Rozhovor: Laco Hojo a jeho Double Everesting – keď ani vertikálnych 10K nestačí

Osádka je možno nenápadná obec, no prepisovala sa tu história. Minimálne tá naša, cyklistická.

Vrchárske cyklistické výzvy sú tu s nami už nejaký ten piatok a nech už si o nich myslíme čokoľvek, lákajú čoraz viac ľudí. Everesting-y či 10K Everesting-y pribúdajú na oficiálnej stránke už ako na páse – koniec koncov, má ho za sebou náš Imro, vytrvalkyňa Lucka či absolútna slovenská legenda medzi ženami, Žaneta, a.k.a. PINY, ktorá ich má za sebou hneď niekoľko. Práve pri jednom z jej posledných 10K Everesting-ov jej robil spoločnosť istý Laco Hojo. A práve on nedávno zvládol Double Everesting – výzvu, ktorú nielenže málo bikerov skúsi, ale o nej ani nikdy neprehovorí.

Laco, prv, ako sa dostaneme k jadru veci, začneme už tradičnou otázkou – čo by si odpovedal, keby sa ťa niekto spýtal, kto je to Ladislav Hojo?
Obyčajný chalan z dediny, ktorý bol od detstva vedený k pohybu a láske k prírode a športu. Mám 29 rokov. Vyrástol som na Orave, no momentálne už 3 roky žijem v Martine. Nemám ženu ani deti. Od malička som sa venoval turistike a v zime lyžiam. K cyklistike som sa dostal až omnoho neskôr a myslím, že som jej prepadol úplne. Najviac som sa našiel práve v celodenných MTB výletoch, kedy nechám všetky starosti stranou a vychutnávam si pokoj, ktorý mi príroda ponúka.

Čím to je, že si cyklistika v tvojom živote našla tak pevné miesto?
Cyklistika je krásny šport práve aj vďaka tomu, že je tak pestrá. Ponúka toho toľko, že každý si dokáže vybrať presne to, čo je jeho srdcu najbližšie. Či už je to cesta, MTB, kopce, zjazdy, preteky, pohodička... mohol by som ešte dlho pokračovať. Ja som vždy rád spoznával nové miesta. Vďaka bicyklu toho stíham ďaleko viac ako na nohách. Postupne som sa viac venoval tréningu a to ma nadchlo. Rovnako ako rád jazdím pomaly a užívam si výhľady a pokoj, taktiež si rád občas buchnem nejaký kopček či segment. Podľa nálady a chuti. V poslednej dobe začínam čoraz častejšie jazdiť technickejšie traily či zjazdy a tiež si občas zajazdím aj na cestnom bicykli. Poslednú zimu som sa dokonca odhodlal predať trenažér a začal jazdiť v zime vonku. Nerozumiem, prečo som sa tak nerozhodol skôr. Tiež ma začínajú lákať preteky a myslím, že do budúcna niečo aj v tomto smere pribudne. Cyklistika mi jednoducho ponúka všetko to, čo mám na športe najradšej.


Keď človek letmo prebehne tvoj cykloprofil, vidí, že jazdíš pravidelne – takmer každý deň. Aký je tvoj recept popri práci a iných povinnostiach?
No, ono to nie je až tak zložité, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Bývam sám v byte, tak povinností nie je až toľko. Pracujem v žilinskej automobilke na tri zmeny. Cez pracovný týždeň si vždy tie 2-3 hodinky denne, buď ráno alebo večer, viem nájsť. Cez víkend je toho času ešte viac, tak pokiaľ nie je nič iné v pláne a počasie dovolí, tak dlho veru nepremýšľam nad tým, čo budem robiť. Keď to miluješ...

Keď človek vyrastá na Orave, jazdu v kopcoch musí mať asi v génoch. Máš vo svojom rodnom regióne alebo na Turci nejaké obľúbené miesta, návštevu ktorých by si každému odporučil?
Samozrejme. Kopce sú moja vášeň už od malička. Či predtým ako turista, tak aj teraz na bicykli. Obľúbené miesta? Je ich hneď niekoľko. Na Orave a Liptove určite odporúčam navštíviť napríklad okolie obce Malatiná, ktoré ponúka cyklistický raj. Miesta ako Pravnáč, Liptovský hrad, Čereňova skala, Kvačianska dolina a tiež výhľady na Choč a Liptov či Tatry by nemali chýbať v zozname žiadneho vášnivého cyklistu.


