Rozhovor: Alžbeta Bačíková - legenda dráhovej cyklistiky

Pestrosť cyklistiky je široká a každý si v nej dokáže nájsť to svoje. Vedeli ste napríklad, že máme na Slovensku skvelú dráhovú cyklistku?

„Úspech nie je náhoda. Je to tvrdá práca, vytrvalosť a zo všetkého najviac láska. Láska k tomu, čo robíte, alebo sa učíte.“ - Pelé

Tento citát som zvolil zámerne, nakoľko som ho našiel na Alžbetinom Instagrame a myslím si, že ku nej sedí presne, ako „lycra na cyklistku.“ Skúšala rôzne športy, aj viaceré disciplíny cyklistiky. Naháňala sa dokonca aj s Petrom Saganom na ceste. Nakoniec si však zamilovala dráhovú cyklistiku a práve v úvode spomínaná tvrdá práca, vytrvalosť a správne rozhodnutia sa v priebehu rokov pretavili do niekoľkých národných titulov z cestnej časovky, aj pretekov s hromadným štartom, či ďalších výborných výsledkov v dráhovej cyklistike.

Alžbeta Bačíková (rod. Pavlendová) pochádza z Krupiny, má troch starších bratov a od roku 2000 sa venuje cyklistike. Ako trénuje a aké má plány, sa dozviete v rozhovore.

Ahoj Alžbeta. Predstavíš nám svoju cyklistickú disciplínu podrobnejšie? Ako si sa k nej dostala?
Dráhová cyklistika ma upútala, keď som zistila, že nemám vlohy jazdiť kopce. Neskutočne ma bavilo špurtovať, vyhrávať prejazdy a jednoducho byť neustále v dynamickom a rýchlom nasadení.

V pätnástich rokoch si ma na základe významných úspechov v konkurencii chlapcov vytypoval reprezentačný tréner dráharov pán Burčík a pomohol mi k získaniu skúseností a prebudil vo mne záujem o toto odvetvie cyklistiky. Neskôr som kvôli dráhe prestúpila z domáceho gymnázia na športové do Bratislavy a už som v Bratislave zostala.


U nás zrejme na dráhovú cyklistiku okrem otvoreného velodrómu v Prešove nie je veľa možností. Kde a ako trénuješ?
Je to tak, jediná dráha je pre mňa ďaleko, ale aj keď bola dráha v Bratislave, minimum cyklistov o ňu javilo záujem. Je to paradox, všetkým začala dráha chýbať, keď ju zbúrali. Mnohí dráhu brali a berú ako „nutné zlo”, nudu alebo zlenivenie. Toto „onálepkovanie“ pramení zo strany niektorých trénerov a spôsobilo, že cyklisti/cyklistky nemali záujem podieľať sa na budovaní a rozvoji dráhovej cyklistiky.

... pomaly sa už nikde nejazdí.

Dráhová cyklistika prešla rôznymi etapami vývoja, pričom na jedno desaťročie bola „zimným” športom. Vtedy som trénovala vo viedenskej hale Ferry Dusika, ale aj tú pred dvoma rokmi vedenie hlavného mesta, Viedne, zbúralo. Neostávalo mi nič iné, ako požiadať o spoluprácu ďalej v zahraničí, čo ma doviedlo do tréningovej skupiny Škandinávcov na Mallorke. V Palme je nádherný a relatívne nový velodróm, a tak sa na veľké preteky pripravujem v Palma Aréne.

Čo obnáša tréning dráhového cyklistu? Z čoho pozostáva taký tréning okrem samotnej jazdy na bicykli?
Tréning spočíva vo vysokom nasadení a intenzite jednotlivých fáz. Ako aj pri iných odvetviach, snahou je modelovať a pripraviť sa na samotné preteky, takže sa trénujú samotné disciplíny vo vyššej alebo rovnakej intenzite ako počas pretekov. Prinútiť telo zvyknúť si na obrovskú námahu a potom ďalej pracovať v posúvaní hraníc.

Veľmi veľa vysoko intenzívnych cvičení. Rovnakou súčasťou je aj posilňovňa. Avšak momentálne polovicu času trávim pri regenerácii a rekonvalescencii. Ešte pred desiatimi rokmi som nič také nevnímala, škoda, že vtedy mi to niekto neporadil. Prakticky rovnaký čas ako trávim na bicykli, trávim aj regeneráciou.

