Tip na výlet: Spišská cyklomagistrála - história korunovaná krásnymi výhľadmi

Chcete spoznať Spiš, jeho pamiatky, a to všetko v objatí krásnej prírody? Spišská cyklomagistrála spája toto všetko dohromady.

Ako som už naznačil v článku o spišskom asfalte, tento región je pre mňa srdcovka, keďže som tu strávil podstatnú časť svojho detstva. A predsa, vždy ma dokáže udiviť, že tu pri výjazdoch nájdem doteraz nepoznané, no o to krajšie miesta. Pred tromi rokmi som absolvoval Štefánikovu cyklomagistrálu cez Malé Karpaty. Dva roky vzad zas Tribečskú cyklomagistrálu, vedúcu najtajomnejším slovenským pohorím.

Tretiu v poradí, Spišskú magistrálu, som mal na zozname už pomerne dlho, no výjazd som vždy akosi odkladal – najmä pre úmorné množstvo asfaltu, s ktorým si môj full nie až tak rozumie. No potom mi prišiel do testu Lapierre Pulsium AllRoad 6.0 a keď som premýšľal, aké Gran Fondo na ňom absolvovať, voľba bola jasná…

Parametre trasy

• Dĺžka: 101 km
• Prevýšenie: 1 664 m
• Náročnosť: 3/5
• Určenie: gravel/hardtail
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Ostrý asfaltový štart

Pre začiatok ujasním, že som Spišskú cyklomagistrálu neprešiel úplne celú. Ak by som ju chcel absolvovať po celej dĺžke, musel by som sa odviezť až do obce Lesnica a odtiaľ pokračovať na juh cez Lesnické sedlo, Magurské sedlo, Kežmarok až do Levoče… skrátka miesta, ktoré som už popísal vo vyššie zmienenom článku. A zo Spišskej Novej Vsi zas pokračovať pár kilometrov po cyklochodníku do Hrabušíc. Ja ale skôr rád „okruhujem“ a prejdená trasa podľa môjho názoru zachytáva to najlepšie z celej magistrály. Takže sa pohodlne usaďte, začíname.

A začíname v Smižanoch, drsnom predmestí metropoly Spiša. Z Popradu to sem mám najbližšie, vypadávam z vlaku a chvíľu sa prepletám spleťou uličiek. Zuby si však už na mňa brúsi prvý brdok hneď za obcou. Hoci je ešte len apríl, aj na východe už panujú nadpriemerné „horúčavy“ a na priamom slnku mi toto stúpanie až tak nechutí. Našťastie, kým sa dostanem do Levoče, čakajú ma ešte ďalšie tri takéto „budíčky“. Nohy sa pomaly preberajú z letargie a výhľady začínajú naberať na obrátkach. Rýchly zjazdík a som v Levoči.


Ak používate Mapy.cz, tak na Levoču bacha. Budú vás viesť kadejakými „krkahájmi“ mimo mesta a ja som sa minimálne dvakrát otáčal. No v konečnom dôsledku som to aj ocenil – zaviedli ma na čarovné miesto pod mestskými hradbami. Dýchalo to tu atmosférou akéhosi talianskeho historického centra a do ozajstného centra Levoče som si to „struhol“ ostrými serpentínami po dlažobných kockách. Flámsko ako vyšité.


Levoča je jedno z tých miest, ktoré má po stránke turizmu naozaj čo ponúknuť. Radnica, kostol sv. Jakuba s najväčším čisto dreveným oltárom na svete, množstvo diel s umeleckým rukopisom Majstra Pavla… a ak sem zavítate v nedeľu ráno, tak s vysokou pravdepodobnosťou aj božský pokoj a ticho. Toto všetko je aj tak len zlomok toho, čo v drobnom kráľovskom meste môžete objaviť a dá sa tu pokojne stráviť aj celý deň s rodinou.

Prvé stúpania a kruhové výhľady

Ja však pokračujem ďalej smerom do Levočskej doliny. Toto rekreačné centrum mám „odžité“ najmä v zimných mesiacoch, keďže som sa tu ako dieťa učil lyžovať. No podobne ako mesto, aj „periféria“ má v lete čo ponúknuť. Cyklochodník vedúci z mesta ústi pri Levočskej priehrade, jednej z atrakcií v tejto oblasti. Okrem tejto vodnej plochy sa pri Levoči dá schladiť aj v biokúpalisku. Premávka je v týchto miestach v lete minimálna a natrafíte poväčšine len na výletníkov či majiteľov priľahlých chatiek. Míňam resort a pokračujem ďalej, smer Závada.


Kúsok za Levočskou dolinou však odbočujem do kopca a čaká ma najdlhšie stúpanie na trase. Zároveň prvý úsek, kde určite oceníte objemnejšie plášte. Celá pasáž až do obce Torysky síce vedie po asfalte, no vidno, že tento asfalt si pamätá snáď ešte prvú republiku. Ak by si chcel niekto silou-mocou pridať, pri chate Hrby odporúčam odbočiť po modrej značke k pamätníku SNP a ďalej na rozhľadňu Marčulina. Tá ponúka krásny výhľad na celé okolie a patrí medzi najvyhľadávanejšie vrcholy Levočských vrchov. No neodporúčam sem jazdiť na graveli, keďže finálny úsek je pomerne rozbitý.


