Z kancelárie na Enduro World Series – 3. časť

Ste vo svojej životnej forme, životnej sezóne. Chystáte sa na EWS. Máte natrénované, najazdené. Prvotné problémy máte za sebou. Idete na prvé preteky sezóny. Ako to asi dopadne? Dvakrát hádajte...

Už v minulom článku som vám priblížil, že nie vždy ide všetko podľa plánu (a ako to všetko vlastne začalo, nájdete v prvej časti)... Pokazený bicykel, čakanie na diely, reklamácie a ako „klinec do rakvy" ešte aj covid.

Celé sa to však nejak vyriešilo a mne ostalo pár týždňov do otvorenia sezóny. Bol koniec apríla a ja som sa po covide znova začal cítiť dobre. Ostávali dva týždne. S Mišom Kolářom, mojím trénerom, sme mali čas plánovať a tak sme kvôli mojej chorobe upravili tréning, respektíve ho vrátili do pôvodných koľají. Miesto niekoľkotýždňovej intenzívnej prípravy mi ostali spomínané dva týždne. A to už pred pretekmi nie je zrovna dobré, sa priveľmi namáhať, teda ostal jeden týždeň.

Pár extrémne hnusných šprintov mi poriadne roztiahlo pľúca a naštartovalo organizmus.

Cez tieto týždne sa moja príprava radikálne zmenila. Z „bezhlavého“ naháňania kilometrov, vertikálnych metrov a dvíhania váh, sme prešli na viac bicyklovo orientovanú prípravu. Cieľom bolo pripraviť svoju hlavu na to, aby som na pretekoch dokázal ísť rýchlo a efektívne. Samotnému tréningu budem venovať samostatný článok. Jediné, čo je teraz treba povedať, je to, že sme začali jazdiť traily takpovediac „našupu“, teda bez prestávky. Už predošlá príprava mi dala veľa, aj keď som si myslel, že „starého psa novým trikom nenaučíš". Pár vecí mi otvorilo oči. Pomocou nich som dokázal ísť rýchlo bez toho, aby som sa musel nejak extrémne prekonávať a jazdiť ako „majster sveta" vo svojich storkách na Instagrame.

Existuje totiž pár trikov, ktoré vám dokážu nahnať sekundy, pokiaľ sa na ne sústredíte. Mišo mi v tomto riadne pomohol. Ono si to človek začne uvedomovať, že niečo sa zmenilo (zrazu, po toľkých rokoch pretekania), keď si idete zajazdiť, normálne bežnú jazdu a zrazu, keď prídete domov, máte na konte o dva KOMy naviac... A treba zdôrazniť na trailoch, ktoré som predtým už jazdil. Príprava tak mala zmysel a našiel som v nej presne to, čo som hľadal. Nejaké tie medzery, ktoré som zrejme v minulosti robil zle. O tom ale až v ďalšom článku...


Dôležité je, že pred prvými pretekmi som bol extrémne dobre naladený, že aj napriek všetkým problémom som sa dokázal nejak vzchopiť. A to jazdecky ale aj fyzicky. Pár extrémne hnusných šprintov mi poriadne roztiahlo pľúca a naštartovalo organizmus. Spomenuté „KOMká" mi potvrdili, že nejdem pomaly. Ide sa na prvé preteky.

Zákon schválnosti

Prvé preteky sa odohrávali

Vrchol programu bol moment, kedy sa nám prestali točiť kolesá.

v termíne 07. 05. - 08. 05. v stredisku Veľká Rača a boli súčasťou Slovenského pohára v endure. Veľkú Raču si pamätám z prvého ročníka SPEN z roku 2019, kedy nám na nedeľné preteky nasnežilo a ako prví jazdci dole kopcom sme šli „blinduro“ v tom zmysle, že sme vôbec nevideli, kade ideme. Trať bola pochovaná pod niekoľkými centimetrami snehu.

Tento rok nebol výnimkou. Prvé preteky museli byť ako naschvál neideálne. V našom prípade to bolo, že po veľmi prašnej jari nám malo na pretekoch celý víkend pršať. A tak sa aj stalo, pršalo v sobotu ráno, na obed, poobede, ďalej cez noc a aj ráno pred pretekmi. Nakoniec zapršalo aj po dojazde z finálových jázd, kedy sme si v pokoji chceli umyť bicykle (a to som sa na umývanie tešil, pretože tento rok náš tím podporuje značka Weldtite...).


