Tip na výlet: Rumunské perly Transalpina a Transfagarasan

Pekná a na život lacná krajina, trochu zaostalá. Služby pod úroveň, cesty samá diera, bacha aby vás neokradli. Také boli naše predsudky.

Prechádzal som Rumunskom k moru na bicykli ako mladík pred 34 rokmi, a toto som si stále myslel. Veľký omyl. Trasa bola jasná od začiatku, vymyslel ju Jožo Bora. Prejsť za 5 dní dve rumunské legendárne cesty Transalpina a Transfagarasan. Stojí to za to? Určite áno.


Otázna ostala iba doprava. Konečné rozhodnutie zveriť to nejakému Viktorovi Kánovi, vraj špecialistovi na Balkán, sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Viťo má mikrobus s vozíkom na 9 bicyklov, bohaté skúsenosti, charakter a rumunčinu ovláda hlavou i rukami. Dobre to tam pozná, s ním je to jednoduché, príjemné a pri plnom obsadení ozaj lacné. Dali sme sa dokopy cez internet, predtým sme sa takmer nepoznali. Z pôvodnej zostavy vypadol Mirec pre prácu a Jožko si pomýlil odchod o týždeň. No a naša ozdoba Zuzka sa ozvala z nemocnice, že včera bola účastníkom autonehody. Zostali sme štyria.


Od Vianoc som presviedčal moju šetrnú ženičku, čo nádherné ma čaká. A to všetko len za 300 €. Z toho 50 som zaplatil vopred ako zálohu, ostatné som si zobral v hotovosti. "Kreditku nepotrebuješ", lúčila sa so mnou manželka a vytiahla mi ju z peňaženky. A keďže dopravu sme nakoniec miesto siedmich platili len štyria, v rumunsko-slovenskom Nadlaku som zamieňal na 5-dňový pobyt zvyšných 70 € s očakávaniami množstva zážitkov a úžasnej redukčnej diéty.


Miro z Lučenca je ozajstný chlap. Pracuje v súkromnej bezpečnostnej službe a na prvý pohľad nevyzerá ako cyklista. Je to však len zdanie, a aj tie najdlhšie stúpania zvládol bez najmenších problémov. Miro je bývalý majster Československa v železnom mužovi, ale hlavne veselá kopa. Jožo z Fiľakova to celé vymyslel a do detailu naplánoval. Robo z Lučenca nás držal s taliančinou a nemčinou v krízových situáciách. Lebo my ostatní sme takí jednoduchší. Jano z Liptovského Hrádku to zaznamenal fotoaparátom a dal na papier.

Transalpina

Cesta Transalpina - vraj najvyššia, najkrajšia, najkvalitnejšia. Slovíčko „vraj“ môžete kľudne škrtnúť. Včera sme na bikoch vyštartovali z mesta Sebeš cez hory až na križovatku ciest DN67O a DN7A k riečke Lotru. Penzión sa volá Cabana Obarsia Lotrului, ale slovo penzión v tomto prípade patrí do úvodzoviek. Jednoducho za málo peňazí málo muziky. Prejavilo sa to už v riedkej polievke. Ale čo by človek čakal pri ubytovaní tuším za 7 €, všakže?


Po upršanej noci sme sa vydali na cestu. Začiatok sa zdal podobný s tým v Tichej doline vo Vysokých Tatrách: rovná široká cesta údolím, ťahajúca sa popri riečke v smrekovom lese, na niekoľkých kilometrov len jemné stúpanie. Ale ako zmení sklon, začnú tie pravé vývrtky.


Stúpanie len výnimočne prekročí 10 %, k tomu perfektný asfalt a takmer žiadna doprava. Píše sa 23. jún 2018. Len čo stúpanie naberá na grádoch, cesta sa točí akoby donekonečna. Míňame prvý salaš a akonáhle končí hranica lesa, ukazuje sa nám úžasná krajina. Občas vykukne aj slnko, pod nami sa rozprestierajú krásne výhľady, nad nami však hustá hmla. Čím vyššie, tým chladnejšie. Pribúda silný vietor, ktorý zimu ešte znásobuje.


Najrýchlejší z nás bol Robo. Obrátil sa niekde vo výške 1900 m n.m. Nemusel ma dlho presviedčať, že za týchto podmienok a s letnou výbavou to nemá význam. Robo pracuje v Rakúskych Alpách a vie ako to v horách chodí. Ja pod Tatrami bývam. Obliekol som si všetko čo som mal a otočili sme to nadol.


