Reportáž: Race through Slovakia 2024 – ultra preteky, ktoré vám ukážu krásy Slovenska

Náročná Veľká Javorina v teple, čarovné Beskydy, dychberúce Pieniny a gravelové zjazdy v Levočských vrchoch. To je malá ukážka toho, čo čakalo 84 sólo cyklistov a cyklistky a 17 dvojíc na tohtoročnom Race through Slovakia.

Po úspešnom nultom ročníku v roku 2023 si organizátori pripravili pre účastníkov nové povinné segmenty, ktoré museli pretekári absolvovať. Medzi nimi sa mohli pohybovať ľubovoľnou cestou – avšak vždy iba za pomoci vlastných síl a bez podpory.

Tento rok boli k dispozícii dva varianty pretekov. Prvá trasa s dĺžkou približne 1000 km a krátka trasa s dĺžkou približne 650 km. Toto otvorilo možnosti viacerým cyklistom a cyklistkám, ktorí mali ašpiráciu vyskúšať si svoje prvé ultra preteky.

Spoiler alert: dlhé preteky si vyžadujú dlhú reportáž. Ak vám však chýba motivácia, určite si nenechajte ujsť poslednú sekciu tohto článku, v ktorej spomínam tri dychberúce príbehy z tohtoročného Race through Slovakia. Preto si zoberte do ruky čaj alebo limonádku, pohodlne sa usaďte a ponorte sa do príbehu najväčšej slovenskej výzvy tohto roku.

Čo predchádzalo pretekom?

Keďže som osobne poznala viac ľudí, ktorí sa tento rok prihlásili, rozoberanie trasy bolo súčasťou pravidelnej diskusie. „A máš už trasu?” „A ako ideš po tej Veľkej Javorine - cez Česko alebo Slovensko?“ Takto zneli niektoré z častých otázok.

Ja som si plánovanie trasy nechala na neskôr ako minulý rok, plánovala som ju približne mesiac pred štartom. Aj keď som si myslela, že som ju mala celkom dobre naplánovanú, počas pretekov som zistila, že má svoje nedostatky a to, ako som to mohla spraviť lepšie, vysvetlím neskôr v článku na základe tipu od Barči (#50), jednej z pretekárok.


Komunikácia organizátorov ohľadom otázok k pretekom bola perfektná. Dostali sme okrem iného aj race manuál, kde boli najdôležitejšie otázky k samotnému dňu (dňom) D už zodpovedané.

Tento rok nás čakali tieto povinné úseky, ktoré nájdete aj na webovej stránke rtsk.cc.

• Vojenské lesy parkour
• Veľká Javorina parkour
• Pustevny parkour
• Levočské vrchy parkour
• Muráň parkour
• Šachtičky parkour

Nervozitu som začala pociťovať už týždeň až dva pred štartom, taktiež aj kamarátka Ajka, s ktorou sme sa na to dali spolu. Síce každá zvlášť, ale niekde na trase spolu budeme. To ma upokojovalo aspoň trochu.

3, 2, 1, štart

Štart Race through Slovakia 2024 bol opäť ako minulý rok v sprievode mestskej polície, čo nám umožnilo bezpečnejší presun cez Bratislavu. Tentokrát sme štartovali z Isadore Community Hub skôr ako minulý rok, a to o 7:00. Akonáhle sme odbočili v Rači na prvé stúpanie, preteky boli odštartované. Niektorí začali šliapať do pedálov ako o život, iní si držali svoje rozumné tempo. Rozdiel medzi štartom tohto a minulého ročníka bol markantný. Kým minulý rok som na Biely kríž prišla sama a odvtedy ostala sama, tento rok bol prvých 100 km niektorý z pretekárov stále na dohľad.

