Každá žena môže byť Ironmankou - zažije smiech cez slzy, ale aj slzy šťastia

Každá žena môže byť Ironmankou - zažije smiech cez slzy, ale aj slzy šťastia

Vo svojom živote som mala šťastie na priateľov, ktorí mi dávajú energiu a ponúkajú nové výzvy. Počas rôznych období sa niektoré skupinky trochu menili, ale každá mi dala niečo pozitívne.

V jednej z nich boli aj sú priatelia Robčo a Tomino - športovci z Liptovského Mikuláša, ktorí sa rozhodli presedlať zo zimných športov i na letné. Boli zanietenými snowboardistami a medzi prvými na Slovensku, ako aj ja. Otvorili si športový obchod na strednom Slovensku a v lete 2011 sa rozhodli, že zorganizujú prvý Cross Sprint Triatlon na Liptovskej Mare. Ten sa mi stal osudným a zároveň mojou štartovacou dráhou.

Začiatok cesty


Na Liptovskej Mare bola predo mnou nová výzva. No keď už som sa prihlásila, musela som začať behať. Plávanie a jazdu na horskom bicykli som robila rekreačne. Beh som nenávidela. Boleli pri ňom nohy. Ešte som aj fajčila, priemerne asi tak 8 až 10 cigariet denne a každé ráno mi pískalo v prieduškách.

A zrazu ten deň bol tu. Vtedy ešte s bývalým manželom Saškom sme celkom nevedeli, do čoho ideme. Plávalo sa v priehrade, ktorá mala 17 °C. Dokonca sme mali oblečené neoprény na windsurfing a nie na plávanie. Hneď na štarte ma niektorý zo súťažiacich nechtiac kopol do brucha a plávalo sa mi veľmi zle. Do neoprénu sa mi nabrala voda, mala som stiahnuté pľúca a nevedela som poriadne dýchať. Na horskom bicykli som sa upokojila a beh som dobehla síce doštípaná, ale nakoniec som skončila celkovo druhá žena. A to bol začiatok.

Nastúpila som do vlaku, v ktorom sa veziem dodnes. Tréningové dávky sa začali zvyšovať. Z horského triatlonu, kde som sa stala viacnásobnou Majsterkou SR, som pokročila na klasický triatlon na cestnom bicykli. Najskôr šprint, potom olympijská vzdialenosť, následne vzdialenosť polovičného Ironmana. To všetko za deväť rokov. Zažila som pády, krv na pretekoch, roztrhnutú reťaz, ktorá sa nedala opraviť, aj slzy smútku a šťastia v cieli.



Ťažké rozhodnutie, za ktoré zaplatíte nielen peniazmi


Už mi chýbala len jedna disciplína. Tá kráľovská. Dlhý triatlon, dĺžka Ironman trate. Pre mňa v minulosti nepredstaviteľné. Ako môže niekto zaplávať 3,8 kilometra, potom ísť 180 kilometrov na bicykli a ešte odbehnúť po tom všetkom maratón? Veď to sa nedá! Ako na to trénujú tí, čo chodia do práce? Ako je možné, že to zvládnu? Pýtala som sa sama seba. Musím povedať, že v rozhodnutí mi pomohol paradoxne COVID-19https://www.mtbiker.sk/clanky/123560/tip-na-vylet-mikoviniho-zelena-jazda-na-gravel-biku.html. Mesiac sme nemohli chodiť do práce a potom nasledoval jemne obmedzený režim. Na základe tohto všetkého som sa rozhodla, že sa pretekov zúčastním, alebo minimálne skúsim prísť do cieľa. Nikto v mojom okolí nebol touto myšlienkou veľmi nadšený. Hlavne môj priateľ Luki, ktorý mi stále vravel, že sa budem veľmi trápiť a viackrát ma odhováral. Ale nedala som sa.