Kto tvorí tvoj tím, s kým cestuješ na preteky a nevieš si predstaviť, že by pri tebe nestál?
Počas sústredí som väčšinou sama. Na preteky jazdím s mojím trénerom a manželom Petrom Bačíkom (on by sem tiež napísal, že mechanikom, manažérom, šoférom, psychológom,…) v jednej osobe. V mojej ére rodičia toľko necestovali na preteky spoločne s deťmi - cyklistami, preto som vyrástla na princípoch spoľahnúť sa iba na seba a motivovať sama seba k čo najlepším výsledkom bez pomoci najbližších. Obrovským vzorom mi bola, je a bude moja mamka a som vďačná za jej prístup ku mne a mojím snom.

Najdôležitejšia vec je správne trafiť pretekový prevod a to býva alchýmia.

Veľmi vďačím za podporu Vojenskému športovému centru DUKLA Banská Bystrica, bez ktorého by som zrejme už nebicyklovala. Jedným z mojich snov bolo živiť sa cyklistikou a ten sa mi podarilo splniť. Tiež nesmiem opomenúť podporu Slovenského zväzu cyklistiky, ktorý preberá záštitu nad všetkými veľkými a významnými podujatiami.



Na akých bicykloch jazdíš? Aké sú špecifiká bicykla, ktorý je určený pre dráhovú cyklistiku?
Jazdím na bicykloch značky PARDUS. Dráhový rám PARDUS Time 10 má ako každý dráhový bicykel jeden pevný prevod, teda tam sa nedá toho veľa navymýšľať. Najdôležitejšia vec je správne trafiť pretekový prevod a to býva alchýmia. Dôležité sú tiež kolesá, na pretekoch využívame tzv. diskové a lúčové kolesá pre svoju tuhosť a aerodynamiku, ktoré sú natlakované na 13 a viac atmosfér (alebo bar).

Tá alchýmia ma celkom zaujíma, keďže toto je pre mňa úplne iná „dimenzia cyklistiky“, v akej sa pohybujem ja…
Alchýmia nastavenia prevodov je v dráhovej cyklistike jedinečná, keďže máme jediný pevný prevod. Je to občas risk. Ale v princípe sa tréningami pripravujeme na zdolanie ťažkého prevodu na pretekoch. Je náročné predvídať vývoj pretekov, ale dnes sa už nejazdí pomaly. V mužských disciplínach, kde sa priemerná rýchlosť pohybuje vysoko nad 55 km/h, nie je priestor na ľahký prevod. V móde sú obrovské prevodníky vpredu (vyzerajú skôr ako taniere z cirkulárky ), napríklad aj 65 na 16, 62 na 15, alebo 58 x 14 a podobne.

... kým mi zdravie slúži, tak sa nechcem vzdať.

U žien je to podobné, tiež sme už pred piatimi rokmi prekročili magickú hranicu 50 km/h a teraz nie je neobvyklé, keď v disciplínach Tempo race alebo Madison máme rýchlostný priemer 52 km/h. Prevody máme o niečo ľahšie, ale je to rôzne. Záleží od typologických predispozícií pretekárky, či je viac, alebo menej frekvenčne vybavená. No platí hlavne, že pomaly sa už nikde nejazdí. Najmä nie v olympijskom kvalifikačnom roku ako je tento.

Jazdíš občas aj cestu. Na akom bicykli jazdíš na cestných pretekoch?
Na cestné preteky používam cestný PARDUS Super 5 na kotúčoch. Cestné preteky sú základnou súčasťou cyklistu, je jedno, z akého odvetvia pochádza. Cesta je základ pre všetkých. V minulosti sa to viac dalo skĺbiť, pretože väčšina veľkých dráhových pretekov bývala od októbra do marca, potom bol priestor na cestnú cyklistiku. Teraz je to súčasne, v rovnakom období a ja dávam prednosť dráhe. Uvedomujem si svoje limity na ceste a správam sa podľa nich.


