Rozhovor: Jan Kostaa a jeho putovanie na sever Európy

Jeden kontinent, 7 krajín, cez 4 000 kilometrov na vlastnú päsť, s cieľom na legendárnom nórskom North Cape. To je v skratke podujatie North Cape 4000.

Môžno by sa dalo povedať, že toto podujatie je snom športovo založených „bikepackerov“, pretože samotné pravidlá naozaj veľmi neobmedzujú. Štartuje sa v talianskej Florencii, cieľ je o cca 4 000 kilometrov ďalej, na slávnom skalnom plató – North Cape. Okrem toho treba prejsť cez 4 kontrolné body a ostatné je už na vás, no samozrejme na presun, je potrebné využiť vlastné sily. Akú zvolíte trasu, terén či cestu, priamy smer, zachádzku, atď., nikto neurčuje, len samotný jazdec. Všetko je v režime „selfsupport“, teda bez podpory ostatných.

(zdroj fotky: fjordtravel.no)

Na toto dobrodružstvo sa vydal tento rok aj Jan Kostaa pochádzajúci z Trenčína. V súčasnosti žije v Banskej Bystrici a veľmi rád spája cyklistiku s umením – pracuje ako vizuálny umelec. North Cape 4000 sa stal výzvou, ktorú úspešne dokončil a o jeho zážitkoch si môžete prečítať nižšie.


Ahoj, ako dlho sa venuješ cyklistike?
Ako voľnočasovej aktivite, v podstate celý život. V priebehu vysokej školy som začal zisťovať, že na bicykli som schopný urobiť naozaj dlhé presuny. Posledných cca 5 rokov to bolo zopár viacdňových, a taktiež viactýždňových výletov ako cykloturista. Profesiou som vizuálny umelec. Cyklistiku som zaradil do svojej tvorby a niekedy narábam s touto aktivitou ako s umenovedným termínom alebo materiálom. Predovšetkým v autorskom projekte The Best Cycling Artist, ktorý bol pôvodne myslený ako recesia, sa naň dnes pozerám ako na cielenú provokáciu alebo výzvu smerom do umeleckej komunity. Prípadne sa obhajujem tvrdením, že testujem pružnosť umenovednej terminológie. Každopádne, som amatér, hobík s veľkými ambíciami.


Zúčastnil si sa cyklistického ultramaratónu North Cape 4000. Môžete trochu priblížiť špecifiká tohto podujatia, resp. jeho základné pravidlá?
Bolesť, nespavosť, špina, prechod z tropického tepla do arktickej sychravosti, 4 000 km (nielen asfaltu), veľké prevýšenie, ale aj nekonečné fínske roviny bez zákrut. Štart bol v talianskej Florencii a cieľ v nórskom Nordkapp, 700 km za polárnym kruhom, v najsevernejšom bode Európy. Základným pravidlom je prísť do cieľa v čo najkratšom možnom čase, svojpomocne, bez vonkajšej technickej podpory, všetko vo vlastnej réžií, s batožinou, ktorú si schopný a ochotný viezť so sebou. Dané sú koordináty štartu a cieľa, ďalej 4 checkpointy a tri konkrétne povolené trajekty. Zvyšok trasy je na individuálnom zvážení každého pretekára. Preto sa stáva, že niekto má v cieli natočených 4 400 km a iní majú menej. Ja som mal 3 986 km, čo znamená dobré plánovanie. Nocľah je individuálny, dovolené je všetko, čo si schopný si „zariadiť“ po ceste. Hotel, kemping, warmshowers, couchsurfing, prípadne sa zvalíš niekde na autobusovej zastávke, dáš si svoje 4 hodiny a valíš ďalej. Preteky nemajú časový limit. Treba zaplatiť registračný poplatok 200 €, predložiť zdravotné potvrdenie, že môžeš absolvovať takýto fyzický záťah a treba mať príslušné zdravotné poistenie. Priebeh jazdy je online „streamovaný“, takže je potrebné mať vlastný GPS -tracker, alebo špeciálnu aplikáciu v mobile a byť nonstop online.


Je to teda niečo podobné ako u nás populárnych ISOMA 1000 Miles Adventure?
Zásadný rozdiel je, že North Cape 4000 sú preteky pre cestných cyklistov s dĺžkou cca 4 000 km. Nie je stanovená presná trasa, ale iba 4 kontrolné body.


