, aby sme to neprehnali. Ja sa budem zlepšovať už pomalšie .


Ako sa vám darí kombinovať osobný život, prácu a cyklistiku? Každý zrejme vie, koľko času tento šport zožerie.
Jano: Pracujem na plný úväzok a do toho prichádzajú služobky - všetko je u mňa len o správnom „time managemente“. Neraz som spojil služobku s pretekmi a cez sezónu cestuje často bike so mnou. Som vďačný za flexibilitu, ktorú v práci dostávam, to nie je bežné a veľmi si to vážim. Cyklistika je potom môj osobný život, hobby, ktoré berie zvyšok času, ale našťastie mám super rodinu a priateľov, ktorí ma chápu a podporujú. A sám som sa ešte nezahniezdil a dá sa to stíhať, i keď dosť na hrane.

Ďuri: Prácu, osobný život a cyklistiku sa mi zatiaľ darí skĺbiť, keďže pracujem na skrátený úväzok. Len čo prídem domov, pobehám po byte s vysávačom a rýchlo sadám na tandem, aby som sa z tréningu vrátil domov skôr, ako manželka z práce. Som rád, že sa mi to darí aj s jej pomocou a podporou.

Kde sú najsilnejšie stránky tandemu (napr. roviny a pod.) a kde naopak, sú jeho najväčšie obmedzenia?
Ďuri: Za tie roky, čo jazdím na tandeme, intenzívne vnímam, že najťažšie je to do kopca a naopak najjednoduchšie z kopca a na rovinách. Predsa len, sedím stále vzadu v háku. Bolo to aj vidieť na pretekoch so zdravými, keď sme najviac strácali hore kopcom, ale všetko sme to potom dobiehali v zjazde. Tie sú naozaj veľmi rýchle a niekedy som rád, že nevidím.

Jano: Silná stránka sú určite roviny, resp. zvlnený terén bez zmien tempa. Kopce, resp. krátke strmé stúpania, ktoré rozbíjajú tempo a plynulosť, sú najnáročnejšie. Tam sa vždy útočí. Oproti sólovke (normálnemu bicyklu) je tandem určite pomalší do kopca a aj v technike - i keď to je skôr o vyjazdenosti pretekára a odvahe.

Šliapanie je teda synchrónne? Môže sa jeden „ulievať“ a druhý drieť ako kôň, resp., čo keď jednému sekne?
Jano: To všetko sa dá. To vždy ten druhý cíti a wattmeter potvrdí. Ja mám dva displeje pred sebou, jeden s mojimi dátami, druhý o Ďurim. Ten sa občas pýta, čo hovoria čísla a občas mu ja zase zarevem, že má na viac .


Poďme trochu na špecifiká bicykla. Predsa len to nie je vôbec štandard a nekúpiš ho v každom obchode. Ako ste sa dopracovali k tomu súčasnému a na čom ste jazdili predtým?
Jano: Bike bol stavaný pre Vlada a jeho pilota na paralympiádu v Londýne 2012, my sme ho potom mali v Riu v 2016 a už by si zaslúžil dôstojný dôchodok. Bol stavaný v Kalifornii v špecializovanej rámarskej firme Calfee, ktorá robila bike Chárovi, Shaq O´Nealovi a iným ľudom so špeciálnou nekonfekčnou veľkosťou. Je to komplet karbón. Momentálne skoro nik nejazdí hliníkové rámy, iba ak tak na časovku, lebo sú výrazne lacnejšie (pre info, Calfee rámová sada stojí cca 7 000 €).

Hrá hmotnosť kľúčovú úlohu alebo sa skôr kladie dôraz na tuhosť a odolnosť? Predsa len, profily tratí nie sú extrémne kopcovité vo vašom prípade, alebo sa mýlim? Koľko celý bicykel váži?
Jano: No v Riu mi bolo nevoľno z tých kopcov . Aj tu sa každý gram počíta a my chceme byť na štarte zarovno s konkurenciou. Karbón je štandard, rám je dimenzovaný na spoločnú hmotnosť. Bicykel váži v pretekárskom set-upe cca 13,5 kg. Používame ešte mechaniku, lebo je starší, ale elektronika by uľahčila vedenie laniek, resp. bezdrôtový prenos signálu bude ideál - takže budúci bicykel bude na elektrike.


Ktoré komponenty sú pre vás najväčší problém?
Jano: Určite kolesá. Máloktorý výrobca garantuje, že vydržia takéto hmotnosti a hlavne či pri brzdení poberú dvakrát taký nápor energie.

