Čo mi tréning dáva a čo si berie ako daň

Trénovanie nie je len o zlepšovaní fyzickej kondície. Skrýva sa za ním oveľa viac, než si vieme na prvý pohľad predstaviť a vo výsledku má vplyv v podstate na celý život. Aspoň u mňa.

Snaha zlepšiť sa je so mnou spojená už veľmi dlho. Preteky boli v podstate vstupnou bránou do sveta komunity a reportáže z maratónov základom mojej tvorby v MTBIKER. A keď sa pozriete spätne, väčšina článkov alebo videí je postavená na nejakom športovom zážitku – epické trasy, stúpania, maratóny, výber oblečenia a podobne.

Môžete mať dojem, že tento rok bolo všetkého akosi viac vďaka detailnému mapovaniu prípravy a neraz ste si mohli pomyslieť: „Ten Imro prepadol tréningu.“ Ale Imro nezačal trénovať viac než predtým – všetko iba dostalo oveľa väčší systém, cieľ a najmä dokonalé načasovanie na stanovený vrchol.

Možno ste si neraz položili jednoduché otázky: Čo mi to všetko dáva okrem fyzickej kondície? Je to len o zdolaní nejakého kopca alebo trate v rýchlejšom čase? Alebo o pocite, že namiesto 25. miesta skončím v top 10, či nebodaj na bedni? Dnes sa pokúsim odpovedať a na vlastnom príklade ukázať, čo všetko mi tréning dáva, ale tiež čo si berie ako svoju daň. Myslím, že pre vás ako pre čitateľov/divákov to môže byť spôsob, ako viac nazrieť do môjho zmýšľania a pochopiť, prečo robím veci tak, ako ich robím.


Ešte skôr, ako sa posunieme ďalej, by bolo dobré povedať si, čo mám na mysli pod slovom tréning. To, že raz do týždňa na bicykli poriadne „nakúpite“ a ledva dôjdete domov, sem nepatrí – aj keď veľa ľudí ma iný pocit.

Niekto hovorí, že tréning ide na úkor rodinného života, no ja si myslím, že efekt môže byť veľmi často opačný...

V kontexte článku mám na mysli jazdenie, či skôr športovanie s určitým konkrétnym cieľom, štruktúrou a najmä nadväznosťou. Nemusíte mať všetko vypísané do bodky, stačí aj nejaký základný rámec, takže nesadáte na bicykel zakaždým len s cieľom ísť sa niekam previezť. Možno bude tento pohľad vhodným doplnením, ak ste rozmýšľali napríklad nad trénerom, prípadne, že do toho vložíte časom väčší systém. Čo mi tréning dal?

Dlhodobé ciele

Nie všetko v živote ide hneď, nie vždy existuje skratka. Veľmi často je potrebné iba vydržať a ísť si vytrvale za svojím, aby ste niečo dosiahli. Úplne to isté platí v prípade tréningu. Áno, existujú efektívnejšie riešenia, ale v konečnom dôsledku si všetko musím odmakať sám a nikto iný to za mňa nespraví.

Bohužiaľ, v dnešnej spoločnosti chceme všetko hneď a okamžite, pričom šport je skvelý príklad, ktorý sa dá preniesť aj do bežného života. Zlepšiť kondíciu alebo zhodiť nejaké to kilo nejde zo dňa na deň – chce to čas a vytrvalosť, ale výsledná odmena potom chutí skvele. Možno si ani neuvedomujete, že tréning je z dlhodobého hľadiska výborný spôsob, ako sa naučiť obetovať krátkodobé potešenie pre niečo zmysluplnejšie.

Životný rámec

Viete, prečo ľudia podľahnú pokušeniam? Nech už si pod tým predstavíte čokoľvek, ja si myslím, že vo veľkej miere nevedia, čo so svojím voľným časom. Ak mám svoj cieľ a nebodaj aj konkrétny plán, problém je vyriešený. Ak viem, že na ďalší deň treba opäť „makať“, ľahšie poviem nie, pretože viem, že inak to bude stáť za „prd“ a navyše si v podstate marím vynaložené úsilie. Navyše všetka prebytočná energia nájde uplatnenie a na hlúposti už jednoducho nezostane. Inak povedané, postupom času si vytvoríte mantinely, či skôr akýsi životný rámec, v ktorom tak ľahko nestratíte smer.

