Video + fotoreport: Salzkammergut Trophy 210 km – keď to nevyjde podľa plánu

Počasie si opäť raz išlo svoje a premenilo už tak náročné podujatia na skutočný "survival fest". Poďte sa pozrieť priamo na trať a ako to vyzerá, keď hlava povie jednoducho dosť...

Z tejto, už legendárnej akcie, ste odo mňa mohli čítať viacero reportov. Či už o boji samého so sebou, alebo o snahe konečne pokoriť 12 hodinovú hranicu, čo sa mi podarilo minulý rok. Teraz som to opäť poňal trochu inak, vlastne inak to poňalo hlavne počasie... Výsledkom je videoreport nižšie a rovnako ako z Talianska, prikladám taký „odľahčený“ fotoreport na dokreslenie atmosféry .


Všetci sú vraj v tomto čase na Pohode, len my každý rok tu...


Tento rok som mal pocit, že tradičné expo je zatiaľ najväčšie a ešte je tu aj najviac ľudí...a to pršalo. A samozrejme všade počuť slovenčinu alebo češtinu, tak si pripadám ako niekde kúsok od domu.


Počasie ako v apríli - raz dážď, potom slnko. Prvýkrát som ale vynechal piatkový pojazd niekde okolo jazera. Vzhľadom na zajtrajšiu predpoveď som si povedal, že načo budem moknúť ešte aj dnes .


Spomínaná predpoveď...Ako na spasenie som čakal ešte na update okolo 22:00, no zázrak sa nekonal. Už som tu podobné zažil, takže moje nadšenie nebolo najväčšie a utešovalo ma aspoň jediné...nemá snežiť .


Štart o 5:00 je v tejto atmosfére vždy zážitok, bez ohľadu na počasie.


Dnes žiadna romantika a východ slnka nad Dachsteinom. Ale aspoň, že iba mrholí, a aj v teréne sa zatiaľ dobre jazdí. Navyše mierne navlhnutá „šotka“ drží oveľa lepšie v zákrutách.


Maskot ako sa patrí v štýle „do pekla a späť“. Tento rok bol zavesený pri prejazde cez Ewige Wand. Zdalo sa mi, že tam hore čosi škrieka, ale díval som sa viac pred seba. Až keď som potom pozrel fotky, mi došlo, čo to tam vlastne bolo .


Nakoniec som na trať vzal aj vestu, v ktorej som mal všetky veci na opravu, telefón a hlavne aj Gore-Texovú bundu Idro. Neprefúkavý dres Perfetto s krátkym rukávom sa ukázal ako výborná voľba do týchto podmienok a pokiaľ sa člove hýbe, je mu akurát, a pritom neprefúkne v zjazde. Voľné kraťasy som mal na klasických hlavne kvôli tomu, aby som nemal potom všade piesok, čo je celkom nepríjemné pre zadok a „okolie“ . Rovnaký účel plnili aj staré návleky na tretry.

Jednoducho vybavený som bol viac, než dobre, ale zradilo ma niečo iné... Inak borci čo šli iba v krátkom drese, bez nejakej zálohy v podobe vesty/bundy, si podľa mňa pekne koledovali. Po cca 2,5 hodinách a viacerých zmoknutiach sa obloha ešte viac zatiahla, bez akejkoľvek nádeje na zlepšenie. Jednoducho totálny dekel a na to som dnes nemal hlavu. Jazda ma nebavila a len som myslel na to, ako tu budem ničiť materiál a seba, pričom pôžitok nikde.


Rozhodol som sa definitívne, po 3,5 hodinách a za prejazdom Altausee končím... Hlavne ma čakalo potom 18 km naspäť po asfalte a ešte jeden pekný kopec. Už na jeho vrchole ale cítim, ako mi ide od úst para a vyššie je citeľne chladnejšie. Bez tej bundy, ktorú som na seba hodil, by som veru ten dlhý zjazd ísť nechcel a predstava ďalších 10 hod ma striasla. Asi starnem a mäknem...či skôr múdriem?