A teraz prichádzame k mojej začiatočníckej chybe č. 1. Keď sme sa blížili na odbočku, kde sa ide doprava na Košarisko a doľava na Strminu, mne ukazoval Garmin, že mám ísť doľava – ale všetci išli doprava. Vtedy som si povedala, že niečo nie je dobre…

Neskôr som zistila, že som si omylom zapla navigáciu z minulého roka. Faux pas. Druhé faux pas bolo, že som v Garmine trasu na tento rok nenašla, aj keď som ju tam večer cez telefón „poslala“. Najbližších 40 km som sa tak snažila uploadnúť trasu z telefónu do cyklopočítača, čo sa mi nedarilo. Aj keď nové Garminy by mali byť schopné prijať novú trasu aj počas zapnutej aktivity, mne sa to nedarilo. Ešteže som mala na sebe aj hodinky, do ktorých sa mi trasu podarilo nahrať a tak som sa v ten deň navigovala aspoň hodinkami. Preto si z prvej časti vojenských lesov toho veľa nepamätám.


Vtedy sme však boli v skupinke, stále bol niekto predo mnou, za mnou alebo vedľa mňa. Prišlo mi to, akoby som bola na víkendovej skupinovej jazde. Vedome sme teda porušovali pravidlo „nedraftovania“, ktoré sa ale v tom momente nedalo inak vyriešiť.

Cesta cez vojenské lesy bola nádherná – krásne lesy, cesta bez áut, naozajstná dovolenka, iba s trochu ťažším bicyklom ako zvyčajne.

Pár kilometrov na to sa mi podarilo stratiť sa (faux pas číslo… – už som aj zabudla počítať). Keďže som asi nepočula pípanie hodiniek a bolo už neskoro, aby som sa otočila, tak som to strihla cez gravelovú cestu, po ktorej som sa dostala do Senice (odkedy jazdím aj na gravelovom bicykli, niektoré cesty sa mi zdajú zjazdné aj na cesťáku).

Vtedy už začalo páliť slnko a so zvyšujúcou sa teplotou sa zvyšoval aj môj príjem vody, preto som doplnila bidóny v senickej krčme a pokračovala ďalej. Rýchly štart ma „nakopol“ a stále som mala pocit, že sa s niekým naháňam, aj keď som v tom momente už bola sama.

Potom prišli moje „milované“ Kopanice. Sú to brdky, ktoré sa s ťažkým bicyklom nedajú vydupať na „veľkej“ a tak som bola nútená v jednom kuse prehadzovať z malej na veľkú a opačne. Únavné, ale bola som na to po minulom ročníku pripravená.


Po brdkoch sme sa dostali do Starej Turej, kde sme začali druhý povinný úsek - Veľká Javorina. Hneď ako som začala stúpať, tak išla oproti mne rýchla strela menom Fiona Kolbinger. Wau. Tá už mala celé to utrpenie na Javorinu za sebou. Vtedy som si pomyslela, že veď ona bude deň na to už na Šachtičkách (a mala som pravdu). Tu ma dobehol aj fotograf Lukáš, ktorý ma sprevádzal až po vrch. Trápila som sa. Bolo mi teplo a na tom ťažšom stúpaní som naozaj cítila hmotnosť bicykla a nedostatok doposiaľ prijatých kalórií.


Na Javorine som nestrácala čas, odfotila som si ju a hneď som začala zjazdovať s vidinou nejakého sladkého nápoja. Po rýchlom doplnení kofeínu v lokálnej krčme som na zjazde nabehla na malý kamienok, ktorý mi spôsobil defekt na zadnom kolese – ten som ale rýchlo opravila. Smer Považská cyklomagistrála.

Človek však nikdy nevie, čo sa môže stať, a preto som bola rada, že mám takýto bojový plán.

Tu ma dobehla Barča (#50), ktorá je zhodou okolností bývalá susedka mojej kamarátky Ajky (#46) a tak sme sa dali do reči. Poradila mi aero bary, porozprávala o jej športovej minulosti, o jej skúsenosti na Paris-Brest-Paris a potom sme sa doťahovali, raz bola prvá ona a raz ja. Zvyšok dňa sme vlastne strávili spolu, aj keď myšlienkami každá zvlášť.


