Veľká radosť v malých kopcoch – Nitrické vrchy (tip na výlet)

Pekná, doteraz nepoznaná príroda, výživné stúpania, singletraily, výhľady aj blúdenie a tlačenie. Tento výjazd mal všetko a aspoň takto virtuálne tam vezmem aj vás.

Poznáte to aj vy? Roky chodíte okolo kopcov, na ktoré sa iba pozeráte, premýšľate, ako to tam asi vyzerá a napriek tomu nie a nie sa tam dostať? Nuž pre mňa je taká časť Nitrických vrchov, ktorá sa rozprestiera medzi mestami Nováky, Partizánske a je obkolesená mnohými obcami ako Nitrica, Dolné Vestenice či z druhej strany Oslany a Zemianske Kostoľany.

Samozrejme, je ich viac, ale nebudem tu všetky menovať. Koniec koncov, časť z nich som minulý rok spomenul aj v mojej Hornonitrianskej graveliáde. Vtedy cesta viedla okolo týchto kopcov a teraz som sa zatúlal priamo do nich.

Dvadsaťtri kilometrov do začiatku

Keďže som lokálny človek, resp. z okresu, tak na začiatok mojej trasy pôjdem na bicykli pekne z domu. Je to najmä rovina a asfaltová cyklotrasa. Na úvod a rozohriatie mi to celkom vyhovuje. Ak by ste sa rozhodli prísť sem z väčšej diaľky, odporúčam ako počiatočný bod buď mesto Nováky, alebo neďaleké Zemianske Kostoľany.

Ja som prešiel z bydliska v obci Poruba do Bojníc, ďalej do Opatoviec nad Nitrou, cyklotrasou do Novák a ďalej do Z. Kostolian, odkiaľ sa začína už moja hlavná časť výjazdu. Cesta vedie z dediny smerom na Dolné Lelovce, resp. vojenský priestor. Ten je zásobovacou základňou a tiež výcvikovým priestorom radiačnej, chemickej a biologickej ochrany. To len tak pre zaujímavosť.


Hneď z úvodu si všímam vežu kostola, ktorá vytŕča ponad koruny stromov a rozhodnem sa tam ísť pozrieť. Chvíľu blúdim medzi domami, aby som našiel cestu, no nakoniec to vezmem priamo lesom. Prechádzam najprv okolo pomníka padlým hrdinom počas 2. sv. vojny a následne prichádzam ku kostolu.

Je zatvorený, zapečatený a zdá sa, že roky rokúce je nefunkčný. V okolí sa nachádza ešte pár zanedbaných hrobov. Bizarný mi príde pohľad smerom na severovýchod, kde máme na jednej strane kostol, na druhej bývalú tepelnú elektráreň a chemické závody.

Trochu sa tu porozhliadam a vidím, že z druhej strany ide ku kostolu panelovka. Tak sa po nej spustím dolu ku hlavnej ceste, no tá je za plotom.

Sklon je priaznivý - dole kopcom a slnko presvitá pomedzi koruny stromov.

Kým som sa odtiaľ vymotal, prešlo dosť času. Neskôr som zistil, že keby som sa nespustil dole, ale išiel by som hore, rovno sa napojím na cestu, ktorou za chvíľu budem stúpať. Ak vás stavby či kostoly nezaujímajú, jednoducho pokračujete stále po asfaltovej ceste až ku vojenskej základni.

Do terénu za sprievodu paroháčov

Pred základňou je odbočka vľavo, do lesa. Je to široká cesta vysypaná kamením, štrkom, alebo v pôvodnom stave. Vedie popri plote základne - mimochodom, fotenie smerom ku základni je tu zakázané. Terén sa dvíha a vy stále lemujete plot.

Po zhruba 400 metroch od nástupu do terénu prídete na križovatku v tvare Y a pokračujete vľavo. Je to príjemné stúpanie s dĺžkou 3,5 kilometra a priemerom 6,5 %. V niektorých úsekoch je aj 13 % a viac. Cesta je schovaná v lese, v druhej polovici vedie aj cez staršie rúbaniská.


