
Rok s cesťákom - ako som práve objavil čaro cesty
Aké je to preskočiť po šiestich rokoch z horského bicykla na cestný, oplatí sa táto investícia? Aké sú pocity z prvých kilometrov, treba sa báť bazára? Odpovede v článku.
Doba dávno minulá...
Možno si pamätáte svoje cyklistické začiatky – pomocné kolieska, eska, (u mňa aj) pád cez riadidlá. Možno si takisto pamätáte moment, kedy vás cyklistika viac chytila za srdce. V mojom prípade platí staré známe: „za všetkým hľadaj ženu“ . Behanie za dievčatami mi však onedlho nestačilo a postupne som sa na otcovom starom modrom oceľovom bicykli púšťal ďalej a ďalej, až kým som si nekúpil horský bicykel (prikladám aj archívnu, 7 rokov starú fotku, kedy som ešte nevedel, ako správne fotiť bicykel – hádam mi bude odpustené) .
Potom som rovných 6 rokov brázdil naše okolie Trnavy na tomto horskom bicykli po cestách, do terénu ma to nejak nelákalo... Jednoducho, asi 95 % mojich výjazdov tvorila cesta. A takto som si nažíval, s 15 kg bicyklom pod zadkom, 2,1“ plášťami, vysokým valivým odporom a horiacimi stehnami po každej cyklotúre (nad 160 km sa k nim pridala aj svalová horúčka). Až kým neprišiel zlom.
Dosť bolo hrubých plášťov!
Ten zlom prišiel na cyklotúre (ako inak po cestách) po Považí. Vtedy som si znenazdajky povedal, že takto to už ďalej nepôjde. Hoci som vtedy vlastnil Favorit, geometria toho bicykla mi zďaleka nevyhovovala, radenie na ráme už tobôž nie a bolo mi jasné, že potrebujem serióznejší stroj. Dva mesiace intenzívneho brigádovania, brúsenia po bazároch, až som tu na MTBIKER bazári našiel krásnu žiletku za prijateľnú cenu. Hoci som si bol bicykel vyskúšať a okamžite mi padol do oka, pár dní pred kúpou ma ešte stále zožierali typické otázky. Je mi ten rám skutočne dobrý? Nemá na mňa, jazdca doteraz jazdiaceho takmer vzpriamene, až príliš športovú geometriu? Čo ak mi zmena posedu vôbec nebude vyhovovať? Všetko som kalkuloval len z niekoľkých minút jazdenia a jednej narýchlo urobenej fotky .
Prvé kilometre na novom
Drvivá väčšina týchto pocitov sa vytratila, už keď som si bicykel odvážal z Trenčína domov. Do Trnavy je to odtiaľ zhruba 80 km, tak som nalanáril kamaráta, že sa do Trenčína odvezieme vlakom a spustíme sa odtiaľ po hlavnej ceste až ku nám. Na pocit tak rýchlej jazdy som si musel pekných pár kilometrov zvykať . Dovtedy som na horskom bicykli ťahal moje 100+ km cyklotúry s priemerkou okolo 20 – 22 km/h. Keď som doma vypol Stravu, priemerka z Trenčína 31 km/h ma dosť prekvapila.
Odvrátenou stranou mince bolo nižšie pohodlie, než na tých širokých plášťoch a na panelke z Trenčína do Nového Mesta nad Váhom ma slušne vyklepalo. Po pár týždňoch som však zistil, že všetko je len vec zvyku, tlaku v pneumatikách a prípadne málinko širších plášťov (vozím 25ky).
Zbieram ďalšie postrehy
Po prvých cyklotúrach sa ale objavil ďalší strašiak – boľavé kríže. Lavíroval som so sedlom hore-dole, no napokon som sa musel zmieriť s tým, že si niektoré moje doteraz lenivé svaly iba zvykajú na zvýšenú aktivitu. Takisto mi náramne pomohol strečing po každej cyklotúre, zväčšila sa mi pohyblivosť a aj tá športovejšia geometria sa približne po mesiaci už dala zniesť. Posed mi pripadal prirodzenejší, ťažisko istejšie a odzrkadlilo sa to aj na rýchlejších, no zato bezpečnejších zjazdoch na asfalte. Ak chcete mať otázku posedu vyriešenú rýchlejšie a profesionálnejšie, je tu možnosť využitia bikefittingu v MTBIKER centre. Výraznú zmenu som pocítil aj na bočnom vetre – je rozdiel mať horský bicykel, ktorý má 36 špicov a cesťák s 20 špicmi. Rovnako aj hmotnosť samotného bicykla bola zredukovaná na polovicu a tento rozdiel sa samozrejme najvýraznejšie odrazil na mojich segmentových časoch.
Hurá, kopce!
Po niekoľkých mesiacoch som zamieril do serióznejších kopcov. Everesting na Skalke, Tatranská vrchárska koruna, Smrekovica, Martinky – úprimne, išiel som do toho s určitým rešpektom, sprevodovanie je predsa len trochu iné, než na horskom bicykli. Ak presedláte na cestný bicykel z horského, resp. crossového, spočiatku určite oceníte kompaktné kľuky 50/34 a kazetu s dostatočným rozsahom (najbežnejší rozsah je asi 11 – 25, príp. 11 – 28, ja vozím 11 – 32 a hlavne v ostrých stúpaniach som za ňu veľmi vďačný). Samozrejme, neskôr je možnosť výmeny kľúk za semi compact (52/36), kto si trúfa, tak aj za klasiku (53/39). Keď už sme pri výbave, pri kúpe cestného bicykla by som tentokrát išiel skôr do kotúčových bŕzd. Hoci vážim len 67 kg, boli momenty, kedy by som istejšiu brzdnú silu privítal. Ak práve nie ste gramári, poprípade vám nebude prekážať priplatiť si, tento benefit určite oceníte.
Vo svorke
Ďalšou zmenou bola prvá skúsenosť s jazdou v pelotóne. Od prírody som skôr jazdec samotár, plynie to z niekoľkých dôvodov – nerád vypisujem x ľuďom, či sa im nechce ísť previezť, rád sa vozím svojím tempom, občas sa zastavím a fotím, ale hlavne som vždy jazdil skôr na vzdialenosť, než na rýchlosť. Aj kvôli tomuto som sa jazdy vo väčšej skupine mierne obával, ale už prvý zážitok bol fascinujúci, ťahať špicu, potom sa zviezť v závetrí a prejsť rovnakú vzdialenosť opäť za kratší časový úsek. Jedine prvotné pocity boli mierne klaustrofobické.O jazde v pelotóne toho bolo veľa povedaného v tomto článku, takže sa nebudem zbytočne opakovať, ale bola to pre mňa cenná lekcia jazdenia. Iným výstrelkom cestnej cyklistiky, ako sú napríklad kávička a koláčik, som zatiaľ na chuť neprišiel, ale človek nikdy nevie.