Pre mňa to bolo po prvýkrát, čo som išla po Považskej cyklomagistrále tak dlho – minulý rok sme totiž odbočovali v Trenčíne na Ilavu a tento rok sme sa cyklochodníkom dostali až do Nemšovej. Aj keď bol víkend a cyklocesta bola plnšia, oceňovala som oddych od áut.

Od Nemšovej sme už pokračovali po ceste, ktorá bola našťastie pokojná. Kým ja som sa pozerala na telefón, kedy ma čaká najbližšia benzínka, Barča mi vtedy poradila, ako si dať benzínky a iné záujmové body do cyklopočítača. Stačí si to v Garmin Connect označiť ako Waypoint a takto budete mať po trase vyznačené všetky body, na ktorých by ste sa potencionálne chceli zastaviť. Wow. Také jednoduché a také účinné. Určite to zaradím do plánovania najbližších trás.


Oproti minulému roku sme mali povolené zarezervovať si ubytovanie aj pred štartom pretekov a ja som na túto noc mala dve alternatívy - jedna bola od štartu vzdialená 260 km a druhá 290 km s prevýšením 3 500 v. m. Obe ambiciózne alternatívy, avšak veľmi som chcela skončiť na tom druhom ubytovaní. Človek však nikdy nevie, čo sa môže stať, a preto som bola rada, že mám takýto bojový plán.

Počas jazdy som stále prepočítavala, či to stihnem na to druhé ubytovanie, kde bol check-in povolený do 22:00.

Prešli sme Lazy pod Makytou a sklon sa začal dvíhať. Stúpanie na Kohútku som si užila, určite oveľa viac ako stúpanie na Veľkú Javorinu. Nielenže som tam bola prvýkrát, ale aj tie výhľady boli panoramatické. V tomto momente sme stretli aj Tomáša (#46), s ktorým sme chvíľu pobudli. Počas stúpania sme počuli aj slabšie, ale zato výstražné hrmenie. Deň na to som sa od Šimona (#55) dozvedela, že on počas stúpania na Kohútku zmokol, takže to bolo asi to.

Hore na Kohútke sme stretli zopár cyklistov, zvečnili sme výhľady do digitálnej podoby a spustili sme sa nádhernou cestou dole. Barča mala ubytko zarezervované v Karolínke a ja som mala ambície pokračovať ešte ďalej, do Rožnova pod Radhoštěm. V Karolínke som doplnila vodu na posledné stúpanie a pokračovala som.

Aj keď bolo stúpanie mierne, už som cítila kilometre v nohách. Začalo sa stmievať, tak som nasadila reflexnú vestu, ktorá bola súčasťou povinnej výbavy. Na stúpaní som stretla Samka (#79) zo Žiletky.cc, ktorý mi prezradil, že má v pláne ísť aj cez noc. Ja som bola v tom momente rada za môj plán sa vyspať.

Po krátkom a miernom kopci ma čakal zaslúžený zjazd priamo do postele. Ako za odmenu som v hoteli ešte vychytala aj večerný bufet a tak som dohnala stratené kalórie ryžou a zeleninou. Plán na sobotňajší večer bol jednoznačný - najesť sa, osprchovať sa, pripraviť veci na nasledujúci deň a čím skôr spať.

Trasu a parametre si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.

Deň č. 2 - moja najdlhšia a najťažšia jazda

Budíček o 3:00 ráno s vedomím, že ak zvládnem to, čo mám v pláne, dokončím svoju najdlhšiu jazdu (a ako bonus s ťažkým bicyklom a sama). Predstava plánu mi jemne zvierala žalúdok, ale povedala som si, že to skúsim.

Problém bol ten, že ak by som chcela spať aj skôr, najbližšie ubytovanie pred Levočou na trase by bolo niekde v okolí Veľkého Lipníka, čo sa mi zdalo príliš skoro. A tak som sa upokojovala, že mám na to dostatok času a že to zvládnem.