Stretávam tu stáda danielov, kadejako vyskakujúcich z kríkov po bokoch cesty a utekajúcich predo mnou. Dostávam sa na vrchol stúpania. Chcem si urobiť fotku. Nikde nikoho, tak štelujem telefón so samospúšťou. V tom sa mi za chrbtom ozve zvuk kolies a stretávam tak prvého (a jediného) cyklistu v ten deň. Týmto pána srdečne pozdravujem a ďakujem za fotku.

Nadpájam sa na žltú turistickú značku. Pokračujem po nej vľavo. Ak by som išiel doprava, dostal by som sa na Drieňový vrch, čo je miestny najvyšší kopec s nadmorskou výškou 616 m n. m., alebo potom ďalej do Chalmovej.

Ja idem opačne a prichádzam najprv ku chatkám s ohniskom, kde si dám krátku prestávku a následne pokračujem ku smerovníku Slatina. Tu vybieham na lúku a kontrolujem Mapy.cz, musím sa držať vpravo. No dosť mi pomáha aj nejaké miestne značenie modrou farbou. Buď šípky nastriekané sprejom na zemi, alebo modré smerovníky s písmenami „V“ a „G“ na stromoch. Neviem, či tu boli nejaké preteky…

Hrebeň, ktorý musíš skúsiť

Vchádzam do iného druhu lesa. Čistého. Ani konár na zemi. Medzi stromi vedie chodník, ktorý sa miestami mení na singletrail. Páni, tak toto je asi jeden z najkrajších terénov, aký som kedy jazdil.

Terén je mierne vlhký, moje plášte Tufo XC11 sú v ňom spokojne zahryznuté. Sklon je priaznivý - teda dole kopcom a slnko presvitá pomedzi koruny stromov. Chodník občas poskytne pár kameňov či koreňov, kde stačí potiahnuť riadidlá a bike ide do vzduchu. Občas si treba prišliapnuť, aby to nestratilo „flow“. Pomaly sa blížim k cieľu - k Veľkému vrchu. Avšak plný endorfínov z prostredia míňam odbočku na Veľký vrch a musím sa vrátiť.


Správny smer nakoniec nachádzam vďaka mapám v mobile. Po radosti zo zjazdu prichádza smútok v podobe tlačenia. Nevadí mi to – koniec koncov, takto som kedysi začínal a verím, že aj mnohí z vás, ktorí holdujú objavovaniu.

Posledných pár krokov a vychádzam na lúke, pri kríži na Veľkom vrchu s nadmorskou výškou 456 m n. m. Tu mám výhľad na celý hrebeň Vtáčnika, pred sebou rovno Žarnov a Buchlov, dole zas Oslany a Čereňany. Na druhej strane medzi stromami vidím veľkú časť Partizánskeho.

Spravím si tu prestávku, vymením spotené oblečenie, doplním energiu a teším sa na zjazd.

Záhadné značenie a daniele v ceste

Spúšťam sa z kopca. Zniesol by som aj teleskopickú sedlovku, ale takto to aspoň nehrotím. Fantastický terén, ktorý sa z úzkeho chodníka pomaly mení na širšiu lesnú cestu. Spomedzi stromov sa vyrútim na lúku. V nose cítim zverinu a kým si to uvedomím, už som rovno v strede stáda. Nič lepšie, ako zakričať „hejaaa“, mi nenapadlo a chvíľu spoločne s pár jedincami zdieľame smer. Postupne pribrzdím a nechám chudákom danielom miesto na útek. Z lesa sa len ozýva dupot a praskanie konárov.

Najprv mi cestu sťažilo blato a rozbitá cesta od traktora a potom som narazil na ďalšiu prekážku - rieku Nitricu.

