Ako si nepokaziť cyklistiku - doba extrému a porovnávania sa

Nepripravený na Everesting a bláznivé naháňanie koruniek na Strave? Tréning sa nepočíta, keď nie sú fotky na Instagrame? Cyklistika ako odpoveď na všetko?

Išli by ste do výzvy alebo nejakého extrémneho výkonu aj bez toho, aby ste o tom niekomu povedali? Po jazde žiadny záznam vo Výjazdoch a bez fotiek na Instagrame. A preto bez pochvaly od ostatných, žiadne ospevné komentáre a bez lajkov. Úprimne. Išli?

Zamyslel som sa, čo dnes amatérskych športovcov ženie do extrémnych výkonov, a kedy to je spojené so zbytočným rizikom. Nebudem písať len o externej motivácii v podobe sociálnych sietí, ale aj o iných príčinách, ktoré sa v dnešnej dobe snažia robiť z cyklistiky ultra šport viac ako kedykoľvek predtým.

Prečo rýpať do osieho hniezda?

Ľudia sa chcú ukázať a získať pochvalu a aj preto stúpa počet náročných výjazdov.

Rozmohol sa nám tu „takový nešvar”. Do extrémnych výziev a výkonov sa púšťajú aj športovci, ktorí na to nie sú dostatočne pripravení. Riskujú tak svoje zdravie a chuť do cyklistiky, to je podľa mňa zbytočné. Ak dnes väčšina článkov motivuje ľudí k tomu robiť viacej, ja pridám jeden opačný hlas. Samozrejme, nebudem tvrdiť, aby sme sedeli doma a nič nerobili, ale skôr budem nahlas uvažovať, kedy je už toho jazdenia veľa, špeciálne v kontexte nedostatočnej prípravy alebo nesprávnej motivácie.

Nejako sme sa chceli zabaviť

Cyklistika sa nezmenila zo dňa na deň, a už vôbec nielen kvôli jednej veci. Ide o súbeh viacerých okolností, ktoré sami o sebe nie sú negatívne, ale v kombinácii môžu nejednému pomotať hlavu. Začalo to celkom nevinne, zrušené podujatia sme si posledné roky nahrádzali vlastnými výzvami, je pozitívne, ako sa vedia ľudia vynájsť.


Aj preto by som posledné roky nazval dobou „čelendžov”, pojmy ako Everesting sa stali všeobecne známymi a v komunite ich netreba nikomu vysvetľovať. Jazda 24 hodín v kuse, 365 dní v roku alebo ročný nájazd kilometrov, ako majú profíci, je dnes bežný fenomén aj u amatérov. Výkony, o ktorých by sa v minulosti písalo v novinách, dnes skúšajú aj hobby cyklisti. Ak sú na to fyzicky a celkovo pripravení a majú odvahu sa o to pokúsiť, tlieskam im, často však nejde o tento prípad.

Sladká odmena lajku

...otročenie bez ohľadu na vnútornú radosť, slepé sledovanie hodnôt bez užívania si prítomnosti.

Hneď v úvode som spomenul silný faktor, a to sú sociálne siete. Ako vo všetkom, aj tu platí, že sú dobrý pomocník, ale zlý pán. Ľudia sa chcú ukázať a získať pochvalu a aj preto stúpa počet náročných výjazdov. Zaujať v tom množstve je stále náročnejšie a latka sa zvyšuje. Navyše sa často zverejňujú len tie úspešné pokusy, preto menej skúsený cyklista môže zle vyhodnotiť skutočnú náročnosť. Aj z tohto dôvodu sa mi páčia fotky, videá a články, v ktorých sa ukazuje aj naša nedokonalosť, veď neúspech je normálnou súčasťou cesty. K tomuto článku ma motivoval aj dokument o ultracyklistke, ktorý takéto zrkadlo nastavuje.

Je taká doba

Žijeme v období, ktoré je silne orientované na výkon, úspech sa všeobecne kvantifikuje a je vyjadrený v číslach a logicky, viac je lepšie. Ak to prenesiem na cyklistiku, aj tu platí, že základom je správna miera. Nemám vôbec nič proti sledovaniu hodnôt na wattmetri alebo detailné evidovanie si aktivít s cieľom splnenia ročného cieľa. Naopak, sám to robím a beriem čísla ako pomôcku, emócie sú často hlasnejšie ako rozum, a preto sa takáto barlička hodí.