Ráno som sa teda vychystala, zjedla „raňajky“ v podobe tyčiniek a studenej kávy z predošlého večera a hneď som začala stúpať Beskydy parkour.

Na začiatku stúpania ma ešte sprevádzalo okrem môjho silného predného svetla aj pouličné osvetlenie, keďže som prechádzala chatárskou oblasťou a neskôr sa už začalo jemne rozvidnievať. Na Pustevny som prišla na východ slnka. Bolo to naozaj krásne a veľmi príjemné stúpanie. Súčasťou tohto parkouru bol aj jeden gravelový zjazd, ktorý ma zneistil natoľko, že som si dvakrát overovala na telefóne, či idem naozaj dobre.


V Ostravicích som sa zastavila na prvej benzínke, kde som doplnila zásoby kalórií a kofeínu. Čakalo nás ďalšie stúpanie popri vodnej nádrži Šance, ktoré bolo nádherné. Podobné ako Kopanice - hore-dole, hore-dole. Tu som stretla zhodou okolností Šimona (#55) a keď som sa ho opýtala, že kde spal, povedal, že 200 metrov odtiaľ, ako som ho stretla. Aké RTSK si urobíš, také ho máš.

Chvíľku sme išli spolu, prešli sme česko-slovenské hranice. Šimon sa zastavil na benzínke niekde v okolí Turzovky a ja som pokračovala ďalej smer Čadca, kde ma po ceste povzbudili kamaráti, ktorí sú z okolia. Trochu ma to uzemnilo a potešilo, po skorom budíčku mi mozog fungoval trochu pomalšie.

Tešila som sa na prejazd Starou Bystricou, aj keď som legendárny orloj nevidela. Prechádzala som po cyklotrase, ktorá išla po druhej strane rieky Bystrica, kde sa dal doplniť vitamín K (Kofola). Od odbočky v Krásne nad Kysucou to bolo stále a mierne stúpanie. Vtedy som si hovorila, nech už som na tej Orave… Čakalo nás ešte jedno zabijácke stúpanie a potom konečne zjazd do Oravskej Lesnej. V Zákamennom som sa zastavila na benzínke, na ktorej som stála aj minulý rok. Tu sa ma opýtala pani: „Aj vy idete tie preteky okolo Slovenska?“ Usúdila som, že som v ten deň asi nebola jediná zúfalo vyzerajúca cyklistka. Doplnila som kofeín a kalórie a pokračovala som smer Poľsko.


Tak, ako mi v hlave dlho trvala cesta do Poľska, tak som sa dlho z Poľska nevedela dostať. Aspoň ma na prechode touto susediacou krajinou potešil jemný vietor do chrbta a rovina. To ma teda určite potešilo viac ako poľskí vodiči. Nikdy som si nepriala tak veľmi byť opäť na Slovensku, ako v ten deň. Prechod z Poľska na Slovensko vo mne vzbudzoval tieto pocity: „Konečne som doma, už je dobre.“

Keďže som cez Poľsko prechádzala v nedeľu, všetky obchody, okrem Žabky, boli zatvorené. Avšak Žabka má určite lepší výber pre moje potravinové intolerancie a tak som doplnila zásoby normálnejšieho jedla, ako sú cukríky a slané čipsy.

Prechádzali sme cez mestá Czarny Dunajec a Nowy Targ, medzi ktorými som sa napojila na nádhernú cyklotrasu. Odpočítavala som kilometre do Pienin, modlila som sa v duchu, aby som tam už bola. V Pieninách som bola raz, keď som bola malá a tak som sa tam veľmi tešila. Keď som konečne videla náznak Dunajca a turistickej oblasti Pienin, dostala som druhý dych.


Trasa ma viedla presne popri meandroch Dunajca, cez cyklotrasu, ktorá prechádzala z Poľska na Slovensko. Tento úsek bol pre mňa jeden z najkrajších, aké som na tohtoročnom RTSK videla. Bol to až taký silný zážitok, že mi nevadil ani dážď, ktorý ma chytil na stúpaní smerom do Veľkého Lipníka.