Vieš obe disciplíny porovnať v zmysle, čo ti viac sedí? Výbušnosť a sila alebo vytrvalosť?

... neskutočne rýchlo si človek uvedomí a začne predvídať, čo je základným predpokladom správneho cyklistu.

Záleží od profilu cestných pretekov. Samozrejme, dá sa a viem sa pripraviť aj na ťažšie cestné preteky, ale záleží od priority, či to má, alebo nemá zmysel, perspektívu. Lebo dá sa zvoliť vytrvalostnejšia príprava, ale zákonite tým utrpí iná z mojich silných vlastností, ktoré potrebujem na dráhe. Nie som už až taký cyklistický chameleón. Na dráhe je krásne to, že je „skoro” vždy rovnaká (existujú rôzne dĺžky velodrómov: 200, 250, 333,33, 400 či 500 metrov) a nejazdí sa v daždi ani v zime, ani v zlých poveternostných podmienkach.

Máš nejaké svoje obľúbené podujatie, kde chceš vždy štartovať? Či už na ceste, alebo velodróme? Ak áno, prečo?
Srdcovkou mi je „domáce” kritérium v Dudinciach, ktoré organizuje klub z môjho rodného mesta a zažila som tam najkrajšie zápolenia ešte s Peťom Saganom. Medzi moje najobľúbenejšie dráhové podujatia určite patrí Memoriál Otmara Malečka v českom Prostějove, na ktorý mám dlhoročné nádherné spomienky, zažila som tam prvýkrát medzinárodnú atmosféru s elitou a darí sa mi odtiaľ prinášať pódiové umiestnenia. Ľudí tam mám rada a beriem ich ako vzor v budovaní dráhovej cyklistiky.

Čo motivácia? Čo ťa najviac motivuje a nakopne pred pretekmi?
To je už ťažšie. V mojom veku a v tom, že neprestajne 13 rokov trénujem vo vrcholovej záťaži (23 rokov bicyklujem), je to už opotrebovanie. Každopádne, kým mi zdravie slúži, tak sa nechcem vzdať. Mám ešte dva sny a tie ma udržujú v dostatočnom napätí a motivujú ma každý deň znova a znova dookola trénovať, neulievať sa, nebyť chorá a pracovať sama na sebe.

Na budúci rok tu máme olympiádu - Paríž 2024. Budeš reprezentovať Slovensko pod piatimi kruhmi?“
Pokúsim sa tam kvalifikovať. Mám dvojročný kvalifikačný systém, ktorý už prebieha. Je to náročné, nedovoliť si zranenia, choroby alebo pochybenia.

Kde vidíš medzery v podpore takéhoto druhu cyklistiky u nás a v zahraničí?
Medzery vidím v tom, že dráhová cyklistika je pokladaná za neatraktívnu. Cyklisti jej tiež nerozumejú a príliš málo sa s ňou stretávajú, keďže je len jeden velodróm. Z nepoznania pramení neistota a odpor. Nemá im to kto pekne vysvetliť a väčšina nepríde s dráhou do kontaktu, lebo nemajú dráhovky. Rozumiem, že investícia do dráhových bicyklov nie je zanedbateľná, ale tam treba vidieť to, že tá investícia je naozaj na veľa rokov, určite na viac, ako v prípade cestných či horských bicyklov.

Dráha má jednu (má ich oveľa viac, ale túto zvýrazním) jedinečnú vlastnosť, ktorú nemá žiadne cyklistické rýchlostné odvetvie a to takú, že dieťa - budúca cyklistka príde na velodróm a je každú sekundu pod dohľadom. Nemôže ju zraziť auto, nemôže sa stratiť v lese. Vy ako rodič dieťa „odložíte” na dve hodiny do bezpečného prostredia, kde mu nič nehrozí.

Keby sme mali krytú dráhu, tak je aj stále v teple. Keďže bicykel nemá brzdy, neskutočne rýchlo si človek uvedomí a začne predvídať, čo je základným predpokladom správneho cyklistu. Budúce vyhodnocovanie situácie na dráhe záleží od toho, či spadne, alebo nie. Žiadne brzdy ho nezachránia. A touto zručnosťou - predvídať a predpokladať je vychované a bezpečne môže jazdiť medzi autami (lebo predvída).


