Pozvánka k susedom – Ještěd a Podještědí

Hora Ještěd (1012 m n. m.) mohla byť iba obyčajnou horou, nebyť televízneho vysielača na jej vrchole, ktorý sa stal symbolom Liberca.

Stavba v tvare rotačného hyperboloidu prirodzene a esteticky predlžuje jej siluetu. Pridaj k tomu skiareál, bikepark, populárne Road Classics a lanovku, ktorá nedávno spadla do priepasti. Všetko toto mi vírilo hlavou, keď sa zrodil nápad vidieť Ještěd na vlastné oči.

Príprava

Ale poporiadku. Na prelome augusta a septembra trávim čas u môjho syna Adama na severe Prahy. Sem-tam brázdim poľné cesty smerom k Labe a užívam si MTB v rovinatom, plochom kraji. Je to fajn cyklistika cez aleje v šírych poliach, remízky a zámocké parky, no s 250 výškovými metrami na 45 km mi predsa len chýba trochu viac adrenalínu.

Práve vtedy sa ozve Michal, Adamov kolega, s ktorým sme vlani podnikli skvelý trojdňový výlet v Soľnej komore. Vraj nech niečo vyklikám, že vraj som v tom celkom dobrý. Keďže celý predchádzajúci týždeň mám oči upreté na vzdialené severné hory za riekou Labe, kurzor na mape rýchlo mieri k značenej cyklotrase č. 3007 so vzrušujúcim názvom Hřebenovka. A áno, vedie cez dominantu Libereckého kraja, cez Ještěd!

Vyklikať trasu cez Hřebenovku je jednoduché, no naplánovať návrat cez Podještědí sa ukazuje byť komplikovanejšie, pretože po asfaltkách chceme jazdiť čo najmenej.

Navrhujem skorý odchod – v nedeľu o šiestej ráno, aby sme sa vyhli horúčave posledného ozajstného letného dňa. Od pondelka má prísť zhoršenie počasia a následné katastrofálne povodne, o ktorých však vtedy ešte ani len netušíme. Chalani ma prehlasujú, a tak vyrážame o niečo neskôr po severnej diaľnici smerom na Liberec. Po hodine jazdy odbočujeme do obce Hodkovice nad Mohelkou.

Zhodiť bicykle z nosičov, prezliecť, skontrolovať výbavu, zapnúť navigácie a môžeme vyraziť. A hneď do kopca, samozrejme! Hoci je vzduch zrána svieži, ideme naľahko. Dres krátke/krátke, do vreciek len peňaženka, doklady a mobil. Navigáciu nám ako vždy spoľahlivo sprostredkuje appka Mapy.cz a skúsený navigátor Adam.

Hrebeňovka

Atraktívny sever Čiech, neďaleké Jizerské hory, Lužické hory, České a Saské Švajčiarsko sme pred pár rokmi dôkladne prejazdili, a tak očakávame podobné nádherné scenérie. A nesklamali sme sa. Už prvá strmá kamenistá cesta nás vedie do malebnej obce Záskalí, kde sa ešte stále prejavujú prvky sudetskej architektúry. Nie je však čas obdivovať, sústredím sa len na to, aby som sa v tej strmine udržal na bicykli. Našťastie sú to len tri kilometre tvrdého stúpania, potom sa to už zlepší, utešujem sa.


V sedle sa odpájame z cesty na lúku, ktorá sa dvíha čoraz viac strmšie, až tesne pod lesom musím dole z bicykla. Michal dáva celý úsek v sedle, zdá sa, že od vlani išla jeho kondička riadne hore. V lese to ide chvíľu menej strmo. Nasadám a ťahám sa za Michalom, ale korene, voľné kamene a sklon hádam 20 % ma dorazia. A zasa „tlačenka", potom rozjazd a znova „tlačenka".

Spestrením je určite aj prejazd okrajom prírodnej rezervácie Nový prales.

Miestami mi charakter trasy pripomína kysucké kameňové hrebeňovky. Posledný strmý úsek pred Javorníkom už konečne vyfučím v sedle. A máme to za sebou. Ďalej to bude po hrebeni hore-dole, aj výškové metre pribudnú, ale také brutály to už nebudú. Pri hoteli Obří sud zvažujeme občerstvenie, ale po troch kilometroch je to asi ešte priskoro.


Krátky zjazd po lesnej asfaltke nás privedie k vrcholovej stanici lanovky skiareálu Sibiř. Výhľady na celé Liberecko a severné pohraničné hory sú úžasné. Pre nás je ale magnetom silueta Ještědu s výrazným vrcholom zakončeným vysielačom. Odbočujeme z cesty okolo kaplnky doľava. Cez lesík na kopec, nasleduje rýchly zjazd po strmej lúke a výšľap na Rašovku, kde hrebeň križuje hlavná cesta.