Bola to však našťastie iba rýchla prehánka a tak ako rýchlo som zmokla, tak rýchlo som aj vyschla. Ešte ma čakali dve náročné stúpania. V tom momente som si vravela: „Už iba dve,“ keďže Garmin ukazoval počet stúpaní 17/19. Tu som stretla pretekárku Nikki (#40) z Anglicka, s ktorou som sa hneď dala do reči. Rozprávala mi o tom, ako sa bicykluje v Londýne a jej históriu s ultra cyklistikou. Vtedy som si uvedomila, aký je rozdiel byť v krajine, kde ja rozumiem všetko a ona nič a hlavne na takých odľahlých miestach, na akých sme boli.


Po chvíli rozprávania prišiel kopec a my sme prirodzene stíchli. A odvtedy sme boli spolu, ale vlastne zvlášť až po vrch Levočských vrchov. Za jej spoločnosť som bola naozaj vďačná, pretože všade naokolo boli náznaky medvedieho teritória. Tu ma však zachránili studničky, z ktorých sa dala nabrať naozaj chutná voda.

A keď ste si po náročnom stúpaní naivne mysleli, že vás bude čakať príjemný zjazd, prišiel úder v podobe zjazdu gravelového. Pri ňom som spravila ďalšiu veľkú začiatočnícku chybu – podcenila som oblečenie. Vidina ubytovania bola príliš silná a ja som sa nevedela dočkať sucha a tepla. Neobliekla som sa poriadne a iba som si zapla zateplenú vestu. Klesala som 20 km ťažkým terénom, bola mi jemná zima, ale bála som sa zveri a tmy a tak som sa ponáhľala.


Celú druhú polovicu dňa ma trápili takzvané saddle sores (odreniny na zadku), a tak som bola nútená tento zjazd absolvovať postojačky. Zo zlého posedu, v ktorom som kompenzovala odreniny, ma bolelo aj koleno a tak som posledné stovky metrov k hotelu vychodila. Na ubytovaní mi nebolo všetko jedno, na tvári som mala zaschnutú krv (z toho, že mi posledné hodiny pred príjazdom na hotel tiekla krv z nosa) a blato.

Triasli sa mi ruky a nevedela som, čo skôr. Objednala som si jedlo, osprchovala sa horúcou vodou a ľahla do postele. Noc nebola príjemná, prepotila som tričko a bolo mi jasné, že niečo so mnou nie je v poriadku. V ten večer mi nešla poslať trasa z Garminu do telefónu, ale nemala som silu to vyriešiť a tak som zaspala – bez prípravy na ďalší deň... V tom momente mi bolo tak zle, že som rozmýšľala, či neskončím. Chcela som sa na to rozhodnutie vyspať.

Trasu a parametre z druhého dňa si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.

Deň č. 3 - deň bolesti a ťažkých rozhodnutí

V tento deň som si dopriala o hodinu viac spánku, z dôvodu nepeknej noci. Zobudila som sa poriadne rozbitá a s plným nosom. Pele a trávy nie sú moji kamaráti a už sa to na mne začalo ukazovať. Deň predtým som sa nevládala pobaliť a tak mi odchod z hotela trval trochu dlhšie, ako by som chcela.

Aj keď si často myslíme, že si môžeme rôzne situácie s inými cyklistami/cyklistkami porovnávať, nemôžeme.

Tip pre ašpirujúcich ultracyklistov: ak si myslíte, že keď je na benzínke napísané, že je otvorená 24/7, že tam nakúpite jedlo a pitie, môžete sa mýliť. Benzínka Shell pri Levoči mala o piatej ráno iba nočný predaj a tak sa tam dalo jedine natankovať. S poloprázdnym žalúdkom som sa vydala smerom na Slovenský raj. Po ceste som našla otvorenú benzínku v Spišskom Štvrtku, kde som si s radosťou dala kávu s cukrom z automatu za 70 centov. Nebola zlá, vzhľadom na tie okolnosti.


Stúpanie cez Slovenský raj bolo ako z iného sveta – aj keď asfalt nebol najvyššej kvality, čo sa nepáčilo najmä pľuzgieru na zadku. Jemne hrubšia cesta sa ešte dala zvládnuť, kedže mi stále účinkovali analgetiká. Zjazd odtiaľ bol naozaj zaslúžený, s hladkým asfaltom. Dočkala som sa aj Stratenského kaňonu, na ktorý som sa tešila.

Na zjazde sme prešli aj okolo Palcmanskej Maše (na ktorú mám pekné spomienky zo Spišských 333 EXTREME). So zjazdom, ktorý ma čakal, som bola kamarátka a vedela som, že v Nálepkove je benzínka, na ktorú som sa veľmi tešila. Na benzínke mi pani v službe povedala, že vyzerám, akoby som potrebovala oddych, tak som si aj oddýchla. Bolesť sa už stupňovala a naozaj som sa necítila dobre. Každá minúta na sedle bola ako sedieť na noži. Odpočítavala som minúty, kedy som si mohla dať ďalšie analgetikum.


Po viac-menej rovinatej ceste s protivetrom prišlo stúpanie. Strmé. Nazvala som ho Passo Smolník. Hovoriť, že to bolo zlé stúpanie, by nebolo fér, pretože bolo naozaj nádherné, avšak mne sa naozaj nešlo dobre. Trvalo mi tak dlho, už sa mi tlačili slzy do očí. V tom momente som zosadla a povedala som si, že takto to ďalej nepôjde. Nemôžem sa predsa pchať analgetikami iba preto, aby som si niečo dokázala.

Zo skúseností viem, že zahojenie pľuzgiera trvá niekoľko dní a toľko dovolenky som nemala. Pokračovala som chvíľu v kráčaní a zavolala som asi piatim ľuďom, aby som sa poradila. Po telefonátoch som si s pokojom v mysli povedala, že tentokrát preteky nedokončím a spustím sa do Rožňavy na vlak. Bolo to rozhodnutie bez výčitiek a s pokojnou mysľou.

Aj keď si často myslíme, že si môžeme rôzne situácie s inými cyklistami/cyklistkami porovnávať, nemôžeme. Nevieme sa nikdy vžiť do okolností a bolesti. Preto rozhodnutiam nielen mňa, ale aj iných cyklistov a cyklistiek nepokračovať úplne rozumiem. Nikdy to nie je rozhodnutie za jednu sekundu, ale predchádzajú mu trápenia a bolesti. Preto sa mi páčila správa od Dominiky Fričovej, ktorá hovorila o tom, že DNF (did not finish) by sa malo premenovať na DMB (did my best).


Trasu a parametre tretieho dňa si môžete pozrieť na sekcii Výjazdy.

O ostatných parkouroch vám teda napísať viac nemôžem, ale môžete sa tešiť na videoreportáž od Lukáša Haranta, ktorý išiel v páre s Matejom Gálikom a spolu sa umiestnili na krásnom treťom mieste.

Výsledky

1000 km trať, muži:

1. Robert Müller 39 h 44 m
2. Michal Dobiš 42 h 16 m
3. Tomáš Zaplatílek 45 h 50 m

1000 km trať, ženy:

1. Fiona Kolbinger 43 h 28 m
2. Martina Boháčiková 55 h 52 m
3. Nikki Ray 64 h 33 m

1000 km trať, páry:

1. Michal Klein & Jan Antl 62 h 21 m
2. Ivan Peťko & Peter Fábry 67 h 41 m
3. Lukáš Harant & Matej Gálik 76 h 56 m

650 km trať, ženy:

• Michaela Balážová 56 h 55 m

650 km trať, muži:

1. Roman Facuna 33 h 33 m
2. Thomas Stehrer Polášek 38 h 59 m
3. Michal Butkovský 51 h 53 m

650 km trať, páry:

1. Martin Daniel & Rado Bubenik 59 h 20 m
2. Peter Hanula & Richard Čemeš 63 h 58 m
3. Marian Floriš & Martin Grajciar 65 h 45 m

Poriadna dávka motivácie na záver

V neposlednom rade by som rada spomenula tri naozaj inšpiratívne osoby, ktorých sila a odhodlanie môže byť impulzom pre vaše náročné výzvy.

