Malá ochutnávka Slovinska - a.k.a. s bicyklom na služobku č. 2

Na služobných cestách veľa voľného času neostáva, XY stretnutí, prezentácií, presunov z miesta na miesto, večer na hotel a dokončiť prácu, ktorú som kvôli cestovaniu nestihol. Aj v týchto prípadoch je dôležité uchovávať športového ducha a hlavne čistú myseľ.

Pred viac ako rokom, som písal článok o tom, ako sa treba „chopiť možnosti“ a vziať bike prevetrať mimo domáceho prostredia. Vtedy som jazdil v Nemecku. Tentokrát sa mi opäť podarilo vycestovať na služobku s bicyklom, s ktorým som sa ocitol v Slovinsku.

Že pôjdem do tohto „príbuzného“ štátu, som sa dozvedel 4 dni pred odchodom. Moc som sa nestihol venovať trasám a okoliu, v podstate som sa im nevenoval vôbec. Iba portál „trailforks“ mi vyhodil, že 30 minút cesty od môjho hotela je bikepark Krvavec. Vybavené...prvú vec do auta nakladám „modrinu“ (môj bike).

Vyrazil som v pondelok ráno Prievidza – Trenčín – Bratislava – Graz – Maribor – Kranj. Cesta bola pohodová, od Trenčína po diaľnici. O 14:30 preberám kľúče od hotelovej izby, z ktorej mám výhľad na Kamiško-Savinjske Alpy a ich lyžiarsko-bikerske stredisko Krvavec. A hádajte čo? V celom Slovinsku pršalo vtedy iba na jednom mieste. Jednom jedinom... Presne, lialo na celom kopci, kde sa nachádza bikepark Krvavec. „Trepeš“ sa tam 7 hodín a ono si drzo prší...nonsens. Trochu si ponadávam, pozriem webkamery z Krvavca. Všetko fičí, lanovky, trojkolky, turisti behajú. Nakoľko nie som z cukru, balím veci na bicykel a vyrážam.

Premiéra v bikeparku

Je to prvýkrát, čo vôbec idem do bikeparku. No prečo nie...29“ kolesá a 130 mm je predsa na zelené a modré traily úplne OK. Teda tak to ukázala aplikácia Trailforks. Realita bola mierne iná. Prichádzam na parkovisko plné áut s nosičmi. Vedľa mňa sa lokálni chlapci zbroja – chrániče kolien a holení, lakťov, chrbta a integrálky. Biky so zdvihmi od 160 mm, miesto klasických tlmičov, pružiny. Ja s mojím bikom a viac návlekmi ako chráničmi IXS si začínam uvedomovať, že tu sa asi jazdia bomby a žiadne vyleštené traily ma nečakajú. Kupujem lístok na 3 hodiny za 22 € a sadám do kabínky lanovky, ktorá ma vyvezie na hornú stanicu Krvavca. Dá sa to aj 15 kilometrovou cestou do kopca vyšliapať. Tu vystupujem a hneď zisťujem , že je to tu ŠŠ = šutre, šotolina. A bonus v podobe ďalšej búrky za rohom. OK, v auguste je to počasie už raz také... ráno paráda, poobede „galiba“ a večer zas paráda.


Zo stanice lanovky sa presúvam ku stanici sedačky. Tá ma vyvezie ešte kúsok vyššie, kde je začiatok trailu Bambino. Nemá nič spoločné s tým syrom v červenom obale, skôr akože „pre deti alebo rodinný“. Je to v podstate taký pumptrack, dlhý 1,5 km, podobný ako Turzov Flowtrail v Bojniciach. Na rozjazd je dobré začať niečím známym. Trail sa kľukatí medzi stromy, klopenky striedajú lavice, dvojáky. Sem tam krava. Štvornohá, rohatá. Trail je viac-menej vyhladený, občas sa vyskytne kamenistá pasáž. Prichádzam späť na sedačku a vraciam sa do bodu, kde začínal trail Bambino. Tentokrát sa vydám opačným smerom na trail Panorama. Je to trail zasekaný do lyžiarskeho vleku, viac-menej blatistý po predošlej prehánke, no v jeho lesnej pasáži čakali na mňa odklonené korienky s mokrým povrchom. Prešiel som, vyhýbam sa kameňom, občas rovno cez ne. Už podľa názvu je jasné, že sa jedná o trail s výhľadmi na celú dolinu, mesto Kranj a pri lepšej viditeľnosti aj na 20 km vzdialenú Ľubľanu. Na spodku trailu sa napájam opäť na Bambino. Trochu oddychujem a pozerám na tú černotu, čo sa blíži. Stíham ešte trail Scott XC, kde to ide z kopca aj do kopca, ako správne XCO. Prichádzam opäť do štartovacieho bodu a hľadám trail Pussycat.


