Je cyklistika už príliš konzumná?

Presiahli sme už hranicu toho, že sa zameriavame viac na produkty ako na šport, alebo je niekde rozumná hranica, či zlatá stredná cesta...

Táto téma mi napadla už počas sezóny, ktorá bola charakteristická aj slovom nedostatok. Nedostatok bicyklov, náhradných dielov, oblečenia, všetkého možného. Samozrejme, že dôvodom je pandémia, ale aj v kombinácii s nárastom záujmu o produkty ako také. Aký vplyv mala korona na cyklistiku, sme si už písali minulý rok, takže sa nemusím opakovať. V skratke, bola/je najlepšou reklamou a vytvorila dopyt, na ktorý už mnohí dlhodobo nestíhajú reagovať. Ale je to ešte stále viac o športe ako takom, alebo skôr o produktoch? Je niekde vlastne zdravá miera? No a prečo píše tento článok Imro, čo má doma „mraky" vecí a robí reklamu, kade chodí?

Do úvahy som sa pustil z dôvodu, že som si prešiel kompletným vývojom v priebehu rokov. Ako dieťa som vyrastal v športovo založenej rodine, ak nejaké peniaze boli, šli na šport ale rozhodne sme neboli „za vodou“...jednoducho normálna rodina. Potom bolo zase obdobie „slintania“ nad katalógmi, obrázkami, šporenie na vytúžený komponent a využívanie všetkých sviatkov. Až po súčasný stav, kedy sa produkty ako také stali súčasťou mojej práce, tá je mojím koníčkom a o výbavu nie je skutočne núdza. Paradoxne možno naopak, niekedy je toho aj priveľa.

Produkt ako motivácia

Som veľmi rád, že som začínal skromne a nemal hneď všetko. Lyžiarky a lyže sa kúpili nové, až ked prestala rásť noha, inak sa jazdili veci z druhej ruky. Čo sa týka bicykla, tam sme so starým otcom jazdili úplne v „oldschool“ štýle, on mal dokonca baretku, počas prestávky si vždy zapálil, ochrana pred vetrom boli „klokanky" a bundy z „padákoviny“. Ale chodili sme po výletoch, v podstate každý víkend sa išlo na bike, alebo na lyže. Prvá dovolenka do Rakúska, jeden Favorit, 3 dospelí a ja, 3 bicykle na streche, rezne, periny a ešte aj hrnce. Po diaľnici sme nešli, načo vyhadzovať peniaze. Doteraz nechápem, ako som tú cestu prežil...to boli časy.

Keď som začal viac „rozumieť“ komponentom, slúžili ako motivácia. Mama mi vždy prispela, prípadne som jej to postupne splácal. Z prehadzovačky STX RC som nespal asi 3 dni. Na prvých maratónoch boli XTR komponenty doslova ako zjavenie, ku ktorým sa človek v podstate modlil a dúfal, že raz...

Najväčšia radosť prichádza až v momente, kedy daný produkt skutočne využijem.
Ale možno najlepším príkladom bola moja prvá poriadna outdoorová bunda Mammut zo série Extreme. Žlto-červená, rovnaká ako nosili záchranári vo Švajčiarsku z Gore-texu a stála 300 €. Poriadna suma na dnešné pomery, ale pred cca 13 rokmi ešte o čosi viac. Šetril som na ňu celý rok, opäť mi prispela mama a celý hrdý som si ju v ťaštičke niesol domov. A práve tá bunda vo mne prebudila skutočný záujem o hory. Predtým som chodil len tak občas, keď bolo pekne. Ale teraz mám predsa bundu do extrému, treba to využiť. Ak sa dalo, bol som vo Vrátnej takmer každý deň. Čím bolo horšie počasie, tým som mal z nej väčšiu radosť. Autobusom tam, väčšinou posledným naspäť. No a postupne sa začali veci nabaľovať, chcel som chodiť na naše štíty, lákalo ma zimné lezenie, lezenie ľadov, spoznal som ľudí, ktorí mi ukázali, čo a ako. Skvelé zážitky a spomienky. Vždy, keď som prišiel domov, mama sa spýtala: „No ako, Messner“ Mal som vždy radosť z nejakého kúska výbavy, ale najmä vtedy, ak som ju dokázal využiť.


Teraz sa občas ešte stretávam s tým, že ľudia píšu, aké používam pri športe drahé veci, prečo netestujem aj niečo lacnejšie a pod. No ja sa neprofilujem ako „tester“, základom obsahu, ktorý tvorím, je vždy jazdenie, či pobyt vonku ako koníček, nie povinnosť. Používam pri tom veci, ktoré mi sedia a ktoré sa mi páčia. Vždy zdôrazňujem, že samotný výber je už na každom jednom, svoj účel splnia aj lacnejšie veci a hlavne takmer nikto si nekúpi top výbavu na „šupu“...teda väčšinou. Má to svoje obrovské plus - každý jeden nový kúsok potom slúži ako extra motivácia. A tá sa podľa mňa u hobby jazdcov vždy hodí. Niekto vyhadzuje peniaze na dovolenky, alkohol, jedlo a neviem čo, takže nemusíte mať výčitky, ak si chcete niekedy jednoducho spraviť len radosť...

