Gerlaching – splnený sen na 18 kg „delovej guli'

XC-čko, gravel, enduro? Vsadil som na pohodlie a vybral si z ponuky 18-kilové monštrum. Dobrá voľba, čo myslíte?

Pre mňa ako obyčajného hobíka bolo donedávna čo i len vyslovenie tohto slova utópiou a moje schopnosti jeho úspešného absolvovania sa percentuálne rovnali nule. Hobíka, ktorý sa nijako špeciálne kondične nepripravuje a bicykel mu slúži v prvom rade ako nástroj na zrelaxovanie tela aj duše - nielen pohodovým vozením sa sem a tam, ale aj totálne vyčerpávajúcimi výjazdmi.

Gerlaching: známa-neznáma

O výškových cyklo výzvach som sa prvýkrát dopočul, alebo možno skôr dočítal na stránkach MTBIKER. Obzor mi neskôr rozšírili videá o Everestingu v podaní Imroman-a, Cepove úspešné pokusy o 2 655 v. m a séria Najkrajšie stúpania. Keby som mal pri pozeraní videí tú moc a silu v nohách, hneď by som tieto kopce odkrútil za nich. Samozrejme pomalšie, ale s rovnakým úsmevom a nadšením. O kondícii vyššie spomínaných chalanov je zbytočné písať, ich tvorba vám o nej urobí obraz. Ja som rád, ak sa mi podarí vyviezť sa na Everest aspoň symbolicky v mesačnom sumári.


Pred 2,5 rokmi som prvýkrát pomyslel na Gerlaching. Dôvodov, alebo skôr výhovoriek, prečo som sa k tomu dlho nedostal, bolo veľa: mám málo najazdené, nestíham trénovať, veľa roboty doma, choré deti, je to ťažké, to ešte nedám, kde by som to robil, nemám na to bike, bla-bla-bla. Moje výjazdy sa nijako nevymykali zo zabehnutého režimu, tzn. ak bol čas, išiel som sa previezť. Bez akéhokoľvek systému, bez cielenej trasy, improvizoval som podľa toho, či som v prvom kopci vládal alebo nie.

Pretekárska prvotina na obľúbenom kopci

Moja telesná schránka nie je práve vrchárskym ideálom. I tak mám ale oveľa radšej cestu hore, ako dole. V zjazdoch som totiž príliš opatrný, vidím v nich veľa rizík. No cesta na vrchol je aj napriek svojej náročnosti pre moju dušu ako liek. Viac ako o samotnej realizácii Gerlachingu tak rozmýšľam nad stúpaním, ktoré by bolo pre mňa prijateľné.

Bývam v Ružomberku. Meste obkolesenom horami, kopcami, kopčekmi. Skvelé miesto na formovanie kondície. Výber som nakoniec zúžil na dva známe úseky - Hrabovo - Májekova Chata (v RK) alebo Podsuchá - Smrekovica (neďaleko RK). Obidve trasy a ich stúpania dobre poznám, jazdievam ich často v rámci zberu výškových metrov. Výjazd na Smrekovicu mám určite radšej, len je to totálna žmýkačka energie a bola by to riadna fuška. Napokon som sa pre ňu rozhodol aj kvôli tomu, že je tu dobré zázemie (strava, odvoz, dovoz v prípade technických alebo zdravotných problémov).


Minulý rok v septembri som sa zúčastnil svojich prvých pretekov. Išlo o akciu XIII. Horská časovka na Smrekovicu 2022.

...cesta na vrchol je aj napriek svojej náročnosti pre moju dušu ako liek.

Doteraz netuším, čo ma presvedčilo sem ísť. Mám rád stúpania a Smrekovica je známa svojím výškovým profilom v šírom okolí. Sem chodia borci trénovať, tu sa nedá veľmi oddychovať. Je to jeden z tých kopcov, kde sa vám záverečné stovky metrov v stúpaní 6-7 % zdajú ako rovina. No po letných prázdninách, počas ktorých namiesto biku preberajú antistresovú úlohu detváky, sa moje svaly na nohách kolísali zo strany na stranu a viali vo vetre ako zástava pred prezidentským palácom. Tak aj v porovnaní s ostatnými ten výkon vyzeral. V tomto stúpaní sa pekne ukážu všetky kondičné nedostatky, a každý zbytočný gram hmotnosti na tele alebo biku vycucne zo zásob pekne veľa energie. Urobil som si síce osobák na Strave, ale bol to poriadne vydretý výšľap.

