Tip na výlet: Tribečská hrebeňovka - z extrému do extrému

Tribečská cyklohrebeňovka vedie celým hrebeňom tohto pohoria od Partizánskeho až do Nitry a ak máte radi takéto „maratónske trate“, nemala by uniknúť vašim kolesám. Možno až na pár obmien...

Po Štefánikovej magistrále som začal pátrať po podobných trasách, ktoré by boli pomerne náročné „celodenky“ po hrebeňoch s čo najväčším prevýšením a snáď aj rovnako rôznorodé. Po absolvovaní Dolnej Nitry v rámci mojej série Okolo slovenských regiónov mi, najmä vďaka okoliu sedla Penhýbel, padla do oka Tribečská hrebeňovka. A práve z tohto sedla vedie červené „céčko“ hrebeňom až do Nitry. A je to veru extrémna trasa z viacerých uhlov pohľadu.

Parametre trasy

• Dĺžka: 114 km
• Prevýšenie: 2 310 m
• Náročnosť: ťažká
• Určenie: horský bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Ach, ten asfalt...

Prvým extrémom na trase je asfalt, ktorého je tu až príliš veľa. Takže na začiatok drobný „disclaimer". Trasu som absolvoval tak, ako je zapísaná v mapách, no ak si to chcete užiť vyslovene v teréne, bude treba niektoré úseky pozmeniť a prejsť ich trochu inak. Za štart som si zvolil Zemianske Kostoľany, no ZSSK bola opäť raz s výlukou proti a tak vystupujem už pred Partizánskym.

Prvá úloha: dostať sa do sedla Penhýbel. Oproti minulej jazde som sa teraz čo najviac snažím vyhýbať hlavnej ceste a preto mesto míňam spleťou rozbombardovaných cyklochodníkov, z ktorých sa neviem vymotať, až sa opäť napájam na starú známu cestu I/64.


Pred Veľkými Uhercami začínam mať nervózny tik v ľavom oku – kedy ten asfalt konečne skončí?! Odpoveď ma čaká za rovnomennou vodnou nádržou, keďže konečne vchádzam na vysnívanú „šotku“.

Za rohom na mňa už veselo čaká strmý lúčny výšľap.

Chvíľu stúpam, kopček sa pekne postupne „priťahuje“, ja idem do stoja, hore sa kochám pekným výhľadom... a poďho späť na asfalt. „Dammit". Za Hornou Vsou si hovorím, že aspoň stromy sa už zelenajú, lebo pred rokom to bola nudná „jarná šeď“. Ostrým esíčkom opúšťam cestu a konečne sa na dlhú dobu púšťam do terénu.

Tempárčina „par excellence“ na Penhýbel

Počiatočné metre stúpania do sedla Penhýbel, nie asfaltovým spôsobom, urýchlene preberú nôžky. Sklon tu po tom „čajovom" úvode rýchlo vyletel nahor, k tomu sa chvíľu ide po slnku. Po niekoľkých zákrutách však sklon padá na jemnejšie hodnoty a ja nasadzujem svoje obľúbené strojové tempo. Cesta je široká a dobre ujazdená. Výnimku tvoria iba krátke úseky s pravdepodobne čerstvo vysypaným jemnučkým makadamom, kde som mal pocit, že som sa preniesol do nikdy nekončiacej filmovej série Rýchlo a zbesilo. Konkrétne do Tokyo Drift-u.

...na mieste sa treba riadiť smerovníkmi a nie značkami či mapou.

Posledných 500 metrov stúpania sa už však drží na viac ako 10 %. Do tohto vrcholu som si myslel, že by táto trasa mohla byť vhodná aj pre gravel, no krátky zjazd ma vrátil nohami späť na zem. Také „čajové" endurko. Natriasačka však netrvá dlho a cesta mi opäť dáva pocítiť pôsobenie gravitačnej sily. Tentokrát už aj s odmenou v podobe výhľadov.


Môj výhľad do najbližšej budúcnosti až tak ružový nie je. Ak som si myslel, že odtiaľto sa už na Penhýbel dostanem zjazdom, akurát som sa dobre okašľal. Za rohom na mňa už veselo čaká strmý lúčny výšľap. Sklony sa väčšinu času držia nad 15 %, táto „morda“ ale stojí za to, keďže ma konečne doviezla k oficiálnemu začiatku trasy - sedlu Penhýbel.

Začína tá pravá „zábava“

Zavelím len na krátku občerstvovaciu pauzu a púšťam sa dole kopcom po asfalte, no už po pár stovkách metrov odbáčam k osadlosti Müllerov štál. Pred rokom som si hovoril, aké to tam bolo krásne a že v lete to bude určite ešte krajšie. A mal som pravdu. Nedalo sa odolať, každú chvíľu som stál a fotil.


Odtiaľto ma cesta vedie ešte chvíľu hore kopcom po zvážnici lemovanej veľmi pekným bukovým lesom.

Toto stúpanie je síce dlhé, ale aspoň strmé „jak sviňa".