Naproti tomu ma do Torysiek vovádza pomerne fajn asfalt. V poslednom zjazde je vhodné zvýšiť ostražitosť – minimálne v mojom prípade bola cesta pomerne solídne vysypaná jemným štrkom. Keď k tomu prirátam ostré klesanie… nič to však nemení na tom, že sa vyplavujú prvé poriadne endorfíny – práve vstupujem do srdca Levočských vrchov, ktorým kraľujú lúky a zabudnuté dedinky. K tomu prirátajte minimum áut a voi la, cyklistický raj je na svete.


Časť tejto trasy opisujem aj pri inom výjazde a tipe na výlet, ktorý snáď čoskoro uzrie svetlo sveta. Pohodlie asfaltu opúšťam nad obcami Oľšavica a Brutovce a mierim k osade Podproč. Krátkym výšľapom sa dostávam na hrebeň a jediné, na čo sa hore zmôžem, je konštatovanie: „Tak to už áno!“

V „domácom“ revíri

Nachádzam sa na kopci Jedlinka a vychutnávam si krásne výhľady – Spišský hrad na juhu a „Levočáky“ na severe. Opäť vchádzam do vôd, ktoré sú vhodné skôr pre MTB. Ak tadiaľto pôjdete na graveli, treba voliť stopu a rýchlosť trochu obozretnejšie. Ak patríte medzi pretekárov, ktorí si to „valia“ bez ohľadu na podklad, odporúčam pribaliť aj náhradné bibsy. Prišliapnuť sa ale dá už od Podproča, takže tento, mierne náročnejší úsek, má všeho všudy kilometer a pol.


Po chvíľke sa dostávam k asfaltovej ceste a užívam si zamotaný zjazd do Bijacoviec. A razom sa ocitám pod dohľadom jedného z najväčších hradov strednej Európy. Spišský hrad je oprávnenou dominantou tohto regiónu a hoci je z juhu viac fotogenický, zo severu sa k nemu jednoduchšie dostanete. Spolu s románskym kostolom Svätého Ducha v Žehre (okolo ktorého onedlho idem) sú to ďalšie dve pamiatky, pri ktorých sa určite oplatí pristaviť.


Žehra postupne láka aj trailových nadšencov – na tamojšej Kozej hore v posledných rokoch vyrastá veľmi pekný bikepark a v budúcnosti by malo pribudnúť aj zimné bežkárske stredisko. Ja však dnes na single nemierim, zato ma čaká pomerne ostrý výšľap do obce Dúbrava. Protiidúci poľovník ma varuje, že na ceste sú popadané stromy, no vravím si, že za vyskúšanie nič nedám… a napokon sa mi do cesty postavil len jeden exemplár.


Musím povedať, že ak by nebolo pekných rozkvitnutých ovocných stromov, odbočke do Dúbravy by som sa ako gravel cyklista asi vyhol. Cesta cez les bola veľmi pekná a dala sa zvládnuť, avšak smerom nadol do Oľšavky to bol krutý a kamenistý „mordor“ na brzdách. Ak tento úsek do itinerára predsa len zaradíte, oveľa múdrejšie bude voliť stopu po lúke a nie po ceste.

Nečakane náročný juh

Posledná tretina magistrály vyzerá na mape pomerne nevinne. Minimálne prevýšenia, chodníčky na úpätí vrchov Slovenského raja… no realita až tak rajská nie je. Cez Spišské Vlachy prichádzam do rekreačnej oblasti Zahura a tu začína pravá zábava.


Asfalt postupne mizne, až sa zmení na poľnú cestu. To by som ešte ustál s gráciou. Ale strmý zjazd do Olcnavy po ceste vysypanej hlbokým štrkom… musím bez okolkov priznať, že som ho absolvoval s jednou vypnutou nohou z pedálov a neustále myslel na to, že asi ozaj začnem jazdiť cyklokros.


No vtedy som netušil, že toto je stále len rozbeh. Za Olcnavou som narazil do pomerne tvrdého, vyše 15 %-ného múru. Zvládam poctivo v sedle. Čo však už nezvládam, je trafiť „céčko“ do zjazdu a rovnako tak (v obave pred defektom) ani zísť v sedle dolu kopcom. Odtiaľto je to však už naozaj skôr taký cyklokrosový záver.


Sprevádza ma udupaná hlina, kde-tu blato, jaskyňa Šikľavá skala, ktorú je lepšie navštíviť v mrazoch. Od Matejoviec nad Hornádom až do konca už pokračujem výsostne po asfalte a treba povedať, že po tejto južnej časti som za to aj vďačný.


Patrí Spiš k najkrajším slovenským regiónom? Jednoznačne áno. A okrem krás prírody a histórie má čo ponúknuť aj z cyklistického hľadiska – či už ste vyznávačmi cesty, gravelu, alebo MTB. No práve Spišská cyklomagistrála spája to „naj“ podtatranského regiónu. A pritom je to trasa, ktorú poľahky zvládne aj priemerne trénovaný cyklista.