Z Transalpiny sme teda zažili len takú malú ochutnávku. Je to škoda, lebo je nádherná. Snáď niekedy nabudúce. Nasledovali potulky Rumunskom - presun na cestu Transfagarasan. Prešli sme menšie či väčšie kopce a mnoho pekných miest.


Ako prvé sme cestou nadol míňali St. Manastire. Neskôr sme dlhé kilometre išli okolo priehrady Lacul Vidra Lotru. Od nej sme vystúpali vysoko do sedla, podobné našej Čertovici. Z neho sme šli 18 kilometrov dolu kopcom bez pokrútenia, do mestečka Voineasa. Poobede sme sa ubytovali na priváte v mestečku Brezoi. Okrem izieb bola k dispozícii aj veľká jedáleň a iné priestory. Na miestne pomery to bol zrejme vyšší štandard, na jedného nás to stálo približne 10 eur, boli sme so všetkým veľmi spokojní.


Na ďalší deň sme museli ísť asi 11 km po hlavnom ťahu smerujúcom k moru. Hoci bol ešte jún, na ceste šlo auto za autom. Odbočka do malebného údolia, kde turistov moc nepoznajú, bola vyslobodením od rušnej premávky. Cez Poianu na Salatrucu, Curtea de Arges a ďalej hore riekou Arges. Z ničoho nič sa objavil nádherný nový kláštor, za aký by sa nehanbili ani vo Švajčiarsku, alebo informačné centrum v maličkej dedinke. Zrejme z európskych peňazí postavili niečo, čo ani nemá kto využívať.


Pokračujeme stúpaním na Poľanu, po rumunsky na Poianu. Viaceré slovíčka nám kedysi doniesli spolu s ovčiarstvom rumunskí valasi - napríklad i bryndza, slanina, šunka a podobne. Hoci sme v opustenom kraji, kde ani hlavná cesta nepozná asfalt, súkromných obchodov s potravinami je dostatok. Aj v nedeľu.


Konečne po dlhých kilometroch sme na vrchole a cesta naberie opačný sklon. Dolu je to podobné ako u nás, napríklad v tomto kraji všade sa rozprestierajúce ovocné sady. Občas Rumunsko ukáže svoju starú tvár, ale naopak, často i niečo nové, nádherné. Nachádzame sa už v Transylvánii, 15 km pred Drakulovým hradom. Naň vás upozorní pútač, vďaka ktorému sa dozviete, že ak oželiete lanovku, z hlavnej cesty od riečky k nemu treba vyšlapať 1480 schodov.


Drakula bol vládca Valašska, alebo Transylvánie, Sedmohradska. Tento pán temnôt a diablov sluha sa vyznačoval krutosťou od skorého detstva. Začalo to týraním myší, mačiek, psov, pestúniek. Niekoľko rokov prežil v tureckom zajatí, kde ho týrali a mučili, a tak z krutého dieťaťa vyrástol depresívny a sadistický tyran. Bol to krvilačný gróf, ktorého sa báli i samotní Turci a celé roky chránil Európu pred ich vpádom.

Transfagarasan

Cesta cez pohorie Fagaraš je vraj dvanásta najkrajšia na planéte. V relácii Top Gear ju Jeremy Clarkson dokonca označil ako najkrajšiu cestu na svete. Transfagarasan, štátna cesta 7C, je druhou najvyššie položenou cestou v Rumunsku. Bola vybudovaná začiatkom 70. rokov, keď vtedajší prezident Rumunska, Nicolae Ceausescu, túžil prekonať slávnu Transalpinu.


Spája mestá Bascov a Cartisoara, čo znamená, že jej dĺžka je 155 kilometrov. Nakoľko prechádza pohorím Fagaraš, jej najvyššia časť sa nachádza vo výške nad 2000 m n. m.. Väčšinu roka býva v týchto úsekoch kvôli snehu uzavretá.


Začíname šlapať na Transfagarasan. Drakulov hrad sa týči na kopci priamo pred nami. Včera večer som tu bol sám, o pol kilometra vyššie, keď pri mne zastávali autá z protismeru. Ale nič som nerozumel ani po rumunsky, ani po anglicky. Všetci boli nejakí rozrušení a ja som sa len usmieval. Brum, brum, ham, ham. Až neskôr mi zaplo, že slovom Ursus nemyslia traktor, ale medveďa. Vraj za zákrutou je medvedica s mladými. Tak som to tesne pred priehradou radšej otočil.