Do takmer 7-kilometrového zjazdu odbáčam na rázcestí Pod Veľkou Ostrou. Spočiatku je dosť rozbabraný od ťažby, no pravdepodobne to bude iba doména jarných výjazdov. Navyše po niekoľkých metroch už je to znova príjemná šotolina a letím nadol raketovou rýchlosťou, obieham plaziace sa SUV a cesta ma napokon vypľúva v Drahožickej doline.


So zdesením sledujem, aký profil mi na najbližšie kilometre Wahoo vykresľuje. Pred týmto sa môžem už akurát prežehnať a pripraviť sa na tlačenie. Drobné upozornenie, na mieste sa treba riadiť smerovníkmi a nie značkami či mapou. Tá ma zaviedla na úplne zarúbanú starú cestu, po ktorej sa nedá ani tlačiť, jedine, že by som sa pustil do dobrodružstva krížom cez les. Volím teda nové trasovanie hrebeňovky.


Ak sa tadiaľto pustíte, pripravte sa na konskú dávku utrpenia. Toto stúpanie je síce dlhé, ale aspoň strmé „jak sviňa". Po niekoľkých desiatkach metrov mi je jasné, že bojovať by bolo zbytočné, a tak zosadám a tlačím. 15 %... 20 %... 25 %... údaj o sklone sa na Wahoo zastavuje na hodnote 30,5 %.

A tak sa neskôr ani nečudujem názvu tohto segmentu: „Zabite ma...“. Odnášam si z neho pohárik na Strave za (v tom čase) tretie miesto ako smiešnu náplasť za to, ako rýchlo som tlačil. A keď si predstavím, že britský Hardknott má v maxime 33 % a ľudia sa ho snažia vyjsť na cestných bicykloch... asi musím viac drepovať.

„Lážo plážo“ v divočine

Cesta medzi Veľkými Uhercami a Skýcovom, ktorú som tak hanil pri svojej jazde Dolnou Nitrou, sa v týchto mesiacoch konečne dočkala obnovy, tým pádom bola uzavretá pre dopravu. Po robotníkoch alebo aspoň strojoch však niet ani chýru ani slychu, preto sa bez okolkov púšťam ďalej. Lahodný privát. V nasledujúcej pasáži je opäť až príliš veľa asfaltu a rovinky.


O krátku (a zďaleka nie poslednú) historickú vsuvku sa mi aspoň stará fotogenická zrúcanina renesančného kostolíka sv. Michala z roku 1640. Komu sa bude chcieť, na neďalekom Michalovom vrchu je vraj pekný výhľad, neručím však za prístupovú cestu. Namiesto toho sa púšťam zjazdom v koryte opäť k šotolinovej ceste.

...zažívam mix od dokonale uhladenej štrkovej cesty cez rozbité šutre, kde-tu rozbitý asfalt až po lesnú cestičku.

Onedlho zisťujem, že už asi som v tej onej známej Trhline, kde sa strácajú ľudia v jamách, no najmä v peknej divočine. Za ostrou zákrutou sa totiž predo mnou vynára divá sviňa – nie tá vycvičená, ako sú v Karlovke, ale taká štandardná, plachá. Ťažko povedať, či som sa zľakol viac ja jej alebo ona môjho výkriku „Ježišmáááárja“, no trielila ozlomkrky preč. Pár stoviek metrov nato som zas vyplašil veľké stádo vysokej a doteraz ľutujem, že som nestihol vytiahnuť foťák...

Tempárčina na druhú

Po krátkom úseku po hradskej narážam po Penhýbli na druhé dlhočizné stúpanie. A je takmer identické so svojím predchodcom. Po celý čas pekný vyrovnaný sklon a jedine na záver mi naservíruje krátky, no o to strmší brdok. Zvládam hrdinsky v sedle. Jediný rozdiel oproti Penhýbelu je v povrchu – zažívam mix od dokonale uhladenej štrkovej cesty cez rozbité šutre, kde-tu rozbitý asfalt až po lesnú cestičku.


Dostávam sa na pekný hrebeň okorenený výhľadmi, tentokrát aj na juhozápad. Zobor ešte nevidím, takže do cieľa stále ďaleko. Zároveň je tu akosi priveľa mlák, pričom mi jedna takmer privodila ukážkový „držkopád“, keď som sa jej vyhýbal. Takže odporúčam si nechať túto pasáž do nejakých slnečných dní alebo aspoň spustiť tlak. Zároveň je to jeden z mála úsekov, ktoré absolvujem mimo oficiálnej červenej z dvoch dôvodov – chcem sa vyhnúť ďalšiemu asfaltu, no hlavne chcem „omrknúť“ Čierny hrad.

Historické vsuvky v podobe dvoch hradov

Južná časť Tribeča je, dá sa povedať, posiatá hradmi – nachádza sa tu Čierny hrad, Gýmeš, Studený hrad a vo finále Nitriansky hrad. Prvé tri menované sú však zrúcaniny a hneď k prvému z nich ma dovedie moja zvedavosť. V 13. storočí to tu mohlo vyzerať honosne, no roky chátrania spôsobili, že tu teraz nájdete len pár polorozpadnutých múrov.


