Zabudni na Zoncolan

Nikdy som s cyklistikou ani behom nezačínal. Behal som a bikoval odjakživa. Boli sezóny, keď som mal dobrú formu, boli sezóny, keď som trénoval menej, ale od detstva som trénoval. Nikdy som nechápal tie bambuľky, buchtičky a majstrov pivné brušká, čo sa šmochtali po ceste hore Železnou studničkou. Ako ich to môže baviť? Prečo to robia? Prečo chodia behať, keď sú takí pomalí? Keď som trénoval bežecké tempá 4:10 na kilometer, alebo jazdil na cesťáku tréningy na kopci na Kolibu, iba som ich povýšenecky obehol, zavrčal, ostriekal kvapkami potu a zmizol v diaľke.

Asi som iba prepískol tréning

Minulú sezónu som začal ladiť formu už od decembra. Šlo to dobre. Behy, biky, posilka, časy sa zlepšovali. Na konci februára som si spravil plán. Nejaký ten maratónik, bikové preteky, bežecký trail v Rakúsku. Kilá išli dole, oči vypúlené z chudej tváre, nohy vytesané ako z mramoru, forma na jar gradovala. Zrazu som začal mať problém s močením. No nič, asi som prepískol tréning, to nič nebude. Manželka ma po dvoch týždňoch presvedčila navštíviť doktora.

Doktorka sa pozerá na monitor, pozerá, krúti hlavou. Jedno vyšetrenie, druhé vyšetrenie, ... desiate vyšetrenie, záver bol nekompromisný. „Máte rakovinový nádor na močovom mechúre. Musíte okamžite na operáciu, na ťažkú operáciu a potom na chemotrapiu.“ „To nemôže byť pravda! Kam to mám ísť ? Na chemo .... čo ?? Čo preboha je chemoterapia ?“ Nastalo zdesenie. „Ja nemôžem na operáciu, ja za týždeň bežím maratón, potom mám ďalšie preteky. Snáď tak po sezóne, či ?“ Skúšal som doktorom vysvetliť, že ja nemôžem byť chorý. Nikdy som nebol chorý, naposledy som bol u lekára, keď mi naprávali vykĺbené rameno po nehode na kajaku. Doktor mi to ale veľmi jednoznačne objasnil „Buď operácia a chemoterapia, alebo čoskoro zomriete na zlyhanie obličiek“. Začalo peklo. Vybavovačky, papierovačky, vyšetrenie a ďalšie vyšetrenie. Skončil som v Pražskom Motole. Operácia trvala sedem a pol hodiny, nasledoval týždeň na JISke, potom ďalší týždeň a ďalší týždeň. Plány na sezónu boli v háji, nevedel som prejsť ani päť metrov od postele. Dopracoval som sa k vytúženej vrchárskej hmotnosti 62 kg (pri 182 cm), bol som úplne rozobratý, úplná telesná troska.

Bez bicykla som to nevedel vydržať

Odpočítaval som deň po dni, týždeň po týždni. Kedy môžem na bike? Budem môcť vôbec ísť na bike ? ... a budem vôbec ... ? Doktor sa tváril, že dvanásty týždeň po operácií to môžem skúsiť. Nekonečných dvanásť týždňov. Vonku krásne počasie, chalani išli bikovať do Talianska a ja som stále doma. Ale prišlo to, dvanásty týždeň. Trochu som upravil svoj karbónový Willier, nabil baterku na elektrickej Dura-Ace Di2, naložil cesťák na nosič, odviezol som sa na hrádzu a dal som to! Päť kilometrov tam a päť späť. Dodnes si pamätám tú radosť. Radosť, bolesť, zúfalstvo a zase radosť. Pôjde to! Pomaly, ale pôjde. Aj išlo, deň po dni, týždeň po týždni, 15 km, 20 km, 40 km.