Keď je toho už veľa

Ako to už býva, všetko má tiež svoje rozumné hranice. Stačí, keď sa pozriem sám na seba. Kedysi som mal jednu bundu Castelli Gabba Convertible, teda tú s odopínacími rukávmi. Ak nebolo vyslovene na krátky rukáv, slúžila mi nonstop..ale doslova. Žiadne rozmýšľanie, jedine či mám odopnúť rukávy alebo nie. S tým, ako sa MTBIKER posunul, nie je núdza o nové veci. Taká novinka, onaká, už máme v podstate veci na každý druh počasia a intenzity, nehovoriac o štýle...XC, cesta, all-mountain. Pointa? Niekedy sa pristihnem, že rozmýšľam o tom, čo si oblečiem, viac než je podľa mňa zdravé. Prosím, neberte to ako nejaké sťažovanie alebo snáď chválenie. Je to jednoducho súčasť mojej práce/koníčka a nikdy by mi nenapadlo, že je možné, aby sa dva svety spojili ako v mojom prípade.

Čo chcem povedať, že všetko má svoje rozumné hranice a že ak ste na nejakej „hrane“, spoznáte ju pomerne ľahko. Ak vás veci okrádajú o čas, ktorý môžete radšej investovať do pohybu, pridávajú zbytočne veľa starostí (napríklad sa bojíte jazdiť, pretože daná vec/komponent bola príliš drahá), treba podľa mňa zaradiť jemne spiatočku a spýtať sa. Treba mi ešte niečo navyše? Netreba radšej chvíľu počkať a využiť, čo mám?

Ako sa dívam na nové veci?

Nie, nejdem všetko teraz darovať, vybaliť vlnený dres a bývať niekam do jaskyne. Veľmi rád si pozerám nové katalógy, novinky a teším sa, až niečo skúsim na vlastnej koži. Výbava sa bude obmieňať, prídu nové veci ale trochu vám teraz priblížim môj pohľad. Možno mi nebudete veriť, možno to máte podobne...z novej veci nemám úplne radosť. Teda vtedy, keď mám v ruke nejaký sáčok, krabicu, alebo niečo zavesím do skrine s množstvom štítkov. Vtedy si v duchu hovorím, nemáš už dosť vecí Imro? Najväčšia radosť prichádza až v momente, kedy daný produkt skutočne využijem. Príkladom môže byť bunda Idro, keď začne liať a ja domov prídem suchý, prípadne ju vytiahnem ako zálohu v zime a vetre. Alebo nejaká top zimná bunda. Pomaly 5 hodín niekde v mraze a ja prídem vysmiaty. Až vtedy som spokojný a produkt dostane svoju „dušu“.


S bikom je to trochu podobné. Nikdy sa nehrniem do klasických testovačiek, dôvodom je aj moja výška, kedy XL nie je veľmi štandard, no oveľa viac ma škrie ten čas. Doladiť detaily, správne sedlo, gripy, bezdušáky, vyladiť nastavenie a než si človek zvykne. Čas, ktorý radšej venujem samotnému jazdeniu a tréningu. Jednoducho, aby mi potom Janči Halik toľko nenaložil na pretekoch. Ja chcem mať dobrý stroj prispôsobený pre seba a jazdiť, nechcem sa mu neustále prispôsobovať.. Čo ale najviac nemám rád, je ten nepríjemný pocit na začiatku. Prvé poriadne blato, keď vyletí spod kolesa nejaký ten šuter a narazí do rámu, či kľúk. Skutočná radosť prichádza až po pár poriadnych výjazdoch, kedy už sú patrné nejaké kozmetické známky používania. A keď už má po nejakých pretekoch, pričom všetko funguje na 100%, sme najväčší kamoši.


Ak si momentálne nemôžete dovoliť nejaký ten nový vysnívaný stroj, prípadne nie je dostupný, alebo je iný dôvod, treba sa na to dívať pozitívne. Užívajte si jazdu na tom súčasnom, doprajte mu servis, vylaďte si ho podľa seba. Poznám viacero cyklistov, čo už majú dlhé roky ten istý bike, niektoré už možno zaradiť do skutočnej „oldschool“ kategórie. A viete čo? Stále ich vidím jazdiť, chodia po výletoch a bicykel im slúži ďalej. A to sa mi naozaj páči. Krásne vidieť, že ich baví hlavne samotný pohyb vonku bez „poozingu“. Keďže do podobnej kategórie už nepatrím, o to väčší rešpekt k takýmto nadšencom mám.

Sociálne siete – jazdím alebo sa fotím?

