Mt. Blancing – alebo alternatívne nápady pre nepriaznivé podmienky

Obdobie hlavnej cyklosezóny už pomaly začalo a každý sa snaží čo najlepšie vyladiť formu. Jeden trénuje na preteky, druhý, aby dosiahol obľúbený KOM na Strave...

...tretí, aby zvládol celodenné výjazdy a pod. Ja som jazdil kontinuálne počas celej zimy, niekedy mi poriadne zamrzli ruky a úsmev na tvári, ale čo spravíme, keď nás srdce ťahá von... .

Je začiatok jari, objem natočený, darí sa mi pravidelne získavať nejaké osobáky, takže nohy idú fajn. Vravím si, že je na čase odkrútiť si už niečo dlhšie a už dávnejšie som premýšľal nad ultra-bežeckou trasou Inoveckej stovky. Celá trasa vedie Pohronským Inovcom a točí sa okolo Veľkého Inovca z každej svetovej strany. Na základe GPS súradníc profil trasy bol nasledovný, viac-menej stále hore-dole:


Mierne obavy boli na mieste, pretože na trase boli úseky, cez ktoré som nikdy nešiel, tak som nevedel, či budú všetky prejazdné na biku. To bol ale zároveň aj dôvod, pre ktorý som ju chcel absolvovať - spoznať nové lokálne možnosti. Práve preto som túto trasu chcel ísť v dobrom počasí.

Zmena plánu

Je to otvorené, prejdem si to toľkokrát, koľko sa mi bude chcieť.

Stačilo si už len nájsť vhodný termín na výjazd. Vzhľadom na obmedzený čas pracujúceho rodiča vs. plánovanú dĺžku výjazdu sa najlepšie črtala možnosť využiť jeden z dní počas Veľkej Noci. Tohtoročná jar prichádza postupne, nie je to ako po minulé roky, kedy udreli 30-ky už v prvej polovici apríla. To je fajn, takto mi to vyhovuje. Lenže škoda, že pekné dni boli hlavne počas pracovného týždňa a cez víkend sa ochladilo a pršalo. Počas Veľkej noci tomu žiaľ nemalo byť inak a plán absolvovať trasu Inoveckej 100-ky postupne padol. Ono, prejsť by sa to dalo, ale načo to siliť v horšom počasí, keď to môže počkať týždeň, dva, tri,...?

Navyše susedovi, s ktorým som sa ju chystal absolvovať, prišla na sviatky návšteva a zostal som sám. Čo teda so sobotou? S manželkou som už bol dohodnutý, že ma púšťa na celý deň, musím ho teda nejako využiť. Dalo by sa ísť niekde na dlhší výjazd, ale počasie je neisté, hlásia silný vietor, v noci dážď a takéto podmienky ma na dlhší výjazd nelákajú...

Už niekoľkokrát som premýšľal nad významom Gerlachingu, Mt. Blancingu, Everestingu a podobných výziev, nikdy som sa k tomu ale nedotlačil. Ľudia sú rôzni, majú iné chute, niekoho takéto veci lákajú, mňa teda vôbec nie, krútiť sa do nemoty na jednom kopci . Má to ale jedno „ALE". Prišiel som na to, že takáto aktivita nemusí byť za istých podmienok až taký zlý nápad. Keď sa nájde vhodný kopec, dá sa absolvovať dlhý výjazd aj počas horších podmienok, vetra, blata v lese a pod. Keď sa nájde zopár ľudí, ktorí si aspoň časť z toho utrpenia prídu odkrútiť spolu s vami, opäť sa charakter takého výjazdu mení. Tak som sa predsa rozhodol ísť točiť nejaký kopec.

Hlboká dolina pod Škripcom

Rozhodovanie bolo celkom rýchle. Máme tu predsa tiahlu Hlbokú dolinu, vedúcu na Škripec pod Hrádkom s parametrami:


Nie každý ju má rád, pretože sa jedná o dlhú, veľmi rozbitú, pieskovú až kamenistú asfaltovú lesnú cestu, zarezanú v lese, kde sa počas celej jej dĺžky nič nemení, v podstate každý jej úsek vyzerá úplne rovnako. Vravím si, super, ideálne miesto pre aktuálne podmienky!