Opakom je otročenie bez ohľadu na vnútornú radosť, slepé sledovanie hodnôt bez užívania si prítomnosti. Svetlo na konci tunela vidím v tom, ako sa vnímanie mení naprieč rôznym vekom, Generácia Z (1996 - 2009) toto už vníma zdravšie a neženie sa len za číslami, peniazmi a kariérou cez mŕtvoly. Aspoň sa to tvrdí. Horšie sme na tom my z Generácie Y (1980 - 1995), o kríze stredného veku píšem o pár riadkov nižšie.

Cyklistika nie je riešenie na všetko

Kto neobľubuje amatérske psychologické rozbory, tento odstavec nech preskočí. A začnem od seba. Veľmi dobre si pamätám na obdobia v živote, kedy som riešil nejakú krízu alebo som zažíval náročnejšie dni. Vtedy mi cyklistika chutila najlepšie. Pomáhala mi s čistením hlavy, prišiel som na lepšie myšlienky a endorfíny mi zdvihli náladu. Partnerský rozchod som aj vďaka tomu prekonal ľahšie, v korporáte som bol schopný vydržať na „horúcej stoličke” roky. Ale opäť, nič sa nemá preháňať, cyklistiku by sme nemali zneužívať na to, že sa nám nechce riešiť podstatu svojich problémov.

Tlačenie na pílu na začiatku prinesie aj sladké ovocie, ale dlhodobo je udržateľné len ťažko.

Na takýto nezdravý vzťah so svojím bicyklom mi sedí prirovnanie, keď sa nelieči choroba samotná, ale berú sa len lieky proti bolesti. Cyklistika by nemala byť našou ružovou tabletkou. Ako keby sme sa tou extrémnou únavou snažili „prekričať” skutočné problémy, ktoré si neuvedomujeme, nepripúšťame alebo v sebe potláčame. Takýto stav spôsobí len to, že príčina sa nerieši a prehlbuje a ešte aj to jazdenie si nakoniec znechutíme.


Určite netvrdím, že každý dlhší výjazd je známkou psychických problémov. Rozumiem výzvam, ktorých podstata je v hľadaní hraníc ľudského tela a mysle, a rovnako aj dobročinným projektom, kedy sa získaná pozornosť využije na zbieranie peňazí. Presná hranica medzi nezdravým preháňaním a tým, čo má zmysel, asi neexistuje. Extrémni športovci sú trochu blázni, a bežní ľudia sa vedia správať občas extrémne. Na prekonávaní sa nevidím nič zlé, nemalo by to však skončiť pri smutnom pohľade na utrápeného „hobbíka”.

Večne mladý

Kríza stredného veku je tak notoricky známy pojem, že v súvislosti s cyklistikou to nemá zmysel detailne rozoberať. Pretrénovaných, a možno lepšie povedané premotivovaných, kolegov v pelotóne vídam každý rok. Opakuje sa vzorec, že ako prišli, tak aj odišli. Tlačenie na pílu na začiatku prinesie aj sladké ovocie, ale dlhodobo je udržateľné len ťažko. Buď cyklistu zastaví hlava, alebo telo.


Písal som už o tom, ako profesionálne sa vedia pripravovať aj amatérski cyklisti, či to nie je na úkor inej dôležitej veci v živote, si musí úprimne zodpovedať každý sám. Odvolám sa aj na ďalší článok - to, že mi cyklistika chutí v štyridsiatke najlepšie, neprišlo samo. Aj ja som sa do tohoto stavu musel prepracovať, aj mne „zašibávalo” s tréningom, hrotením prípravy alebo nákupom vybavenia. Teraz už viem, že to ide aj bez toho, som spokojnejší ja a aj všetci doma.

Aké si to spravíme

Nechcem vrhať na Everesting alebo akékoľvek vytrvalostné výzvy negatívny tieň, skôr som chcel vystríhať pred tým, čo niekedy popálilo mňa alebo niekoho v mojom okolí. Jednoducho povedané, stačí to „neprepaľovať” a všetky spomenuté veci môžu mať pozitívny náboj.

Pre niekoho bude lepšia voľba Gerlaching, zvládnutá výzva dáva pripravenému cyklistovi sladký pocit odmeny. Jazdenie intervalov môže byť zábavnejšie so Strava segmentami a podpora e-kamarátov funguje skoro rovnako, ako tých reálnych. Sledovanie si ročných štatistík naštartuje, keď sa dostaví lenivosť a pretekanie najlepšie chutí, keď sa berie ako korenie všedných dní. A to, ako cyklistika pomáha s udržiavaním fyzickej a mentálnej mladosti, je všeobecne známe…

Cyklistiku si zbytočne nekazme, na svete asi neexistuje vec, pri ktorej by donekonečna platilo „čím viac, tým lepšie”.