Čo Ťa viedlo k účasti?
Každý si pestujeme svoje vlastné odrody masochizmu. Mojou je trpieť na dvoch kolesách. Chcel som zistiť, či som schopný šliapať 250 km denne počas približne dvoch týždňov. Tieto vopred definované ciele sa počas jazdy obohatili o ďalší, keď som začal túžiť po najlepšom možnom umiestnení v cieli. Ale, keďže som rodine sľúbil, že sa vrátim zdravotne v poriadku, nebol priestor na riskovanie. Nabudúce už nebudem nikomu nič sľubovať. Nakoniec to bolo 21. miesto. Štartovalo necelých 50 jazdcov, neviem to číslo presne.


Pripravoval si sa nejako špeciálne, alebo si extra neriešil?
Od januára 2017, keď som sa úspešne prihlásil na preteky, zvýšil som aj tréningové objemy. Dôležitá bola pre mňa dĺžka a čas v sedle. Vyzvedal som a "gúglil", aké sú zdravotné riziká, aké osvetlenie sa na tento formát cyklistiky používa, a pod.


Na akom bicykli si štartoval? Prebehli na ňom nejaké úpravy?
Specialized Allez s jednoduchou výbavou Shimano Tiagra. Dôvody sú prosté. Ak sa niečo pokazí a treba to rýchlo vymeniť za nové v najbližšom možnom obchode, nie je to také bolestivé, ako meniť niečo z radu S-WORKS, prípadne na SRAMe. To sa aj stalo, keď sa mi „smrteľne“ pokazil zadný náboj na krásnom nedeľnom švédskom vidieku a do najbližšieho mesta so servisom to bolo 90 km. Tam som to s vesmírnou pomocou dorapkal, reťaz mi padala asi na každom druhom kilometri a v servise som musel ihneď kúpiť celé zadné koleso a ponáhľať sa do Štokholmu na večerný trajekt do Turku, aby som nemusel čakať 12 hodín na ďalší ranný. Úpravy pred pretekmi prebehli. Namontovaný bol 550-gramový nosič na sedlovku, časovkárske pulty na rajdy a GPS Garmin eTrex 25. Nosič bol zvolený kvôli stabilite podsedlovej batožiny, pulty sú nevyhnutné a veľmi nápomocné, eTrex 25 šliape na tuškové baterky a tie sa dajú kúpiť v každej dedine. Osvedčilo sa, od viacerých jazdcov som počul šomrať na nabíjateľné navigácie, ktoré sa jednoducho nestíhali počas „kávičkovania“ dobíjať a sem-tam sa stalo, že bol jazdec aj celý deň bez navigácie.


A čo výbava? Predsa len si človek musí zhodnotiť, čo so sebou vziať a čo nie. Samozrejme, určite rozhoduje aj váha a pod... Môžeš nám to trochu priblížiť?
Gramy som nerátal, ale samozrejme som snažil si zobrať totálne minimum. Išlo sa za polárny kruh, čiže objem oblečenia bol väčší, ako na výlet do Španielska. Zabalený bol super veľký spacák, ktorý vážil približne jeden a pol kila. Každopádne, svoje potreby som mohol iba odhadovať, nakoľko som takéto preteky ešte nikdy predtým neabsolvoval, a teda za polárnym kruhom na bicykli ešte nikdy nebol. Výsledok: zopár zbytočných vecí, ktoré nabudúce určite nechám doma, ale žiadna tragédia to nebola.


Zvolil by si teda niečo iné?
Na ďalšie preteky si zoberiem letný ultraľahký spacák a spanie vonku obmedzím na krízové minimum. Powerbanka zostane doma. Priložím celoreflexné návleky na tretry a celoreflexné návleky na ruky. „Upgradujem“ osvetlenie a zahodím nosič na sedlovku.