Viem, že v nej veľmi fúkať nebude,

Počasie nebolo také zlé, zatiaľ až tak nefúkalo a teplota sa pohybovala okolo 6 °C.

viem že zablatený nebudem, viem si na jej začiatku zaparkovať auto so zásobami občerstvenia a viem, že sklon kopca ma nepoloží hneď po dvoch – troch výšľapoch. Taktiež viem, že bude sranda, pretože sa ku mne počas dňa pridá aj bratranec Martin a dobehnúť má aspoň na chvíľu aj sused. Navyše budem ľahko dostupný pre rodinku, ktorá ma plánuje prísť pozrieť. Za cieľ som si nedával vôbec nič. Je to otvorené, prejdem si to toľkokrát, koľko sa mi bude chcieť. A keď ma to omrzí po troch razoch, zabalím to a pôjdem domov alebo si ešte pojazdím niekde inde.


Ako poznámku pod čiarou by som ešte chcel uviesť, že toto nie je článok, ktorý by mal nejako vyzdvihnúť môj samotný výkon. Osobne si myslím, že som nič výnimočné nedokázal, veď pozrite sa koľko tu máme „Everesterov“. Ide skôr o to, podeliť sa o pocity počas a po takejto aktivite a či si s odstupom času myslím, že je užitočná, alebo nejakým spôsobom prínosná.

Deň D

Predpoveď sa trošku zlepšila, pršať by nemalo, ale fúkať má silný severák. Do postele som išiel v mojom klasickom čase, okolo 21:30 a budík mám na 4:00 ráno.


Zásoby som si urobil ako na niekoľkodňový pobyt, pripravil náhradné oblečenie a pohádzal všetko do auta. K tým zásobám jedla poviem asi toľko, že je dobré si pobrať všetko, na čo vám doma padne zrak. Pocitovo som chcel niečo zjesť cca po každom druhom výšľape a zakaždým som dostal chuť na niečo iné. Preto majte jednak množstvo, ale hlavne veľmi veľmi pestrý výber – aj také, čo by vám naozaj nenapadlo, že vám môže chutiť. Na moje prekvapenie mi vôbec nebrali tyčinky, gély a pod. Mal som zakaždým chuť na normálnu „pevnú", predovšetkým slanú stravu. Celý čas som išiel v nízkej intenzite, tak asi preto mi žalúdok púšťal. Cukry som zasa dopĺňal cez iontové nápoje, ale približne v tretine výjazdu som mal chuť na obyčajnú čistú vodu.

Medzičasom prišla ďalšia vzpruha, keď sa ukázala manželka so synom a doniesli mi obed.

Pôvodne som chcel začať už o piatej, ale trošku ranného otáľania a odštartoval som 5:39. Na prvý výšľap som mal pripravené aj svetlá, ktoré nakoniec už nebolo treba. Počasie nebolo také zlé, zatiaľ až tak nefúkalo a teplota sa pohybovala okolo 6 °C. Vyrazil som trošku teplejšie oblečený, však intenzitu som neplánoval ísť a membránová predná časť bundy sa zíde smerom dole. Rozfúkalo sa poriadne, ale až okolo obeda. Každopádne vietor bol citeľný až vo vrchných partiách doliny, takže nižšie v nej nijako nevadil.


Prvú prestávku som si dal po troch výšľapoch, dovtedy mi nechutilo ani piť a už vôbec jesť, ale potom sa to rozbehlo. Po ďalších dvoch výstupoch som bol už dosť spotený. Hoci som šiel „lážo plážo“, kopec je kopec a telo už pracovalo tri hodiny, taktiež sa už trošku oteplilo, tak som sa musel prezliecť do niečoho priedušnejšieho a bundu (fukerku) som používal iba pri zjazdoch.