Za to, ako sa zmenila cyklistika a že sa v podstate zo zábavky pre pár „čudných“ introvertov, ktorým nevoňal kolektívny šport, dostala do kategórie trendy, môžu vo veľkom sociálne siete. Selfíčka, influenceri, babenky s výstrihmi...lajky sa len tak hrnú. Samozrejme, zahanbiť sa nedajú ani muži v dresoch všemožných farieb a s okuliarmi, ktoré by závidel nejeden zvárač. Haha, teraz si určite hovoríte, čo tu ten Imro splieta, keď má plný Instagram selfíčok.


„Radšej nech sa mladí fotia ako jazdia na bicykloch, než ako by sa mali fotiť pri tom, ako sedia doma na zadku a nič nerobia.“
Rovno priznávam, že tiež idem niekedy na výjazd so zámerom, že si niekde spravím fotku, ktorú si potom zavesím. A tiež fotím na výjazde viac, než je „zdravé“. Sociálne siete sú rovnako súčasťou mojej práce, keby sa skrývam, robím stále v automobilke. Na druhej strane, snažím sa na to dívať ako na formu motivácie. Ja niekoho napríklad motivujem k výjazdu a to zase motivuje mňa vyraziť. Výborné napríklad v horšom počasí. Bod zlomu nastane, ak sa namiesto jazdenia budem len fotiť. Potom sa bude jednať o pretvárku a poozing, čo mi vážne nevonia. Už slovo influencer alebo „jútuber" mi občas reže uši, ale nová doba si vyžaduje nové termíny. A možno aj preto mám vždy radosť, keď sa mi každoročne darí prehupnúť cez 320 000 výškových metrov v rámci všetkých športov. Vždy si poviem, Imro, stále nie si len teoretik...

Z toho dôvodu sa mi v rámci sociálnych sietí páči STRAVA. Pekne vidieť nielen fotky, ale aj výjazdy, trasy, podmienky. Opäť výborné na udržanie motivácie, ak sa to nepreháňa a celý život sa netočí okolo segmentov, KOMov a pod. Jednoducho, držať balans s realitou.

Možno si teraz hovoríte, že tieto veci sú úplne zbytočné, treba zahodiť mobil, GPS a užívať jazdu. Sčasti máte pravdu, no treba sa pozrieť aj na fakt, že sa zmenila doba a platíme daň za pokrok. Bez neho by sme sa stále vozili na bicykloch bez radenia a pruženia. A to by ma nebavilo. No a keď sa už nechcete zmeniť vy, máme novú generáciu. Jej sa nové technológie nevyhnú, v podstate s nimi vyrastajú odmalička. Zakazovať je zbytočné, treba ich využiť ku prospechu. Myslím, že najviac to vystihuje jeden komentár, ktorý som našiel pod svojím článkom. Už si presne nepamätám, od koho bol (budem rád, ak sa pripomenie), ani pod ktorým presne článkom, no myšlienka trafila podľa mňa klinec po hlavičke. Znel asi podobne: „Radšej nech sa mladí fotia ako jazdia na bicykloch, než ako by sa mali fotiť pri tom, ako sedia doma na zadku a nič nerobia.“


Myslím, že práve sviatky sú ideálny čas trochu sa zamyslieť, či niekedy už neprekračujeme hranicu, kedy nás produkty, sociálne siete a konzum ako taký neoberá o to dôležité...o čas a slobodu. Teraz som „zabil“ asi riadne klišé, ale niečo na ňom bude. Ja som vždy zástancom rozumnej cesty. Ak veci slúžia k jazdeniu, prinášajú zážitky, máte z nich radosť a nezruinujú vašu rodinu, prečo nie. Nikto nevidí, čo všetko ste obetovali, že ste si postupne šetrili a roky poctivo pracovali. A kľudne sa v tých veciach vyfoťte niekde na výjazde, ak máte radosť, veď nie každý má čas ísť denne 100 km, aby si to ospravedlnil. Jednoducho využívajte produkty, či sociálne siete, aby vás ťahali vonku. Myslím, že vtedy si udržíme potrebné mantinely a pôjdeme s dobou. Hlavne sa neprestávajme hýbať. No a samozrejme, ak už ste kúpili u nás nejaký darček a teraz vám príde snáď zbytočný, prosím neposielajte ho naspäť. Inak dostanem padáka.

Príjemné sviatky a potom aj šťastný nový rok.

Imro
report_problem Našiel si v texte chybu?
Imroman 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Je 360 km s dobrým úmyslom ľahších než len obyčajná jazda?

Je 360 km s dobrým úmyslom ľahších než len obyčajná jazda?

Motivácia na dlhý výjazd môže mať rôzne podoby, ja vám dnes ukážem, čo nás presvedčilo na poriadnu porciu kilometrov.
Ženy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť

Ženy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť

Niet zrejme príhodnejšieho dňa, kedy si môžeme pripomenúť silu a vášeň (nielen pre šport), ktorú v sebe majú ženy.
Dvanásť mesiacov otrokom?

Dvanásť mesiacov otrokom?

Predošlý rok som si spestril cieľmi. Aké to bolo a podarilo sa mi ich splniť?
keyboard_arrow_up