Reportáž: Donovalský drapák – žeby záblesk starej formy?

Bol som zvedavý ako sa na mne podpíšu všetky tie nedávne extrémne podujatia a drapák bol ideálnou skúškou. Navyše podobné terény sú môjmu srdcu najbližšie...

Väčšina posledných článkov a videí na seba nadväzovala a snažím sa postupne tvoriť akýsi menší príbeh. Myslím, že budem pokračovať aj ďalej, pretože veľa vecí so sebou súvisí, najmä ak sa bavíme o pretekoch a zážitkoch, resp. pocite zo všetkého. Čo mám na mysli? Ak absolvujete nejaké extrémne podujatie, za ktoré môžem považovať aj Salzkammergut Trophy, väčšinou sa stanú 2 veci. Buď vás to na dlhý čas odpáli, alebo sa bude jednať o impulz, ktorý vaše telo potrebovalo, aby sa posunulo, zase o kúsok ďalej.

U mňa to vyzerá, že sa jednalo o ten druhý prípad, podobne ako tomu bolo po Trilogy. Dal som oddych, absolvovali sme rodinný výlet v Zuberci a naozaj sa mi jazdilo parádne. Ale prišiel čas si teóriu overiť v praxi na obľúbenom podujatí Donovalský drapák.

Keďže máme neďaleko chalupu a vonku panovali desné horúčavy, presunuli sme sa s rodinkou o niečo skôr pred víkendom. Rozdiel oproti „vypečenému“ mestu je naozaj veľký a mama okolie chalupy neustále šperkuje . Volám Adamovi, nech dobehne, že spravíme videjká tu a aspoň bude zmena prostredia...taký MTBIKER chalupári. Ale poďme už konečne na samotné preteky.


Áno, stala sa na nich aj jedna veľmi smutná udalosť, o ktorej ste možno počuli z X strán. No nechcem na tom budovať „príbeh“ a samotné podujatie za to nemôže...viac potom v závere článku.

Stratégia je daná dopredu

Samotnú trať považujem za najkrajšiu prírodnú u nás...žiadne klopky, či flow traily, ale jednoducho RAW MTB jazdenie v horskom prostredí.

Po minulých reportoch s kamerou si hovorím, že všetkého veľa škodí a teraz ju neberiem. Namiesto sústredenia sa na zábery, či rozprávania sa môžem viac zamerať na samotnú jazdu a trochu sa pohrať na skutočného „pretekára“. Teraz sa možno zasmejete, čo splietam, ale podobné „hranie“ tiež patrí do mixu, ktorý ma baví... veď platí, že „kdo si hraje, nezlobí“.

Po minulých ročníkoch mám jasne daný plán o 3 častiach. Prvá znamená neprepáliť začiatok, no udržať si dobrú pozíciu pred zjazdami, druhá časť je „nevykapať" v najdlhšom, cca 30 min stúpaní v polovici a tretia je vystupňovať tempo v závere. A keď teraz čítam knihu od Chrisa Frooma, spravím si aj výživovú stratégiu, ktorá moje úsilie správne podporí .

Hehe, žiadna mágia, len si poriadne prerátam, koľko sacharidov potrebujem, dám si záležať na ich zložení a hlavne si poviem, kde budem presne čo jesť – veď trať naozaj poznám. Ono sa nezdá, no keď si spravíte podobný „plán“, zbavíte sa rozmýšľania a viac sa sústredíte na výkon. Jednoducho hranie na preteky...

Na bicykel už putovala aj teleskopická sedlovka, no plášte a všetko zostalo ako na Salzke. Takže sme s hmotnosťou niekde okolo 11,5 kg, keď už sme minule načali tú hmotnosť.

Poriadne rozjazdenie

Ďalšiu zmenu, ktorú robím inak oproti minulým rokom - nejdem na štart autom. Síce ma čaká cca 400 výškových metrov z chalupy hore, no hovorím si, že pre „diesel" ako ja možno ideálne riešenie. Registráciu sme si vybavili ešte v piatok, takže si to pomaličky suniem so štartovým číslom hore a prichádzam v podstate 10 min pred štartom v prevádzkovej teplote...ideálne. Pozdravím „parťákov“ na štarte a môžeme vyraziť.

Patrilo by sa pridať aj parametre trate, teda 51 km s prevýšením 1 870 m. No čísla nehovoria všetko, pretože nás čaká množstvo technických úsekov (najmä v úvodnej hodine), kamene, korene a poriadne výživné kopce. Samotnú trať považujem za najkrajšiu prírodnú u nás...žiadne klopky, či flow traily, ale jednoducho RAW MTB jazdenie v horskom prostredí. Presvedčiť sa môžete v reporte z minulého roku, kde ju mám natočenú.