Je to ale asi tak, človek sa na niečo pripravuje. Vie, že by mu zrejme sadli viac suché podmienky, aby ukázal svoj potenciál. Ale ono bude celý víkend liať, čo z pretekov spraví poriadnu lotériu. Podmienky sú ale pre každého rovnaké, nie?

Sobotný tréning - príprava, ale aj opakovanie základov

Ako sme teda predpovedali, už pri príchode na miesto konania leje. Relatívne dosť, a tak čakáme, či sa počasie neumúdri. Pri pohľade na meteorologický radar vidíme, že to tak skoro neprestane. Ja som ale relatívne v suchu, pretože tento rok som investoval nemalé peniaze do oblečenia do dažďa. Moja bunda od značky FOX má navyše tak veľkú kapucňu, že do nej vopchám celú integrálnu prilbu. Táto investícia stála za to, pretože byť na daždi 30 minút na lanovke počas cesty hore, by asi nebola sranda. Aj samotné jazdenie v daždi je celkom fajn, pokiaľ nemáte mokrý zadok. Všetko ale závisí od toho, či prší alebo nie.

Poobede totiž vykuklo slnko, a to bol problém, podklad začal schnúť, lepiť sa na kolesá. Až teraz sa začalo naozaj šmýkať, niektoré veci sa nedali vôbec jazdiť, jedine s jednou nohou „vonku". Človek si tak musel neustále opakovať základy: pozerať sa dopredu, nebrzdiť v zákrutách. Mokrý podklad človeka naozaj vyškolí. Vrchol programu bol moment, kedy sa nám prestali točiť kolesá. Vtedy sme si povedali, že to balíme, keďže v noci a v nedeľu má zase pršať.

Nedeľné preteky - to je už trochu priveľa

Celé preteky, zhruba 1 200 výškových metrov a cca 18 km, som si teda „odbehol“.

Po silnom nočnom daždi sme prišli na miesto konania. Potoky sa z kopca len tak liali. Suché to nebude. Po včerajšej skúsenosti si ale prajem, aby to ani nebolo suché. Ideálne, ak by začalo pršať. Nachystáme biky, zabalíme snacky a ide sa na štart. Vyrážam so svojím koučom, Mišom Kolářom.


Hneď na začiatku prvého stúpania, ktoré sa cez deň opakovalo ešte ďalšie dva razy, bol jeden veľmi strmý úsek. Zaradím si jednotku, postavím sa zo sedla a čo sa nedeje...skoro som si vyrazil zuby o riadidlá. Dívam sa, čo sa mohlo stať, reťaz mi nespadla. Sadám si na bike, roztočím pedále a znova nič. Pýtam sa sám seba, to čo je? Skúšam pretáčať s pedálmi a oni sa točia, ale koleso sa už netočí. Zanedlho ide okolo mňa môj technický parťák, Ľuboš Staňo a hovorí, že sa mi v náboji vylámali zuby. Som asi 500 metrov od štartu.

Keď sa na to dívam spätne, som na seba hrdý, že som to nevzdal. Ak si dobre pamätám, ani mi to nejak nenapadlo. Jednoducho som začal tlačiť bicykel a pokračoval som hore. Nemám čo stratiť. A navyše, v rámci endura je dobré vyskúšať si rôzne, aj nepriaznivé situácie. Ja si teda dám preteky bez šliapania do pedálov. Nehovorím, že som neskúšal prehovoriť náboj na to, aby fungoval, pár kopancami, ale nepomohlo to. Celé preteky, zhruba 1 200 výškových metrov a cca 18 km, som si teda „odbehol“. Naozaj som bežal, pretože som si pamätal, že limit na preteky sú 3,5 hodiny. Mal som teda čo robiť. Predstavte si môj výraz, keď som prišiel so cieľa (druhý pretekár, čo dokončil preteky) v celkovom čase 3 hod a 28 min s tým, že limit na preteky je 4,5 hodiny. To som už skoro dostal infarkt. Poďme sa pozrieť na jednotlivé RZty.