Ak však obľubujete nepríjemné zjazdy, rozhodne sem zavítajte, úvodné metre zeleného „céčka“ od hradu späť na červenú zaručene splnia všetky vaše nemravné chúťky. Pri jazde vymletým korytom opäť plaším stádo vysokej. Je zaujímavé, že sa rozpŕchli až na zvuk môjho orecha a nie kvôli revu motorovej píly, ktorý sa niesol celým lesom. I tu sa ťaží vo veľkom a cesta to na niektorých úsekoch dosť pocítila.


Po tom najhoršom ma však čaká pekná zvážnica a napájam sa ňou opäť na asfalt. Ibaže tentokrát sa ho neviem zbaviť dobrých 15 kilometrov a začína mi otravovať život. Tomuto úseku by sa dalo vyhnúť návratom späť na hrebeň a pokračovaním modrou značkou až po rázcestie Nad Červeným krížom. Ja zatiaľ schádzam okolo hradu Gýmeš k vodnej nádrži Jelenec a dávam asfaltovému utrpeniu zbohom.

Technicky náročným záverom do Nitry

Záver v okolí Zoboru má pre mňa pripravených hneď niekoľko bonbónikov. Prvým z nich je spočiatku síce pekná cestička do kopca, ktorá sa však neskôr stáča tak, že si to ani nestíham všimnúť a po niekoľkých metroch sa musím vracať. A niet sa čomu čudovať, keďže strom spadnutý krížom cez cestu bol síce priamo na zvážnici prepílený, no na turistickú a cyklistickú značku očividne už času ani benzínu nezostalo.


Už onedlho však zisťujem, že táto trasa sa neradí k tým najfrekventovanejším, keďže sa často preplietam cez kríčky, až sa dostanem na lúčku nad obcou Žirany. Spúšťam sa dolu a obzerám si mohutný vrchol Žibrica týčiaci sa nad obcou. Chvalabohu, nemusím ísť až na jeho vrchol, bohate mi postačí mordovačka do sedla. Keby som ja ale vedel, čo ma za ním čaká...

...nebyť mojej mušej „váhy", asi by som už oľutoval, že nevozím inserty.

Už pred Žiranmi som na tom so silami nebol ktovieako, no záverečné pasáže tejto trasy sa všemožne snažili úplne ma doraziť. Prvé kratučké tlačenie prišlo pod vrcholom Haranč. Hore sa so smutným úsmevom stretám s e-bikerom, ktorý si to na pohodku vyšiel z druhej strany v sedle. Prehrávam 0:1.


V nasledujúcich chvíľach doplácam na neznalosť tamojších lesov a bezhlavo sa snažím držať značky, čo mi pridáva ďalšie a ďalšie tlačenie, no najmä omnoho technickejší terén. Zo zeme začína vykúkať množstvo skál, ktoré znepríjemňujú cestu nielen nahor, ale i nadol.


Ja si však paradoxne s úsmevom pri zjazdoch vravím, že konečne mi po tých nekonečných kilometroch asfaltom niečo oživilo trasu. Hoci je škoda, že červená značka hrebeňovky nemieri až na vrchol Zoboru, a tým trasu trochu okliešťuje o výhľady. Popri tom štveraní sa do kopca som si uchmatol jedinú fotku pseudovýhľadu.


No okrem strmých brdkov ma v okolí Zobora zaujala ešte jedna vec, a síce povrch singlov aj širších zvážnic. Mnohokrát som si to „šupoval“ nadol takými skalami, že nebyť mojej mušej „váhy", asi by som už oľutoval, že nevozím inserty. Veľmi čarovným miestom je Meškov vrch, ktorý ponúka krásny kruhový výhľad doďaleka.


V tomto momente opäť na chvíľu opúšťam červenú, lebo byť tak blízko Dražovského kostolíka a nenavštíviť túto známu pamiatku by bolo, slovami mojej bývalej dejepisárky, kultúrne barbarstvo. Odtiaľto sa už spúšťam cez dedinu a dlhý cyklochodník až k Nitrianskemu hradu. Toto je moja posledná „vrchárska prémia“ a hore, v centre toľkých historických udalostí, môžem vypnúť záznam tejto nepochybne pestrej trasy.


Z extrému do extrému – takto si zapamätám Tribečskú hrebeňovku. Ideš po asfalte. Zrazu je pred tebou ostrá stojka. Po stojke rozbitý kamenistý zjazd, o Zobore ani nehovoriac...

A práve kvôli tomuto nemôžem povedať, že by táto trasa bola vyslovene vhodná pre gravel, i napriek tým nekonečným kilometrom po asfalte. Hoci môj Superior dostal počas tohto výjazdu poriadne „nažrať“, nemôžem povedať, že by bola táto trasa vyslovene vhodná pre full. A čo z toho vyplýva? Jednoducho ju berte odo mňa iba ako „nástrel“.

Podľa toho, aký bicykel vlastníte, viete, ktorým pasážam sa vyhnúť, ktoré možno pridať a vo finále to môže byť ešte krajšia trasa v porovnaní s tou, ktorú som absolvoval ja. Výber je už na vás...