Tip na výlet: Vysielač pod Čiernym Vrchom

Cez dve doliny aj cez dve sedlá. Aj tlačenie aj výhľady. Všetko ako má byť.

Z domu vyrážam hneď do kopca, Porubskou dolinou. Presnejšie ma čaká nejakých 10 kilometrov a niečo cez 600 výškových metrov. Je to rozbitý asfalt, štrk a makadam. Cesta najprv stúpa len mierne, no koniec doliny preverí každého zdatného cyklistu. Po tomto stúpaní už opäť iba v miernom profile dorazím na Roveň 896 m n. m.


Idem hneď doľava a dostanem sa ku prameňu potoka Sielnica, kde si naberiem aj vodu. Pokračujem po tejto lesnej ceste až do neoznačeného sedielka. Tu sa táto lesná cesta križuje s červenou TZ. Ja však volím stále lesnú cestu.

Svetlo a príjemne hrejúce slnko ma povzbudia a tak veselo šliapem.

Na moje prekvapenie, keď som tadiaľto išiel v polovici septembra, bola to pekná cestička. Teraz sa však zmenila na čerstvo rozhrabanú a rozšírenú lesnú diaľnicu. Za prvou zákrutou aj stretávam pôvodcu tohto „diela”. Pásový buldozér si pomaly razí cestu a rozširuje ju pre plánovanú ťažbu. Keď ma chlap, ktorý riadi toto monštrum, zbadá, odsunie sa nabok a z cesty mi odhrabe zvyšnú hlinu, aby som mohol bezpečne prejsť - klobúk dolu a ďakujem. Dostávam sa na ďalšiu križovatku ciest. Tentokrát na žltú TZ a tej sa držím - v rámci možností.

Technický zjazd a pekný výhľad

Verím, že na fulle by to bola paráda. Aj na mojom „Ht-čku” by to bola paráda, keby som nemal teleskopickú sedlovku v servise. Takto to bol „dril” techniky zjazdu, jazda v šmyku a prekvapenie pod lístím v jednom. Chodník vedie pomerne strmo dolu a tak na každej miernej rovinke stojím a oddychujem.


Povrch je suchý, šmýka sa a vzhľadom na pokročilú jeseň sa značná časť nachádza pod vrstvou lístia. Pri prestávke na fotenie výhľadu pozriem aj do máp a vidím, že chodník občas traverzuje lesná cesta. Vyskúšam aj tento variant, no okrem miernejšieho profilu to nie až taká úľava. Čím som nižšie, tým je les čistejší. Už je asi dávno po ťažbe, slnko presvitá medzi preriedené stromy a zjazd ma naozaj riadne baví. Zakončený je pri hríbiku Chotá hora 562 m n. m. Tu sa nachádza útulňa, ktorú majú na starosti turisti z blízkej obce Liešťany. Okrem toho je tu posedenie, turistický hríbik a kríž. Chvíľu si tu oddýchnem, doplním energiu. Čaká ma predsa ďalšie stúpanie - tentokrát neznámou dolinou.


Od hríbika vedie cesta rovno dolu, na lúky. Zjazd je však vhodný na zjazdový bicykel, resp. na niečo s riadne „podkopnutou” geometriou a ťažkými plášťami. Ja to neriskujem a doprajem bicyklu opačný pocit zjazdu - teda on na mne . Na štrku a kameňoch sa dobre šmýka. Som rád, že som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Nižšie je už terén zjazdný a tak nasadám na bicykel a spúšťam sa dolu lúkou do obce Liešťany. Schádzam na križovatku s hlavnou cestou a odbočujem tu vpravo. Kúsok po hlavnej, takmer na koniec obce, okolo cintorína. Cesta je označená modrou turistickou značkou. Hlavná cesta sa stáča vpravo, ja však pokračujem rovno, medzi rodinné domy.

Nová lokalita aj tlačenie

Ústie doliny mi pripomína tú našu Porubskú, akurát je trochu užšia a cesta vedie vyššie nad potokom. Ten sa volá Krstenica a bude mi robiť sprievodcu celou dolinou. Ňou sa stačí držať stále rovno. Nikam neodbočovať. Prichádzam na koniec, kde sa nachádza poľovnícka chata. Nik tu nie je. Iba jesenný chlad a šuchot padajúceho lístia. Mal by som pokračovať otočkou o 180°, no tá cesta sa mi nepozdáva. Je to asi 3 metre široký rigol, plný lístia - po členky. Okrem toho, jeho sklon je dosť strmý. Tak zoskakujem a tlačím. Toto stúpanie má asi 1 kilometer a nastúpam 140 výškových.

Les je postupne tmavší. Hustejší. Po ceste sa nachádzajú dve zrúcané lesnícke chaty a naozaj tá atmosféra navodzovala strach. Spevavce už odleteli a tak bol les tichý. Až priveľmi, vďaka čomu som započul už z diaľky auto. Po chvíli sa oproti mne zjavili miestni na offroade. Pokrútili hlavami, že sa tam sám trepem do takého kopca. Každopádne, mi ich prítomnosť psychicky pomohla. Profil sa razom umúdril a tak sadám na bicykel. V tom napadanom lístí je to lotéria. Občas konár, občas kameň, občas rigol. Prechádzam konečne na slnečnú stranu. Svetlo a príjemne hrejúce slnko ma povzbudia a tak veselo šliapem. Po chvíli sa dostávam na známe miesto. Išiel som popri ňom pred rokom, ale opačne. Zapamätal som si ho preto, že sa jednalo o veľké rúbanisko, z ktorého som videl rovno na Temešskú skalu a v pozadí Kľak. Hurá. Už viem kade.

