Tip na výlet: Volovské vrchy a Slovenský kras - západniar na východe

Tip na výlet: Volovské vrchy a Slovenský kras - západniar na východe

Tento rok som chcel navštíviť niečo nové na východe republiky. Volovské vrchy majú vraj krásny hrebeň. Nič pre začiatočníkov a bábovky, ale aspoň bude sranda. Už dlhšiu dobu som sa chcel pozrieť aj do Slovenského krasu. A keďže sú hneď vedľa seba, prečo to nespojiť.

Dve úplne odlišné prostredia. Volovské sú divočina poznačená vysychaním ihličnanov a ich odstraňovaním, Slovenský kras sú planiny a občas diera v zemi. Trasu mením zo trikrát. Nikdy som v týchto končinách poriadne nebol, tak sa snažím využiť, čo sa dá. Letecké snímky, Strava Heatmap, trasu Slovakia divide, nevynechám ani toto fórum. Snažím sa, aby trasa bola zaujímavá a zároveň sa dala jazdiť na xc-čku. Ako to dopadlo?

Človek mieni, železnica mení


Sedím vo vlaku,
Každú chvíľu oberám zo seba kliešte a vyťahujem namotanú trávu z kladky.
zaseknutý v Liptovskom Mikuláši. Nehoda na trati, všetky vlaky stoja. Dvojhodinové meškanie. Namiesto plánovanej Štrby vystupujem v Poprade a vystrelím smer Raj. Namiesto oddychovky naháňačka. Chcem stihnúť západ slnka od útulne Gálová. Asfaltom na Kopanec. Starý, úzky, kľukatý asfalt. Tento prechod Slovenského raja sa mi páči viac ako Glackou cestou. Celkovo pekná cestarina cez Stratenský kaňon až do Mlyniek. Podvečer a ľudoprázdno tomu dodáva skvelú atmosféru. Západ slnka si nakoniec užívam počas celej slučky po červenej turistickej značke od Rakovca. Podarilo sa na výbornú.



Útulňa Gálová


Útulňa Gálová je luxus. Teda pre cestovateľa. Zrub, navyše zateplená strecha. Voda je síce ďalej, ale so sprchou . Pri veterných 13 °C oplachujem len hlavu a končatiny. Na viac nemám odvahu. Stále „funí", tak spím dnu s turistami. Je práve sezóna prechodu cesty SNP, takže o večerný pokec nie je núdza. Ak by miesto vo vnútri už nebolo, vedľa je ešte prístrešok so širokou pričňou, kde sa dá vyspať.



„Fuňalo" celú noc, vďaka čomu ráno nebola rosa, inak by som bol mokrý do nitky. Tráva po lakte, nálet na červenej značke. To mám za to, že sa mi ju nechcelo obchádzať lesnou cestou. Každú chvíľu oberám zo seba kliešte a vyťahujem namotanú trávu z kladky. Od sedla Súľová pre istotu podchádzam hrebeň po vzore Slovakia divide síce nezáživnou lesnou cestou, ale zjazdnou. Nakoniec ma obchádzka hrebeňa mrzí, ale ja si vždy nechávam dôvod na návrat. Po napojení na červenú znova tráva po lakte, kliešte a kladka plná trávy až po odbočku ku chate Volovec.



Singel ku chate je technickejší a v to ráno mi akosi nesadol. Okolo chaty len prechádzam, padám dole do Rožňavy po žltej, neskôr modrej TZ. Zjazd dolinou po rozbitom asfalte je nekonečný a už teraz sa neteším na večerný návrat na chatu. Možno by bol zaujímavejší zjazd po zelenej a trail Majerský, no radšej volím menší sklon.



Slovenský kras


Hore sa asfalt mení na lesnú cestu, neskôr vyjazdené koľaje v tráve a nakoniec ani tie.
Z Rožňavy do Krásnohorského podhradia idem po peknom c-čku v závere s parádnym výhľadom na Krásnu hôrku. Do Drnavy to už tak pekné nie je. V Drnave skúšam potraviny. Rôzne menšiny sú tu snáď vo väčšine. Všade počuť maďarčinu. Pre západniara exotická zahraničná dovolenka. Dnu len obmedzený počet ľudí. Nechápem. Vonku rad. Dnu si pani obzerá každý kúsok zeleniny, čo tam majú, ďalšia vedie dlhú debatu s pokladníčkou. Vzdávam to. Ďalšie dediny, podobný obraz, len už bez potravín. Mrzuté ráno. Červená po Jablonovské sedlo o ničom. Bezduché tlačenie do pedálov nezáživným lesom s jedným výhľadom. Až na pár miest prostredie vôbec nepripomína národný park. Situáciu zachraňuje reštaurácia v Jablonovskom sedle s obrovskou porciou jedla. Po Silicu znova len jeden krátky zaujímavý úsek, ktorý mi pripomenie, kde som a prečo som sem išiel.



