Tip na výlet: Rumunsko - nie je to len o Drakulovi

Krajina grófa Drakulu vie poskytnúť bikerom nevšedné výlety spestrené nečakanými zážitkami. V minulom roku sme v rumunských Karpatoch strávili 4 dni, aby sme spoznali miestnu prírodu a krajinu.

Pobyt a bikovanie pre nás dovtedy v neznámom prostredí nám priniesli zážitky, na ktoré budeme ešte dlho spomínať. Užili sme si naháňačky s túlavými psami, nečakané prejazdy miestnymi rómskymi osadami, alebo večerný zostup po tme v lese plnom medveďov. To, ktoré miesta sme navštívili, a čím všetkým sme pri tom prešli, sa dozviete v nasledujúcom článku.


Výlet do Rumunska sa rodil dlhšie a návrh na výber tejto krajiny ma najskôr prekvapil. Predošlé roky sme chodievali do Talianska, kde sme jazdili hlavne v okolí Gardy. V minulom roku už to ale chcelo zmenu, a tak sme okrem Talianska zvažovali Rakúsko. V tom niekto v partii povedal, poďme do Rumunska, veď príroda je tam pekná, ceny prijateľné a jazdiť určite bude kde. A tak balíme sprej na medvede, rolničky na bike a vyrážame stráviť 5 dní v Rumunsku.

1. deň - zoznamovanie sa s okolím a šprinty so psami

Prvá zastávka bola kúsok od mesta Sibiu. Tu sme našli starý kaštieľ prerobený na hotel, za prijateľnú cenu aj s raňajkami. Na prvý výjazd sme išli hneď v deň príchodu a stihli sme dať 67 km okruh, ktorý viedol prevažne po pastvinách, kde sa pásol dobytok. Toho dobytka je v Rumunsku naozaj dosť a stretnúť voľne idúce kravy cez dedinu nie je nič výnimočné.


Okrem dobytka sme ale často stretali aj túlavé psy. Kým v dedinách alebo mestách nepredstavovali veľké riziko, tak mimo miest a obcí to už bolo horšie, obzvlášť ak išlo o viac ako jedného psa. Vtedy nemali problém sa proti vám rozbehnúť a ponaháňať vás. Nebolo to nič príjemné, hlavne ak po vás "vyštartoval" statný rotvajler. Myslím, že po tom šprinte s ním by som si trúfol aj na Sagana .


Na čo si treba dávať pozor, je aj premávka. Ak idete po hlavných cestách, tak je lepšie sa držať čo najviac pri krajnici a hlavne neísť dvaja vedľa seba. Je to hlavne z dôvodu, že hlavné cesty medzi mestami vedia byť plné kamiónov a vodiči osobných áut si hlavu s max. povolenou rýchlosťou nelámu. Doslova komicky vyzerala situácia, keď oproti nám v protismere išlo vysokou rýchlosťou Audi spolu s Lexusom a niekoľko stoviek metrov za ním ich naháňala policajná Dacia . Strava z prvého, zoznamovacieho dňa.

2. deň - Transfagarašan a prvé čakanie na medvede

Druhý deň sme mali v pláne absolvovať hlavne medzi motorkármi známy horský prechod Transfagarašan, ktorý je druhou najvyššie položenou spevnenou cestou v Rumunsku. Tá vedie medzi najvyššími vrcholmi Rumunska, Moldoveanu a Negoiu. Na vrchole sa dostanete do výšky cca 2 000 m n.m. Cesta cez Transfagarašan bola vybudovaná v 70tych rokoch ako strategická vojenská cesta, ktorá spája historické regióny Transylvániu a Wallachiu.


Táto trasa je ideálna hlavne pre cestné bicykle, keďže idete celý čas po celkom kvalitnom asfalte. My sme náš výjazd začali 35 km pod Transfagarašom vo výške cca 368 m. Prvých 35 km teda bolo celých do kopca. Je to relatívne príjemné stúpanie, ktoré prechádza pekným prostredím a na trase je aj niekoľko miest, kde je možné sa občerstviť, prípadne kúpiť rôzne suveníry alebo maškrty.


