Ako som dušu na Passo Fedaia nechala

...skoro. Ale aj keby - učite by sa jej tam páčilo. Lebo aj keď to stúpanie nemá konca kraja, je to jedno z najkrajších miest, kde som kedy bola (počuť to odo mňa často, ale ja to myslím úprimne!).

Mini passo Campolongo na zahriatie (s námrazou) a potom dlhý predlhý zjazd v zime. Komoot ma zobral na menej frekventovanú trasu, ktorá viedla dolinou popri rieke, pri ktorej prebiehala ťažba. Super nový asfalt, lenže také brutálne klesanie, že aj ten Komoot to už označil ako červené (a to teda všetky zjazdy sú vždy zelené, nie?). Mala som pocit, že sa prekoprcnem. Hlavne vtedy, ked mi na každých 500 metroch zastalo predné koleso v 20 cm „jarku” na odtok vody (dilatačné prechody na Lužnom moste sú oproti tomu nič).

Mooordooor (pozn. autorky: melodicky podľa rozhlasovej hry Pán Prsteňov)

A bola som pod ním. Nechutne vyzerajúcim stúpaním - mojím najväčším Mordorom. Našťastie po prvom úvodnom „zabijaku" (len 6 %) viedla cesta dedinkami. Veľmi zvláštny svet. Neviem, či to bolo tým, že sezóna už skončila (a ešte nezačala zimná) alebo koronou, ale všetky hotely vyzerali zabednene a celé to na mňa pôsobilo takým mŕtvym dojmom. Ako americké mestá po zlatej horúčke.


A k tej Amerike som sa vrátila, keď sa po dedinkovom úseku a zopár jemných serpentínkach odhalil najťažší úsek, aký som kedy išla (pravdepodobne len subjektívne v hlave). 2,5 km bez tieňa, bez vetríčka s pražiacim slnkom, jedna rovná čiara s priemerom 11,2 %. Samozrejme, že na fotke stúpanie nevidno - maximalne tak false flat. Pred koncom som si musela dať pauzičku a coca-colu.

Galérie pod Marmoladou - vrchol umenia

Nasledovali serpentínky, ktoré boli dlhšie, s 15 %-tnými úsekmi, ale to bola už pohoda. Serpentínky sú láska, lebo na konci každej je malé víťazstvo.


Hop, šup a bola som hore. Privítal ma prekrásny nadchod pre zvieratká (asi) a turistov. A potom sa otvoril výhľad na Marmoladu (alebo Marmeládu?) a Lago di Fedaia. Cesta popri ňom viedla galériami. A toto bol asi najkrajší zážitok z dňa. Prechádzať cez tieto galérie (otvorené tunely) a vidieť kontrast tých hôr so surovosťou betónových stavieb. To bolo stelesnenie krásnosti. Mala som chuť bicyklovať nimi hore-dole, ale ešte toho bolo veľa predo mnou.


Veru, je to brutálne majestátne. Ja som len pobicyklovala po priehrade a vrátila som sa tou istou cestou. Stretla som zopár umorených cyklistov a čudovala som sa „Prečo si to robia?”. Už na ceste dole som stihla vytesniť, aké nekonečné utrpenie to bolo. Lebo už som poznala koniec. Toho najkrajšieho. Išla by som zajtra zas. Alebo hneď teraz.

Informačná vsuvka

Serpentínky sú láska, lebo na konci každej je malé víťazstvo.

V skutočnosti existujú dve jazerá Fedaia oddelené od seba umelou priehradou. A na priehradu je napojená elektrická elektráreň. Možete si porovnať watty po ceste hore. Okrem geografického ešte talianske okienko: Priehrada sa taliansky povie „la diga”, čo je za moju taliančinársku históriu najmenej „talianske” slovo taliančiny.

Passo Valparola

Cestou domov som si ešte okukla Passo Valparola, na ktoré som sa dostala cez Passo Falzarego. Ale keďže som bola veľmi unavená, tak som sa sústredila len na točenie pedálov. Dokonca ani krásne výhľady a unikátnosť Valparoli v kontraste s Fedaiou ma až tak neohúrili. Všetko vyzeralo „obyčajne” v porovnaní s tými galériami. Aj keď som zjazdovala počas zlatej hodinky (nevďačnica nevďačná). Ale dám tomu určite ešte šancu. Nedá sa nič robiť. Musím sa vrátiť.


Spolu 102 km a 2 788 výškových. Záznam trasy v sekcii Výjazdy. Máte vy nejaké obľúbené, populárne aj skryté miesta v Dolomitoch? Alebo inde? Kde by ste boli ochotní dušu nechať?