A čo brzdy... uvítali by ste také kotúčovky, ktoré sa dookola riešia alebo bohate stačia klasické?
Jano: Prakticky stačia klasické - len keď leje, je to „trochu“ nepríjemné. Ide aj o to, že by sme museli meniť všetky kolesá (tréningové, pretekárske a disk na časovku).

Na čo ešte kladiete pri výbave dôraz?
Ďuri: Určite je dôležité mať nejaké dobré vybavenie, komponenty, ale sa aj dobre cítiť v tom, čo máme oblečené. Tandem sa snažíme mať vždy v top stave, dobre nastavený, skontrolovaný, vyčistený. Aj to je to, čo hrá veľakrát rolu. Treba byť aj technicky pripravení. Každá maličkosť zaváži.


Jano: Aby sme boli zladení a dobre vyzerali na biku . Bez srandy. O to viac sme fotogenickejší a lepšia reklama pre Slovensko. Inak, pretekársky tandem je vybavený ako bicykel napr. Petra Sagana, len rám je iný. Takže nič špeciálne.

Aké sú špecifiká pretekov v tandemoch?
Jano: Preteky majú cez 100 km, jazdia sa vysoké priemery, tak treba aj vytrvalosť, ale hlavne vedieť chytať nástupy a držať vysoké tempo a z neho ešte nastupovať. Preteky majú potom cca dve a pol hodiny, tak sa nastupuje v podstate od začiatku a keď sa vytvoria skupiny, tak ešte tie sa časom trieštia. Bojuje sa stále a o každé miesto, ktoré znamená body.


Čo je pri nich pre vás najväčší problém?
Jano: Preteky mi problém nerobia, takže jedine vylepšiť našu výkonnosť, aby sme sa vedeli udržať s tými najlepšími a ešte sami niečo skúsili. V technike nestrácame, takže zlepšiť čistý výkon a pôjde to. Taktika hrá tiež rolu, ale našťastie sme vždy, kde máme byť a lepšie umiestnenia nám unikajú len kvôli tomu výkonu. Špurt nás stál naposledy dve pozície, ale to je vždy lotéria. V Riu sme špurt skupiny vyhrali, naposledy v Belgicku sme boli tretí v špurte skupiny.

Ďuri: Momentálne ako najväčší problém vnímam to, že musím s rozumom popracovať na svojom výkone. Najskôr by som sa chcel cítiť tak dobre ako v roku 2014, t.j. v mojej zatiaľ najsilnejšej sezóne a pochopiteľne presvedčiť telo, že má aj na viac.

Už máte za sebou aj niektoré preteky. Ako ste spokojní s výsledkom, prípadne s výkonom a kde sú najväčšie rezervy?
Jano: Máme za sebou jednu testovaciu časovku pri Viedni, potom svetový pohár v Belgicku a Európsky pohár Paracycling Upper Austria Tour. Dôležitý bol „sveťák“ a zašli sme štrnáste miesto na časovke a desiate v pretekoch. Časovku sme prehrali hlavne kvôli výkonu, tu musíme zabrať. Nemali sme ani časovkársky špeciál a na 36 km trati aj aeroposed hrá rolu - ale iba pár miest. Neviem, či by nám to na TOP 10 vydalo.

Uvidíme, keď budeme mať časovkársky špeciál. Preteky sme na prekvapenie zašli lepšie, ale viem, že udržať sa o skupinu lepšie sa dalo a mohol to byť boj o TOP 5. Takto sme špurtovali o ôsme miesto. Na európskom pohári v Rakúsku sme vyhrali všetky tri etapy, a bol to dobrý tréningový blok. A koncom mája sme si ešte „zatrénovali“ na ŠKODA Autoprofit SEREĎMARATÓN-e, kde bol cieľ prežiť stúpanie na Havran, lebo tam sme boli v nevýhode. To sa nám slušne podarilo, ku koncu sme kvôli pomalému defektu na zadnom kolese radšej nevymýšľali a prišli do cieľa s balíkom. Zaujímavá bola spätná väzba od chalanov po pretekoch. Boli prekvapení z nášho výkonu. Úprimne, aj my .
(aktualizácia, nedávny Svetový pohár v paracyklistike, Emmen, NED - 11. miesto preteky a 14. miesto časovka)

Ďuri: Časovka pri Viedni ma veľmi motivovala a bol som veľmi spokojný s mojím výkonom (o Janových kvalitách nepochybujem ). Jano mi v časovke ukázal to, na čo mám, aj keď tomu sám niekedy neverím. K sveťáku v Belgicku: ešte nikdy v živote som nešiel tak dlhú časovku, no aj napriek tomu som sa snažil nebyť demotivovaný dĺžkou, ale bojoval až do poslednej chvíle. Dal som do toho všetko, zároveň viem, kde sú tie rezervy.