Hneď po tom, ako som odstúpil, volám Lenke nech sa netrepe sama na Salzberg. Že idem späť, a pôjdeme potom spolu. Pred hotelom si ešte spravím „finišerskú“ fotku, a potom nasleduje tradičný kolorit v podobných podmienkach...dať dole zo seba veci, všetko vyčistiť a opláchnuť. Tu opäť ďakujem Lenke za pomoc .


Dám sa dokopy, chvíľu som samozrejme smutný, ale silnejúci dážď a podmienky vonku sú vážne otrasné. Teraz ľutujem a zároveň obdivujem všetkých, čo bojujú ďalej. Zvezieme sa do Hallstattu, prejdeme mesto v lejaku, počkáme vo fronte na zubačku s polovicou ázijskej populácie, a ideme pozrieť hore. Nonstop leje a navyše je to 160. km dlhej trasy, takže si viete predstaviť tie výrazy jazdcov...


Maskot nechýbal potom ani v cieli pri dojazde. Po celodennej šichte na trati a v týchto podmienkach dáva heslo „do pekla a späť“ skutočný význam. Každopádne ľudia v cieli vyzerali strašne a niektorí boli doslova modrí od zimy a únavy. Priestor za cieľom tak trochu pripomínal lazaret a alu fólie šli na dračku...


Čo mi ale bude rozhodne chýbať, je TEN pocit v cieli, ktorý znásobuje dokonalá atmosféra a fandiaci diváci. Naozaj po tých kilometroch to je skutočne iné, ako keď človek ide klasický maratón. Víťazom sa stal už po tretíkrát v rade Konny Looser s časom 10:20 hod. Už to hovorí o tom, aké to bolo náročné. Len pre porovnanie minulý rok mal čas 9:29 hod. No a dokončila jedna jediná žena – Katharina Fiala v čase  16:18 hod, ktorá tak bola dekorovaná hneď po dojazde.

V limite dokončilo celkovo 307 jazdcov, štartovalo okolo 600. No a najlepším Slovákom bol Julian Badiar s časom 12:31 hod. Rovnako výborne zajazdil Tomáš Tomášek, Laco Bráz, či František Šmelko, pričom sa všetci vošli medzi prvých 60. Výsledky nájdete potom na tomto odkaze.


Champagne showers o 21:00...teda tesne pred limitom.


A tu je pro tip od víťaza – poriadny zadný blatník . Predsa len zadok dostane poriadne zabrať a toto vie výborne pomôcť. A vraj borci blatníky nevozia....


Leje stále, ešte aj v nedeľu ráno. Potom už sa to pomaly zlepšuje, tak zaraďujeme peknú turistiku cez Ewige Wand a na kopec Predigstuhl. Určite sa tu oplatí hodiť do auta aj feratové sety, keďže zaistených ciest je všade veľa. Pre mňa tento výlet znamenal opäť svalovicu, no oveľa menšiu ako minulý rok, kedy som si naložil viac a týždeň si nemohol poriadne sadnúť na WC .


Výhodou Salzky je, že človek cestuje skutočne krátko. Odchádzame v pondelok, no ešte predtým si dávam rozlúčku. Konečne si vyšliapem komplet celý Salzberg (ten sklon v jednom mieste je vážne šialený), a tiež si vychutnám dlhé stúpanie na Rossalm, čo je aj najvyšší bod trasy.


Tu mám totiž vždy tak nakúpené, že nejako nevnímam krásne prostredie okolo. No a čerešničkou sú jazerá Gosauseen, ku ktorým zbehnem, a kde si Lenka spravila medzitým výlet. Kávička, obed a fičíme domov...


No a takto to vyzerá, keď človek spí na trati... Ten štart skoro ráno si berie na fotkách svoju daň, alebo len nevýhoda, keď človek nemá slnečné okuliare .


Takže klobúk dole všetkým, čo si to odjazdili v týchto podmienkach, ktoré boli po roku 2009 zatiaľ asi najhoršie. Aj tak to bol opäť parádny výlet, a môžem dodať jediné:„I´ll be back.“