Plnenie plánu začína

9:30, odšartované, oproti ostatným dňom sa ochladilo, za čo môže najmä silný severný vietor. Dávame si slávnostné kolečko okolo pivovaru a potom sa môžem pustiť do plnenia prvej časti svojho plánu. Ešte stále mám v hlave svoje „utrpenie“ z minulého roku, za ktoré mohol jednoducho prepálený úvod. Nevýhoda je, že udržať sa v tých prudkých úvodných výšľapoch na uzde chce dostatok sebazaprenia, keď zdravý rozum prehlušuje adrenalín zo štartu. Ale čísla neklamú. V najprudších častiach nedupem, čo to ide, pridávam skôr na horizonte stúpaní, kedy väčšina podvedome zvesí nohy. V zjazde si prípadnú dieru dorazím, alebo naopak zvyšujem náskok. A hlavne sa bavím jazdením, pretože podobné terény milujem. Voľné kamene, korene...škoda, že podobných tratí u nás nie je viac a človek musí cestovať až na hranicu Česka a Poľska.

Obchádzame legendárnu Kečku – zrejme najťažšie miesto na SVK označené ako klasická cyklotrasa . Lenže to platí v opačnom smere. Za mňa super, lebo minulé roky ma tlačenie po tých šutroch hore nenapĺňalo radosťou. Takže na hrebeň sa napojíme kúsok neskôr a pred nami sa otvorí nádherný pohľad na Nízke Tatry. Hodím sem fotku z výjazdu pár dní predtým, nech viete, čo mám na mysli.


Teraz letíme dole singletrailom priamo na Kozí chrbát, ale úplne si nevýskam. Dôvodom je naozaj silný bočný vietor, spomínaný severák. Opiera sa takou silou, že na občasných hupíkoch mi ani nenapadne podskočiť. Ešte stále mám spomienky na 2 roky dozadu, kedy mi podobná situácia spôsobila pád v Žiline na hrebeni Dubňa. Malý skok, vietor zadul, zobralo mi kolesá do strany a bol som v kríkoch. Takže teraz kopírujem v tej rýchlosti čo najviac terén a balansujem. Naozaj nepríjemné a nechcem niečo podobné zažiť v pelotóne na ceste. Veru zlaté MTB...


Čaká nás pokračovanie popod Kozí chrbát, čo je veľmi pekný singel a hlavne už tu nefúka. Pred sebou vidím malú skupinku a na jej konci Petra Benka. Ročník 1971, nezničiteľný chlap. Keby lepšie jazdil v technike a mal FS, nebolo by mu rady. Takže sa neponáhľam a viem, že ho v technike dobehnem...tak aj bolo, spadol, ale nič vážne, pokračoval, len čo sme prešli vo dvojke s Petrom Kuzmom.

Myslím, že v pretekaní sa dá nájsť radosť aj v detailoch, trochu sa pohrať, skúsiť, čo to spraví atď...a potom sa zase vrátiť späť na zem.

Hiadeľské sedlo a teraz čaká fajný zošup pomedzi stromy, cez rigoľ a voľné kamene. Nedávne búrky dodali ešte väčšie grády, treba dávať naozaj pozor. Snažím sa ísť rýchlo, no nehrotím. Keď príde asfaltový úsek, zaľahnem a vydýcham. Za sebou máme cca tretinu, ktorá je najviac technická a hlavne cítim, že som ju šiel s rezervou. Plán sa plní. Čo sa týka tej výživovej statégie, mal som po ruke hlavne gél pred začiatkom hrebeňa plus „ioňták“ v prvej fľaši s vyšším obsahom sacharidov. Teraz prišiel rad na želé cukríky a kúsok tyčinky, kým nezačne ďalšia drina v dlhých stúpaniach. Mám radosť zo svojej jazdy, ako ide všetko po masle, až kým nepríde zákruta so šotolinou. Letím rýchlo, dobrzďujem na poslednú chvíľu a prednú brzdu podržím, aj keď už klopím na „šotke“. Och, úplne amatérska chyba...ani neviem, ako to ustojím, zasiahol dáky podvedomý reflex. Sám sebe poriadne vynadám a môžem pokračovať.

Hlavne držať tempo

Druhým bodom mojej „stratégie" bolo udržať vysoké tempo v najdlhšom stúpaní, ktoré vedie aj popri kultúrnej pamiatke Kalište. Práve od začiatku stúpania som mal pripravený aj druhý bidon, v ktorom bol rozrobený Beta Fuel, čo je cca 80 g rýchlo stráviteľných sacharidov a začínam postupne upíjať. S tempom trochu bojujem, stanovených 300 wattov sa mi nedarí úplne držať, v polovici kopca jemne poľavujem. Dávam ešte rovno gél, pripravený na dané miesto . Dopĺňanie energie treba brať tak, že ju neprijímate pre daný moment, ale na kilometre, ktoré prídu neskôr. „Oklepem" sa a po tom, čo prejdeme Kalište, vbehneme z asfaltu opäť do terénu. V kopci ma dobehli spomínaný Peter Benko aj Ĺubo Ondruš, obaja „driči“ na HT-čkach . Ešte mám čo dobiehať.