Za chrbtom mi začína hrmieť a prskajú prvé kvapky. Čas vypadnúť. Letím dolu zvážnicou, podľa šípiek navigujúcim k trailu. Lesnú cestu strieda asfalt, kde si to rúbe húf žiletkárov. Vyzerá to, že bojujú o KOM, či čo... Odrazu sa na strome na pravej strane ukazuje smerovník „Muci“, ako domáci volajú Pussycat trail. Do prčíc...veď podľa trailforks mal byť modrý...no je červený. Mokrý a červený. Z cesty hneď polmetrový drop do trailu. Nabieha rýchlosť, slalom medzi stromy. Predošlá búrka urobila z trailu klzisko. Na koreňoch to nedrží, kamene sú slizké a ostatok lepkavý lesný “sajrajt”. Klopky ešte celkom držia. Prvá časť trailu je ešte ako tak v pohode, nakoľko je označená aj ako XC trail pre okruh XC allroad. Z prvej pasáže vybieham na cestu, kde odfukujem z plášťov na takmer minimálne tlaky. Dážď je tu, bude lepšie pod stromami. Vôbec mi to nepridáva na nálade, nakoľko ma čaká ešte asi 8 km „pure mtb trail“. Púšťam sa do druhej pasáže, kde ma po pár koreňoch čaká klopka plná pevných kameňov, na ktorých by nedržalo nič. Táto zákruta ma vyhadzuje mimo trail. Bez pádu, ale môj už aj tak chabý morál ešte klesá. Pokračujem dolu kopcom.

Terén je trochu rozumnejší, ale idem radšej opatrne. Blato mi strieka do očí, brzdy pištia. Vybieham na lúku, kde štartujú za priaznivých podmienok paraglidisti. 180° klopená zákruta ma posiela cez lúku ešte raz, a potom miznem v lese. Na lúke sa objavujem ešte na samom spodku. Po lesnej všehochuti vybieham na asfalt nad osadou Ambrož. Ruky mám stŕpnuté, bike je miesto modrej hnedý. Našťastie už neprší, tak na chvíľu odstavujem, čistím okuliare a tvár, dopĺňam tekutiny. Pohodový úsek po asfalte strieda najprv širšia lesná cesta, plná koreňov, kde to odskakuje zo strany na stranu. Do toho prichádzajú technické úseky, kde treba trafiť stopu. Bez hanby ich zopár prenášam. V týchto podmienkach to nie je vôbec zábava. Neviem si predstaviť, ako to dávali borci na čiernom Rock´n´flow traili.


Aby toho nebolo málo, tak by som mal mať práve za sebou iba polovicu. Trail síce ide chvíľami zvážnicou, no toto nie sú také tie naše lesné cestičky, kde si ideš s prstom v nose. Tieto sú plné hrubého makadamu, výmoľov. Zo zvážnice si to občas odskočí do koreňového úseku, alebo „vypľuje“ do protisvahu. Na chvíľu zastavujem, pracem sa bokom z trailu, poumývať okuliare. Počujem zvuky biku. „Týpek“ v integrále, opancierovaný, si to „rúbe“ dolu tak rýchlo, že skôr než vytiahnem telefón, tak ho už nepotrebujem.