Čistejšia hlava

Takmer všetci to poznáme: zapneme povedzme Instagram a už to ide. Záplava fotiek a zážitkov z každej strany. Niekto bicykluje v Španielsku, iný lyžuje v Dolomitoch, ale pokojne zostaňme aj doma na Slovensku. Dobrá fotka z výjazdu s popisom: „Kde ste všetci?“, či veľmi populárne „Na pondelok nie zlé“ všetci poznáme.

Sme doslova zahltení zážitkami a možnosti sú, zvlášť ak má človek flexibilnú prácu – veď môžem ísť tam, stráviť 10 dní zase inde a takto dookola. Podvedome začneme vymýšľať, hlava neustále zvažuje rôzne alternatívy a tým ide bokom všetko okolo. Nesústredíme sa, čo sa deje v realite bežného života a veľa pekných zážitkov nám uniká... No a napokon nie sme spokojní vlastne s ničím.

Keď mám nejaký plán, veľmi často mi stačí odmakať si to svoje, povedzme aj „blbé“ intervaly na vodnom diele či na obľúbenom kopci kúsok od domu. Alebo zacvičiť si v posilňovni. Kľúčom je pocit, že mám splnené a endorfíny vyplavené. Niekto hovorí, že tréning ide na úkor rodinného života, no ja si myslím, že efekt môže byť veľmi často opačný a dokáže udržať čistú hlavu pred záplavou postov, „storiek“ a cudzích zážitkov. Prípadne pomôže od nich udržať si aspoň rozumný odstup.

Motivácia na rutinu

Veľmi často sa ma ľudia pýtajú, či mi po toľkých rokoch nevadí jazdiť dookola to isté. Aj keď je okolie Žiliny veľmi pestré, v podstate môžem povedať, že jazdím rovnaké trasy. Taký Polom, alebo smer Domaniža na jar sa už dávno nerátajú na prstoch jednej ruky. Ani dvoch. Navyše nepatrím medzi nejakých prieskumníkov a chodím overené veci, pretože viem, koľko mi budú trvať a tiež viem, aký terén a podmienky môžem očakávať.

Vďaka tréningu mi nikdy neprišlo, že mi už nejaký kopec či trasa lezú na nervy. Práve naopak, vždy si poviem: „Super, že mám niečo také pod nosom a môžem si odmakať, čo potrebujem.“ Jednoducho, mám postarané o motiváciu vyraziť a prekonať obávané 3 metre z gauča, aj keď viem, že ma čaká v podstate stále tá istá cesta. Je to priestor, ktorý je tu vždy pre mňa, stačí iba vyraziť z domu.

Užívať si jedno aj druhé

Možno vám neraz prišla na um myšlienka, že všetky tie tepy, watty či intervaly kazia pôžitok z jazdy. Na podobnú tému už neraz prebehla diskusia, športoví cyklisti si idú svoje a pôžitkári tiež. Mne sa potvrdilo jedno: čím viac a intenzívnejšie sa venujem jednému, tým viac si následne dokážem užívať aj pravý opak.

Napríklad dni po pretekoch, alebo po nejakom náročnom „bloku“. Úplná pohoda, veget, žiadny stres či sledovanie budíkov. Ťažko by som ocenil podobne strávený čas, keby som tak jazdil stále. Nadšené objavovanie ostrova Elba po sezóne, či „obyčajné“ domáce jesenné radovánky v našich kopcoch. Schopnosť prepínať medzi dvoma svetmi je pre mňa kľúč, ako z cyklistiky alebo športu ako takého spraviť celoživotný projekt.

Chuť jazdiť aj osamote

Nech už sa na to pozeráte pozitívne alebo negatívne, faktom ostáva, že chuť trénovať z vás môže spraviť spokojného „sólo jazdca“. Nejako mi prestalo prekážať, že z veľkej časti vyrážam osamote, pretože v konečnom dôsledku sa nemusím s nikým dohadovať a nikomu prispôsobovať. Zrejme najviac nákazlivá je efektivita podobných výjazdov a pocit, že čas využívam maximálne vo svoj prospech. Koniec koncov, na podobnú tému už písal článok aj Cepo pod názovom Výhody sólo tréningu. Samozrejme, z hľadiska bezpečnosti nemusíme rozoberať detaily, každému je jasné, čo v podobných prípadoch hrozí, najmä pri jazde viac mimo civilizáciu.

...trénovanie, a najmä s ním spojený progres, vie byť akousi drogou.

Na druhej strane, ak nájdete podobne nastaveného „parťáka“ ako ste vy, máte zarobené na poriadne priateľstvo, a v podstate ste narazili na malý poklad. Podobných výjazdov nemám veľa, no ak sa podaria, veľmi dlho ostávajú v pamäti.