Je sobota poobede, slnečný deň. Veľká diera v zemi zvaná Silická ľadnica. Skvelé miesto na schladenie. Zídem dole. Vidím si dych a začína mi byť kosa. Počet návštevníkov – jeden (ja). Na západe by stál rad na selfíčka až hore.



Od Plešivca poobedný výšľap asfaltom južnou stranou na ďalšiu planinu bol za trest. Nestíham sa aklimatizovať na tak rozdielne teploty, aké mám posledné dni. Hore sa asfalt mení na lesnú cestu, neskôr vyjazdené koľaje v tráve a nakoniec ani tie. Znova tráva po lakte, namotaná v kladke. Keď sa pridali bodliaky, začalo to byť zúfalé, ale zároveň najzaujímavejšie z celého krasu.



Zjazd z planiny do Kružnej je na začiatku pekný, potom rozbíjačka po ťažbe. Už ma čaká len večerný výšľap z Rožňavy naspäť na chatu Volovec. V značne „načatom" stave sa zdal nekonečný.


Ulepený sa opláchnem v prameni, prezlečiem, začína relax.
Na rúbaniskách sú dozreté čučoriedky a „medveď hnedý" mi vraví „toprý den".
A samozrejme pokec s SNP-čkármi. Do rána má padnúť teplota na 5 °C, tak spím v chate. Chatár je veľmi ústretový človek. Nie je problém sa tu najesť, ale reštauráciu nečakajte. Bohužiaľ do tretej rána „bavenica" vedľa chaty. Veľa som toho nenaspal.


Veľké čaro Volovských vrchov


Raňajky nestíham. Zaspal som ja aj chatár. Vonku je 7 °C a silný studený vietor. Nezdržujem sa. Žujem tyčinku, balím, odchádzam. Nechcem sa naháňať, no zároveň by som rád stihol predposledný vlak. Singel smerom hore sa mi zdá jazdivejší ako včera smerom dole. Hneď potom ma čaká naozaj krásne prostredie. Skalisko. Bod, kvôli ktorému toto celé vzniklo, si nakoniec veľmi nevychutnám. 10 °C a silný studený vietor. Pár cvakov a preč. Viac som tam nevydržal.




Konečne žiadna vysoká tráva, ale krásny chodník ihličnatým lesom. Takto to tu asi kedysi vyzeralo všade. Na rúbaniskách sú dozreté čučoriedky a „medveď hnedý" mi vraví „toprý den". Skoro som ho prešiel, sedel v strede cesty.



Krásne jazdenie až po Pod Bielymi skalami prerušila zvážnica, ale za Úhornianskym sedlom znova pekne. Trávy málo, kopce strmé. Pipitku obchádzam zo severu. Počiatočné stúpanie párkrát rozdýchavam, inak všetko zjazdné, čo som veľmi rád. Jazdenie pokračuje v zaujímavom prostredí, ktoré sa neustále mení. Chodník, cesta, listnatý, ihličnatý les, rúbaniská. Z toho Osadník je najzaujímavejší. Kľukatý chodník, zbytky ihličnanov a začínajúci brezový les.



Hoľa tiež parádna a hrebeň po Jahodnú najsamlepší.
Zjazd na Bodovku takým výsekom (tunelom) v ihličnatej mladine, že keby stretnem SNP-čkára s batohom, tak sa tam neobídeme. Niekto by musel cúvať. Až mi je ľúto, že sa odpájam od hrebeňa. Všetko totiž naznačovalo, že ďalej je už terén viac turistický ako cyklistický. No žltá značka po Hačavské sedlo je hnusná. Pri plánovaní nepomohli ani letecké snímky a Heatmap, podľa ktorých to vyzeralo na pohodu. Tráva a bordel po ťažbe. Namiesto oddychu v zjazde stále na brzdách a v strehu, aby som niečo netrafil, do niečoho nevletel a niečo neodtrhol. Z Hačavy ďalšia planina Krasu. Asi najkrajšia, aj keď len počiatočný úsek. Potom zase len nezáživný les.