V cestných pretekoch som prvé dve kolá umieral a keď už sa balík formoval, začal som si veriť – až priveľmi. Ukecal som Jana na špurt o ôsme miesto proti vetru asi kilometer pred cieľom a došlo mi. Stálo nás to dve miesta. To ma bude ešte dlho mrzieť. Na Upper Austria Tour som si užil kvalitné tréningy v pretekárskom tempe. Spokojnosť najmä po časovke, kde sme dali konkurentom takmer minútu. A k Seredi... hoci ma Jano pripravoval, že nás na Havrane všetci odtrhnú, motivovalo ma to do takej miery, že som celý čas ťahal a drel, len aby sme sa ich udržali a tešil som sa pritom na oddych v zjazde. Neunikli nám o veľa, avšak najťažšie pre mňa bolo, keď v zjazde na mňa Jano zreval „zaber“ . A v 86 km/h sme sfúkli unikajúci balík.


Ako sa vlastne zháňajú prostriedky na niečo podobné?
Jano: Ako vidíte, ide to , hoci sa prostriedky zháňajú ťažko, dnes vám nik nič zadarmo nedá, ale nájdu sa partneri, ktorí nám veria a ktorých môžeme hrdo prezentovať. Veľká vďaka patrí spomenutému Slovenskému zväzu telesne postihnutých športovcov a Slovenskému paralympijskému výboru a ich partnerom, bez ktorých by prakticky parašport na Slovensku nemohol na takejto úrovni existovať.

Ďalej nás podporujú športová predajňa davorin.sk výživou Powerbar, prilby a okuliare sme získali s finančnou pomocou pána konzula Dr. Hubnera od POC Austria v Salzburgu, tretry Gaerne od BOA Closure System Europe a plášte a galusky od Schwalbe. K tomu verím, že sa nám ešte podarí získať silného finančného partnera a dodávateľa kolies. Avšak, najväčšia vďaka patrí našim rodinám a priateľom za neskutočnú podporu a mieru tolerancie. Je to klišé, ale bez ich pomoci by sme nemali tú ľahkosť, pre nás je svetová paracyklistika pridaná hodnota, nemáme čo stratiť. Vďaka!

Ďuri: V prvom rade sa chcem poďakovať rodine, blízkym a priateľom, ktorí ma v tom podporujú. Hneď po nich patrí veľká vďaka Športservisu, ktorý sa stará nielen o mňa, ale aj o servis môjho tréningového tandemu a roky nás vozieval na preteky a poskytoval veľké auto na prevoz tandemu po európskych pohároch. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj každému jednému tandempilotovi, ktorý sa mi nezištne venuje na tréningoch. Nie sú to len kamaráti, ale sú to naozaj silné priateľstvá. A v neposlednom rade patrí veľká vďaka aj Janovi, ktorý dokáže vybaviť aj nemožné a tiež sa veľa obetuje pre dobrú vec. A ďakujem aj podpore SZTPŠ, ktorí sa ma s Janom snažia opätovne rozbehnúť, nakopnúť, naštartovať, … .

Ďakujem za rozhovor a chalanom držím naozaj palce pri ich ceste, pretože je to opäť jeden veľký dôkaz, že keď sa chce, tak to ide...
report_problem Našiel si v texte chybu?
Imroman 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Rozhovor: Kristína Madarásová - bojovníčka na trati, v ringu aj v živote

Rozhovor: Kristína Madarásová - bojovníčka na trati, v ringu aj v živote

BMX. Väčšina z nás si vybaví detstvo a prvý bicykel. Pritom sa na nich súťaží aj na olympijských hrách. A my na Slovensku máme skutočnú šampiónku práve v tejto disciplíne.
Rozhovor: Terézia Ciriaková – všestranná bojovníčka

Rozhovor: Terézia Ciriaková – všestranná bojovníčka

Mladá, talentovaná, ambiciózna, ale aj milá a ochotná. Taká je juniorská majsterka Slovenskej republiky v cestnej cyklistike.
Denník cyklistu - prekvapivé výsledky (2. časť)

Denník cyklistu - prekvapivé výsledky (2. časť)

Podarí sa mi získať titul majstra SR v časovke? Rozhodol som sa vyskúšať osobného trénera, hoci som ešte nikdy nejazdil podľa individuálneho tréningového plánu.
keyboard_arrow_up