Hromadný Everesting na Kubínskej holi - dobrý nápad

Nápad zorganizovať hromadný 10K Everesting prišiel spontánne po diskusii na tomto fóre v téme Everesting 8848. Cez STRAVU sme dali dokopy partiu, ktorá bola podobne bláznivo naladená.

Z pôvodných ôsmich ľudí sme nakoniec stáli ráno o piatej pri Belezi piati. Vzhľadom k počasiu aj tak veľké číslo. Ja, Laci Hojo, Ferko Šmelko a Lacko Bráz sme od začiatku vedeli, že ideme jazdiť 10K. Glevo bol rozhodnutý jazdiť polovičný Everesting. Pravidlá 10K Everestingu nevyžadujú jazdiť striktne jeden segment, môžete jazdiť akokoľvek, ale treba najazdiť 10 000 m výškových a nesmiete spať. Štartovali sme pod Kubínskou hoľou pri Belezi a cieľ bol na vrchole Kubínskej hole pri lanovke. Za posledný rok tam vytvorili parádny bikepark s nádhernými výhľadmi, takže raj pre cyklistov. Počas Everestingu sme cieľ striedali. Raz na vrchol, raz k nádrži, k chate, ako sa kto cítil. Ferko odjazdil všetkých 12 jázd až hore. Mne tento masaker stačil minulý rok a tentokrát som zvolila inú taktiku. Niektorí išli skúsiť Everesting prvýkrát, iní už túto skúsenosť mali. U mňa to bol tretí.


Everesting je výzva, šialenstvo, na konci ktorého je určite super pocit, že to človek zvládol.

Pamätám si, keď som koncom mája po covide robila Gerlaching, zaprisahala som sa, že nikdy viac podobné veci robiť nebudem. A teraz sedím pri PC a píšem článok o treťom Everestingu. Všetko to prišlo tak akosi postupne. Decká mám už väčšie, mám teda viac času na jazdenie a odrazilo sa to aj na výkonoch. Keď bola možnosť, sadala som na bike. Aj do práce. Zdravotne som bola úplne v poriadku, jediné, na čo som si musela dávať pozor, boli kolená.


Občas mi napadla myšlienka, dať si v lete nejakú tú výzvu znova. Postupne som o tom začala uvažovať čoraz viac, ale potrebovala som si nastaviť hlavu. To je totiž polovica úspechu. Začala som sa „ťahať“ na segmenty a skúšala som to na krátkych aj dlhých segmentoch. Preteky boli pre mňa luxus, ktorý si nemôžem dovoliť, tam som si výkonnosť porovnávať nemohla. Žijem sama s tromi deťmi a peniaze je treba použiť rozumne . Takto to bolo pre mňa ideálne. V júni som začala jazdiť s Lacim dlhé niekoľkohodinové výjazdy s väčším prevýšením a videla som, že mám reálnu šancu dokončiť Everesting v oveľa lepšom čase ako pred rokom. Nohy aj hlava fungovali, ako mali a ja som sa už tešila na parádne strávený víkend na biku.


  • 20. 08. 2022 Malatiná 3:00 h a ten prekliaty budík zvoní a zvoní...
  • Pomaly sa vymocem z postele a v duchu si nadávam, že vždy si vymyslím nejakú blbosť. No nič. Viem, že dnes sa bude bojovať. Laci a Glevo sú hore už tiež.

  • 3:30 h raňajky – my dvaja si dávame ovsené vločky s banánom, jablkom a proteínovým práškom. Glevo vyťahuje rezne .

  • 4:30 h nakladáme biky do auta a nad hlavami sa nám blýska. V aute pozeráme radar SHMÚ a podľa neho by malo za polhodiny to najhoršie prestať.
  • Pri Belezi sa všetci stretávame o piatej a ešte chvíľu čakáme, kým prestane búrka.


    Vyrážame všetci spolu, no po chvíli si šliapem svoje tempo. Čaká ma 300 km a cez 10 000 m výškových. To je môj cieľ. Chce to hlavne kľud a žiadne rýchle tempo na začiatok, ktoré vás odpáli. Ako som spomínala, v júni sme sa bavili o hromadnom Everestingu, prišlo mi to ako dobrý nápad, budeme sa psychicky ťahať viacerí, pôjde to určite lepšie. A išlo. Bol to obrovský rozdiel. Tentokrát všetko ubiehalo tak hladko, rýchlo, nálada bola perfektná a to aj napriek počasiu, jeden druhému sme si mohli pomôcť v prípade akýchkoľvek problémov.

