Majstrovstvá sveta v cyklistike Wollongong 2022 - kto to mohol čakať?

...ok, bez okolkov priznám, že Peťov tretí titul v rade bol pre mňa väčší „wow“ moment, než všetko, čo sa udialo na „majstrákoch“ toho roku. No ani útoky čajok, zlomené kosti a „pohorenie" niekoľkých favoritov neznejú zle, čo poviete?

Austrálsky Wollongong nám pre tento rok ponúkol, dá sa povedať, skôr klasikárske trate a pre nás spáčov bol hlavným zabijakom skorý vysielací čas. Vstávať, či nevstávať – to je otázka, no všetky oči boli určite namierené hlavne na nedeľné preteky mužov a množstvo favoritov na štarte. A pritom...

Kráľ je mŕtvy – nech žije kráľ! A kráľovná prežila...

Individuálna časovka mužov aj žien sa išla po rovnakej trati o dĺžke 34 km s prevýšením niečo nad 300 metrov, pričom sa skladala z dvoch okruhov. Mnohí sme v dúhovom drese očakávali Filippa Ganu, ktorý odštartoval sezónu niekoľkými prvenstvami na časovkách v rámci etapákov a vyhral aj domáce majstrovstvá sveta v časovke.

Počas Tour de France to akosi začalo ísť dole vodou a zavŕšil to s 55-sekundovou stratou siedmym miestom v časovke, ktoré mňa osobne jemne šokovalo, lebo som ho očakával minimálne na „bedni“, ak nie ako obhajcu titulu. Výbornú časovku mal rozohranú Ethan Hayter, no nevyhli sa mu technické problémy a pravdepodobne ho to stálo veľmi dobré umiestnenie.

Všetkým úplne nečakane vytrel zrak Tobias Foss, ktorý zajazdil výborný čas a z horúceho kresla ho už nikto nedokázal zosadiť. V tesnom závese skončil Stefan Küng a za ním Remco Evenepoel. O mierne úsmevný moment sa postaral Bauke Mollema, respektíve, aby som bol presnejší, čajka, ktorá na jeho časovkárskej kombinéze zbadala logo ryby a vyštartovala po nej ako po údenom.

po nedávnom víťazstve na Vuelte si Remco pripisuje aj dúhový dres, príbeh ako z rozprávky.

No a čo ženy? Tie jazdili v spoločnej kategórii U23 a Elite, pričom sa na štart postavila aj naša Nora Jenčušová. V tomto prípade sa nejaké šialené prekvapenie nekonalo, lebo hoci to dlho vyzeralo na triumf domácej Grace Brown, na poslednú chvíľu jej radosť z majstrovských prúžkov prekazila Ellen van Dijk, ktorá obhájila minuloročné prvenstvo, pridala do zbierky už tretí titul za posledných desať rokov a ukazuje nám, že na „koze“ to stále vie.

Zmiešanú tímovú časovku ovládlo Švajčiarsko a asi málokoho to prekvapilo pri „motoroch“ typu Küng, Bissegger, či Reusser. No i napriek tomu boli najväčší favoriti Holanďania so silnými menami – van der Poelom, Mollemom, van Dijk, či van Vleuten. Sériu katastrof však započali Mollemove technické problémy a zavŕšil pád van Vleuten, po ktorom sa sen o prvom stupienku rozplynul.

Belgická dilema

Ešte týždeň pred pretekmi mužov by asi väčšina z nás odhadovala, že o víťazstvo sa pobije van Aert, Pogačar a van der Poel, ktorým trať svedčala hádam najviac, keďže sa na nej nachádzali len kratučké brdky. Jarná „klasika“ ako vyšitá. Silnou devízou Belgičanov bola „rozdelená“ stratégia – kým u van Aerta sa predpokladal silný záverečný šprint, Evenepoel bol „záloha“ pre prípad úniku. Pred rokom to medzi nimi škrípalo, čo sa vzájomnej spolupráce týka, no toho roku boli odhodlaní si navzájom pomôcť.

V konečnom dôsledku to zvládli bravúrne, lebo Remco podľa plánu „ufujazdil“ už pár desiatok kilometrov pred cieľom a neskôr sa mu podarilo utrhnúť aj Alexeya Lutsenka. Pelotón až príliš neskoro pochopil, že pustil dopredu jedného z najlepších „tempárov“ súčasnosti a akékoľvek prenasledovačky boli zbytočné – po nedávnom víťazstve na Vuelte si Remco pripisuje aj dúhový dres, príbeh ako z rozprávky.

Zaujímavejší však bol súboj o striebornú a bronzovú medailu, lebo tam to bolo ako na hojdačke. Lutsenko sa pomerne dlho držal na druhej priečke, no zozadu ho dobiehala a napokon aj predbehla trojica pretekárov (Schmid, Rota, Jensen). Vyzeralo to, že práve títo traja pretekári sa pobijú o ostatné dve medaily, no v závere ostávam šokovaný (a nielen ja, aj na Eurosporte sa riadne divili ), lebo chlapci sa nám museli totálne zastaviť, keď ich zozadu „prevalcoval“ rozbehnutý pelotón a v šprinte sa presadil Laporte pred Matthewsom, ktorý aj takto potešil domácich fanúšikov.

Cyklistky sú tiež „tvrďasi“

Príbeh o ženských pretekoch kategórie Elite

Na ich štarte už nikdy neuvidíme legendy ako Juraj Sagan, Alejandro Valverde, či Vincenzo Nibali.

som si nechal schválne na záver, keďže je pre mňa osobne najviac hodný obdivu. V daždivých sobotňajších podmienkach sa síce asi 25 kilometrov pred cieľom sformoval maličký únik, o vytvorenie ktorého sa pričinilo najmä to jedno krátke stúpanie. Nachádzala sa v ňom aj veľká favoritka na zisk dúhového dresu, Elisa Longo Borghini, či Marlen Reusser. Prenasledovateľky si ich však nechávali na dostrel a na méte jedného kilometra do cieľa ich dobehli.

Annemiek van Vleuten na nič nečakala, popri čele pretekov sa prehnala ako vietor a dostala sa do vedenia, nikto sa za ňou nezdvihol. Áno, presne tá istá Annemiek van Vleuten, ktorá si tri dni predtým zlomila v tímovej časovke lakeť a pravdepodobne ani nepomýšľala, že by vôbec mohla vyhrať. Zároveň sa stala historicky prvým človekom medzi mužmi aj ženami, ktorý dokázal v jednom roku vyhrať Giro, Tour, Vueltu a takisto dúhový dres. Takto sa zapisuje do histórie cyklistiky zlatými písmenami...

Okrem týchto príbehov určite stojí za zmienku kauza MvdP, ktorý kvôli vyklopkávaniu na jeho dvere v hoteli, potýčkam a štyrom hodinám na policajnej stanici, musel odstúpiť už v začiatku pretekov a z boja o dres tak vypadol jeden z top favoritov.

Zároveň to boli posledné majstrovstvá sveta pre viacero veľkých mien. Na ich štarte už nikdy neuvidíme legendy ako Juraj Sagan, Alejandro Valverde, či Vincenzo Nibali. Juraj sa rozlúčil s profi cyklistikou štýlovo, keď sa zhruba 200 kilometrov viezol v čelnom úniku.

...a dresy sú určite v dobrých rukách. Či už sa bavíme o vychádzajúcej hviezde alebo skúsenej pretekárke, cyklistickému svetu majú čo odovzdať a osobne sa už teším na ich predstavenia v dúhových dresoch počas ďalšej sezóny. Snáď ich jeho „kliatba“ bude obchádzať viac ako takého Juliana Alaphilippa...