Aj keď som prihlásenie zvažovala už dlhšie, moje definitívne rozhodnutie padlo len mesiac a pol pred pretekmi. Bola polovica júna a ja som zaplatila najnižšie štartovné 120 €. Čo teraz? Musím začať viac trénovať, veľa bicyklovať a behať. Nič jednoduché. Mala som za sebou naozaj ťažký rok. Úmrtie najbližšieho, veľa povinností, výmena práce. A k tomu všetkému hrozí aj pretrénovanie, presilenie šliach, ochorenie alebo pád z bicykla. Ale kde začať? Najskôr v hlave. Musíte si celé preteky vedieť predstaviť. Ako sa vám budú „cápať“ hodinu na chrbát plavci, budete 6 hodín na bicykli, pričom máte osemdesiatpercentnú šancu, že bude dosť fúkať a maratón v pekelnom teple, ktoré v Piešťanoch v auguste býva. A hlavne si predstavte neustále trénovanie, či sa vám chce alebo sa vám nechce, je zima alebo prší, bolí vás zadok či hlava. Ak už si to viete aspoň trocha predstaviť, prvý krok máte za sebou.



Trénovať, trénovať, trénovať...


Každý deň sa budíte s tým, že musíte ísť niečo dlhé, plávanie, beh či bicykel. Častokrát aj dvojfázovo. Trénovať ma našťastie vždy bavilo. Ale toto bolo naozaj niekedy priveľa. Plávanie by nebol problém, ale voda v jazere Horná Streda sa nechcela začiatkom leta otepliť. Zo studenej vody ma boleli uši. Sedlo na bicykli, keďže ste v predklone a opretí v časovkárskej polohe, musíte tiež vymeniť.

Nedarilo sa mi. Vyskúšala som tri a aj tak mi bolo po nasadnutí na cestný bicykel do plaču. Už som si pomaly nemohla ani sadnúť, tak ma boleli kosti na zadku a preteky sa stále približovali. Tretry ma po sto kilometroch vždy tlačili. Kúpila by som si väčšie, ale objednať nové som už nestihla vzhľadom na dlhé dodávky tovaru v tomto období. Zrazu chceli všetci bicyklovať. Ešte som si vravela, beh je zatiaľ v pohode. Samozrejme, po viacerých dlhých tréningoch ma začala bolieť šľacha na chodidle. V hlave sa mi premietli najhoršie scenáre. Dostanem zápal a môžem sa s pretekmi rozlúčiť.

Dopriala som si pár dní pokoja a noha sa zotavila. Mala som aj obavy o kolená, ako vydržia taký nápor, nemám totiž predné väzy a musím si dávať naozaj pozor. Vnútorný hlas mi však hovoril, že ľudia trpia aj inými chorobami a majú väčšie problémy, ktoré prekonajú a Ironman je oproti tomu úplná malina. Mala som aj pozitívne myšlienky. Predstavovala som si, ako budem stretávať na trati všetkých mojich priateľov, spolupretekárov z dlhého triatlonu a celé budú v mojom rodnom meste, ktoré je pre mňa najkrajšie na svete. A potom som sa tešila na ten pocit, keď to zdoláte.



Deň D


Nastal deň D, prvý august nesklamal. 30 °C, vietor a bezoblačno, presne ako som predpokladala a, samozrejme, aj predpoveď počasia. V duchu som si vravela, že mohlo byť aj 34 °C. Pred pretekmi som bola nafúknutá, lebo toľko vitamínov, magnézia a proteínov, čo som zjedla za posledný týždeň, som nezjedla v živote. Fuj. Doplnky výživy veľmi neobľubujem. Aspoň som sa vyspala, vravím si. Už len si prichystať veci do depa a hurá do vody. Pred štartom som si opakovala, na čo si mám dávať pozor, aby som nedostala penalty box, ako mám stláčať gombíky na hodinkách, čo mám kedy zjesť, aký gél, kade mám ísť do depa a kde mám veci.

Na plávaní bola mela


Na začiatku plávania som chvíľu nepočula, lebo som stála vedľa dela. Nastala mela, keďže štartovalo skoro 300 pretekárov, stále som dúfala, že po kole sa dav roztiahne (plávali sa tri kolá). Ale toto sa nekonalo. Nevadí, hovorím si, pláva sa mi super, nevidím síce na bóje poriadne cez slnko, ale dav ma potiahne. Dostala som pár cez hlavu od plávajúcich pri obiehaní, ale nič vážne. 3,8 kilometra vo vode som dokončila za hodinu a desať minút a jemným poklusom som sa odobrala do depa po bike. Dala som si nasilu dva gély, naozaj ich nemusím, ale keď treba, zvládnem a vybrala som sa na 180-kilometrovú trať do Červeníka a späť 6-krát.