    V noci som sa vôbec nebála a jazdila som hore-dole bez toho, aby mi napadla myšlienka na medvede. V daždi sme jazdili v krátkych dresoch, prezliekanie sme ani neriešili, až ráno som sa konečne prezliekla do suchého. Okolo polnoci som si dala výšľap na vrchol Kubínskej hole s Lacim. Nad chatou v kamenistom teréne dostal defekt.
    Je to moja vnútorná potreba, čas, kedy mám možnosť spoznať samú seba a zistiť, kde mám hranice.
    Ako na potvoru, celý čas jazdíte s knôtmi a pred touto jazdou ich necháte v aute. Rozmýšľali sme, čo teraz. Ideme pešo dole 9 km, alebo idem iba ja a vrátim sa späť. No práve v tej chvíli sa z vrcholu vracali Ferko a Lacko Bráz, ktorí nás zachránili. Tesne pod vrcholom v zjazde mi pre zmenu došla baterka a ostala som bez svetla na biku. Takmer 11 km sme museli zjazdovať s jedným svetlom, ktoré bolo zapnuté len na šetrný režim, aby nám nedošlo aj to.



    Zjazd z vrcholu po kameňoch ku jazierku bol fajnový. Našťastie Ferko to už mal za sebou a svetlo nám nakoniec dal on. Výdrž môjho svetla bola oveľa kratšia, ako uvádza výrobca, ale poradili sme si . Aj to je výhoda toho, keď jazdíte viacerí. Pomoc iným a od iných. Ferko a Lacko Bráz skončili ako prví. Klobúk dole pred oboma, neskutoční borci pre mňa. Laci jazdil pár jázd so mnou, tak mu to trvalo dlhšie ako im, ale je rovnaký blázon ako oni.

    Okolo štvrtej ráno sme tam ostali už len my dvaja. Búrka sa pekne vyšantila na Lacim, ktorý dal poslednú jazdu v poriadnom lejaku a bleskoch. Ale mal to úspešne za sebou aj on. Keďže sme mali už len jedno svetlo, čakala som na neho dole pri aute. Dokončiť Everesting ostávalo teda už len mne. Ďakujem Lacimu, že ostal so mnou, až kým som to celé nedojazdila. Pri aute mi vždy robil spoločnosť a staral sa o moje jedlo.

    Ráno už len jemne pršalo a vlastne aj celé doobedie bolo počasie parádne. Občas prehánka, ale dážď bol teplý, letný a prezliekanie som vôbec neriešila. Nemalo to zmysel. Mokré to na mne po hodine, dvoch aj tak uschlo. Jazdenie v daždi mi nerobí problém, rešpekt mám pred bleskami.

    Okolo pol štvrtej som to mala za sebou úspešne aj ja. Celkovo som odjazdila 300,53 km a nastúpala 10 503 m výškových. Všetci sme úspešne dokončili v zdraví a to bol základ. Bola som maximálne spokojná. Spoznala som ďalších skvelých ľudí a pár ich prišlo povzbudiť aj na Kubínsku hoľu pri jazdení. Vďaka @lubik­_dk za podporu nás všetkých, prišiel jazdiť s nami doobeda a aj v noci.


    Jedlo počas Everestingu – 6 rožkov so šunkou, syrom, zeleninou, 2 rožky s medom, 2 rožky s kačacou nátierkou, okolo 30 kusov ovsených tyčiniek, 4 kusy bábovky, 4 fľaše kofoly, polievka, dve termosky kávy, izotonický nápoj od Nutrend, vitamíny a minerály v tabletkách a veľa veľa čistej vody.

    Jedlo po Everestingu – všetko, čo nezjedlo mňa , a okrem toho kuracie mäso, ryža, zelenina, orechy, proteínový nápoj, pizza a veľa polievok, plus minerály v tabletkách a veľa spánku. Keď jazdíte celé tie hodiny, máte naozaj kopec času na premýšľanie. O všetkom. Niektorí sa pýtajú, prečo to vlastne robím a načo to je dobré. Je to moja vnútorná potreba, čas, kedy mám možnosť spoznať samú seba a zistiť, kde mám hranice. Nie každý tomu bude rozumieť a je to v poriadku. Sme tu, aby sme žili svoj život, nie preto, aby sme ho vysvetľovali iným. Nech každý jazdí tak, ako ho to baví a buďme vďační, že vôbec môžeme. Môj záznam na STRAVE.