Nový prírastok v garáži

V polovici apríla sa môj „vozový park“ rozšíril o nový gravel bike. V rámci rodinného rozpočtu to je len základný model, ale čo je doma, to sa počíta. Priebežne ho zabehávam a zo zvedavosti s ním vyrážam prvýkrát na Smrekovicu. Moje nohy sú zatiaľ aj napriek nakrúteným desiatkam kilometrov ako jarná pažítka v kvetináči na balkóne - dlhé, no nestihli ešte zhrubnúť. Preto trochu bojujem so sprevodovaním a riadim sa ako vždy pravidlom: „Kto nemá v prevodoch, má v nohách!“ Som stará škola, keby sa dalo, dám dopredu trojprevodník.


Začiatkom júla sa mi druhýkrát v roku podarilo podliezť hodinovú hranicu pri výjazde na Smrekovicu. Dokonca až tak, že z toho bolo PR (v preklade „Poriadne Rýchlo“) a prekonaný môj minuloročný čas pretekov z 50:34 min. na 49:47 min.

Neplánovaná generálka na Gerlaching

V jedno júlové ráno, nabudený videom z YouTube MTBIKER kanála, kde Maťo Imrich s Jančim Halikom makali na TransAlp-e, rozmýšľam, ako zabojovať so svojimi vlastnými výzvami. 31. 7. = posledný júlový deň, posledná možnosť splniť výzvy na Strave. Napodiv mi toho neostalo veľa. 30 km do 600 a 650 výškových metrov do 7 500. Jedna otočka na Májekovu chatu a je to vybavené. Opäť je čas na to tradičné ale ... ale, to by ma moja hlava nesmela ťahať znova na Smrekovicu. Balím „švestky“, to jest batoh, oblečko na prezlečenie a stravu, čo sa rovná 2,78 kg.


Snívam o dvoch výjazdoch po sebe, no aj napriek štrajkujúcim krížom a bolestiam v ramene som to nakoniec otočil 3x. Do potrebnej 2655-ťky niekoľko sto výškových metrov chýbalo, no nad štvrtým pokusom som už ani nešpekuloval. Nebola energia, ani potrebný čas. Aj tak som bol spokojný. Ako testovačka na možný Gerlaching to bolo fajn, viem, kde treba zabrať, viem, čo nesmie bolieť. Chce to ale ešte viac času na prípravu. Je však rozhodnuté, výjazd na Smrekovicu je geniálny, ak sa nič neudeje, tak to bude tu. Len neviem, čo je horšie, resp. náročnejšie: výjazd 3x hore alebo zjazd 3x dole.


Tento „úlet" ma presvedčil, že v roku 2023 mi naozaj došli výhovorky. Po prázdninách skúsim doladiť formu a na október si nechám zlatý klinec sezóny - Gerlaching.

Zajtra, zajtra, len nie dnes... (už je október?)

„Zajtra, zajtra, len nie dnes, vraví každý lenivec.“ Manželka v práci, deti na prázdninách u starkých, ja doma sám. Ako naložiť s voľným dňom? Voľným ako voľným - som totiž po nočnej. Z dôvodu pracovného vyťaženia počas mesiaca sa mi tento deň javí ako jeden z mála použiteľných na náročnejší výjazd, rozumej Gerlaching. Po generálke som dnes zmenil taktiku a zobral „do sveta" enduro. Vedel som, že tie výšľapy nebudú zadarmo, no na graveli som v zjazdoch trpel skoro rovnako ako cestou hore. Enduro ide dole ako delová guľa a pritom žehlí nerovnosti takmer na úrovni S-kového „méďáka". Tentokrát to šlo hore aj napriek ľahším prevodom (gravel 30-36, enduro 24-36) ťažko - 2,3” a 2,4” plášte (i keď poriadne zodraté) sú na asfalte ako lepidlo.