Okolo deviatej dobehla prvá podpora, myslím, že v pravý čas. Sused, ktorý žiaľ nemohol dnes jazdiť celý deň so mnou. Po piatich razoch ma to točenie sa hore-dole začalo asi prvýkrát trošku otravovať, takže prišiel úplne vhod. Pri spoločnom kecaní sme to otočili ešte ďalšie dva razy, ani neviem ako. Inak práve on by bol ideálny adept na Everesting počas tohto dňa, vytrvalejšieho borca asi osobne nepoznám. Má však problém so skorým ranným vstávaním, tak asi by sa tam krútil dosť dlho do večera, ale určite by to dal .


Pri ďalšom zjazde už stretám aj bratranca Martina, ktorý konečne dorazil a ide si svoj prvý výšľap. Ten človek večne mešká... Keď niekam spolu ideme, už mu zámerne klamem a vždy mu poviem čas štartu okolo polhodiny skôr. Vtedy sa ako-tak dostaví načas reálne plánovaného začiatku . Inak je to skvelý a neuveriteľne šikovný človek. Už sa teším na pivo po absolvovaní tohtoročnej Sella Rondy s ním, ale verím, že aj tam bude na štart meškať .


No a takto sme sa tam krútili ešte niekoľko hodín, míňali jeden druhého, do toho odskakujúci turisti, aby sme ich pri zjazdoch nezrazili – dodatočné ospravedlnenie, ak by to náhodou niektorí z nich čítali. Medzičasom prišla ďalšia vzpruha, keď sa ukázala manželka so synom a doniesli mi obed.


Zatiaľ išlo všetko smerom k lepšiemu, to sa však malo zmeniť. Najskôr už musel odísť sused, potom rodinka, aj okoloidúcich turistov bolo čoraz menej, aj nohy už boli prirodzene slabšie. Takto sa tie negatíva kopili a postupne začali prichádzať myšlienky, dokedy to ešte bude dávať zmysel, opakovať to isté dokola.


Nemal som záujem to veľmi hrotiť,

S dolinou som už spriatelený naveky, uvedomil som si, že každý jej úsek nie je rovnaký, ako som písal vyššie.

prišlo akurát vhod si stanoviť nejaký reálny cieľ. Mal som za sebou dvanásť výstupov, čo činilo okolo 4 100 nastúpaných metrov. OK, poďme docieliť 5 000 výškových metrov, to znamená absolvovať ďalšie tri výšľapy. Zároveň si budem môcť pripísať na konto nejaký ten „Mt. Blancing“. S bratrancom sme sa doteraz iba míňali, teraz sme po spoločnej pauze začínali spolu, jemu chýbali dva výstupy do docielenia 3 000 v. m. Opäť dva výšľapy ubehli v pohode, hlavne preto, že sme išli spolu a kecali, pri druhom sme si hore víťazne ťapli na jeho pekný „3K“ výkon a rýchlym zjazdom sme boli naspäť dole pri autách.


Tam sme sa už lúčili, on to balil a pomaly sa chystal domov. Ešte jedna spoločná fotka (titulná) a vtedy to na mňa doľahlo. Keby som nemal pred sebou už iba posledný výstup, zabalil by som to a išiel by som domov tiež. Začal som pociťovať prázdno, zostal som tam sám, rodina na mňa čaká doma a ja by som sa tam mal (pre mňa naozaj nezmyselne) stále točiť hore-dole? Pustil som sa teda do poslednej otočky, ktorá bola najpomalšia hlavne z dôvodu fotenia. Potom už iba naložiť bike na nosič, posledný pohľad na úvod doliny, zrýchlené premietnutie si dňa a padám rýchlo domov za rodinou.


Končím niečo po 16:00 a onedlho už doma dopĺňam kalórie pivom, aj keď to nie je úplne ideálny spôsob, čo sa týka regenerácie po niečom takom. No a čo, však nie sme profíci . S dolinou som už spriatelený naveky, uvedomil som si, že každý jej úsek nie je rovnaký, ako som písal vyššie. Počas výlučne vytrvalostného tempa som mal konečne možnosť obdivovať každý jej „kút“. Inokedy tadiaľ len preletím, nech som čo najskôr hore, v pravom MTB teréne.