    Pohľad Lacka Hoja

    Everesting ako vášnivému cyklistovi vŕtal hlavou aj mne už pred dvoma rokmi. Svoj prvý Everesting s výškovými 9 000 m som splnil ešte v júni roku 2020 sólo jazdou na Kráľovej holi. Po dokončení som si povedal, že mám splnené a toto už nikdy viac nezopakujem, iba ak by sa jednalo o 10K výzvu a aj to jedine v skupine kamarátov, s ktorými čas ubehne rýchlejšie. Dva roky som sa myšlienke na Everesting úspešne vyhýbal, až prišiel jún 2022, keď som sa dostal na bike so Žanet a to už bolo jasné, že sa ďalšiemu Everestingu nevyhnem .


    Spoločne sme dali dokopy partiu podobných bláznov, dohodli sme si dátum a už bolo na každom, ako sa dovtedy pripraví. Vedel som, že každý z nás je schopný výzvu dokončiť a nevedel som sa dočkať, kedy ten deň príde. Čo sa prípravy týka, tak nijako špeciálne som sa nepripravoval. Dlhé výjazdy sú niečo, čo praktizujem celoročne, tak som to až tak neriešil. Však ide len o dlhší výjazd .

    Keď sa blížil deň D, tak sme všetci neustále sledovali počasie a modlili sa, aby to nebolo také hrozné, ako celý čas predpovedali. Počasie celkom poslúchalo, až na pár prehánok a jednu poriadnu prietrž s bleskami.


    O 5:15 h sme úspešne odštartovali. Prvý výjazd sme absolvovali spoločne, po prvej jazde sme si už každý jazdili „svoje“ tak, aby nám tempo vyhovovalo a aby sme to každý dokončili.


    Počas výšľapov a zjazdov sme sa míňali a povzbudzovali sa. Niektorí jazdili od Belezu na Minčol a niektorí po jazierko pod chatou na Kubínskej holi. Jazda prebiehala pomerne hladko a rýchlo. Hodiny ubiehali, metre pribúdali a nálada bola výborná. Neskazil ju ani dážď, ktorý nás zastihol asi po 4 hodinách jazdy a niektorí sme dostali veru peknú dávku sprchy . Po hodinovej prestávke sme pokračovali v zdolávaní nastúpaných metrov ďalej.

    Mňa osobne už prestalo baviť naháňať čas a zvolil som pomalšie tempo. Dal som pár jázd so Žanet, s ktorou som v poslednej dobe strávil veľa času na výjazdoch, takže sme už boli zohraná dvojka. Po zotmení prišli na rad aj prvé krízy a bolo o to dôležitejšie, aby sme jeden druhému stáli takpovediac za chrbtom a podporili sa. Veľmi pekne ďakujem Žanet, že ma podržala a myslím, že bez nej by bolo o jedného úspešného Everestera menej. Ferkovi vďaka za záchranu defektu a vypožičanie svetla, keď už naše zlyhali.


    Na štart sa postavilo päť ľudí a z toho až štyria úspešne dokončili 10K výzvu. Myslím si, že toto hovorí za všetko. Môj záznam na STRAVE.

    Pohľad Lacka Bráza

    Spoločne sme dali dokopy partiu podobných bláznov, dohodli sme si dátum a už bolo na každom, ako sa dovtedy pripraví

    Bláznivý týždeň s mottom „Čo nerobiť pred Everestingom”. O akcii som sa dozvedel len náhodou týždeň pred jej konaním, ale nad účasťou som neuvažoval. Práve som musel zrušiť účasť na Horalovi, kvôli trojdňovým žalúdočným problémom. Mám celý ďalší týždeň voľno, nebudem predsa oddychovať kvôli akcii koncom týždňa. Bavia ma hlavne dlhé okružné výjazdy, Everesting som ešte neskúšal a tento rok som to ani nemal v pláne. V pondelok som teda absolvoval sólo dlhú jazdu aj s hrebeňom Nízkych Tatier. Ale keď mi v utorok volal Fero, že hľadá niekoho do partie na zaujímavú akciu, dlho som neváhal. Definitívne sa ale rozhodujeme až v piatok poobede, po dlhom skúmaní predpovedí počasia.


    Medzitým som ešte v stredu absolvoval s kamošmi náročnú túru na Slavkovský štít a vo štvrtok celodenku na biku so Strenkim na trailoch a hrebeňoch Malej Fatry. Po stredajšej túre samozrejme prišla poriadna svalovica, schodom som sa vyhýbal. Nevadí, niečo v sobotu aspoň odjazdím a neskôr môžem Ferovi bidony podávať. Večer pred akciou sa stretávame v penzióne kúsok od štartu. Tento rok sme sa ešte nevideli, debatujeme dlhšie. V podkroví je dusno, okolo polnoci už zúri búrka, nemôžem spať, neskôr už aj hlava začne bolieť. 2:30 h idem do auta po tabletku, nepomohla, ležím a rozmýšľam, aká škoda, že ani neodštartujem. 4:00 h zvoní budík, ranná káva, tradičný kúsok chleba s arašidovým maslom, druhá tabletka a ideme na štart. 5:00 h sa zoznamujeme so Žanetkou, Lacim a Glevom, hlava už nebolí. 5:30 h prestalo pršať, spoločné fotenie a štartujeme úvodným skupinovým výšľapom na Minčol. Chalani fotia úžasné ranné scenérie po daždi a výhľady z vrcholu.