Posledný úsek po kameňoch, koreňoch. Ani neviem, či vôbec idem ešte po traili. Na parkovisku pri spodnej stanici kabínky sa stretávam s tým rýchlym bikerom. Kým som stihol zísť, on si umyl bike. Takže takto sa tu jazdí. Darmo, alpské prostredie a EWS závody sa odzrkadľujú aj na stavbe tunajších trailov a bikeparkov. A kým si umyjem bike, z opačnej strany dobrzďujú domáci, ktorí išli v tom lejaku čierny Rock´n´Flow. Smejú sa. Vraj, že to trochu šmýkalo....OK. No tak toto sú Alpy. A ja si len pre seba prikyvujem, že to, čo jazdím doma, je ozaj iba cross country.

Deň druhý

Na druhý deň ma pracovné povinnosti zdržia, takže môj plán na Kranjsku Goru padá. Jeden zákazník mi odporúča previezť sa do lokality Jezersko. Je to síce asfalt, občas lesná cestička, ale keďže to tu zas kropí lejak, nemám nič proti. Zhruba o piatej sadám v cyklovýbave do auta a veziem sa do dedinky Preddvor. Tu zastanem na parkovisku a ako sa chystám vybaliť bicykel, kričí na mňa miestny, že mám autom potiahnuť vyššie, za dedinku Kokra, lebo by som zbytočne krútil 9 km navyše. Keďže nemám zrovna plášte na asfaltové dobrodružstvá, dávam mu za pravdu, koniec koncov, aj tak toho asfaltu bude dosť.


Parkujem teda podľa pokynov, na štrkovom odpočívadle. Vybalím bike, nasadám a vyrážam. Cesta ubieha celkom svižne, nakoľko som moje Maxxis Forkaster natlačil, čo to šlo. Cesta je celkom frekventovaná, nakoľko sa jedná o horský prechod typu „via alpina“. Sú to hlavne motorkári, alebo dovolenkové karavany. Väčšina vodičov je slušná, no ako všade, aj tu sa nájde pár ... tých druhých. Cestu údolím lemujú betónové bunkre, dávno nefunkčné samozrejme, niekoľko kameňov s odkazmi na sovietskych vojakov. Po cca 9 kilometroch mierneho kopčeka sa dostávam do obce Spodnje Jezersko. Odtiaľto už cesta stúpa o niečo viac, a tak sa dostávam do takmer konečnej – Zgornje Jezersko si dávam jedno nealko a vychutnávam si výhľad na Alpy. Bufet je komplet obsadený „žiletkármi“, takže im to tu nechcem dlho kaziť s mojim mtb fullom a pokračujem ešte kúsok vyššie, takmer na úpätie skál. Cestou sa mi otvárajú krásne výhľady. Sem by som chcel presťahovať dom aj s rodinou.


Čo som si však neuvedomil bolo, že vzhľadom na to, že som medzi skalami a lesmi, zotmieva sa o čosi skôr. Takisto ani teplota nie je taká, ako nižšie. A to som v nadmorskej výške, iba niečo cez 1085 m n.m. Lesnou cestou sa teda púšťam späť. Zjazd by ma viac tešil na cesťáku ako na mojom mtb. V serpentínach dokonca obieham aj žiletkárov, no tí mi to na prvej rovine vrátia a miznú z dohľadu. Dostávam sa k autu a tu končí moja slovinská cyklo-služobka. Na ďalší deň, po práci vyrážam domov za mojimi najdôležitejšími.


Aké som nadobudol skúsenosti? V bikeparku za mokra to nie je celkom sranda, hlavne keď to nepoznáte a neviete . Našťastie bikepark Krvavec sa zaobišiel bez krvi. Ak by som to mal takto za domom, uvažujem o enduro biku. Takisto na služobných cestách by som bral možno skôr gravel bike. Ono, ak nestihneš nič naplánovať, či naštudovať trasy, jazdiť v cudzom prostredí nie je celkom ideálne, hlavne ak si sám. Predsa len, ten cesťák, či gravel, ti poskytne väčšiu slobodu v neznámom prostredí.

Tak zas niekedy inokedy, moje milé Slovinsko.