Parametre výjazdu

• Dĺžka: 121 km
• Celkové prevýšenie: 5 092 m
• Čas v pohybe: 8:27
• Náročnosť: Vysoká
• Vhodné pre: MTB
• Záznam trasy: Strava

Záver

Princíp týchto aktivít je jednoduchý, ide o neustále šliapanie nahor, následné spustenie sa dole a opätovný výšľap hore tou istou trasou. Takto som to zopakoval 15-krát, čo mi vydalo na tzv. „Mt. Blancing“. Bratranec to absolvoval deväťkrát, takže sa môže pýšiť Gerlachingom a sused si to za limitovaný čas stihol prejsť asi štyrikrát, plus niečo navyše vyššie v teréne. Myslím, že pri takýchto aktivitách zohráva rolu skôr nastavenie hlavy, ako samotná kondícia. Samozrejme, aj tá je veľmi dôležitá. Veď aby som to uviedol na pravú mieru, víkendový jazdec predsa len nedá prevýšenie 5 000 metrov za jeden výjazd. Ale bez chute do takejto aktivity by som sa ani v PRO kondícii do toho nepustil.


Spomeniem ešte raz trasu, ktorú som si zvolil. Ako som spomínal v úvode, jednalo sa o cestu, kde sa striedajú pekné úseky s veľmi rozbitými, na ktorých je množstvo veľkých kameňov, hlavne teraz po zime. Na MTB ako vyšité, ale teraz už viem, že nie na takúto aktivitu. Cesta hore je v pohode, ale cestou dole, ktorú som samozrejme tiež musel absolvovať 15-krát a naberiete tam vysokú rýchlosť, som dosť tŕpol, aby som niekde na nich neprerazil plášť, prípadne nepraskol karbónové koleso, čo sa mi už raz stalo. Musel som teda napriek celoodpruženému bicyklu byť nonstop na nohách a pracovať s telom, čo znamená, že som si cestou dole vôbec neoddýchol a poviem narovinu, že mi bolo príjemnejšie šliapať hore, ako sa púšťať dole. Buď by som si už vybral výlučne lesný terén bez toľkých kameňov, alebo išiel do najľahšej verzie tejto aktivity, tej cestnej.

Asi je zrejmé, že ma takýto typ aktivity až tak nenadchol, je to skôr o zbieraní čísel, ako zážitkov. Každý sme ale iní, mnohí majú opačný názor a to je v poriadku. Ako som písal vyššie, za určitých okolností môže dávať takáto aktivita zmysel. Hlavne keď sa nazbiera dobrá partia, vtedy to naozaj odsýpa ľahšie, cítite sa v centre diania. Počas celého dňa bolo dostatok času premýšľať a čistiť si hlavu. Prebehlo mi ňou množstvo myšlienok, či už pracovných, alebo súkromných. To, čo mi v nej však zostalo zaryté hlboko je:

• Pomaly ďalej zájdeš. Nedávajte si prehnané ciele, ktoré vás možno odradia už od samotného výjazdu.
• Choď toľko, koľko sa ti chce - nie si za to platený, nie je potrebné to zbytočne siliť.
• Rob veci čisto kvôli svojmu potešeniu. Máš doma niekoho, kto chce byť s tebou, nemáš potrebu dokazovať niečo sebe, nebodaj niekomu inému.

Osobne tento rok nemám prehnané športové ambície. Syn mi už poriadne podrástol a chcem mu venovať absolútnu väčšinu svojho voľného času. Preto sa napríklad zúčastním iba tých pretekov, kde sa mi vyslovene bude chcieť ísť, prakticky na úkor času s ním. Priority sú priority. Jediné preteky, ktoré s určitosťou plánujem absolvovať, je Sella Ronda HERO v talianskych Dolomitoch. Jazdecká zima bola dobrá, od januára do konca marca sa mi podarilo absolvovať 48 jázd vonku, najazdiť tak 1 600 km (MTB – 600; Cesta - 1 000) a nabrať 27 000 výškových metrov. Plus množstvo iných aktivít, hlavne behu, občas trenažér. Vďaka bohu za podmienky a polohu, v ktorej bývam, kde sezóna nekončí . Keď si ešte do HERO udržím tento trend, myslím, že budem dobre pripravený.