    Ďalších šesť okruhov jazdíme spolu s Ferom v svižnom tempe, miestami ledva stíham, ale nohy idú prekvapivo dobre, trasa je zaujímavá, rôznorodá, páči sa mi a zakaždým sa teším na výhľady. 9:30 h raňajkujem vločky s ovocím a celý čas som sa stravoval z vlastných zásob v aute. Laci si dáva dlhšie pauzy ale pred vrcholom nás vždy docvakne a s vysmiatou Žanetkou sa stretávame v dolnej časti. Okolo desiatej prichádza búrka, za chvíľu voda tečie potokom. Okamžite idem do „trháku", jazda v daždi ma baví, ožívajú spomienky napríklad na dlhú Salzku v celodennom daždi alebo na 9 h jazdy s Ferom v lejaku na trase koruny BB a mnoho pretekov v náročných podmienkach. Na Minčole padajú aj krúpy a po dlhom zjazde si dávame dlhšiu pauzu, hore lietajú blesky, prezliekame dresy a hodnú chvíľu čakáme, kým búrka prejde. Na ďalšie kolo sa k nám pripája Ľubo Kuzman, cestou spomíname aj na viaceré účasti na 24 h MTB. Okolo piatej si dávame podpriemerný kebab v bufete pri ceste a rozmýšľam, či mi nebude stačiť aj „obyčajný Everest”, jazdiť do rána som teda neplánoval, Fero je ale odhodlaný dokončiť 10K.

    Poobede už si dávkujem do seba aj gély a rôznorodú stravu, vrátane ovocia a zeleniny. Pred ôsmou si už beriem aj svetlá, jazdíme sólo, stretávame sa na trati a povzbudzujeme sa navzájom. Minčol potme som si dal iba raz (celkovo 9x), zvyšok už som točil len spodných 7 km s prevýšením 450 m. Veľká kríza neprišla a bez problémov som dosiahol 10K okolo 3:30 h nadránom, takmer v rovnakom čase ako Fero, ktorý jazdil celú noc až na vrchol.


    Kvôli počasiu zblbol barometer, preto sme museli prepočítavať, koľko výškových nám ešte chýba. Segment na Minčol bol zaujímavý a atmosféra medzi účastníkmi výborná, asi máme podobnú diagnózu. Ďakujem za pozvanie a dovidenia! Môj záznam na STRAVE.

    Pohľad Gleva

    Keď mi PINY ešte niekedy na prelome júna a júla navrhla, či by som sa nepridal na hromadný Everesting na Oravský Minčol, moja odpoveď bola: „Raz by som to chcel dať, dáme si vedieť, veď to je ešte ďaleko“. Potom sa mi ozval ešte Laco. Hovorím mu, že neviem, že ešte porozmýšľam. „Aké rozmýšľanie, normálne ideš“, bola jeho odpoveď.


    Postupne som si to časom v hlave upratal a rozhodol sa, že do toho idem. Dá sa vôbec na niečo také pripraviť? Od každého, kto to skúsil, som počul, že je to o hlave a že ja patrím k bikerom, ktorí to kondične dajú bez problémov, len sa na to musím psychicky pripraviť. V stredu dávam 160 km výjazd, na druhý deň turistiku a v piatok len tak ráno vybehnem na 2 hodinky, keďže večer cestujem smer Orava. Večer o šiestej sadám na vlak smer Liptovská Teplá, kde ma už čaká Laco, naložíme bike a pokračujeme do Malatinej.

    Ráno budíček 3:15 h, doznievanie búrky, ešte aj pri nakladaní bikov a ceste do Dolného Kubína sa občas zablýska, no má sa vyčasiť. Prichádzame na miesto činu k hotelu Belez a hneď na to dorazia aj Fero s Lacom. Posedíme trochu v aute, prestane pršať a o pol šiestej štartujeme. Žanet zvolila stúpanie po jazierko necelý kilometer od chaty na Kubínskej holi, no a my štyria šliapeme hore na Minčol. Po chatu relatívne v pohode stúpanie, no záver dá zabrať. Nálada super, prvú jazdu absolvujeme spoločne, niečo pofotíme. Po daždi to má peknú atmosféru.


