Ako som minulý rok dobyl Everest?

Odkedy som sa v apríli 2020 dočítal o výzve Everesting, vŕtala mi táto myšlienka hlavou. Už za necelého dva a pol mesiaca som o štvrť na tri v noci víťazoslávne zdvíhal bicykel nad hlavu.

Výber lokality

Ako svoju destináciu som si vybral Skalku pri Kremnici. Dôvodov bolo viacero – ani nie rok pred mojím pokusom tam natiahli novučičký vynikajúci asfalt, priemerný sklon kopca je okolo 7 % a je vyrovnaný, čo mi ako tempárovi vyhovovalo, v strede stúpania je studnička a hore kopec možností stravovania. Premávka je takisto minimálna, nakoľko v lete tam ľudia idú len za turistikou a ferratami. Rovnako zavážil aj fakt, že som zohnal ubytovanie v neďalekom kláštore kapucínov v Kremnických Baniach.

Tréning a výbava

Čo sa týka mojej prípravy na Everesting, musím úprimne priznať – žiadna nebola. Asi mesiac pred mojím pokusom som si kúpil nový cestný bicykel, čo bola po šiestich rokoch jazdenia po ceste na horskom bicykli zmena o 180°. Tu som špeciálne kvôli tejto príležitosti iba otočil predstavec, aby som tých plánovaných 250 km trpel o niečo menej a pravdepodobne som si tým zachránil kožu.


Prevody 50-34 x 11-32 mi pri takejto príležitosti tiež maximálne vyhovovali. Moja maximálna prejdená vzdialenosť a maximálne nastúpané výškové metre boli dovtedy 167 km/2 049 m. Pomerne atypické na mojom pokuse bolo aj to, že som na Skalke v živote nebol (prvýkrát deň pred Everestingom). Celý čas mi však bolo jasné, že toto bude viac o hlave ako o nohách. Namotivovalo ma však Imromanove video a povedal som si, že toto musím zmáknuť.

Poďme na to

Ráno budík 3:45, narýchlo niečo pod zub, pohár horčíka a išiel som bez zbytočných okolkov na to. Z obáv pred macami s ľahkým spánkom som si od začiatku pustil na plné pecky hudbu, čo bolo v konečnom dôsledku fajn, keďže som za celý čas žiadnu divú zver nestretol. Batoh som zhodil do lopúchov pri ceste, navliekol na seba reflexnú vestu a 4:30 som zacvakol tretru do pedálu a začal šliapať nahor. Čakalo ma 22 výstupov.

Ako segment som si zvolil úsek od odbočky na Krahule po parkovisko na Skalke. Úvodné štyri kilometre z Kremnice som vynechal kvôli nízkemu sklonu – našliapal som rovnakú porciu výškových metrov na kratšej vzdialenosti. Plán bol jasný a jednoduchý – začať zľahka, v polovici stúpania pri studničke pravidelná krátka prestávka na doplnenie zásob vody, hore sa hneď otočiť a zjazd. Bohužiaľ mi nedocvaklo, že i napriek tomu, že je začiatok júla, rána sú v horách chladné, a tak som musel prvých pár zjazdov poriešiť pekne po starom – noviny pod dres a ide sa. Zjazdy boli asi ten hlavný dôvod, prečo ma Everesting na Skalke neskutočne bavil, kvôli ideálnemu pomeru rýchlosti a pekných zákrut – z pätnástich som brzdil v troch, zvyšok som preletel asi šesťdesiatpäťkou.

Ďalší bojovníci

Výšľapy zo začiatku pekne pribúdali a moje telo si až okolo deviatej povedalo, že len na sladkých keksoch a Kofole už nezvláda jazdiť, a tak som do seba natlačil vysočinu a pol bochníka chleba. Obehla ma dvojica cyklistov, a keďže sme sa pravidelne míňali smerom hore i dole, bolo mi jasné, že chcú odjazdiť buď Gerlaching, alebo Základný tábor Everestingu, 4 424 nastúpaných metrov (nakoniec sa ukázalo, že možnosť č.1 je správna). Aj týmto by som sa im chcel poďakovať, keďže mi pravidelne dodávali motiváciu a chuť pokračovať. Slnko začínalo pomaly hriať, a tak som sa prezliekol do tenšieho dresu, nahodil kratšie ponožky a pokračoval. Moja prvá méta bola Základný tábor, po ktorom som plánoval obed. Toto sa mi podarilo až okolo druhej poobede po 12 výšľapoch. Obed mi bohužiaľ zabral viac času, ako som plánoval a bol poriadne (asi až príliš) sýty.

Tma - silný nepriateľ

Začínalo mi byť pomaly jasné, že toto nemám šancu zvládnuť do tmy. Energia už pomaly ubúdala a nohy oťažievali. Ako sa zvečerievalo, teplota začala opäť klesať. Tentokrát som už preventívne zvolil trojvrstvu dres-dres-noviny, ale aj tak som v každom zjazde mrzol. Slnko zašlo a mne zostávalo ešte päť výšľapov. Ďalší úder prišiel kvôli čelovke. Prvý výjazd za tmy som ju zapol na najnižšiu úroveň osvetlenia a hoci bola nabitá, z mne nepochopiteľných príčin začala hneď pri prvom zjazde pomaly zhasínať. To mi na nálade veľmi nepridalo a znamenalo to jediné – smerom nahor pôjdem potme, aby som ju maximálne šetril a zapnem si ju len v zjazde. Už aj tie začínali byť pomalšie a pomalšie.

Pri predposlednom výjazde som už bol celkovo fyzicky tak unavený, že som mal pocit, že zaspím posediačky na bicykli. Preto som si okrem doplnenia vody aj opláchol tvár. Posledný výšľap, a najmä posledných sto metrov som si už náramne užíval, hoci som si v tom čase kvôli únave ani poriadne neuvedomoval, že som to dokázal. Dole pri odbočke som si po 250 km a 18 hodinách jazdy konečne vypol Stravu a porúčal som sa do postele. Celý záznam môjho Everestingu nájdete v sekcii Výjazdy.

Sila zážitku

Summa summarum, v Kremnických vrchoch som strávil dve Mily, dvoje Kávenky, tri sladené mlieka, tri müsli tyčinky, pol kila vysočiny, pol bochníka chleba, šošovicovú polievku, perkelt, tri litre Kofoly, liter a pol ionťáku, zhruba šesť litrov vody a jeden veľmi príjemný deň. V noci samozrejme aj napriek Paralenu prišla svalová horúčka, ďalší deň som sa ledva odviezol tri kilometre na stanicu a najbližšie tri dni som sa na bicykel nezvládol ani pozrieť, nieto na ňom jazdiť. Celkovo to však bol jeden z najväčších zážitkov v mojom živote a ako to už u mňa býva zvykom, príbeh nekončí a ďalšia méta je 10 000 výškových metrov...