Ide ale o úsek, kde sú stretnutia s medveďmi vraj na dennom poriadku, a to aj priamo na asfaltovej ceste. Zhodou náhod kamarát absolvoval Transfagarašan na motorke týždeň pred nami a podarilo sa mu spraviť si „selfie“ s medveďom pri zvodidlách . Na tú fotku som myslel počas celej doby výjazdu a stále jedným okom nazeral do lesa pri ceste, či sa tam náhodou niečo nehýbe. A teraz neviem, či to nazvať šťastím alebo smolou, no počas toho dňa sme nestretli ani jedného medveďa.


Na vrchole Transfagarašu to trošku pripomínalo trhovisko. Znova je tu množstvo stánkov so suvenírmi, jedlom a množstvom turistov. Hladní sme sa rozhodli dať si hovädzí vývar priamo v chate. Rumunský hovädzí vývar je na rozdiel od slovenského v podstate zeleninovou polievkou s hovädzím mäsom nakrájaným na kúsky. Kým pod kopcom bolo asi 21 stupňov, tak na vrchole to bolo 13 a bolo už treba na seba pridať ďalšiu vrstvu.


Posilnení vývarom sa rozhodneme pokračovať ešte pár kilometrov smerom na Poienari, a tak asi 10 km zjazdujeme na opačnú stranu. Výhľady z tejto strany boli naozaj parádne, a tak sme celkom často zastavovali na fotky. Dokonca aj tu, popri ceste nájdete odparkovaný prívesný vozík, kde je možné zakúpiť miestne mäsové špeciality, alebo pivo . Čo vás milo prekvapí, je naozaj slabá premávka a veľmi dobrý stav asfaltu. Prejazd Transfagarašom silno pripomína talianske pasá, ktoré sme mali najazdené z predošlých rokov. Ak sa teda rozhodnete ísť do Rumunska, jazdiť hlavne na cestnom bicykli, Transfagarašan určite treba absolvovať. Celý výjazd mal takmer 86 km a link na Stravu nájdete tu.

3. deň - krásna príroda a blúdenie v rómskej osade

Máme pred sebou ďalší deň a tentokrát už plánujeme niečo, kde budeme viac v teréne. Asfaltovým presunom sa ale nevyhneme, a tak prvých cca 25-30 km ideme po asfalte. Potom sa dostávame na šotolinovú zvážnicu, na ktorej strávime nasledujúcich takmer 50 km. Tento deň sa mne osobne páčil asi najviac, aj keď nie všetko išlo ako po masle.


Už prvých cca 20 km po asfalte bolo trochu nepríjemných. Hlavne preto, že sme išli po frekventovaných hlavných ťahoch. No akonáhle sme sa dostali do obce alebo mesta, situácia sa zlepšila. V menších dedinách bolo bežné, že ste stretali kravy, ktoré sa voľne pohybovali po ceste. Okrem kráv tu samozrejme boli aj zrejme nikomu nepatriace psy. V lepšom prípade vás odignorovali, v tom horšom trochu ponaháňali.


Hneď, ako sme sa dostali na šotolinu, nervozita z asfaltu zo mňa náhle opadla a vydýchol som si, že už to bude bez premávky. Terén je dobre zjazdný a prvých 65 km od začiatku trasy sme šliapali mierne do kopca. Vyšli sme tak z cca 370 m do cca 1 644 m. Aj keď obavy z medveďov sú možno zbytočné, tak to neriskujeme a radšej sa snažíme medzi sebou rozprávať najviac, ako sa dá.


V Rumunsku sme boli partia 6tich bikerov s rôznym stupňom výkonnosti. To sa prejavilo hlavne počas dlhších výšľapov, kedy sme sa podelili na 2 alebo 3 skupinky. Základ bol nenechať nikoho samého a tí, čo boli na tom výkonnostne lepšie, po nejakom čase zvoľnili a počkali na ostatných.