V momente, ako sa opäť rozbieham, narážam na spomínané modré značenie. Vychádzam na lúke na cestu a odbáčam doprava až na jej samotný koniec. Tam sa nachádza opäť cesta do lesa. Žiaľ, táto je značne poškodená od ťažkých mechanizmov a po dažďoch, ktoré panovali v posledných dňoch, je to hotový tankodróm. Kúsok bicykel prenesiem a povedľa vyjazdenej koľaje vidím stopy od bicykla. Takto prekonám celú lesnú pasáž, až sa ocitnem na vyhladenej štrkovej ceste, ktorá vedie do ústia ďalšej doliny.


Na konci sa nachádza poľovnícka chata a moja trasa tu zatáča do lesa vľavo. Opäť ide o zničenú lesnú cestu, avšak tentokrát je v strede celkom suchá. Pokračujem takto ďalej až po miesto, kde sa ťažilo, odtiaľ pokračuje už cesta v normálnom stave. Všímam si ďalšie modré G-čko na strome.

To sa už napájam na značený turistický chodník, ktorý ma najprv lesom vedie ku smerovníku Tretí priehon. Odtiaľ sa už tejto značky držím. Cesta je poškodená od offroadu alebo štvorkolky a napriek tomu, že ide o zjazd, veľmi to nepúšťam.


Z lesa vyjdem na lúke nad obcou Skačany a pri turistickom hríbiku Veľký Zobor s nadmorskou výškou 290 m n. m. Ak je toto Veľký Zobor, tak čo je ten nad Nitrou?

Netrafil som…

Zjazd do dediny bol rýchly a strmý. Vyšiel som v jednej bočnej uličke na kopci a postupne som zozjazdoval do dediny. Vtedy som si uvedomil chybu. Totiž plánovaná trasa mala hneď na prvej uličke zabočiť doprava, naspäť do terénu…

Ja som už však bol dole, na hlavnej ceste a naspäť sa mi veľmi nechcelo. No spomenul som si, že ak prejdem do susedného Hradišťa, tam by mala byť možnosť napojenia sa na pôvodnú cestu. Najprv mi cestu sťažilo blato a rozbitá cesta od traktora. Keď som sa konečne dostal mimo blata, narazil som na ďalšiu prekážku - rieku Nitricu.


Sklamane sa vraciam naspäť na blatovú cestu, neskôr už na normálnu asfaltku, ktorá vedie obcou. Napojím sa na rovinatý „singláč“ popri rieke, ktorý ma najprv dovedie do Dolných Vesteníc a neskôr do Nitrice. Všade ma tu sprevádza tajomné modré „G-čko“.

Až doma vďaka kamarátovi Michalovi zisťujem, že ide o značenie pretekov Vestenická Guma (v Dolných Vesteniciach bol kedysi podnik Vegum, ktorý gumu spracúval). Jediný odkaz, ktorý som ku tejto akcii našiel, bol vo výjazdoch na našom MTBIKERi. Inak tiež veľmi dobrá možnosť, ako tento okruh absolvovať.


Ja ale v Nitrici pokračujem cyklotrasou až do obce Diviacka Nová Ves, kde sa hneď na začiatku vyberiem na hrebeň, ktorý oddeľuje Rudniansku dolinu od Prievidzskej. Spustím sa dolu na cyklotrasu z Novák do Opatoviec a miestnymi cyklotrasami pokračujem až domov. Nakoniec mám aj celkom „nakúpené“, nakoľko dlhé trasy nejazdím z časových a rodinných dôvodov.

Zvyšok nabudúce?

Jednoznačne! A to som vraj neprešiel ešte ani zďaleka všetky zaujímavé miesta tohto malého pohoria. Ak si odmyslím tie roviny, ktoré som absolvoval ako „transport“, tak trasa merala polovicu z prejdených 80 km. Pritom som nastúpal 1200 výškových metrov, a to najmä v spomínanom pohorí.

Kopce sú tu príjemné, ale aj výživné. Zjazdy sú to „pravé orechové“ asi pre každého nadšenca horskej cyklistiky a pritom je tu veľa miest na oddych, opekanie či krásne výhľady do okolia. Tak čo, vyrazíte si vychutnať peknú prírodu do týchto končín?

Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.