Telo sa po operácii dobre zotavovalo, pomaly ma prestávali bolieť rany, začal som sa hýbať. Ide sa na tréning! Ešte stihnem aspoň novembrový maratón. Všetko išlo až do chvíle, keď prišla druhá rana. Nie, nejde sa. Moje plány opäť skončili. To, čo robila s mojim telom chemoterapia, som nikdy predtým nezažil. Únava, strašná únava, bolesť kĺbov, bolesť celého tela a zase únava. Červené krvinky vám pri chemoterapii umierajú a nemáte nové. Svaly sa nemajú ako okysličovať, je vám zle, telo nevládze. Hrozne som chcel, hrozne, ale telo nešlo.

Skúšal som behať na mojej obľúbenej Železnej studničke. Tlačil som čo dalo, bojoval som. Srdce mi išlo vyletieť z hrudníka, nohy boleli ako na 30-tom kilometri trailového preteku, pred očami sústredné kruhy ako pri dobehu polmaratónu. Hodinky však ukazovali nekompromisných 1,8 km od štartu a rýchlosť 7:40/km, ešte dvesto metrov, ešte dvesto metrov musím dať. Všetky tie bambuľky, buchtičky a majstri pivné brušká ma obiehali s nechápavým pohľadom, prečo tam zavadziam.

Na cesťáku to bolo ešte väčšie peklo. Nohy sa nekrútili, srdce hlásilo generálny štrajk – nemalo čo pumpovať, hlava trešťala. Pamätám si, ako som sa hore Kolibou na ceste zastavil a rozplakal. „Toto nemôže byť moje telo, ja chcem späť svoje telo, pomóc!“

Tak šiel týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom. Behal som s buchtičkami a bambuľkami, jazdil som s rakúskymi dôchodcami. Ale behal som a jazdil. Bavilo ma behať, aj buchtičkovým tempom. Pochopil som, aké ťažké je začínať. Všetky buchtičky, bambuľky a majstri pivné brušká - máte môj veľký rešpekt. Držím vám palce, hlavne vydržte!

Získal som novú motivácia, no hlavne chuť žiť

Chemoterapia skončila po piatich mesiacoch. Asi som spravil rekord onkologického ústavu v cyklistike. Počas piatich mesiacov liečby som najazdil 1 160 km. Po skončení sa krvinky postupne znormalizovali, telo sa zregenerovalo. Doktori sú zatiaľ mierne optimistickí, výsledky vyšetrení sú dobré, dlhodobé životné plány si však ešte nerobím.

Prežil som najťažší rok svojho života, ale získal úplne novú motiváciu žiť a trénovať. Vždy, keď je vonku škaredo, prší, je zima a mne sa nechce ísť si odtrénovať tréning, tak si spomeniem, ako som v nemocnici na Motole ležal a celý deň tlačil očami sekundovú ručičku oranžových hodiniek dopredu, aby už bola večera. Pri tejto spomienke ihneď beriem tenisky a bežím, aj keby padali traktory.

Počas tohto roku som si uvedomil mnoho vecí. S jednou dôležitou, týkajúcou sa športu, by som sa chcel podeliť aj s vami. Je jedno, či jazdíte na karbónovom špeciále, alebo na oceľovej šunke. Je jedno, či beháte ako víchor, alebo ako slimák. Hlavné je, že to človek robí s radosťou, s pevnou vôľou a s cieľom. S jasným cieľom, dobrou motiváciou a silnou vôľou sa dá prekonať všetko. Pochopil som, že to nie je o tempe, ani o kilometroch, ani o umiestnení na pretekoch. Pochopil som, čo myslel Kilian Jornet titulom knihy Run or Die. Je to hlavne o tom - žiť. Keď behám a bikujem, tak žijem a je jedno, ako rýchlo. Hlavne, že žijem!

Vrelé ďakujem!

Týmto by som chcel poďakovať mojej manželke Martinke, mojej rodine a kamarátom, ktorí ma počas celého roka podporovali. Moja veľká vďaka za starostlivosť a neskutočnú odbornosť patrí aj prof. MUDr. Babjukovi, CSc. z Motola, doc. MUDr. Megovi, PhD. z NOU a ich tímom v nemocniciach. Veľmi vám ďakujem, bez vás by som tom nedal.

S tými čo sme sa nevideli cez víkend na Stupava Winter Trophy MTB & Run 2016 (reportáž), sa vidíme na pretekoch na jar .