Rumunské Karpaty ponúkajú naozaj krásne výhľady a scenérie. Nie vždy je ale prejazd terénom jednoduchý. Niekedy je podklad dosť rozbitý a treba dávať pozor. Okrem toho sa treba vyhýbať aj všadeprítomným „mínam“, ktoré tu zanechal pasúci sa dobytok .


Rumuni sú v rámci dopravy schopní asi všetkého. O tom sme sa presvedčili aj počas jedného zjazdu, ktorý bol naozaj rozbitý a bolo to trochu trápenie aj na bicykli. A tu nás prekvapilo, keď sme v tom zjazde obiehali konský záprah . Na hlavných cestách sú ale konské záprahy celkom bežné.


Po tomto rozbitom zjazde na chvíľu zastavujeme a Miloš si všíma bublinu na zadnom plášti. Uisťujeme ho, že keď to vydržalo tento rozbitý zjazd, tak domov už to nejako vydrží. Našťastie sme mali pravdu . Po tomto zjazde vchádzame do typickej rumunskej dediny, kde znova dávame v uličke prednosť kravám, ktoré sa zdá, že ani nemajú svojho pána.


Celý čas ideme podľa navigácie, kde sme mali dopredu stiahnuté gpxko. Tu nás ale navigácia naviedla rovno do rómskej osady. Ešte na jej začiatku pre istotu kontrolujeme mapy, či naozaj máme ísť smerom cez osadu. Hneď na jej začiatku sa pri nás zhŕkli hrajúce sa rómske deti, ktoré nastavili ruky a kričali: „bonbon, gumi gumi...“. Je nám jasné, že pýtajú sladkosti, no keďže im nemáme čo ponúknuť, tak pokračujeme ďalej cez osadu.


Prechod osadou nebol nikomu z nás príjemný, pretože sme evidentne pútali u miestnych dosť pozornosti. S prekvapením na konci osady zisťujeme, že ideme zle a treba sa vrátiť. Takže osadu si absolvujeme druhýkrát.


Ako znova míňame hrajúce sa deti na okraji osady, tak nás tentokrát namiesto vrúcneho pozdravu odmenia pokrikom: „f*ck you!“ . Takže ak si nechcete pohnevať deti v Rumunsku, radšej si na výjazdy berte aj cukríky.


Postupne nás čaká znova asfalt a to už sa vraciame na ubytovanie. Celý okruh meral 125 km a nastúpali sme 1 751 m. Záznam zo Stravy z kamarátovho Garminu nájdete tu.

4. deň - najhoršie na koniec

Náš posledný deň začíname v mestečku Bran. Je to mesto, kde sa nachádza zámok, kde sídlil samotný Drakula. Lepšie povedané, bolo tu jedno z jeho viacerých sídiel. Aspoň tak vraví legenda. Domáca pani, u ktorej sme ubytovaní, nám vraví, že nie je nič neobvyklé, ak v okolí stretneme medveďa. Jeden vraj sem tam príde aj priamo k jej domu. Jediné, na čo nás upozornila, aby sme ich nekŕmili. Ale vraj sa s nimi môžeme bez problémov fotiť .


Vyrážame ráno o 9-tej a sme v tom, že máme dostatok času. To sa neskôr ukáže ako hlúposť a určite by bolo lepšie vyraziť aspoň o 7-mej ráno. Prvých 50 km je celých po asfalte, znova stretneme aj konské záprahy, tentokrát už nás ani neprekvapujú. O to viac nás ale prekvapí, keď pár km po konskom záprahu stretáme krásne červené Ferrari .