Ak je úvod technický so strmými výšvihmi, druhú časť tvoria zvážnice a tiahle stúpania, záverečná tretina je kombinácia jedného a druhého dokopy. Točíme sa smerom na Donovaly a začínam cítiť, že nespomaľujem...naopak, dokážem trochu pridať a postupne Ľuboša dobieham. V zjazde mu potom vždy trochu cuknem a v diaľke pred sebou na lúke ešte vidím ďalších. Plus dobrou motiváciou sú aj jazdci z krátkej trasy, ku ktorý sme sa medzičasom pripojili.

Držím svoje tempo a prichádza zjazd pod Mistríky. Ten mám naozaj rád, poctivá dávka kameňov, niektoré ostré šutre v závere som ešte pár dní dozadu dával nabok. Pretože asi prvýkrát sa mi podarilo preraziť plášť Maxxis s ochranou EXO a to tesne pred koncom zjazdu. Takže teraz si dávam viac pozor, knôty si chcem radšej pošetriť. A situácia sa opakovala, našťastie nie u mňa. Jazdec predo mnou, ktorého dobieham tesne pred koncom, zrazu začína brzdiť, prerazená guma. O kúsok ďalej vidím z našej trate borca, ako opravuje defekt – prerazená guma. „Mistríky down“ veru preveria .

Mountain finiš

Ak ste na Drapáku ešte neboli a nepozriete si profil, dokáže byť záver veľmi podobný tomu z Horalu. Už si myslíte, že idete do cieľa, počujete „spíkra“, omyl. Ešte totiž čakajú poriadne prekvapenia, vyjdete znovu na vrchol zjazdovky Záhradište, trať vás pošle do singla, ktorý sa motá po lese a ďalší vás potom hodí na druhú stranu pod kopec. A teraz ešte cca 2 km hore...to je ten pravý záver. Pred sebou vidím ešte 3 jazdcov, dobieham Patrika Podoláka, ktorému ako sa hovorí seklo...dobre poznám . Mám pripravený fankklub, ideálne miesto, pretože už len hore a cieľ. Inak medzitým sa naháňame trochu aj s búrkou, ktorá sa robí snáď všade okolo nás. Nakoniec z nej nič nebolo.


Na tých 2 predo mnou by to chcelo ešte nejaký km navyše, ale som spokojný. Končím na celkovom 9. mieste v čase 2:46 hod a so stratou cca 13 min na víťaza, nestarnúceho Karla Hartla. Tento rok má naozaj výbornú formu. Aj pocit v cieli je úplne iný a keby máme ísť ešte 10 km, idem.

Výsledky nájdete na tomto odkaze, koho zaujímavajú ďalšie údaje, nájde ich v zázname aplikácie Strava.

Rozhodne nechcem, aby text pôsobil, že robím neviem akú vedu z 9. miesta. Ja som mal hlavne radosť, že som sa priblížil k svojmu času z roku 2018, ktorý beriem ako vlastný „benchmark“ a oproti minulému sa zlepšil o 15 minút. Myslím, že v pretekaní sa dá nájsť radosť aj v detailoch, trochu sa pohrať, skúsiť, čo to spraví atď...a potom sa zase vrátiť späť na zem.

Sú oveľa dôležitejšie veci

Podobným návratom do reality sú pre mňa aj naše spoločné rodinné výjazdy. Tvoria v podstate úplný opak, človek viac vníma okolie, nerieši dáke údaje, má radosť z pohybu a z času stráveného v horách s najbližšími. Taký sme si dali na ďalší deň a vytvorili si okruh cez spomínanú kultúrnu pamiatku Kalište. Obec vypálená fašistami je pekná pripomienka histórie, na ktorú občas ako národ zabúdame.


No zážitok, ktorý sme mali v sobotu po pretekoch, je najväčším dôkazom, na čom záleží najviac. Žiaľ pretekár z kratšej trasy, cca 15 minút po tom, čo došiel do cieľa, skolaboval. Záchranné tímy boli pri ňom okamžite, no už mu nedokázali pomôcť. Sanitku a neustále sa snažiacich záchranárov sme mali pred očami, rovnako aj najbližších. Keď som sa vracal v sobotu na chalupu po pretekoch na bicykli, mal som ten obraz často pred očami a veľa premýšľal.

Z toho dôvodu sa nekonalo ani vyhlásenie výsledkov, ani tombola...keď mi na druhý deň hovoril moderátor, že sa dokonca niekto sťažoval, nechápal som. Rovnako sa toho chytili bulvárne médiá so svojimi „trefnými“ nadpismi...z toho mi je niekedy ozaj smutno, do akej doby sme sa dopracovali. Dávajte na seba pozor, nepodceňujte zdravie, dostatočný oddych, stres, životosprávu. Ak máte podozrenie, absolvujte lekársku prehliadku, najmä vo veku nad 40 rokov. Šport ani pretekanie nie sú hlavný vinník a už vôbec nie trať Donovalského drapáku. Úprimnú sústrasť rodine.

Zdroj fotografií: archív Martin Imrich/MTBIKER, FaxCopy