Pád na bicykli aj prenášanie


Niekomu sa môže zdať, že okruhy sú otravné, ale ja som sa tešila na divákov, ktorí ma po každom kole v Piešťanoch povzbudzovali a kričali moje meno. Miestami som mala zimomriavky. Naozaj nádherný pocit. Prvé dve sa mi išli skvele. Vietor sa však stále zosilňoval. Chcela som ísť pôvodne rýchlejšie, ale povedala som si, že budem dodržiavať rýchlosť 30 km za hodinu, lebo po bicykli ma čaká ešte maratón. Spomalilo ma aj to, že som počas bicyklovania musela štyrikrát zosadnúť a preniesť bicykel v ruke asi 150 metrov, keďže na ceste ostalo sklo z traktora. Tešila som sa, že sa mi po 6 hodinách na biku nič nestalo. Videla som i nepríjemný pád, ako cyklistu zhodil silný bočný vietor, keď sa chcel napiť.



Maratón v 30 °C


Behania som sa bála najviac, ale po poslednom okruhu na bicykli som sa naň vyslovene tešila. Konečne odhodím malé tretry, čo som si v nich precvičovala prsty, aby mi netŕpli a obujem si „veľké“ tenisky. A hlavne zosadnem z tejto neprirodzenej polohy na bicykli a prestane ma tlačiť zadok. Jupíí, bežím.

Prvý kilometer tempo 5:10, si vravím, upokoj sa, je hrozné teplo. A ten asfalt ho ešte sálal. V duchu som si opakovala, že musím stále piť, a tak som stála každých 1,5 km na občerstvení. Vravela som si, radšej zastať ako byť následne dehydrovaná. V panujúcom teple som spomalila o pol minúty na kilometer a užívala si trať a divákov. Na Lodenici som sa tešila, koho stretnem na vale, v parku a zasa v parku a zasa na vale, na Lodenici a takto dookola. Predstavovala som si, že bežím s kamošmi tréning, okolo sú diváci a bike a plávanie som vôbec predtým nešla.



Pocity v cieli


Pretekári, známi i neznámi, ktorí ma povzbudzovali počas pretekov, boli úžasní a zanechali vo mne neskutočný pocit radosti z tejto udalosti a nášho mesta. Myslela som si, že počas pretekov príde nejaká kríza, ale našťastie nič také sa nestalo. Dobehla som do cieľa po 11 hodinách a 40 minútach šťastná a usmiata. Cítila som unavené nohy, ale v podstate som bola úplne v pohode.

Stala som sa vicemajsterkou Slovenska v dlhom triatlone. Nič sa pocitu dobehnutia do cieľa nevyrovná, zvíťazíte sami nad sebou a z toho môžete čerpať veľa energie. Za tie boľavé dni to stojí. Vážim si, že som trať prešla, že ma moje telo nesklamalo. Pre takéto momenty sa oplatí byť na tomto svete a bojovať až do konca.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up131thumb_down comments 14 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Video: Slovakman - tréning hobbíka play_arrow

Video: Slovakman - tréning hobbíka

Na akom bicykli začínal, ako sa dostal k triatlonu a hlavne ako sa pripravoval na svojho prvého Slovakmana, teda dlhý triatlon (3,8 km/180 km/42 km), sme vyspovedali hobbíka Tomáša Žlnaya z Piešťan.
Chcete budúci rok vyskúšať triatlon? Teraz je ten najlepší čas začať s prípravou!

Chcete budúci rok vyskúšať triatlon? Teraz je ten najlepší čas začať s prípravou!

Ak vás už nejaký čas láka predstava pridať si k cyklistike ďalšie dva športy a vyskúšať si preteky v triatlone na vlastnej koži, nečakajte s prípravou do leta, ale začnite už teraz. Zima je tým najlepším obdobím.
Grossglockner - ''len'' 18x Braunsberg

Grossglockner - ''len'' 18x Braunsberg

Keď príde na ťažké výzvy, som rada sama. Moje tempo, moje krízy. Nechcem sa starať o niekoho ďalšieho. Tak to má vraj aj Lucy. Možno práve preto urobíme obe výnimku? Poďme Grossglockner!
keyboard_arrow_up