Po 50 km prichádzame do mesta Sinaia, odkiaľ už sa začína výraznejšie stúpať k lyžiarskemu stredisku Ski Sinaia. Tu sa dostávame do národného parku Bucegi a lúčime sa s asfaltom, ktorý meníme za šotolinu a voľné drobné kamene. Tu prvý, a nie poslednýkrát, tlačím bike. Karbónové podrážky dostávajú zabrať, ale vravím si, je to len kúsok. Znova som sa mýlil, pretože tlačenia v ten deň bolo pre mňa viac než dosť. Nejde ani tak o to, že by sa tie úseky šliapať nedali, no už druhý deň som bojoval s prechladnutím a zvýšenou teplotou. To sa odzrkadlilo aj na poklese výkonnosti. Musel som sa teda šetriť a hlavne neísť až na krv.


Od lyžiarskeho strediska sme väčšinu času strávili nad úrovňou lesa vo výške od 2 000 do 2 300 m. Teplota už tu bola výrazne nižšia ako dole, a preto sme boli radi za jasnú oblohu a slnečné lúče.


Neskôr sa štyria z nás rozhodli ešte vybehnúť kúsok vyššie k vysielaču, ktorý nám celý čas slúžil ako orientačný bod. No ja som toho už mal celkom dosť, tak som sa rozhodol, že spolu s Mirom pôjdeme popredu a chalani nás ešte dobehnú. Aj tu som sa mýlil, v ten deň už nás nedobehli.


Slnko už bolo dosť nízko a teplota klesla na 5 stupňov. Okrem toho sa míňali aj zásoby vody a jedla. Mne osobne zostala jedna energetická tyčinka a asi 2 dcl vody v bidóne. Dávam na seba návleky na ruky a kolená a neprefúkavú vestu, aby som ako tak zmiernil chlad, ktorý sa postupne stupňoval. Celý čas sledujem Garmin a šípku, ktorá ma navádza na trasu podľa dopredu uloženého GPX. Táto trasa v podstate kopírovala turistickú značku. Samotný chodník bol zvýraznený aj stĺpikmi, ktoré boli vidieť už z diaľky. Podľa nich sme sa aj orientovali, teda aspoň dovtedy, kým zapadlo slnko.


O chvíľu vchádzame do hustej kosodreviny, kde je len úzky chodník, a tak bicykle idú buď na plece alebo ich tlačíme pred sebou. Znova myslím na medvede a čakám, či a kedy nejakého stretneme.


Krátko po tom, ako vyjdeme z kosodreviny, počujem z diaľky psí brechot. Netrvalo to dlho a pastiersky, statný pes bol hneď pred nami. Obzerám sa, na ktorú skalu sa vyštverám, skôr ako sa na mňa rozbehne. V tretrách by som to asi aj tak nedal. V tom Mira nenapadlo nič originálnejšie ako začať na psa brechať . Neveriacky pozerám na psa, a ten len stiahol chvost a začal ustupovať. Chalanom, ktorí sú asi 45 min za nami voláme a upozorňujeme ich, aby si dávali pozor a ako sa so psom vysporiadať .

Svetla je menej a menej a okrem bielej blikačky na riadidlách nemáme žiadne svetlo. Tu sa ukazuje, že sme si dnes mali privstať, aby sme sa stihli vrátiť za svetla. Podľa Garminu máme pred sebou do 15 km a v podstate z kopca. No keďže už je takmer tma, tak ísť na bicykli sa naozaj nedá. V okolí počujeme cvengot zvoncov a brechot pastierskych psov. Kvôli tme ich však už nevidíme.


Vchádzame do lesa a okrem toho, že sme hladní, smädní a je nám zima, tak sa zvyšujú obavy z toho, ako a kedy prídeme na ubytovanie. Les je hustý, čierny a nevidíme skoro nič. Biele ledky dosvietia max. tak na predné koleso. Snažíme sa teda ísť podľa šípky na Garmine, ktorého baterka už tiež melie z posledného.

Navyše, sprej na medvede majú chalani, ktorí sú už asi hodinu za nami a po tme teda pôjdu dlhšie ako my. V lese sa snažíme byť čo najhlučnejší. Pískame si a dokonca je tu aj snaha spievať si . Neskôr mám od pískania tak suché ústa, že už aj pískanie je problém. Snažíme sa teda čo najviac rozprávať nahlas, aby sme odplašili to, z čoho sme mali najväčšie obavy. Medvede a vlci.