Môžem sa trochu opýtať na súkromie? Videl som, že si študovaná technologická inžinierka. Prezradíš nám, čo si vyštudovala, prečo práve taký odbor?
Mojím snom bolo byť inžinierkou, ako moji rodičia. Zvolenskú TUZVO som si vybrala čisto z praktických dôvodov. Študovala som diaľkovo a môj predmet sa vyučoval najmenejkrát v mesiaci. Náročné bolo, že toho bolo naraz veľa, ale cyklistike som podriadila celý svoj život.

... disciplín je toľko, že si nádejná cyklistka určite nájde svoju obľúbenú...

Druhá vec je, že pochádzam z Krupiny a rodina očakávala, že sa po ukončení bratislavského športového gymnázia vrátim naspäť domov, a tým pádom bude zvolenská vysoká škola pre mňa ideálna. Urobila som si to o „trošku” náročnejšie. Vyštudovala som odbor Technická bezpečnosť osôb a majetku na červený diplom. Skúšky som urobila na prvýkrát, keďže nebol priestor ani čas sa vracať toľkokrát do Zvolena.

Čo rada robíš, ak nejazdíš a netrénuješ, resp. ak máš nejakú „off season“?
Najradšej relaxujem pri dobrom filme. Vtedy zabudnem na realitu života a vypínam sa. Mojím hobby je tiež pestovanie rastliniek a kvetín. Je to moje potešenie.

Jazdíš občas aj na horskom bicykli? Neviem, či má pre teba tréningový prínos, alebo skôr nechceš riskovať zranenie?
Nemám vôbec horský bicykel. Keďže v minulosti som mala sezónu prakticky 12 mesiacov, tak nebol priestor. Teraz skôr nie je priestor v byte a ako ďalšia finančná investícia by to pre mňa bolo nepraktické.


Aké máš plány do tejto sezóny, resp. na najbližšie obdobie? Čo je tvojím cieľom?
Cieľom je získať dobré východiskové umiestnenia na splnenie kvalifikačných kritérií na olympijské hry. Tomu sa podriaďujem prakticky celý cyklistický život, avšak teraz je to najreálnejšie aj vďaka podpore Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, cez ktoré som zaradená do Top Teamu Slovakia.

Ako sa dá dostať k dráhovej cyklistike na Slovensku, čo je k tomu potrebné, napríklad pre začínajúcu cyklistku?
Ku dráhovej cyklistike je potrebný najmä dráhový bicykel, takže treba osloviť slovenské kluby, ktoré sa venujú dráhovej cyklistike a tie vedia nasmerovať a pomôcť najmä v začiatkoch. Pekné na dráhovej cyklistike je aj to, že je to odvetvie s najväčším počtom disciplín, teda štatisticky je oveľa väčšia šanca sa prebojovať a získať medaily v dráhových pretekoch, ako v ktorýchkoľvek iných.

Matematika nepustí. Tých disciplín je toľko, že si nádejná cyklistka určite nájde svoju obľúbenú, len sa netreba báť nového. Prednedávnom otvorili nový velodróm aj v Budapešti, teda ak je niekomu ďaleko do Prešova, dá sa alternatíva nájsť aj v okolitých štátoch (Brno, Prostějov (CZE), Novo Mesto (SLO), Linz (AUT)).


Kde ťa budeme môcť najbližšie vidieť a čo ťa dokáže povzbudiť?
Najbližšie budem pretekať na Nations Cupe v kanadskom Miltone. Potom ma čakajú preteky v Aténach.

Pozn. autora: V Miltone nakoniec skončila Alžbeta na 17. mieste v eliminačných pretekoch.

Za nás by som Alžbete poprial hlavne pevné zdravie, rovnaké odhodlanie a vytrvalosť, akú ukazuje vo svojej cyklistickej disciplíne a veľmi jej držím palce, aby sa na olympiádu prebojovala. Podporiť Alžbetu môžete aj prostredníctvom sledovania sociálnej siete Instagram.

V našom MTBIKER magazíne sme vyspovedali už skvelé slovenské cyklistiky: Radka Paulechová, Martina Krahulcová, Kristína Madarásová, Janka Keseg Števková.