Autá, motorky, štvorkolky

Napájam sa na modrú značku, ktorá vedie z Liešťan. Miernym kopčekom stúpam najprv lesom, potom cez čistinku. Za ňou je odbočka vľavo. Je to obchádzka Suchého vrchu 1 028 m n. m., kde by som inak musel tlačiť. Táto odbočka je rovinka. Lístia po brzdové kotúče. Už počujem z diaľky známy zvuk. Blížia sa motorkári. Dokonca idú mojou skratkou a tak sa „upracem". Prvý aspoň pri mne spomalil, ostatní ani nie. Pozitívne je, že mi vypratali cestu od lístia. Tak sa aspoň veziem o čosi pohodlnejšie. Vchádzam na hrebeň Nitrických vrchov, na červenú turistickú značku - chodník A. Dubčeka a Ľ. Štúra.

V každom výjazde je niečo iné, niečo výnimočné. Raz nás prekvapí počasie, inokedy terén...

Kúsok do kopca a čaká ma parádny rýchly zjazd. Teda aspoň som si to myslel, kým sa pekná cesta predo mnou nerozhodla zmiznúť v metrovom výmole. Ten sa tiahol celým zjazdom. Je potrebné ísť maximálne opatrne. Schádzam ku chate miestneho poľovníckeho združenia. Tu stoja motorky, ktoré ma obiehali. Z opačnej strany sa dovalia dve štvrkolky. Okolo chaty asi päť áut. Keď prechádzam okolo ľudí pri ohni, pýtajú sa, odkiaľ idem a či to mám elektrobike. Povedia, že som blázon. Áno, asi som. No tu sa asi inak do hôr nechodí, nestretol som ani jedného cyklistu, turistu, či bežca, hovorím. Idem ďalej, potrebujem sa prezliecť, oddýchnuť. Útočisko nachádzam pri hríbiku Kšinianska poľana s logom MTBIKER. Odtiaľto dolu, do Rudnianskej Lehoty vedie totiž cyklotrasa. Už som to išiel veľakrát hore a tešil som sa pre zmenu na zjazd.

Dolu a domov známou trasou

Zjazd touto trasou ma baví. Nie je to trail. Nie sú tam skoky. Je to zjazd, aký mám rád. Občas korene, občas kamene. Občas rýchly úsek, občas technickejší cez makadam pod lístím. Okrem toho sa cestou nachádzajú zaujímavé výhľady.


Spodná časť je však nanovo vysypaná kamením a tak ma nadšenie opäť rýchlo opúšťa. Sakramentsky ma takéto veci mrzia. Škoda, potenciál na cyklotrasy je obrovský. Schádzam do doliny, kde je už opäť rozbitá asfaltka, tak to len pustím. V tieni je celkom chladno. Vchádzam do Rudnianskej Lehoty. Na slnku je príjemne. Prechádzam ku Rudnianskej priehrade. Ďalej cez Kostolnú Ves, dlžínske letisko do Šútoviec.


Vyšliapem na Šútovské sedlo, kde stretávam prvých bikerov za celý deň. Pozdravím. Dávam si do poslednej vody magnézium. Prichádza manželský pár na ebikoch. Nemám nič proti, ale rozhovor začali oni. Pýtali sa, kam sa dá dostať. Vravím, že všade, je to len o fantázii a chcení. Kúpili si ebiky len nedávno. Nešportovali predtým, tak som ich pochválil, že sa rozhodli dobre, že som v hore dnes stretol iba offroady, motorky a štvorkolky.

Spýtali sa, kde som bol. Pokrútili hlavami. Blázon. A sám. Tak som sa trochu pousmial a povedal, že áno, rád jazdím sám, aj s kamarátmi. Rád jazdím ťažké trasy aj ľahké. Keď je teplo, aj keď prší, aj keď je sneh. Nech neriešia, kto im čo hovorí na bicykle, na nich, hlavne nech si to užijú. Chcel by som týmto napísať viac, ako iba „tip na výlet”. V každom výjazde je niečo iné, niečo výnimočné. Raz nás prekvapí počasie, inokedy terén. Občas nás zláka neznáma cesta, na ďalšíkrát sa naháňame sami so sebou na známom segmente. S partiou či osamote, prekračujeme prah pohodlnej zóny. Trénujeme, presúvame sa, vetráme si hlavu. Akokoľvek to už nazveme, naozaj si to hlavne užívajme a nezabúdajme byť ohľaduplní, aj keď iní takí nie sú. Niekto predsa musí byť príkladom .


Po malom pokeci a mojej úvahe som už pokračoval iba domov. Dolu zo Šútovského pod Kanianku a krížom cez pole do Poruby.

Parametre trasy

• Dĺžka: 49 km
• Prevýšenie: cca 1 582 m
• Náročnosť: vysoká
• Vhodné pre: MTB
• Odkaz na výjazd