Po asi 10 km pešej turistike v hustom tmavom lese už neriešim, v akom stave sú tretry. Riešim, kedy už budeme z lesa vonku. Tu zrazu sa cesta z lesa začne rozširovať a je v stave, že by sa už dalo pustiť sa aj na biku. Kvôli nedostatočnému osvetleniu ale na to odvahu nemáme, a tak ešte nejaký čas ideme pešo. Neskôr, keď na cestu začne presvitať mesačný svit, Mira prehováram, aby sme to predsa len skúsili už na bikoch. Zo začiatku ideme veľmi opatrne, ale postupne si zvykáme aj na tmu aj na cestu a zrýchľujeme. Moment, kedy prvýkrát zbadáme v diaľke svetlo z pouličnej lampy, bol neopísateľný. Konečne prvý náznak civilizácie. Začali sme zrýchľovať a cesta sa postupne zlepšovala, až sme sa ocitli v dedine.


Táto dedina sa postupne ukázala byť Bran, teda presne tá dedina, kde sme boli ubytovaní. Dokonca sme sa ocitli priamo na ulici, kde sme bývali. Doslova šťastní prichádzame na izbu a voláme chalanom. Podľa toho, čo vravia, sú viac ako hodinu za nami. Navyše začali blúdiť a idú zlým smerom. Ako tak sme ich usmernili a dohodli sme sa, že sa nám neskôr ozvú.


Neskôr nám volajú, že sú v nejakej dedine, a nech po nich prídeme autom. Podľa opisu zisťujeme, že z hrebeňa kopca zišli do dediny po ľavej strane, kým my sme zišli na pravú stranu. Podľa GPS to autom máme 20 km. Dohodneme sa, nech nás čakajú na mieste a vyrážame po nich.


Stretávame sa na dohodnutom mieste na konci dediny a úprimne sme radi, že sa všetci vidíme. Všetci si vydýchli a v aute si vymieňame zážitky z večerného zostupu lesom, bez svetiel. Nemali sme si čo vzájomne závidieť a všetci sme si to doslova pretrpeli. No teraz už na to spomíname s úsmevom. Ešte ako chalani nakladali bicykle do auta, tak k nám prišiel pán z domu, pri ktorom som zaparkoval. Prišiel s baterkou a dlhou palicou. Najskôr som si myslel, že nám ide za niečo nadávať. No len s úsmevom začal ukazovať na dvor svojho domu a vravel pri tom: „ursus, ursus“. Urus po rumunsky znamená medveď. Čiže ten pán mal práve jedného pri dome a chcel sa s nami o to podeliť. My sme len nerozumeli, prečo medveďovi išiel naproti a čo mal s tou palicou v úmysle .


Návrat na ubytovanie sme museli spoločne zapiť a ešte dlho do noci sme si zrekapitulovali deň. Aj keď unavení a vyčerpaní, tak plní zážitkov sa zhodneme, že nás na cyklistike už tak skoro nič neprekvapí. Celý okruh meral 106 km s prevýšením cca 2 550 m. Link na Stravu nájdete tu.


Rumunsko ako krajina má čo turistom ponúknuť. Domáci sú milí a priateľskí. Ceny sú porovnateľné s našimi. Niektoré veci mierne lacnejšie. Ak by som sa ale mal rozhodnúť, či sa do Rumunska vrátim, tak by som chvíľu rozmýšľal. Nie je to Taliansko ani Rakúsko, a možno to je to, prečo Rumunsko priťahuje skôr dobrodružnejšie povahy.

Ak sa už rozhodnete ísť do Rumunska bikovať, svoje výjazdy si dôkladne naplánujte a berte do úvahy aj dĺžku trvania výjazdov, aby sa vám nestalo to, čo nám, kedy skončíte na neznámom mieste a v tme.