Dá sa povedať, že tie najkrajšie úseky cesty začínajú v blízkosti Drakulovho hradu, kde cesta začína stúpať a zarezáva sa do kamenného brala, cez ktoré si pomáha mostami a tunelmi. Bol pondelok ráno 25. júna a takmer bez premávky. Nie strmé, nie náročné, nádherné. Stúpanie sa končí pri veľkej priehrade Lacul Vidraru Arges. Okolo nej ideme striedavo hore a dolu dlhé kilometre, až dozadu, do tých najvyšších kopcov.



Po spoločnom obede s Viťom nás čakala najkrajšia časť - tá nad pásmom lesa. Vyštartovali sme postupne podľa veľkosti brucha, aby sme sa hore toľko nečakali. Stromy postupne ubúdali. Začali serpentíny a sprevádzali nás cestou hore i dole možno 20 kilometrov. Každú chvíľu sme vyťahovali foťáky. Jazdili sme vpravo i vľavo, nemali sme komu zavadzať. Ešte 3 kilometre.



Míňali sme stánok s údenou baraninou, kozľacinou, klobáskami, oštiepkami a kadečoho iného. Na neďalekom kopci sa v strmom úbočí pásli ovce. Vo výške 1900 m n. m.. Stúpanie končilo za asi kilometer dlhým tunelom. Za ním pribudli stánky, parkovisko a nádherné jazero Balea Lac. A ovce. Veľa oviec. Na tráve, na skalách, na snehu. Milióny oviec .




Vychutnávame si pohľad na druhú stranu. Sme v jednom z najkrajších kútov rumunských hôr. Zrejme s najvyšším stupňom ochrany, ale tradičné pastierstvo tu má zelenú. A ako vidno, asi aj kempovanie s autami na zelených lúkach.


Hore zostávam už sám, len sa kochám a fotím. Cestou dole ešte jednu spoločnú s pastierom. Tiež sa volá Jano. Dobrota a skromnosť mu srší z očí. Nemá toho veľa, ale nič ho nezlomí, pasie ďalej. Boli sme spolu len chvíľu, ale ukázal sa ako srdečný človek. Pokecali sme si . Ja o voze a on najprv o koze, a potom o ovciach.


Cestou dole pribúdali kríky, stromy, les. A v prvej obci (Cartisoara) nás čakalo krásne ubytovanie. Cena tuším zase pod 10 eur, pritom plná výbava, čisto, moderne a v krásnom prostredí. Pred odchodom hádžeme ešte jeden pohľad dozadu na vrchy, cez ktoré sme včera prechádzali. Posledný deň sme si spravili pohodový, v regióne Sibiu, v centrálnom Rumunsku. Poobede nás pri ceste čakal Viktor. Naložil a odviezol na Slovensko. Pred polnocou ma ako prvého vyhodil pri Rimavskej Sobote. Čakala ma nočná jazda z juhu Slovenska na sever. Údolím Rimavice na Horehronie a ďalej na Liptov.


Za Tisovcom som vošiel do čierneho lesa. Nemal som poriadne osvetlenie, len maličkú blikačku z Lidla. Za každou zákrutou som videl nejakú mátohu, za každým stromom medveďa. Okolo druhej v noci som prechádzal sedlo Zbojská a nadránom som bol v Brezne. A na svitaní, na Čertovici som pod krížom poďakoval za celý výlet, že sme sa všetci zdraví vrátili.


Do Rumunska za takýmito zážitkami vám netreba odpružený bicykel. Ani tučnú peňaženku. Ani dobrú kondičku. Doma môžete nechať aj všetky obavy. Na bicykli je dôležité hlavne počasie bez dažďa.


Odporúčam taktiež dobré plášte na kolesá. Zvolil som tie najodolnejšie - Schwalbe Marathon Plus v tej najužšej verzii a spravil som dobre - pumpu a náhradnú dušu som vozil zbytočne. Môj 23-ročný bicykel s predným pružením asi 4 centimetre bol na rumunských cestách aj mimo asfaltu dostatočne pohodlný a rýchly. Vhodné je čo najviac odľahčiť, vrátane vlastných šuniek.


Tiež som mal šťastie na dobrú partiu. Nikto z nás nebol ten najmúdrejší, čo všetko vie a najšikovnejší, čo chce byť všade prvý. Vždy sme sa radi počkali. A k pohode veľkým dielom prispel Viktor - skúsený cestovateľ a dobrý vodič, tlmočník, manažér v jednej osobe. A že či by som šiel znovu? Hej. Ale nesmie veľa pršať. Vďaka chlapi.