    Zjazd dole a opäť hore a opäť... Stále, keď šliapem záverečné zhruba 3 km, stretávam chalanov, čo už valia dole. Po tretej jazde sa akosi zamračí a rozmýšľam, či nevziať nepremokavé vrchné kraťasy od Endury, čo mám so sebou a návleky na tretry. No rozmyslím si to a idem „len tak“. No nepremokavú Lofflerku mám. Aspoň vrch ostane suchý. Kým sa dotrepem k chate, už aj prestane a tak pokračujem hore. Na začiatku zjazdu sa spustí lejak, tak sa skryjem v malom bufete v stanici lanovky.
    Po zotmení prišli na rad aj prvé krízy a bolo o to dôležitejšie, aby sme jeden druhému stáli takpovediac za chrbtom a podporili sa.
    Ešte aj blesky sa pridajú, no super. Možno po 15 minútach to skončí, pokračujem dole, všade plno vody. Prichádzam k autu a idem sa prezliecť do suchého, niečo prejesť, trochu opláchnem hadicou aj bike. Rozhodnem sa, že ďalšie jazdy dám už len po chatu a uvidí sa potom. Po piatej jazde dávam na chate polievku, vývar padol vhod. Stále sa drží hustá hmla, návleky a kraťasy už asi nechám, čo keď začne opäť pršať. V šiestej jazde aj začalo, no len na pár minút. Skôr mi vadila tá hmla. Pozerám na hodinky, 4 000 výškových. Rozhodnem sa pre poslednú symbolickú siedmu jazdu, nech tam je aspoň ten polovičný Everest. Zapísať si ho nemôžem kvôli pravidlám, ale aspoň pre ten pocit. Z turistov, čo sú ubytovaní na chate, už mám aj fanclub, normálne ma to mierne láka pokračovať, ale už som sa rozhodol.

    Kúsok pred chatou stretávam Laca a oznamujem mu, nech ma počká aj s ostatnými dole, že len otočím chatu a končím. Dám si zopár vrcholových fotiek pri chate a valím dole. Prichádzam k autu, rozlúčim sa, pobalím a poprajem veľa šťastia bojovníkom, viem, že oni to zvládnu. A aj zvládli. Ja pokračujem do Dolného Kubína na vlak, kde zastavujem hodinky. 138 km a 4 545 výškových metrov, pekné číslo. V rýchliku zisťujem, že aj dobre, že som to vzdal, akosi ma zmohla únava. Spal som len 4 hodiny a na to ja nie som veľmi zvyknutý, mám čo robiť, aby som nezaspal vo vlaku, možno aj to cestovanie mi pridáva na únave, keďže všade čakám okolo hodiny na prípoje. Z Popradu do Kežmarku, potme sa mi zaspatému na biku fakt nechce.

    Everesting je výzva, šialenstvo, na konci ktorého je určite super pocit, že to človek zvládol. Ja som to vzdal, no na druhú stranu aj tak som spokojný, aspoň som skúsil a mám zážitok, na ktorý nezabudnem. Veď možno raz ho dám, alebo ako mi kamarát Rado napísal na STRAVE: „Glevo, Everesting treba dať v zime na Brnčalku predsa. Môj záznam na STRAVE.
    report_problem Našiel si v texte chybu?
    clear
    Prečo sa ti článok nepáči?
    Odoslať spätnú väzbu
    Formulár sa odosiela

    Komentáre

    Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
    Formulár sa odosiela
    Pridaj komentár
    Formulár sa odosiela

    Podobné články

    Ako 46-ročný som si kúpil downhill bicykel. Bola to chyba?

    Ako 46-ročný som si kúpil downhill bicykel. Bola to chyba?

    Zjazdové bicykle nie sú určené iba pre pretekárov či rýchlych mladých jazdcov.
    Rozhovor: Laco Hojo a jeho Double Everesting – keď ani vertikálnych 10K nestačí

    Rozhovor: Laco Hojo a jeho Double Everesting – keď ani vertikálnych 10K nestačí

    Osádka je možno nenápadná obec, no prepisovala sa tu história. Minimálne tá naša, cyklistická.
    Video: MTBIKER na trailoch - Bikepark Kubínska hoľa

    Video: MTBIKER na trailoch - Bikepark Kubínska hoľa

    Čo môžete očakávať od strediska Kubínska hoľa v okolí Dolného Kubína?
    keyboard_arrow_up