Tiež Kubínska hoľa a okolie Zázrivej ponúka krásne cyklotrasy a výhľady. V Turci môžem určite odporučiť výšľap na Martinské hole či Chatu pod Chlebom. Obe trasy ponúkajú výhľad na celý Martin a jeho okolie. Na Martinské hole navyše vedie viacero ciest, ako nahor tak aj dolu. Každý si nájde to svoje. Je toho samozrejme ďaleko viac, čo sa oplatí navštíviť, no to by si zaslúžilo samostatné články.


Tieto lokality sú dosť známe výskytom „chlpáčov“. Pošťastilo sa už?
Tak ako píšeš. Či na Orave, tak tu v okolí Martina núdza o medvede určite nie je. Stretov s medveďom som už mal niekoľko. Musím si ale „zaklopať“, doteraz to vždy dobre dopadlo. Pokiaľ sa medveď necíti v ohrození, tak väčšinou nezaútočí. Tak to bolo takmer vždy aj v mojom prípade. Buď o mňa nejavili vôbec záujem a pokračovali v kľude svojou cestou, alebo keď ma zbadali, jednoducho utiekli. Schválne som napísal takmer, lebo jeden zaujímavý zážitok s medveďom predsa len mám. Stalo sa to nedávno v jednej lokalite blízko obce Necpaly, známej vysokým výskytom medveďov. Nie nadarmo ho všetci miestni obyvatelia volajú Macoland.

Ako som si pokojne šliapal po peknej lesnej zvážnici, odrazu som začul vedľa mňa v lese medzi stromami šuchot. Po chvíli som zazrel medvedicu s mladým. Bola odo mňa vzdialená max. 15 m. Situáciu som ale nevyhodnotil najsprávnejšie a skúsil som na ňu zarevať, aby odišla. Doteraz mi to tak vždy vychádzalo. V tomto prípade bola ale medvedica príliš blízko a snažila sa ochrániť mláďa. Môj rev vyhodnotila ako útok a v tej chvíli sa postavila na zadné laby, zarevala a rozbehla sa oproti mne. Jediné moje šťastie bolo, že som dokázal rýchlo reagovať, otočiť sa a dolu kopcom utiecť. Dlho za mnou nebežala, keďže od mladého sa ďaleko nevzdiali, pokiaľ nemusí. Mal som šťastie, ktoré druhýkrát mať nemusím. Do lesa treba vstupovať s rešpektom a snažiť sa dať o sebe vedieť dostatočne skoro. Vtedy k stretu pravdepodobne ani nedôjde. Odporúčam so sebou napríklad píšťalku a sem-tam si zapískať. Hlavne nezabúdať na to, že ony sú tam doma.

Poďme ale k tomu hlavnému. Z vlastnej skúsenosti viem, že po absolvovaní Everestingu človek krúti hlavou so slovami „nikdy viac“ a po dvoch mesiacoch už hľadá lokalitu na zopakovanie. Ty si sa už v zmienenom článku od Žanet nechal počuť, že Everesting s výnimkou partie a verzie „10K“ neplánuješ opakovať. Desiatka s kamošmi napokon padla, čo ťa však namotivovalo, aby si zvládol šialenú porciu 17 696 metrov?
Už po prvom klasickom sólo Everestingu na Kráľovej holi v 2019 som si povedal, že mi asi preskočilo a toto už určite nezopakujem. Jedine v prípade, že by sa nazbierala dobrá partia ľudí a potiahol by som to ešte na 10K, ktoré som na Kráľovej holi nedotiahol. No a čo sa samozrejme nestalo? Dva roky na to som spoznal kamarátku Žanetku – PINY a ako sa povie, bolo vybavené. Myslím si, že PINY predstavovať nikomu netreba. Už v tom čase mala za sebou dva úspešné 10K Everestingy. Keď sa dvaja blázni stretnú a podarí sa im „namotať" ešte ďalších dvoch bláznov k sebe, tak spoločná 10K na Kubínskej holi ubehla rýchlo. Takže hurá, mal som aj 10K a je čas ukončiť tieto šialenosti.

To som sa ale následne nemal dozvedieť, že existuje ešte 10K ROAM, kde netreba opakovať ten istý kopec stále dookola a môžem jazdiť, kde chcem a ako chcem – akurát mám na to 36 hodín a musím nakrútiť aspoň 400 km. Milujem celodenné okruhy, tak toto bola priam povinnosť. Aj s pomocou Žanet bolo na jar hotovo. Ďakujem jej. Myslel som, že mám vybavené, no potom to prišlo... Double Everesting.