Nasledujú dva kilometre lesno-lúčnych ciest, ktoré poskytujú úžasné výhľady na sever na Liberecko, ako aj na juh na Podještědí. Na severe sú najbližšie Orlické hory. Na juhu sa ukazuje Ralsko, vyhasnuté sopky Bezděz a Tachov. Ešte ďalej je vidieť Máchův kraj a Kokořínsko. Za nimi už len rovina zvoľna klesajúca k Labe.

Vyhliadkový úsek sa, ako inak, končí na vyhliadke s názvom Kamenný stolec blízko osady U Šámalů. Pre dokonalý kruhový rozhľad netreba žiadnu vežu, ale zaujímavá kamenná skulptúra tu predsa len je.


Nasleduje Hlubocký hřeben. Je to pár kilometrov príjemného jazdenia po kamenitých cestičkách a chodníkoch. Profil ide stále hore-dole, nadmorská výška neustále rastie. Jazdiť sa dá svižne, nie je núdza ani o náhle prekvapenia v podobe mlák, prudkých zmien smeru, krátkych zjazdíkov, koreňových úsekov či prudkých výšľapov.

Cesta vedie prevažne lesom, takže výhľady nateraz žiadne. Len sem-tam vykukne špička vysielača, ktorá je stále bližšie a bližšie. Spestrením je určite aj prejazd okrajom prírodnej rezervácie Nový prales.

Pláně pod Ješťědem znamenajú koniec divočiny. Je tu horná stanica menšieho vleku, nejaké rekreačné stredisko a reštaurácia na spôsob „cyklisté vítáni“. Tých pár stavieb sú buď pôvodné drevené budovy, alebo relatívne novšie, avšak v štýle starých drevených domov. Celok je veľmi malebný a láka na zastavenie, avšak my už cítime blízkosť nášho cieľa a nedočkaví šliapeme ďalej. Zastavujeme až na Černém vrchu, lebo tu sa zastaviť jednoducho musí. Fotka, myslím, vysvetľuje prečo.


Černý kopec je vyhľadávaná lokalita. V zime tu funguje kvalitné lyžiarske stredisko, ktoré sa v lete mení na bikepark. Názvy trailov La Spaghetta (červený) a El Masacre Downhill (čierny) naznačujú, že graviťáci sa tu môžu parádne vyblbnúť. Lanovka samozrejme vyvezie jazdcov aj s ich strojmi až na vrchol kopca. Chvíľu aj my blbneme s fotením, ale rýchlo do sedla a poďme za naším cieľom.

V okamihu, keď človek vkročí do hotela, pocíti nielen prepojenie s minulosťou, ale aj víziu budúcnosti.

Zakrátko sme na asfaltke, ktorá stúpa zdola od Liberca. A tu už je naozaj rušno. Veľké parkovisko je plné áut a nad ním sa dvíha samotný vrchol Ještědu so svojou korunou. Od parkoviska vedie na vrchol úzka asfaltka, preplnená pešími turistami, cyklistami, motorkami a sem-tam prejde aj nejaké auto. Dopravu smerom nahor reguluje semafor, takže zdanlivý chaos má predsa len akési pravidlá a malé parkovisko na vrchole nekolabuje.


Hora vyzerá neprístupne. Cesta od parkoviska sa vinie napred z južnej strany, potom po špirále obtáča vrchol zo západnej, severnej a východnej strany, aby nakoniec špirálu dokončila opäť na južnej strane. Cesta s dĺžkou 920 metrov a s prevýšením 80 metrov nakoniec nie je až taká náročná a je úžasná vďaka scenériám.

Ešte tesne pod vrcholom nazerám do priepasti, kde sa nedávno odtrhla a zrútila visutá kabínová lanovka aj s pasažiermi. Pri tom pohľade mi behá mráz po chrbte, aj keď fučím a potím sa, ako sa v takom stúpaní patrí.

A sme na veternom vrchole. Každého, kto tu je prvýkrát, musí ohromiť ikonický vysielač a hotel v jednom. Táto unikátna stavba, dokončená v roku 1973 podľa návrhu architekta Karla Hubáčka, získala prestížnu Perretovu cenu za svoj futuristický dizajn, ktorý dokonale splýva s okolitou prírodou.

Tvar vysielača definuje elegantný rotačný hyperboloid, ktorý akoby bez námahy prechádza z vrcholu hory do oblakov. Tento architektonický skvost nielenže zaisťuje dokonalú funkčnosť, ale aj esteticky predlžuje siluetu hory, pričom pôsobí, akoby jej prirodzene rástol z vrcholu.


Návšteva interiéru hotela ma prekvapila rovnako ako jeho vonkajšia podoba. Vnútri dominuje čistý a funkčný dizajn s retro prvkami, ktoré odkazujú na obdobie sedemdesiatych rokov. Elegantné tvary a materiály ako betón, kameň, drevo, kov a sklo vytvárajú príjemný kontrast medzi modernou architektúrou a útulným prostredím. Každý detail, vrátane šálok na kávu, je starostlivo navrhnutý, aby odrážal originalitu celej stavby a zároveň poskytoval komfort návštevníkom.