Kika Galátová - šťastná #13-tka

Silná žena, ktorej myšlienkovým pochodom asi nikdy neporozumiem. Čo by ste si vy povedali po strete so srnkou a ohnutým kolesom? Kika si teda jednoznačne povedala, že ide ďalej. Kika bola tesne pred Breznom, keď sa v noci z ničoho nič v zjazde vynorila srnka. Stretli sa tak, že Kika vyviazla našťastie s pár odreninami, ale zato s nepoužiteľným ohnutým kolesom. Bola tma a zima. Kiku to však neodradilo. Pozbierala sa, oddýchla si v spacáku vonku na zastávke a prečkala do rána, kým sa neotvoril prvý servis.

Zhodou okolností, pán zo servisu o pretekoch vedel, keďže mal na trati kamaráta. Kike teda požičal nové koleso a ona mohla pokračovať, s opuchnutým lakťom.

Peťa Chmelová - #30 - z urgentu do cieľa

Aj vám sa niekedy snívajú nočné mory o tom, ako zjazdujete a nefungujú vám brzdy? Presne to sa stalo Peti. A aby toho nebolo málo, stalo sa to na gravelovom zjazde z Levočských vrchov, po tme a ešte k tomu dostala aj defekt. Všetky tieto okolnosti smerovali k nešťastnému pádu, ktorý na nej zanechal niekoľko krvavých rán, zodratú kožu a narazené rebrá.

Ihneď volala domov, syn našiel cez zdieľanú polohu miesto, na ktorom sa nachádza a jej manžel zavolal taxík čo najbližšie k jej miestu. Nebola vtedy totiž ďaleko od cesty. Pozbierala sa a prešla k ceste, kde ju už čakalo auto. Taxikár ju odviezol do hotela, kde sa v rámci možností ošetrila, umyla, najedla a oddýchla si. Trápila ju však bolesť v hrudníku a tak sa rozhodla, že si dá deň oddychu, počas ktorého zašla do nemocnice, kde jej urobili vyšetrenia. Rebrá našťastie neboli zlomené, ale narazené. Ošetrili jej aj rany a mala tak poriadny deň na oddych. Bicykel dala tiež do „nemocnice“ (servisu) a povedala si, že bude pokračovať. Deň nato sa vrátila na miesto, kde spadla a pokračovala.

Aj vy máte pri čítaní tohto príbehu zimomriavky? Peťa preteky dokončila, v bolestiach, ale dokončila. Gratulujem.

Tomáš Vronka - #56 - cyklista so silným srdcom

Keď nám organizátor Lukáš Harsa na afterpárty hovoril tento príbeh, mnohým sa zaleskli oči od dojatia. Sitáciu uviedol tým, že na trati bol aj jeden cyklista, ktorý často volal organizátorom s tým, že mu nefunguje tracker. Trackery občas mali omeškanie a tak naši blízki nevedeli úplne presne, kde sa nachádzame.

To by nebol až taký problém, ale v jeho prípade áno. Sústredene ho totiž sledovala jeho manželka kvôli tomu, že Tomáš bol v januári na operácii srdca. Ťažko sa mi táto situácia opisuje a preto by som rada zazdieľala zápisky, ktoré si Tomáš písal. Samozrejme, s jeho dovolením. Verte mi, žiadne oči pri čítaní tohto textu nezostanú suché. Jeho zápisky si môžete prečítať na mtbiker.cz.