So Žanet sme sa dohodli, že to predsa len skúsime. Vybrali sme miesto, termín a pustili sa do toho. Je to naozaj náročná výzva a preverí každého. Pri žiadnom Everestingu pravidlá nedovoľujú spať. Ak ale robíte Double Everesting, môžete spať po našliapaní prvého, teda po 8 848 m výškových, dve hodiny. Ja osobne som túto možnosť nevyužil a radšej šliapal ďalej, keď sa dalo. Som typ človeka, ktorý keď si v hlave niečo nastaví, tak len ťažko od toho upustí. Tak aj bolo. Keď už tam svietilo 12 000, tak do 18 to už nie je ďaleko a hlava nedovolí skončiť. Môžem byť rozbitý, ako len chcem, už to proste musím dať. Som rád, že sa to podarilo a že to mám za sebou. Myslím si, že pre tentokrát už naozaj stačilo. Nikdy ale nehovor nikdy!

Čiže si vlastne bez spánku prebicykloval tri dni – wau! Neprišli pri takejto záťaži halucinácie? Už som čítal príbehy niektorých úspešných finisherov akcií typu Slovakia Divide, Race through Slovakia či West Carpathian Challenge, že to pri nedostatku spánku hlava nezvládala.
Halucinácie našťastie neprišli. Viac mi asi vadilo to slnko na záver a myslím, že som mal aj ľahký úpal. Mám možno jednu výhodu a to takú, že vďaka tomu, že mávam v práci aj nočné zmeny, je telo viac naučené zvládať takýto stres. Sranda to ale nie je a tiež už vtedy toľko nevnímam okolie a ťažšie sa mi na čokoľvek sústredí. Tiež je človek nervóznejší a ani výkon už nie je taký, aký by mal byť. Najhoršie je potom ten nedostatok spánku dohnať. Týždeň po double ma to ťahalo do postele. Až po niekoľkých dňoch sa to znovu vrátilo do normálu. Je to jednoducho extrém a rozhodne to nie je zdravé. Preto opatrne.


Ako stúpanie si si vybral kopček od Osádky na Dielce, poctivá MTB klasika. Podľa Strava segmentu 1 km, prevýšenie 107 m, priemer 10,3 %. Neobabral si sa pri počte zopakovaní? Koľko ich vlastne bolo?
No ten, kto to stúpanie pozná, tak naozaj vie, že tam nie je ani meter zadarmo. Ako sám píšeš. Poctivý hrboľatý kopček. Chceli sme MTB, tak sme ho aj dostali. Opakovaní bolo 153, aby to vyšlo niečo tesne nad 18 000. Radšej viac ako menej. Poctivo som sa to snažil lap-ovať v počítači, no asi 3x som to nechtiac odklikol. Takže som dúfal, že to meria správne a 18 000 bude naozaj 18 000.


Z tvojich slov a na základe tvojich výjazdov je jasné, že tvoje srdce bije pre MTB. Neuvažoval si ale nad absolvovaním Double Everestingu práve na cestnom bicykli? Predsa len, nižšia hmotnosť, lepší povrch a istejšie zjazdy by takýto masochizmus aspoň trochu zjednodušili...
Uvažoval a dokonca už rok ho aj vlastním. Cestný bicykel je určite tiež super a baví ma to občas obmeniť. Nejaké spoločné jazdy s kamarátmi sú fajn. Tiež tá rýchlosť a vietor vo vlasoch občas dobre padne. Úprimne je to ale presne tak, ako si sám napísal. Moje srdce bije pre MTB. Cestný bicykel vytiahnem väčšinou len vtedy, keď je v teréne mokro alebo keď sa s partiou dohodneme na nejakom peknom cestnom výlete. Nad cestným Double Everestingom som preto ani neuvažoval. Musím ale priznať, cestný 10K everesting prípadne 10K Roam mi už párkrát prebehol hlavou. Ktovie, možno raz.

Rovnako z vlastnej skúsenosti viem, že letné počasie býva zradné. Nielen z hľadiska teplôt, ale i búrok. Ty si Everesting absolvoval na otvorenom stúpaní prakticky bez tieňa. Ako si sa popasoval s touto nástrahou?
Musím povedať, že počasie nám vyšlo naozaj priam ideálne na Everesting. Bolo pomerne chladno na to, že to bolo v polovici augusta. V noci teplota klesala k 10 stupňom a v prvý či druhý deň nestúpla nejak vysoko nad 25. Až na tretí deň, keď som končil, bolo naozaj horúco a to ma aj najviac vyčerpalo. Našťastie, už som mal takmer hotovo. Nemám rád vysoké teploty. Ak si môžem vybrať, vždy sa radšej pasujem s chladom, než s horúčavou. Tu konkrétne bolo dôležité, mať so sebou viac oblečenia a vždy to vedieť prispôsobiť daným podmienkam. Mal som pri sebe hádam všetko cyklooblečenie, ktoré som doma našiel. Búrky našťastie neprišli žiadne.