Široká lesná cesta ma privedie až k Rastlinnému kostolu a Ladislavovej vyvieračke. Našťastie tečie aj v tomto nenormálnom suchu. V Jasove ma nezaujíma nič, len reštaurácia PO-NE 10:00-22:00. Nemôžem ísť na tyčinkách celý deň. V nedeľu o pol 12 som sa najedol, a chutne.



Kojšovská hoľa a adrenalín na záver


Prekvapil ma pekný asfalt zo Zlatej Idky hore pod Kojšovskú. Krásne to stúpalo. Hoľa tiež parádna a hrebeň po Jahodnú najsamlepší. Konečne som si svižne zajazdil. Krásne xc-čko. Už ma čakal len záver okolo v.n. Ružín cez tunel do Margecian.




V poslednom zjazde pred tunelom som na niečom (nechápem na čom) rozrezal bočnicu, 3/4 hodinu pred odchodom vlaku. Knôt nie úplne pomohol, ale dalo sa ísť. V tuneli sa práve niekto vozil tam a späť na starom Simsone, takže lahôdka. Na stanicu som prišiel už na značne mäkkom, 15 min pred odchodom vlaku. Neskoro som si všimol, čo za lístky mi pani predala. Bike do úschovne a mne miestenku do vozňa pre rodiny s deťmi. Aspoň ma doviezli do Trenčianskej Teplej len s 10 min meškaním. Plášť po druhom dofúkaní držal tlak a tak sa mohla začať večerná jazda domov.



Dojmy?


  • Volovské vrchy – škoda kalamity, muselo to tam byť kedysi krásne. Ale aj rúbaniská majú svoje čaro, navyše poskytujú výhľady. Prostredie sa neustále mení. Žiadne monotónne jazdenie. Je dobré mať už čo-to odjazdené. Na viacerých miestach vyrastajú brezy. Z toho môžu vzniknúť v budúcnosti zaujímavé lesy. Len treba poznať aktuálny stav. Nestačí ani Heatmap a letecké snímky. Mnohé cesty vznikli pri odstraňovaní stromov a už sa nepoužívajú. Čo bolo minulý rok zjazdné, môže byť teraz zarastené náletom a neprejazdné.
  • Slovenský kras - pár zaujímavých miest, no dosť málo na počet km. Jazdenie oproti Volovským vrchom nezáživné, vhodné skôr pre rekreačných cyklistov. Pár miest mi utkvelo v pamäti, no mne osobne raz stačilo. Kvôli trávnatým úsekom by bola vhodnejšia návšteva na jar, kým nie je tráva tak vysoká. Volovské vrchy určite aj na jeseň, keď sa sfarbia stromy, trávy aj čučoriedky.

Trasa


report_problem Našiel si v texte chybu?
Gusto0 (Augustín Orieška)
Páči sa ti tento článok? thumb_up89thumb_down comments 21 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Bikepacking s 10-ročnou dcérou?

Tip na výlet: Bikepacking s 10-ročnou dcérou?

Poznáte to, každý rodič by bol najradšej, keby jeho dieťa malo koníčky presne ako on. Často si rodičia plnia sny práve cez deti. U nás je to tak trochu inak.
Vrchy, hrady a iné zákutia regiónu Šariš  – 1. časť

Vrchy, hrady a iné zákutia regiónu Šariš  – 1. časť

Reportáží odo mňa by už aj stačilo, tak prišiel čas sa vrátiť k mojej obľúbenej rubrike. Rozhodol som sa pripraviť si ďalší seriál, tentokrát sa pozrieme viac na východ.
Tip na výlet: 4-dňovka na Barborskej - splnený sen s vôňou dobrodružstva

Tip na výlet: 4-dňovka na Barborskej - splnený sen s vôňou dobrodružstva

Mal som to naplánované už dávno, prejsť Barborskú cestu, bez ašpirácií na akýkoľvek rekord, jednoducho to len poctivo odšliapať a užiť si pár dní.
keyboard_arrow_up