Ako to bolo s počasím? Predsa len, na severe vie byť pekne sychravo a zima .
Prvé dva talianske dni bolo medzi 35 až 38°C. V noci okolo 25°C a príležitostné búrky. V Alpách pršalo a Brennerský priesmyk prekvapil chladom a 12°C. Nočný, mokrý zjazd bol citeľne chladný. Nemecko bolo opäť horúce, cez deň 30+°C. V noci sa šlo výborne, 20 až 25°C, jasná obloha. Sever Nemecka bol veľmi veterný, a tak to pokračovalo aj celé Dánsko. Meteorologické rukávy nonstop v horizontálnej polohe, iba smer sa menil. Švédsko takmer celé upršané, denná teplota medzi 15 až 20°C, v noci chladno. Fínsko, žiadna sláva. Prehánka, sem-tam polooblačno. Každým dňom sa ochladzovalo. Za polárnym kruhom to už cez slnečný deň na viac ako 15°C nešlo. Vietor citeľný, stále menil smer. Nič príjemné, ak máš na sebe stále premočené veci. Posledné dva dni boli katastrofálne. Vietor, chlad a dážď. Záverečných 200 km bolo totálne kritických. 7 až 9°C, výdatný chladný „zlievak“, takmer celý deň a ako inak, protivietor. Nedeľné finále ako sa patrí.


Čo bolo pre Teba najťažšie? Dĺžka pretekov, stúpania, vietor?
Najťažší bol posledný deň. Ani nie tak preto, že bol posledný, ako kvôli počasiu. Ako som už spomenul, podmienky boli ako schválne namiešané, tie najhoršie možné. Deň som začal navlečením sa do už 5 dní mokrého a chladného oblečenia a obuvi. Vonku ma čakal polárny dážď, a to naozaj výdatný. Po dvoch minútach som bol ako práve vytiahnutá špongia z vody. Teplomer ukazoval 7°C a vietor bol pochopiteľne proti mne. Toto počasie mi vydržalo od rána až do poobedia, potom sa trochu zmiernil dážď, vietor a chlad pretrval. Naozaj som si myslel, že horšie to už nemôže byť. Omyl. Tunel, ktorý vedie pod fjord, klesá veľmi hlboko. 4 km prudkého zjazdu v 3°C teplote vás takto vyčerpaného a premočeného krásne až na kosť, prefučí. Potom si treba tie kilometre zase vyšliapať, aby ste opäť mohli neohrozene vstúpiť do kolotoča severného vetra a dažďa. Tunelov bolo viacero. Toto sa opakovalo až takmer do konca, kedy sa na posledných 25 kilometroch pridali ďalšie bombóniky - hmla a nekončiace stúpania a klesania vedúce niekam do bieleho nekonečna. Posledných 200 km bolo naozaj najťažších.


Prišla na Teba kríza? Napadli Ti v niektorom momente myšlienky, že to zabalíš?
Nie, nikdy.

Jazdil si teda aj počas noci? Aké to bolo?
Áno. V noci sa ide výborne. Tma ma vždy prebrala z celodennej únavy. V severnej polovici Škandinávie však noc, ako ju u nás poznáme, prestala existovať, takže to bolo jedno. Západ slnka, takmer okamžite striedal jeho východ a tma trvala naozaj krátko.


Ako to bolo so spaním?
Spal som, keď bolo treba, keď sa dostavila únava alebo búrka. Trikrát som použil hotel, zvyšok bol improvizovaný. Vonku na terase kaviarne, v pivnici pod krčmou, na zastrešenom pódiu, na terase zrekonštruovaného plážového baru, v drevenom domčeku na detskom ihrisku, a pod. Výborným riešením krízového spania v nehostinnom počasí je vstupná chodba akejkoľvek banky. Tie sú takmer vždy prístupné nonstop kvôli bankomatom, je v nich teplo, žiaden hmyz a na zemi je niekedy pohodlný hrubý koberec. Pokiaľ ste v západnej Európe alebo Škandinávii, tak vás nikto nevyhodí, niekedy prví ranní ľudia dokonca našľapujú opatrne, aby vás nezobudili, prípadne sa ospravedlnia, ak sa tak stane a poprajú šťastnú cestu.


Išlo Ti aj o poradie, alebo čisto len o to užiť si trasu a dokončiť v zdraví? Zrejme tu nie je taká rivalita, ako na klasických pretekoch .
Rivalita je citeľná, každý chce byť čo najlepšie umiestnený. Nie je to také „koncentrované“ ako v pretekoch na kratšie vzdialenosti. Toto je „long distance“ podujatie. Ťahá sa to pomaly, ide o výdrž. Veteráni zvyknú vravieť: „vyhráva sa hlavou, nie iba nohami." Samozrejme, vyskytnú sa aj romantici, ktorí tvrdia, že oni neprišli pretekať, že si chcú užiť krajinu a prísť domov v zdraví. Ale na to, aby ste si urobili pekný cykloturistický výlet, nie je potrebné platiť účastnícky poplatok 200 €.