Horúčava ma privádza k ďalšej otázke, a síce jedlo a voda. Bolo tvoje plánovanie nejakým spôsobom oproti základnému Everestu iné? Ako vyzeralo zázemie?
Ja tomu plánovaniu popravde veľa času nevenujem. Zabralo mi to asi dve hodiny - nakúpiť, pripraviť a zbaliť veci. Nebolo veľmi čo vymýšľať. V podstate to bolo presne o tom istom. Rozdiel bol iba v množstve jedla a vody. Každý máme nejaké to svoje, na čom „fičíme" a toho sa treba držať. Nie je dobré experimentovať na takýchto akciách. U mňa to sú rôzne müsli tyčinky, či vopred pripravené žemle a rožky so šunkou a syrom. Zapíjam kolou a minerálkou. Nejaká káva na noc tiež nie je od veci, prípadne teplý čaj, keď je zima. Všetko sme mali pekne odložené v autách na vrchole stúpania. Pri sebe sme nosili len to najnutnejšie.

Máš nejakú tajnú zbraň, ktorá ti pomohla Double Everesting zdolať? Samozrejme, pomimo podpory od Žanet.
No ťažko povedať, či existuje nejaká tajná zbraň na toto. Ak by som mal poradiť niekomu, kto by niečo podobné mal chuť absolvovať, tak určite je dôležité byť kvalitne fyzicky a psychicky pripravený. Tiež vie veľa spraviť správny výber segmentu a výber dní s vhodným počasím. Treba mať kvalitné zázemie s dostatkom jedla a vody. Jesť a piť pravidelne, aj keď človek ešte nie je smädný či hladný. Keď už sa tak stane, je väčšinou neskoro. Vhodné je mať viac párov oblečenia. U mňa to boli troje nohavíc a štyri dresy. Čím viac, tým lepšie. Nie je nad to sa po čase znovu obliecť do čistého. Ak mám ale predsa len vypichnúť niečo, čo mi najviac pomáha, je dopredu nastavená hlava na daný výkon. Nastaviť si cieľ a ísť si za ním. Kľudne to rozdeliť na viac častí, postupne ich plniť a dostať sa tak do cieľa. No a aby som nezabudol. Rozhodne si k sebe pribaľte nejakú veselú „kopu", ideálne s pár Everestami v kapse, ktorá vás vždy vytiahne z biedy, keď to potrebujete. U mňa je to práve Žanet. Bez nej by to išlo len ťažko.


Keď už sme sa bavili o bicykloch, aké kúsky momentálne parkujú v tvojej cyklogaráži? Máš nejaký vysnívaný stroj?
Mám dva bicykle. Jeden horský, ktorý mám vlastne od začiatku, ako som začal bicyklovať. Je to Kellys Stage 90 z roku 2015. Odvtedy si ale prešiel niekoľkými zmenami a zo sériového stavu mu už len máločo ostalo. Časom som si ho celý prekopal, aby bol ľahší a tiež v trošku lepšej výbave. Takže karbón snáď všade okrem predstavca a elektronická sada tiež nesmie chýbať. Druhý bicykel mám cestný Suncycle Angliru. Je vyskladaný na mieru podľa mojich predstáv u kamaráta Matúša. Rám je nastriekaný vo farbe, ktorú som si sám vybral a tiež komponenty sú presne tie, ktoré som tam chcel. Takže v podstate môj vysnívaný cestný bicykel. Ďakujem ti, Matúš. Či mám nejaký vysnívaný bicykel? Myslím si, že už dva také mám doma. Vždy som si chcel vyskladať nejaký stroj presne podľa seba a oba moje bicykle toto svojím spôsobom spĺňajú. Samozrejme, vždy je čo vylepšovať.

Každý z nás zažíva na bicykli chvíle plné endorfínov a potom aj také, kedy chce odhodiť bicykel do priekopy a domov pokračovať pešo. Ak by si mal menovať, aké dva momenty by to boli?
Vybrať jeden veselý moment, na ktorý nikdy nezabudnem, je naozaj náročné. Pekných zážitkov na bicykli je nespočetne. Hlavne so Žanet sa človek nikdy nenudí. Jeden taký veselý výjazd sme absolvovali okolo Martina. Už počas jazdy sme riešili slabo dotiahnuté skrutky na nastavenie sily upnutia na Žanetkiných pedáloch. Nebol by som to ja, keby som ich nedotiahol až príliš. Počas výšľapu na Martinské hole sme na jednom mieste potrebovali zastať. No a už som pomáhal Žanet z jarku. Dosť, že som jednu neschytal.