V okamihu, keď človek vkročí do hotela, pocíti nielen prepojenie s minulosťou, ale aj víziu budúcnosti. Každý detail – od futuristických línií až po výhľady, ktoré sa otvárajú z okien – vytvára atmosféru, akoby ste boli súčasťou samotného vesmíru. Ještěd nie je len budova na vrchole hory, je to prechod do inej dimenzie, kde sa história, príroda a technológia prelínajú v dokonalom súlade.


Nechávame dominantu za sebou a zjazdujeme po asfaltke dole smerom na Liberec. Často stretávame cyklistov na žiletkách, pre ktorých je táto cesta takmer svätým grálom. Nie sme veľmi šťastní, že ťažko nastúpané metre strácame na asfalte, ale iná cyklocesta po hrebeni neexistuje.

V Tetřevím sedle sa vraciame zase na lesnú cestu, po ktorej nám to celkom odsýpa. Už sa blížime ku koncu hrebeňovky, ale ešte si to spestríme prejazdom Malého Ještědu. Prudkým zjazdom padáme dole do Křižanského sedla, kde sa z hrebeňovky definitívne odpájame.

Návrat cez Podještědí

Cesta späť k autu vedie paralelne s ještedským hrebeňom po jeho južnej strane, ktorej sa hovorí Podještědí. Zo sedla sa spúšťame po žltej značke a hoci je už dlhšiu dobu horúco a sucho, na ceste je niekoľko hlbokých mlák, priam brodov, ktoré obchádzame. Zamokra by bol tento úsek asi ťažko zjazdný.


Pokračujeme po lesných a poľných cestách, značených i neznačených. Ak sme si mysleli, že po magickom hrebeni to už bude nuda, opak je pravdou. Podještědí je oblasť, ktorá je známa nielen pre dominantu Ještědu, ale aj pre svoju tradičnú drevenú architektúru. Obce ako Křížany uchovávajú bohaté dedičstvo ľudovej architektúry, ktorá sa datuje až do 18. a 19. storočia.

Typickým prvkom tejto oblasti sú historické domy, ktoré kombinujú drevo a kameň. Domy majú spodnú časť z kameňa, ktorá poskytovala stabilitu a ochranu proti vlhkosti, zatiaľ čo horné poschodia boli z dreva, často bohato zdobené vyrezávanými detailmi. Charakteristickým rysom je predsunutá drevená konštrukcia, ktorá nesie váhu horného poschodia, čím sa znížila záťaž na steny a zvýšila stabilita stavby.


Křížany a ďalšie obce v okolí Ještědu boli obývané hlavne remeselníkmi a roľníkmi, preto tieto domy často spájajú obytné a hospodárske časti do jedného celku. Okná bývajú malé a dekorované. Drevenými šindľami pokryté strechy dodávajú stavbám rustikálny, no zároveň elegantný vzhľad. Drevenice sú precízne udržiavané. Niektoré slúžia ako víkendové chalupy, ale väčšina z nich je zjavne trvalo obývaná.

Oblasť je zaujímavá aj z pohľadu horskej cyklistiky. Nie sú tu síce extrémne zjazdy ani ťažké terény, ale príjemných lesných ciest so slušným stúpaním je tu neúrekom. Kým prídeme do cieľa našej dnešnej trasy, užijeme si ešte dostatok výhľadov, výškových metrov, trochy blúdenia i drsnej jazdy po neudržiavanom traile okolo potôčka.

Troška zhodnotenia na záver

Táto trasa nie je technicky náročná, zato zážitková je do posledného metra. Vedie cez kultúrnu krajinu aj divokú, nedotknutú prírodu s výhľadmi, ktoré sa vám vryjú do pamäti. Hrebeň aj údolie ponúkajú pohľady, ktoré ešte dlho rezonujú v mysli.

Kapitolou samou osebe je vrchol hory s vysielačom, odkiaľ severná časť Čiech, ale i východné Nemecko sú ako na dlani. Návšteva bufetu alebo reštaurácie je povinnosťou kvôli unikátnemu interiéru. Výškových metrov sa nazbiera primerane a najmä prvé tri kilometre sú vyložene „pot a krv“. Na hrebeňovke je však dostatok príležitostí na občerstvenie a v prípade zhoršenia počasia je veľa možností, ako sa po asfalte rýchlo dostať dole do Liberca. Trasa je vhodná pre každého, kto má už niečo najazdené, no technický stav bicykla nepodceňujte!

Parametre trasy

• Dĺžka: 44 km
• Prevýšenie: 1 370 m
• Náročnosť: ťažká, trochu kondície neuškodí
• Určenie: horský bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy