latanka

Ako začať? Napadol ma príbeh, ktorý iste mnohí poznáte:


-Žiadaj si čo ti mám dať!

-Daj mi čisté srdce.

-Pretože si si žiadal toto a nežiadal si si ani dlhý život, ani bohatstvo, ani životy svojich nepriateľov, dávam ti múdre srdce a dám ti aj čo si si nežiadal: bohatstvo a slávu, že ti rovného nebude.

Marika Kucirková. Jedna z mála žien, čo sa odváži postaviť s mužmi na štart dlhej cyklomaratónskej trate. V Pravenci na rozbahnenej štvorkolovej 80-kilometrovej trati bola jediná.

Nie je Medzihorie ako Medzihorie. Klasickí pútnici smerujú do hercegovinského Medžugoria, tí s bikami na streche auta zase do Partizánskeho. Píšem o nás pre vás o tom ako bolo. Možno niečo nafúknem, ale len preto, aby to bolo lepšie vidno.

Len niečo cez dva týždne stačili na to, aby počasie prekonalo storočný rekord v májovom úhrne zrážok. Mokrá trať bola v Juri, vo Vlkanovej a prehánky boli takmer celý týždeň pred dnešným pretekom. A to najhoršie hlásia na dnes a zajtra. Zrejme to bol hlavný dôvod, že sa prihlásilo iba 153 pretekárov.

... O pár minút to z oblohy začalo. Jemne a nenápadne. Každý s tým dnes rátal a každý dúfa, že čoskoro prestane. Ešte chvíľu sme ako-tak suchí. Lenže schádzame z asfaltky rovno do brodu a za ním nenájdeš v balíku suchej topánky. Dážď hustne, ale nevadí, bude lepšie... Doplnené 11.8

Vlani som sa snažil reportami naštartovať ostaných k písaniu. Dosiahol som opak. Čitateľ je náročný a mám pocit, že ak to nie je bombastické, pošliapu ťa. Tak radšej nikto nepíše. A tak je tu nejako pusto. Červo má teraz iné starosti a žije tu len fórum a bazár. Takže taký obyčajný report.

Čertovicu mám rád. Nemyslím salámu, lebo aj tú mám rád, ale sedlo v Nízkych Tatrách medzi Liptovom a Pohroním. U nás, v Hrádku pri pošte, spustím stopky a po 22 kilometroch ich zastavím. Je to asi 590 metrové prevýšenie, trápim sa niečo cez hodinu. V septembri som si to skúsil takto 10 krát. Keď som chcel výdatnejšie kvapky, zbehol som ešte na brezniansku stranu. Cyklomaratón nie je prechádzka ružovou záhradou, treba sa pripraviť...

Je to mesiac ako som začal jazdiť cyklomaratóny. Idem svoj štvrtý, zase dlhú trať. Sandále som pochoval a diskusia v komentároch vo mne vyvolala túžbu po tretrách. Tak som v piatok večer vykrútil štople z kopačiek a našróboval som nové kufre, čo mi ostali z mladosti...

Po dvoch týždňoch od Horala mi na opasku pribudla ďalšia dierka a na hlave nová prilba. Nebolo jednoduché si nejakú vybrať. Skúšal som tie za pár stovák i tie za pár tisíc. Že drahšia je lepšia vždy neplatí. Prilba proste musí sedieť. Našiel som ju v Tescu za 700 korún –ako keby ju robili podľa mojej hlavy. Keď ju mám porovnať s tou koženou len poviem, že obidve rovnako neznášam.

Stojím vo Svite na štarte svojho druhého cyklomaratónu. Idem zase dlhú trať. Vždy som veril doktorovi Iľkovi, preto som si pribalil pláštenku. Na štart som dobehol 3 minúty pred výstrelom. Usporiadateľ ma napomenul, že na (dutú) hlavu treba dutú prilbu a nie len z kožených pásikov. Takéto sa nosili od roku 1900 do 1999. Zaujímalo by ma, čo sa bude nosiť o 100 rokov, keďže móda sa zvykne vracať. Ale prilba nie je len módny doplnok, ide hlavne o bezpečnosť. Nejakú si zaobstarám.

Pripadám si tučný. Žiadne plecia, veľká riť. Spoznáte ma ľahko: postava ako pivová fľaša, miesto štopľa plešina. Výzva Edity Šipeky „Cica nežer!“ ma dráždila stále viac. Bicykel by mi mohol pomôcť...