Čo bol pre Teba najkrajší zážitok?
Talianske jedlo, talianska káva, nórska a švédska ústretovosť a nápomocnosť, emotívny príchod do cieľa, kde sme sa objímali s ostatnými jazdcami ako v závere romantického filmu a zistenie, že na to mám.


A naopak, ten najhorší?
Fínsko, fínska akože „káva“, fínske cesty, fínska krajina, fínske akože „autobusové zastávky“, kde sa nedá ani skryť pred dažďom.


A čo strava a pitný režim? Mali si presne naplánované čo, kedy, ako?
Špeciálny plán nebol. Vedel som, že výdaj bude obrovský a tomu bol prispôsobený aj príjem. Za bežných okolností sa prikláňam k vegetariánstvu, ale počas jazdy sa toto niekedy jednoducho nedalo „zmenežovať“. Jedol som všetko a kedy sa dalo. Nákupy boli v supermarketoch, vo fastfoodoch, stravovanie v reštikách, na pumpách, kdekoľvek to bolo možné a kedykoľvek bol hlad. Poruke bolo neustále niečo sladké, nejaké želé, snickers, čokoľvek, dokonca aj mikrobalenia čistej soli z reštaurácie v Taliansku, ktoré som priebežne miešal s vodou a pil. Mal som aj magnéziové tablety. Neviem, koľko litrov vody a koľko kalórií a objemu jedla som denne konzumoval, ale bolo toho veľa. Dával som si pozor, aby bol prijem pravidelne počas celého dňa, a tiež nešiel spať hladný. Žiadne žalúdočné problémy nakoniec neboli.


Predpokladám, že si aj niečo schudol .
Váha po návrate domov ukázala len o dve kilá menej, takže nič radikálne sa nestalo.


Ako dlho trvá následný návrat do reality? Alebo nič také nebolo potrebné?
Mentálne sa žiadna zásadná „deaklimatizácia“ neudiala, nebolo to potrebné. Ale prekvapilo ma telo, ktoré si ešte 3 dni myslelo, že sme neskončili. Prejavilo sa to 4-hodinovým spánkovým režimom, a takmer žiadnou únavou. Až štvrtý deň sa náhle svaly rozhodli, že treba dať najavo nejakú bolesť. Bolo to celkom zábavné. Inšpirovalo ma to a teraz si dohľadávam informácie o týchto fyzikálnych mechanizmoch. Telo je úžasný stroj.


Máš nejaké podobné plány do budúcna?
Pokúsiť sa vyhrať niektorý z nasledujúcich ročníkov Transcontinental Race.


Ďakujem za rozhovor a prajem veľa šťastia a hlavne vôle pri ďalších podobných akciách. Niečo viac o spomínanom spájaní cyklistiky a umenia sa dozviete na stránke kostaablog.wordpress.com

(zdroj fotiek: Jan Kostaa a FB NorthCape4000)
report_problem Našiel si v texte chybu?
Imroman 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Rozhovor: Timo Laine –  s Fínom na bicykli po Európe

Rozhovor: Timo Laine – s Fínom na bicykli po Európe

Tentoraz sme si na rozhovor pozvali „exotickejšieho“ respondenta – zo studeného Fínska, v ktorom žijú okrem chovateľov sobov aj úplne normálni ľudia.
Rozhovor: Jakub „Wechet“ Jankových - z MTBIKERu až na Majstrovstvá SSC mechanikov

Rozhovor: Jakub „Wechet“ Jankových - z MTBIKERu až na Majstrovstvá SSC mechanikov

O tom, že máme šikovných mechanikov, sa môžete presvedčiť pri poruchách vašich dvojkolesových tátošov a ich servise u nás. Ako však dať túto šikovnosť „na papier“?
Test: BBB Stackpack - praktický, uni a za skvelú cenu

Test: BBB Stackpack - praktický, uni a za skvelú cenu

Počet bikepackingového príslušenstva je tak, ako pri bicykloch, rovný známej rovnici N+1. Každá nová taška má svoje nezameniteľné miesto v mojej kolekcii, špecifické použitie a jedinečné príbehy.
keyboard_arrow_up