Krásne to vidieť na množstve rôznych skupín, ktoré v poslednej dobe vznikajú a cyklistov združujú. Motiváciou nebýva väčšinou chuť spoznávať nové miesta, ale jednoducho s niekým zdieľať „obyčajné hltanie“ kilometrov a hodín.

Všetko v živote má svoje plusy aj mínusy. Navyše, množstvo vecí, ktoré som doteraz vymenoval, môže každý aj tak vnímať odlišne. Ale v článku sa snažím ukázať najmä môj vlastný pohľad a v podobnom duchu prejdeme do druhej časti. Čo mi tréning berie?

Čas

Ako hovoria naši západní bratia: „Nedá se svítit.“ Nech už si akokoľvek obhájite všetky benefity, stále potrebujete investovať čas, ktorý by ste teoreticky mohli venovať niečomu inému. Ešte jeden kopec, ešte hodinka, ešte jeden dlhý výjazd... A guľa sa pomaly zväčšuje. Nájsť ideálnu hranicu a balans v reálnom živote nie je vôbec jednoduché.

Totiž aj trénovanie, a najmä s ním spojený progres, vie byť akousi drogou. A nakoniec už ani netreba progres, stačí len pocit, že trénujem. Je ľahké spadnúť do akejsi špirály a po skúsenosti s prípravou pod dohľadom vidím práve tu veľkú výhodu. Mať niekoho, kto povie, že stačí, že ďalej to už nemá zmysel, to vie výrazne pomôcť.

Menej spontánnosti

Ak sa trochu viac ponoríte do pravidelného trénovania, zistíte, že systém a plánovanie dopredu vám prestane vadiť... Naopak, sú nevyhnutnou súčasťou, z čoho plynú aj spomínané benefity. Ale život je z veľkej časti aj o rôznych nepredvídateľných situáciách, dobrých či horších. No práve zmena je to, čo veľmi nepotrebujete, ak už nejaký ten plán máte a tešíte sa, ako ho budete plniť.

Svoje zohráva aj únava, najmä po skutočne náročných tréningoch alebo pretekoch. Neraz sa pristihnem (najmä s odstupom času), že nereagujem úplne ideálne vzhľadom na situáciu a myslím, že niečo podobné čaká na každého, kto do podobného sveta vstúpi.

Menej výletov a objavovania

Čo sa stane, ak uberiete zo spontánnosti v rámci cyklistiky a jazdenia?

„Počuj, nechceš ísť zajtra niekam na epický 200-kilometrový výjazd? A čo tak vyraziť niekam ďalej objaviť nové miesta? Alebo rovno niekde prespať?“

„Hmm... No neviem, veľmi mi to nesedí. Ďalšie dni mám iné v pláne, budem z toho príliš unavený, nevieme ani, koľko presne bude všetko trvať. A čo keď sa budeme musieť niekde vrátiť a nebodaj prenášať bicykle v lese? Ja si dám radšej ten svoj Polom a ďalší deň Domanižu.“

Zo simulovaného rozhovoru zrejme tušíte, kam mierim a na sebe vidím, že akési „dobrodružné“ poňatie v mojom ponímaní cyklistiky veľmi nefiguruje. Rovnako ani chuť objavovať stále nové miesta. Samozrejme, svoje robí aj rodina a spomínaná časť o „čistejšej hlave“, najmä ak na výjazdy nemám celý deň ako predtým. No výrazne mi pomáha tvorba pre MTBIKER, ktorá je veľmi často práve tým impulzom niekam vyraziť. Ak nás sledujete dlhšie, už ste ma to počuli neraz spomínať. Rovnako veľa vecí zmení aj rodina a myslím, že postupne budem opäť objavovať o niečo viac.

Čo som chcel povedať?

Myslím si, že na vytvorenie predstavy aj stačí. Určite by sa našlo ešte viac vecí a všetko by sa dalo rozoberať do väčších detailov. Úplné „pitvanie“ nebol dôvod k napísaniu tohto článku. Ten bol iný. Aj keď všetko môže podľa videí, článkov alebo sociálnych sietí vyzerať tak, že to ide ako po masle, nič podobné v skutočnosti neexistuje. Vždy musí človek balansovať, zvažovať pre a proti a snažiť sa nájsť čo? No predsa zlatú strednú cestu. Osobne si myslím, že proces hľadania môže byť nakoniec aj tá cesta samotná...