Pre istotu som dofúkol kolesá na 3 bary vpredu a 3,5 baru vzadu v nádeji, že to trochu pomôže. Po nočnej službe som spal dlhšie ako bolo v pláne, tak sa štart tejto šialenosti posunul o hodinu. Práve to som kvôli predpovedi počasia nechcel. Vedel som, že bude teplo, veľmi teplo. Na štartovacie miesto - Podsuchú - som sa presunul autom, kde som mal potrebné veci - vodu, stravu, náhradné oblečenie. Tou stravnou jednotkou som sa veľmi nepochlapil. Dva rožky so syrom a salámou, dve čoko buchty, dva banány, slané tyčinky, dva keksíky a 4x0,75 l vody (pol na pol ionťák vs. voda). Vyštartoval som bez zahrievacej prípravy krátko po desiatej. Slnko už „peckovalo".

3, 2, 1, ŠTART!

Výjazd č. 1 mal byť ako zahrievací. Taktika na dnes: poslúchnuť radu Gerlachera, kamaráta Ďuriho, a strážiť si tepy. Stanovujem hranicu na 145-150. Za piatym kilometrom na mňa spoza krajnice „kuká“ chlpáčova tortička (pre neznalých = macove lajno). No fasa. Hneď sa cítim lepšie, keď viem, že tu nie som sám. O kus vyššie je na ceste lisovaný had. Nič nezvyčajné, sme predsa v prírode. Prvý výjazd prebiehal prekvapivo dobre - až na ľavé koleno. To začalo pobolievať od šiesteho kilometra. Uvidíme, čo bude ďalej. Vrchol, otočka, nádherný a komfortný zjazd, pri aute tlačím do tlamy rožtek, mením fľašu s vodou a ŠTART!

Druhý výjazd bol po štvrtý kilometer pohodový, potom sa o slovo prihlásilo opäť koleno. Spomalil som ešte viac. Na šiestom kilometri zahriate nohy začali konečne spolupracovať. Klop-klop. To sme my, tvoje kríže! Auuu! Tepy už skáču cez 150. Uberám plyn ešte viac - pomaly ďalej zájdeš. Vrchol, otočka, zjazd, strava. Prezliekam dres – nie preto, že sa blížia voľby, už sa na mňa príliš lepí.


Do tretieho výjazdu som šiel s nechuťou a vedomím, že som len v polovici. Už som začínal mať dosť. Podľa predpokladu to bol masaker. Nič nefungovalo! Tepy som s problémami držal okolo 155 (max 160). Obe kolená zrelé na operáciu, kríže na fyzioterapeuta, zadok na masáž. Je mi brutálne teplo. Na slnku 33 - 34, v tieni 27 - 28. Častejšie oddychujem v tieni, naťahujem sa ako guma v trenírkach. Na chvíľu to pomáha. Od začiatku mi bolo jasné, že dnes to nebude o rýchlosti. Treba hlavne prežiť a dosiahnuť cieľ. Nerád by som tu ale krúžil do tmy a robil živú návnadu chlpáčom, preto som si určil limit 1:10:00 hod. na výjazd.

Síce som už v tom teple pri treťom výjazde smrdel ako týždňová zdochlina, ale stále som žil. 6. a 7. kilometer ma kompletne zničili. Hlava dole, pohľad na koleso, telo pracuje v núdzovom režime „ROBOT“. Vyšiel som a splnil určený limit. Fúha, to ešte raz?! No nič, zjazd, strava, voda a ŠTART! „Ideš Majky, ty lenivec! Dal si sa na boj, tak bojuj!“


Štvrtý výjazd bol šrot, totálny. Mám sa rád, presúvam limit na 1:20:00 hod. Veľa prestávok, veľa nadávok, v pamäti sa snažím vydolovať čo najviac použiteľných cvikov na chrbát, z toľkej vody mi žblnká v bruchu.