Krátko na to sme spolu s okoloidúcimi Poliakmi „operovali" zapichnuté žihadlo v stehne. Operácia dopadla bez ujmy a mohli sme veselo pokračovať ďalej. Nejakú chvíľu sa nič zásadné neudialo, až keď zrazu vypadlo Žanet BOA koliesko na tretre. Márne sme sa ho snažili dostať späť. Zistili sme, že je zlomené a bude ho treba vymeniť. Keby som bol vtedy na výjazde s hocikým iným, tak pravdepodobne konečná. U Žanet to neplatí. S úsmevom na tvári vyťahuje z podsedlovej kapsičky náhradné BOA koliesko a úspešne ho vymieňame. Až vtedy som pochopil, čo to znamená byť pripravený na všetko. Ešte aj teraz si na tento výjazd radi spomíname a smejeme sa. Hold, zázračná kapsička?


No a potom je tu zážitok, keď som mal asi radšej sedieť doma na zadku. Jeden spočiatku pekný deň som si naplánoval MTB výjazd okolo Martinských holí. Už od začiatku som mal nejaké problémy s radením a niekoľkokrát som nastavoval lanko prehadzovačky. Vtedy som mal ešte mechanickú sadu. Po pár kilometroch som potreboval prejsť cez potok, no voda bola natoľko hlboká, že som namočil reťaz. Od toho momentu sa lesom šíril zvuk škrípajúcej reťaze. Ach, ako ja tieto zvuky nemám rád. Už vtedy som zbadal na oblohe, že sa na mňa valí dážď.

V strmom stúpaní na Polome sa mi zamotala prehadzovačka do výpletu. Výsledok? Odtrhnutá špica prerazila bezdušovú pásku v ráfiku a koleso bolo do 2 sekúnd úplne prázdne. V tom momente sa spustil lejak a ja bez pláštenky a náhradnej duše preklínam všetko, čo mi v tej chvíli napadlo. Okoloidúci biker mi ochotne požičiava dušu, no menšiu veľkosť ako potrebujem. Predsa len sa mi ju podarí navliecť a po chvíli môžem pokračovať. Zisťujem, že je deravá. Ostáva mi asi 10 km zjazd do Martina a cez celé mesto až do bytu. Dofukujem snáď každý 1 km a dolu v Martine ma zachraňuje kamarát Maroš, ktorý ma autom dovezie až k bytu. Výjazd, ktorý mi ukázal, ako nepripravený som bol a čo všetko sa môže pokaziť. Poučenie? Potrebujem zázračnú kapsičku...

Keď sa darí, tak sa darí. Posledná otázka – pri pohľade na tvoju Stravu a 240 nazbieraných KOM-ov (vrátane turistických) je očividné, že ti to šliape nielen do diaľky, ale aj čo do rýchlosti. Neuvažoval si niekedy nad tým, že by si svoje jazdenie povýšil na pretekársku úroveň, či už na amatérskej alebo profesionálnej úrovni?
Ďakujem ti za pochvalu. Nad pretekaním som už viackrát uvažoval. Nejaké preteky som dokonca už aj vyskúšal. Napríklad tento rok som odjazdil Obr Drásala v Čechách, ktorý sa mi páčil. Vybojoval som 10. miesto celkovo a bol som so sebou spokojný. Bavia ma dlhé celodenné jazdy a na tie som doteraz aj vždy trénoval. Doteraz som ale vždy jazdil len tak pre radosť a nikdy som nemal veľkú potrebu súťaženia. Úprimne ale musím povedať, že ma to začína trošku lákať a nejaké ultramaratóny by som rád vyskúšal. Napríklad Salzkammergut Trophy v Rakúsku či Spišských 333 tu na Slovensku - krásnu trať, ktorú sme si tento rok prešli. Tiež na Drásala do Čiech by som sa ešte rád vrátil. Krátke maratóny ma veľmi nelákajú. Keď už, tak si občas „buchnúť" nejakú časovku do vrchu. Uvidíme, čo prinesie čas.


A aby sme len tak „netliachali“ do vetra, Lacov potvrdený Double Everesting nájdete na tomto odkaze. Ide tak o vôbec prvého Slováka, ktorý Double Everesting dokončil v súlade so všetkými pravidlami. Kto má záujem dozvedieť sa viac o jeho jazdách, postačí mu poslať žiadosť na jeho Strava profile. Lacovi ďakujeme za rozhovor, gratulujeme k obrovskému úspechu a držíme palce pri potenciálnych účastiach na pretekoch. A očakávame Triple Everesting...(?)