Jednotka bola jednoduchšia trať vedená cez hustý lesík. Začínala bikeparkovými zatáčkami. S chlapíkom na štarte som sa dohodol, že nemusím štartovať presne na štartovacej línii, ale že sa do RZty môžem rozbehnúť. To som spravil. Táto rýchlosť mi vydržala presne 10 metrov, kde som v zapätí spomalil za prvou zákrutou, kde bola rovinka. Na trati sa ďalej nachádzali viaceré rovinky a jemné výšľapy, ktoré som musel prekolobežkovať. Bolo to mučivo zničujúce. Asi si nevyberiete nevhodnejšie kolo SPEN, kde by vám odišiel pohon. Všetko podstatné nájdete vo videu.

A už vieme, že som sa riadne sekol, inak by som asi vyhral.

Po finiši som skúšal náboj čistiť, točiť, ale nič nepomohlo. Nevadí, ide sa ďalej, vzhľadom na utekajúci čas som musel na štart RS2 ísť rezkým krokom. Kým skončili preteky, zlomil som spodnú platformu na mojich SPD topánkach - tam, kde sa pri behu topánka ohýba. Ideme na RS2. Tu som pre zmenu chlapíka na štarte poprosil, či by ma neroztlačil. Na pár metrov mi to pomohlo, ale potom som zase postupoval na trati mučivo pomaly. Na trati sa nachádzali dve miesta, kde som musel zosadnúť a bežať popri biku, inde som kolobežkoval. Nejak som sa ale dokotúľal dole. Blato vo Veľkej Rači nakoniec nie je až také zlé.


RS3 nebola v tomto ponímaní o nič lepšia. Na trati sa nachádzali početné rovinky. Nebolo to zase nič príjemné. Video z prejazdu:


Nakoniec nás čakala RS4, ktorá bola opakovaním RS2. Opakovalo sa teda bežanie popri bicykli a podobné veci. Na záver, ako keby toho nebolo málo, sa predo mnou vysypal pretekár v mieste, kde som ho vôbec nemohol obehnúť. Stratil som tak opätovne niekoľko sekúnd, tie už ale oproti ostatným veciam neboli podstatné. Po finiši som sa veľmi čudoval, prečo ostatní jazdci v kľude sedia dole a vychutnávajú si slnko, pričom majú pred sebou ešte jeden výjazd a už je predsa po limite! A už vieme, že som sa riadne sekol, inak by som asi vyhral.

Treba zabrať

Na moje prekvapenie som neskončil posledný, dokonca som to vytiahol na 10. miesto (zo 14 pretekárov, to teda nie je žiadna sláva). Moja strata bola cca 3 minúty, víťazný čas cca 18 minút. To nie je zlé vzhľadom na čas, ktorý som stratil na jednotlivých RSkách. Určite by som ale nevyhral, ak by som ale mohol „dupať" do pedálov, nebola by to ale až takáto veľká strata. Celkovo však pocit dobrý.

Mišo ako môj kouč ma však nepochválil, nevadilo, že by som mal technický problém, ale zrejme som nedával pozor na moju pozíciu pri jazde. Vedel som, ako má vyzerať, aj ako ju mám držať, nejako som na to ale počas súťažného zhonu zabudol a to bola zásadná vec. Zo strany techniky som tak nešiel správne. Dobré vedieť. Aj keď ma mrzelo, že po skoro dvoch mesiacoch tréningu som nedodržal základnú vec - postoj. Nasledujúce týždne som sa sústredil pri jazde len na postoj, a to sa odzrkadlilo.

Ono jedna vec je to, čo natrénujete, druhá je to, či to viete preniesť aj do stavu, kedy sa „ponáhľate“ na pretekoch. Treba sa učiť sa svojich chybách a keď sa na to dívam spätne, som rád, že som tento technický problém a problém s postojom mal. Veľmi ma to namotivovalo k ďalšej práci a predovšetkým k tomu, aby som sa zameral na nastavenie biku súvisiace s postojom. EWS je skoro za rohom, treba makať. V nasledujúcej epizóde sa pozrieme na samotný tréningový proces. Tešiť sa tak môžete na niekoľko rád a tipov.

Zdroj fotografií: archív autora