Je to jeden z tých kopcov, kde sa vám záverečné stovky metrov v stúpaní 6-7% zdajú ako rovina.

Teplota veľmi neklesá, našťastie od šiesteho kilometra pofukuje vietor. Len slnko je rovno predo mnou a smeje sa mi do ksichtu. Tieň z okolitých kríkov už nie je. Stojím každých 500 metrov. Došla para, no stal sa zázrak. Dorazil som do cieľa aj poslednýkrát. Necelé dve minúty pred stanoveným limitom, ale som rád, že sa mi to vôbec podarilo a že žijem (aj keď na to nevyzerám). Robím foto, otáčam bike a valím dole. Tie zjazdy sú bombastické! Utrasiem veci do auta, vykladám 18-kilovú „činku" na strechu a trielim do reštiky vedľa parkoviska. „Nealko pivo a palacinky, poprosím! Ďakujem!“

Zhodnotenie

Summa summarum - na toto som nebol pripravený fyzicky ani psychicky. Prázdninový režim s deťmi a moje improvizované výjazdy sa poriadne prejavili na kondicii. Nejaká isto bude, inak by som nevyšiel, ale musí to ísť aj ľahšie. Teší ma, že som sa do toho pustil neplánovane dnes a vyšlo to.

Po záverečnom prekročení cieľovej čiary som bol naozaj rád, že to mám za sebou. Ten pocit, keď si človek uvedomí, že už je koniec, je zaujímavý. Dosiahnuť vrchol (aj keď športový) a dokonca štyrikrát po sebe je super, len si to vyžaduje viac úsilia . Taký smiech cez slzy. Prvých desať minút som bol presvedčený, že túto aktivitu mám vybavenú a viac to nechcem zažiť. Ale… ach, to moje „ale“.

Po rýchlom a vecnom rozbore mi kamarát Peťo vysvetlil, že môj príjem sacharidov bol žalostne malý, preto som sa tak trápil. S dopĺňaním paliva som to fakt nezvládol. Do fyzickej prípravy som investoval nejaký čas (či dosť, nedokážem objektívne zhodnotiť), ale tú stravovaciu som odflákol poriadne. Preto s odstupom času už začínam premýšľať, ako by to asi vyzeralo, keby som sa zameral viac na príjem, ako výdaj energie. Možno nie je všetkým dňom koniec a v októbri to pôjdem otestovať zase. Nikdy nehovor nikdy.


Hovorí sa, že „šťastie praje pripraveným“. Našťastie, občas sa dejú zázraky a netreba stúpiť do lajna, aby bol človek šťastný. To, o čom som minulé roky len sníval, sa stalo skutočnosťou. Výjazd splnil stanovené podmienky a ja som sa pridal k odvážlivcom ženského a mužského pohlavia, ktorí sa na ten „Gerlach" vyškriabali a zanechali na ňom v návštevnej knihe svoj odkaz pre budúce generácie. Skláňam hlbokú poklonu všetkým úspešným Gerlacherom, Everesterom a v dvojitom úklone aj Double Everesterom.

Na chvíľu dobrovoľne zavesím bicykle na klinec a budem venovať svoj čas naplno rodinke. Ja som už vytúženú odmenu tento rok dostal, je čas urobiť radosť aj svojim blízkym.

Záver alebo dobrá rada nad zlato

Záverom by som chcel poukázať na fakt, na ktorom sme sa zhodli aj s iným, nedávnym úspešným Gerlacherom Jozefom - netreba to hrotiť za každú cenu a privodiť si zranenie. Ak sa v určitom bode na to necítite a ďalej to už fakt nejde, zaraďte spiatočku a choďte spokojne domov. Keď to nevyjde na prvý raz, môže to vyjsť v budúcnosti pri ďalšom pokuse. Už dlho sa riadim heslom: „Jazdím preto, že chcem. Nie preto, že musím.“ Takto má pre mňa cyklistika to správne čaro. Záznam Gerlachingu nájdete na mojej Strave.